Dňa 13.1.2016 publikovali Hospodárske noviny článok “Firmy varujú: je tu 300-tisíc nezamestnaných bez práce a nevieme nájsť človeka”. Toho istého dňa autorka publikovala článok “Firmám chýbajú ľudia. Púšťajú preto zákazky”, kde Vladimír Machalík, hovorca bratislavského Volswagenu skonštatoval, že realita nie je ružová, firmy totiž hlásia problém. Nemôžu nájsť dostatok kvalifikovaných pracovníkov. “Pri technických pozíciach, kde potrebujeme štúdium v odbore, niekoľkoročnú prax a prípadne aj cudzí jazyk, pociťujeme značný nedostatok uchádzačov,” pripúšťa Machalík. Dobrých zamestnancov je málo. Riešenie je zaviesť do praxe duálne vzdelávanie – prax študentov v súkromných firmách, čím ich školstvo vyučí.

Pozrime sa bližšie na tieto tvrdenia.

Kvalifikovaní ľudia sú, len ich treba zodpovedajúco zaplatiť.

Firmy plačú nad nesprávnym hrobom. “Nedostatok” kvalifikovanej pracovnej sily v skutočnosti neexistuje, problém tkvie na inom mieste: platové ohodnotenie a zlé pracovné podmienky. Nič iné vo veci nie je. Za 600 euro pri dnešných cenách nik robiť nebude. Pracovník študovaný v lukratívnom odbore, s niekoľkoročnými skúsenosťami a znalosťou cudzieho jazyka nechce, nebude a nemieni pracovať pre slovenského zamestnávateľa. V článku na Hospodárskych novinách nie je úplná informácia – firmy nevedia nájsť kvalitných ľudí, ALE za minimálnu mzdu. O tom to je.

Ak chce zamestnávateľ nadštandardný výkon, musí si ho zaplatiť. Ak chce zamestnávateľ dobrého zamestnanca, musí si ho dobre zaplatiť. Ale platenie, to pánom podnikateľom nejde. Kvalifikovaných ľudí je dostatok. Ale nie je dosť kvalifikovaných ľudí ochotných pracovať za žobračenku, za zlomok zahraničného platu v neľudských podmienkach. Vybodnú sa na to a pôjdu preč.

Ak podnikatelia odmietajú zaplatiť kvalifikovaných pracovníkov, nebudú ich mať. Keď, zaplatia, budú mať.

Je úsmevné napísať, že 300 tisíc ľudí len sedí doma a odmieta štedré pracovné ponuky. Odhliadnuc od toho, že pani redaktorka netuší ako vyzerá profesionálny príspevok hodný redaktorky sekcie “firmy a financie”.

Štát a duálne vzdelávanie.

Firmy varujú, a čo s tým má vláda? Veď nech si spravia vlastný vzdelávací program. Čo im doteraz bránilo osloviť školy a uzavrieť s nimi dohody o duálnom vzdelávaní? Prečo závod, ktorý má tisícky zamestnancov, nemá svoje učilište? Prečo Volswagen nemá svoje učilište? Školy to zavinili? Vláda?

Podnikatelia sa sťažujú, že štát nezaviedol duálne vzdelávanie. Ale zastáncovia voľného hospodárstva museli vedieť, že snahy štátu beznádejne stroskotajú, je to v jeho natureli. Plačú nad absenciou vládnej iniciatívy, nad malou pomocou. Keď slovenský podnikateľ uspeje, je to jedine jeho zásluha. Keď zlyhá, je to vina tých druhých, všetkých, najlepšie štátu.

Áno, štát určite pochybil. Školstvo funguje hrozne zle. Podnikatelia však mali voľné ruky a mohli vybudovať vlastné systémy duálneho vzdelávania. Mohli, ale nespravili. A zodpovednosť má byť na pleciach druhých?

Je v móde hovoriť, že za všetko zlé, čo sa stane slovenskému podnikateľovi je zodpovedná vláda. Nie jeho slabé schopnosti a nesprávne rozhodnutia.

Radový pracovník a kvalifikovaný pracovník.

Musíme rozlišovať pracovnú silu ochotnú pracovať, neochotnú pracovať a pracovnú silu s kvalifikáciou.

Dôležitý fakt je, že medzi radovými pracovníkmi a kvalifikovanými pracovníkmi je priepastný rozdiel. Čo platí pre jednu sociálnu skupinu, neplatí pre druhú.

Pani upratovačka bez špeciálneho nadania s najlepším obdobím života za sebou pracuje za 400 EUR, áno. Bez reptania trpí nízky plat, okrádanie, buzerovanie, povyšovanie, vysmievanie. I bez najmenšieho protestu pracuje. Nemôže inak.

Ale kvalifikovaný pracovník nemusí! Celý svet sa o neho bije. Nie je odkázaný na omrvinky. Má veľmi veľa možností. Môže si vyberať. Do určitej miery môže zadať podmienky výhodné pre neho. Je o neho obrovský záujem, krajiny i firmy sveta sa idú roztrhnúť aby získali jeho prácu. Japonsko, Amerika, Anglicko, Nemecko, Francúzko, Čína, Holandsko, Belgicko, Nórsko, Švédsko, Singapur, slovom, všetky bohaté krajiny sveta túžia, aby tento kvalifikovaný robotník pracoval práve pre nich. A keď tento kvalifikovaný robotník – Slovák nebodaj ovláda nemčinu aj angličtinu – čo pre jeho sociálnu skupinu nie je nič extra – môže pracovať kdekoľvek na svete.

Kvalifikovaný Slovák nebude pracovať za tretinu pre nejakého idiota, ktorý ho šikanuje, nedá mu zarobiť a pri náznaku lacnejšieho pracovníka ho prepustí v sekunde.

Radových zamestnancov je prebytok, na 2 je 1 miesto. No bez zodpovedajúcej mzdy pre kvalifikovaných pracovníkov nie sú kvalifikovaní pracovníci. Toto je rozdiel medzi nimi.

Rozdiel je tam očividný, slovenský podnikateľ mu nerozumie ani po štvrťstoročí podnikania.

Nezamestnaní, ktorí nechcú pracovať sú tretia skupina. Sú to väčšinou cigáni a potom malé percento nadutých vysokoškolákov, ktorí ani prstom nepohnú za menej ako 1000 EUR. Len skresľujú štatistiku. Zvyšok oficiálne nezamestnaných pracuje na čierno, čo vláda toleruje, lebo to zmierňuje sociálne ťažkosti. Človek sedí doma, poberá dávky a popri tom si privyrobí na nejakej fuške. Prečo by mal ráno vstávať o piatej, dochádzať neviem kde a nič nezarobiť, neušetriť?

Kvalifikovaní ľudia majú na výber.

A keďže majú na výber, tak nechcú, nebudú a nemienia pracovať za drobné.

Viem zaručený recept na získanie kvalifikovanej pracovnej sily: páni podnikatelia, správajte sa k ľuďom ako k ľuďom a spravodlivo ich ohodnoťte. Problém je práve tu, ale podnikatelia to nikdy neakceptujú. Zisky by boli menšie. Namiesto toho budú zatvárať oči pred skutočnými dôvodmi a vykladať nezmysly o rekvalifikácii, celoživotnom vzdelávaní, neochote pracovať, nedostatku ľudí, duálnom vzdelávaní, a neviem ešte o akých fantasmagóriách.

Nízke platy a zlé podmienky. Bodka.

Mozog slovenského podnikateľa je uväznený vo vzorci: Upratovačka má so všetkých šťastím 400 EUR a on kvalifikovanému pracovníkovi ponúka 850 EUR. Upratovačka má 400 EUR a tento človek by dostal 850 EUR. Nik o pozíciu nemá záujem. Slovák je predsa otrok. Kvalifikovaní ľudia preto neexistujú. Zaveďme duálne vzdelávanie aby sa vyučili, aby sme ich mali.

Takto to nefunguje. Kvalitný pracovník, o ktorého je núdza, má obrovskú vyjednávaciu silu a nie je závislý od ich pracovnej ponuky. Na rozdiel od tej pani upratovačky. Možnosť voľby u zamestnanca je pre podnikateľov večná záhada, ktorú nedokázali úspešne rozlúsknuť. Len neúspešne. Potom to tak vyzerá. Zamestnávajúc biedou znivočené masy ekonomických otrokov, existencia pracovníkov s vyjednávacou silou sa im javí neuveriteľne. Nedokážu sa, povedzme, “asimilovať” na novú situáciu. Neakceptujú skutočnosť, že kvalitní pracovníci majú na výber. Takže začnú hovoriť o nedostatku a duálnom vzdelávaní.

Je nepochybné a nad slnko jasné, že systém duálneho vzdelávania, okolo ktorého je dnes veľké spoločenské vzrušenie, bude mať nulový efekt. Lebo nerieši dôvody “nedostatku”. Ani po rokoch fungovania duálneho vzdelávania slovenské firmy nedostanú nových kvalifikovaných pracovníkov. Šikovní ľudia sa po škole zbalia a odídu preč. Tu nedostanú zaplatené.

Pevne verím, že v prípade ak by kvalifikovaní ľudia dostali aspoň polovicu zo zahraničnej mzdy a keby sa k ním zamestnávateľ správal ako k ľuďom, drvivá väčšina by na Slovensku rada ostala. Často s nimi o tejto téme debatujem, a keď to spomeniem, nadšene súhlasia. Ale naozaj nikto nie je povinný živoriť, pracovať za drobné, pracovať na nové poršátko a trpieť šikanu.

Kvalifikovaní Slováci v globálnej konkurencii.

Skúsenosti ukazujú, že slovenský zamestnávateľ si neuvedomuje ako funguje ekonomika.

Ak zamestnávatelia odmietajú ohodnotiť kvalifikovaných zamestnancov na základe ceny práce, tak oni idídu zo Slovenska. Za pár rokov, ak slovenskí podnikatelia vôbec budú chcieť ráno fabriku otvoriť a večer ju zavrieť, budú musieť dramaticky zvýšiť mzdy odvážlivcom, ktorí tu zostanú. Bude ťažké nájsť vôbec nejakých ľudí.

Dnes je neodškriepiteľné, že táto situácia sa naozaj stane. Páni podnikatelia budú mať omnoho menej kvalifikovaných ľudí za neporovnateľne vyššie ceny ako dnes. A hospodárske výsledky SR budú výrazne horšie. Ďakujeme.

Komplet celej tejto situácii sme sa mohli vyhnúť, kebyže páni podnikatelia premýšľali ďalej ako dva mesiace dopredu. Kebyže zvýšili platy už pred pár rokmi. Dostali by viac produktivity za menej pracovníkov. Ale pánom podnikateľom toto nedošlo.

Kto tvorí kvalifikovanú pracovnú silu na Slovensku? Nemci, Angličania, Američania, Japonci, Arabi, Indovia, Bulhari, Poliaci? Cudzinci alebo Slováci? Slováci a výhradne len Slováci. Nemáme predpoklady na prilákanie cudzincov. Bohaté krajiny si môžu vybrať z desaťtisícok kvalitných zamestnancov z celého sveta. Slovenskí podnikatelia majú na výber len zo Slovákov. A keď Slovák odíde, už je preč, už ho nemožno získať späť. Len ťažko sa vráti do horšieho, tobôž keď si založí rodinu. Nedať im zarobiť má ďalekosiahle následky pre štát a budúcnosť celého národa.

Množstvo kvalifikovanej pracovnej sily v slovenskej ekonomike klesá každým dňom. Fakt je, že jeden kvalifikovaný pracovník je pre Slovensko tisíc krát cennejší než pre bohatú krajinu, nakoľko ich máme tisíckrát menej. A pritom, slovenskí zamestnávatelia sa k nim správajú ako k podradným špinám. Upratovačka je nič. Ale s človekom, ktorého firma nutne potrebuje a ktorý môže pracovať kdekoľvek, zamestnávateľ nemôže zaobchádzať ako s nulou, ako s tou hypotetickou pani upratovačkou.

Dovážať Rumunov a Bulharov nemá význam, pretože sú nízkokvalifikovaná sila. My máme “nedostatok” vysokokvalifikovanej. Kvalifikovaný Rumun pôjde do Nemecka, nemá dôvod ísť na Slovensko, nemá k nemu vzťah.

Zistiť toto bolo ľahké. Stačí rozumieť krivke dopytu a ponuky a zákonu vzácnosti.

Ľudský rozmer.

Kúpiť kvalitné dosky z kvalitného dreva pre výroku kvalitného nábytku nie je problém. Ale zaplatiť ľudskej bytosti to, čo si zaslúži, to je problém. Je to nechutné a zvrátené. Takto môže rozmýšľať len perverzná poloobluda, nie človek. No tak cenu práce možno najľahšie stlačiť. A čo? Firmy sú hlavne o ľuďoch, nehľadiac na mieru automatizácie.

Neviditeľná ruka trhu v personálnej oblasti.

Slovenský podnikateľ by sa mal zobudiť a zapísať si za uši, že i v personálnej oblasti funguje trhová konkurencia. Platy v nedostatkových odvietviach a pozíciách treba zdvihnúť, čo vyvolá dopyt po práci v nich. Ak sa im na miesto údržbára strojov hlási málo záujemcov, nech znásobia ponúkaný plat koeficientom 1,5 – 1,7 a hneď nájdu vhodného kandidáta. Nech ponúknu plat 2000 EUR a budú mať záujemcov nielen z Bratislavy, ale i vysokoškoláci z Anglicka sa vrátia. Keď sa na miesto predajcu hlási 200 záujemcov, môžu ísť s platom nižšie.

Viac ako 20 rokov, keď chceli ľudia zvýšenie platov či odísť, firmy tvrdili, že oni ich nedržia, predsa za dverami stojí ďalších desať nezamestnaných. Povedalo sa: “Nikto nikoho nenúti k závislej práci. Ak dokážeš zarobiť viac, buď samostatný, ak nie, vyjednaj si podmienky alebo zostaň na podpore.”

Tak a dostavili sa výsledky, páni podnikatelia. Nemáte ľudí. To v prvom rade firmy a ich mzdová politika vyhnali kvalifikovaných ľudí zo Slovenska. Teraz prišlo na vás a vašich ľudí za dverami. Nemáte ľudí a budete ich mať ešte menej a menej. Doteraz sa ľudia prispôsobovali firmám, teraz nastal čas aby sa ľuďom prispôsobili firmy. S negatívami pre ne.

Kedysi bolo za dverami ďalších desať. Dnes tam nestojí nikto. A ten jeden v miestnosti sotva prišiel. A zrazu je zle? Nie, nie je. Znamená to akurát toľko, že ľudia dostali rozum a odmietajú makať de fakto zadarmo. Na bývanie a jedlo, pardón.

Nerozumiem prečo teraz podnikatelia plačú. Veď oni ich vyhnali, veď za dverami je ďalších desať!

Prestať plakať a začať platiť. Ak nie ste ochotní, páni podnikatelia, choďte niekam.

Ďalšia fatálna chyba: kúpna sila a náš trh.

Kto kupuje slovenské výrobky? Znova len Slováci. Slovenský podnikateľ je príliš neschopný na expanziu do zahraničia: nie je schopný konkurovať ani českým podnikom, konkurencia američanom, nemcom, angličanom je sen. Až na svetlé výnimky, aby som nekrivdil pár firmám. Odbyt po produktoch slovenských firiem je plne závislý na slovenskom trhu. Žasnem nad iniciatívami za znižovanie platov a minimálnej mzdy. Po jej znížení podniky 2-3 roky vykážu omnoho vyššie získy, áno. A čo potom? A čo potom, keď budú mať omnoho menej zákazníkov, ako pred znížením platov? Čo budú robiť, keď nikto nekúpi drahší produkt? Expanzie nie sú schopní, takže zavrú.

Slovenský podnikateľ nechápe logický fakt: zamestnanci sú zákazníci. Ako hovorili Ford i Baťa, buď budeme mať chudobných zamestnancov a chudobných zákazníkov alebo naopak bohatých zamestnancov a bohatých zákazníkov. Podnikatelia by chceli chudobných zamestnancov a bohatých zákazníkov, ale to nie je možné. Pretože zamestnanci sú zákazníci. Kúpyschopnosť obyvateľstva tvoria hlavne mzdy. Ten istý zamestnanec, ktorý doobeda je v práci, poobede chodí po obchodoch a nakupuje za peniaze, ktoré zarobil. Pre hospodárstvo je rozhodne lepšie mať bohatých zamestnancov a bohatých zákazníkov aby sa v obehu točilo viac peňazí a rýchlejšie. Ale toto vyžaduje myslieť ďalej, ako dva roky do budúcnosti.

Niektorí podnikatelia už chápu, že ak chcú predávať, musia mať zákazníkov. Ale väčšina stále nie.

Dcérenka pána váženého podnikateľa.

Istá dcérenka pána podnikateľa mi povedala, že zamestnanci málo pracujú, ich výkon je malý, treba z nich vyžmýkať viac – ako z citrónov.

Dievčine liberálneho ducha uniká niekoľko vedomostí. Napríklad, Slováci žijúci v Srbsku, v slovenských komunitách sú považovaní za pracovitejších než Srbi. Štatistiky ukazujú, že Slovensko má prekvapivo vysokú produktivitu práce. Ukazujú, že v mnohých odvetviach a pozíciách máme len mierne nižšiu produktivitu než v Nemecku. Nemecko patrí k najbohatším krajinám sveta, Nemci majú v bunkách organizáciu a prácu. Slovák má podobný výkon ako Nemec. Zahraniční Slováci sú známi vysokou produktivitou a nízkou cenou práce. Je to názor anglických, nemeckých i amerických investorov, sami to vravia. Po Slovákoch je dosť vysoký dopyt. Slovenský pracovník je výborný.

Bulharskí, rumunskí, tureckí, čiastočne i ruskí zamestnávatelia majú právo sťažovať sa na zamestnancov. Ale slovenský zamestnávateľ nie. Lebo náš pracovník je výborný, žiadaný, chválený všetkými investormi. Príklad. Na Slovensku sme mali fabriku na výrobu káblov, už neviem kde, kvôli cene práce sa presťahovala do Bulharska. Chybovosť tam bola 80 %. Z 5 výrobkov boli 4 nepredajné. Tak firma najala Slovákov, aby zaučili Bulharov. Chybovosť klesla o 10 %, bola teda 70 %. Takže sa vrátili späť na Slovensko. Náš pracovník je na neporovnateľne lepšej úrovni, než pracovníci týchto krajín.

Háčik je v tom, že pre slovenského zamestnávateľa je výkon vždy nízky, ale mzda nie je nikdy dosť malá. Kto sa v takejto práci bude snažiť? Ktorý zamestnanec do nej dá pridanú hodnotu? Jasné, že žiaden. Nemá motiváciu. Vina nie je na strane zamestnancov.

Áno, mnohí nepracujú dobre, podvádzajú, klamu, kradnú. No to je odpoveď.

Liberálnych idiotov vôbec nepočuť.

Tisíce a tisíce nadovšetko cenných ľudí – budúcnosť Slovenska – odchádzajú kvôli mzdovej politike. Firmy hlásia “nedostatok”. Liberálny krik nikde.

Dávnejšie som natrafil na blog od akéhosi liberálneho vševedka zo strany SaS. V blogu zobrazil krivku dopytu po práci. Ilustroval ako znižovaním ceny práce nastáva posun po krivke smerom hore doľava. Čím je cena práce nižšia, tým viac ľudí firmy chcú zamestnať. Je to číry idiotizmus, takto to nefunguje. Dopyt existuje na strane zamestnancov. Ak znížite platy, kvalitní zamestnanci sa zbalia a odídu do Anglicka, Nemecka, Ameriky. Dostatočným a neoblomným dôkazom je realita dneška.

Perfektná ukážka svetového vnímania liberálnych mudrcov. Automaticky ignorujú konkurenciu zo strany zamestnancov. Slovák je predsa otrok. Môžu mu diktovať podmienky a otrok ich musí akceptovať. Za dverami je ďalších desať. To je nezmeniteľná axióma!

Liberáli sú na slovo vzatí ekonomickí experti. Sú vzdelaní a ekonomicky zorientovaní ľudia. Zosmiešňujú iné riešenia. Dávajú ich do analógie k smiešnym a ponižujúcim príkladom. Smejú sa z nich. Odchod kvalifikovaných pracovníkov do zahraničia však prejdú mlčaním. Prípadne je to celé vina vlády a Róberta Fica. Fico to zavinil. To Fico! A ak nie on, tak niekto iný, kto je práve pri moci.

Prehľadal som liberálne blogy, diskusie na YT, analýzy, návrhy, programy. Na tému, ako zabrániť odchodu schopných ľudí do zahraničia, nieto nič. Nik, žiaden liberál sa jej nevenuje. Žiaden ekonomický expert nikdy neskonštatoval, že títo ľudia pre nás majú neopísateľnú hodnotu a že bez nich budeme v hrozivom položení, že ich máme málo ako šafranu takže zamestnávatelia musia bojovať o každého jedného, že lepšie je teraz zvýšiť platy ako v budúcnosti. Jediný liberálny “expert” nepriznal krutý fakt, že duálne vzdelávanie bude mať nulový efekt alebo že problém tkvie v platoch. Čítal som desať požiadavok Róbertovi Ficovi pre zlepšenie podnikania. Ani zmienka o tomto. Ani jeden jediný liberál sa do hĺbky nezamyslel nad touto záležitosťou.

Takýto postoj majú liberálni ekonomickí experti k našim drahocenným ľuďom, ktorých možno vážiť zlatom: totálny nezáujem. Veď za dverami je ďalších desať.

Krátkozrakosť plánov.

Nie som ľavičiar. Nie som proti obchodu. Chcem bohaté a prosperujúce Slovensko, to je môj cieľ. Vlastne mám v pláne podnikať, podrobne to pripravujem aby som nepohorel.

Podnikateľov potrebujeme na to, aby organizovali prácu. Podnikateľ je v podnikaní ten najdôležitejší. Podporovať podnikanie je nutné a správne. Ak by som si mal vybrať medzi realizáciou typického liberálneho a sociálno-demokratického programu, vyberiem si liberálny, propodnikateľský. Je to menšie zlo. Avšak u nás nie je strana, ktorá by ho zrealizovala.

Naši podnikatelia nevedia podnikať. Je to holý fakt. Ich činnosť je plná základných chýb, ktoré by nespravil žiaden iný podnikateľ, možno len bulharský. A to nemožno tolerovať, nemali by mať voľné ruky.

V skutočnosti práve podnikatelia a ich krátkozrakosť majú veľký podiel viny na dnešnej hrozivej situácii na Slovensku.

Podnikatelia nechápu rozdielu medzi rádovým a kvalifikovaným zamestnancom. Ignorujú hodnotu kvalifikovaného človeka a myslia si, že musí prijať ich otrocké podmienky. Neplatením spravodlivých miezd spôsobili firmy hromadné vysťahovalectvo, a keď je Slovák preč, len ťažko sa vráti do horšieho. Podnikateľská neschopnosť vyhnala tisícky schopných ľudí, ktorých môžeme vážiť zlatom a ktorí by rozvíjali ekonomiku. Je to zapríčinené krátkozrakou firemnou stratégiou. V budúcnosti bude akútny nedostatok ľudí, bude ťažké ráno otvoriť fabriku. Firmy budú mať výrazne menej kvalifikovaných ľudí za omnoho viac peňazí. Náš podnikateľ nevie, že je závislý hlavne na slovenskom trhu, na slovenských mzdách a výkon zamestnanca je pre neho vždy malý, ale mzdy nikdy príliš nízke. Kolobeh peňazí medzi zamestnancami, zákazníkmi a firmami nevidí.

Obdobných príkladov bez pochýb môžeme nájsť oveľa viac.

Firmy sa ich dopúšťajú vo svojej neznalosti a výsledkami idú v konečnom dôsledku proti sebe. Pretože zisk musí byť dnes.

Odložiť zisk dnes s perspektívou do budúcnosti zamestnávatelia nedokážu, i napriek tomu, že za desať rokov by mali výrazne tučnejšie zisky. Lebo nie sú schopní plánovať dlhšie ako na krátke obdobie. Rok, možno dva je horná hranica plánov pre ich podnikanie. Ďalej premýšľať nie sú schopní a tým trpia všetci Slováci a naša budúcnosť. Podnikatelia si neuvedomujú základné ekonomické súvislosti, pre ktoré stačí rozumieť krivke dopytu a ponuky a zákonu vzácnosti. Nie je v ich silách sledovať ich súkromný záujem v horizonte niekoľkých rokov. Vidia len to, čo je teraz. Ale do budúcnosti nie. Lebo budúcnosť, to nie sú dva mesiace, budúcnosť znamená desať rokov napríklad. Kým sa naučia podnikať, zruinujú krajinu.

Mám pocit, že naši podnikatelia sú obyčajní sedliaci, ktorí sa dostali ku korytu.

Nielen “Fico” nesie zodpovednosť za súčasný stav, ale i neschopní podnikatelia. Ak chceme vyspelú a bohatú ekonomiku ako Holandsko, Dánsko, Begicko, musí sa zmeniť štýl podnikania. Dokým k tomu nedôjde, na Slovensku dobre nebude, i keby sme mali sebalepšiu vládu.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Poznámka redakcie:
S mnohým v texte sa dá súhlasiť. Často sa stretávam s ľuďmi – podnikateľmi – či už začínajúcimi, alebo skúsenými matadormi. A nezriedka počúvam názor, že do roka alebo dvoch musí zarobiť aspoň milión, aké auto si kúpi a ako budú zamestnanci musieť tvrdo pracovať. Chýba sociálny rozmer v ich myslení. Zarobiť hneď a zaraz, bez ohľadu na to, ako. Nechápu, že sloboda podnikania neznamená slobodu zaobchádzať s peniazmi a ľuďmi, ako sa im zachce. Každá sloboda totiž v sebe nesie aj zodpovednosť. Zodpovednosť za zamestnancov, za ich rodiny, za ich napredovanie. Keď človek zarobí iba toľko, aby mu vyšlo na prežitie, nie je ničím iným, ako otrokom.

Dňa 28. februára sa koná vo Švajčiarsku referendum, v ktorom občania budú rozhodovať o sprísnení zákonov pre cudzincov, ktorí spáchajú závažný trestný čin. Ak by táto iniciatíva (Durchsetzung – Initiative) prešla, súdy by mohli ihneď takéhoto cudzinca z krajiny deportovať. Vo Švajčiarsku je táto téma číslom jedna a rôzne strany a ľudskoprávne organizácie upozorňujú na diskrimináciu a ľudské práva. Akosi sa pritom zabúda na hlavné práva domácich obyvateľov, ktorí sa vo vlastnom štáte musia cítiť bezpečne.

Za touto iniciatívou stojí Švajčiarska ľudová strana (SVP). Už 28. novembra v referende obyvatelia odsúhlasili vyhostenie a deportáciu pre cudzincov, ktorí spáchajú závažný trestný čin. Päť rokov trvalo, kým najvyššia inštancia spíše presné znenie zákonov a aké trestné činy budú v nich zaradené.

Tento zákon sa bude podobať na náš 3x a dosť. Ak cudzinec spácha trestný čin ublíženia na zdraví alebo iný násilný čin, dostane takzvanú žltú kartu a už bude vedieť, že pri opätovnom spáchaní bude vyhostený. Za vraždu, znásilnenie a podobné činy bude automaticky z krajiny vyhostený.

Štatistiky, ktoré SVP vo svojich informačných novinách uverejnili, napovedajú, že multi-kulti spolunažívanie nie je možné bez prísnych opatrení zvládnuť.

V roku 1950 žilo vo Švajčiarsku 6,04 % cudzincov, v roku 2014 to už bolo 24,25 %. Trestnú činnosť spomedzi žiadateľov o azyl páchajú najmä žiadatelia z Tuniska, Alžírska a Maroka. Od roku 1984 do roku 2014 bolo obvinených 57 304 cudzincov. V roku 2014 bolo takto obvinených 3127 žiadateľov o azyl za trestné činy ako majetková a násilná trestná činnosť. V danom roku bolo zaznamenaných 125 znásilnení, ktoré spáchali azylanti, to je každý tretí deň znásilnená jedna žena!!! Delikt vraždy spácha 57,7 % cudzincov!

Je dosť pravdepodobné, že od 28. februára bude Švajčiarsko prvou krajinou v Európe, ktorá nebude cudzinecké excesy tolerovať vo svojej krajine.

Autor: Slobodné médiá, www.protiprudu.org

Multikulturalizmus, rovnosť pohlaví, gender ideológie. Kam až môžu viesť tieto výmysly neomarxistov franfurtskej školy môžete vidieť v nasledujúcom videu.

Úryvok z knihy: Adam B. Bartoš – Obřezaná republika I – TGM a Židé

Židovská výpomoc Masarykovi byla vzájemná, oboustranná. Byl-li Masaryk mnoha Židům za mnohé vděčen, pak se zároveň snažil vycházet jim vstříc, kde mohl. Na jednotlivé epizody se tak můžeme dívat z obou těchto úhlů – pomohli-li například Židé Masarykovi se založením jeho vlastní strany a s jejím financováním, pak tato Masarykova strana zase pomáhala Židům a hájila jejich zájmy.

U realistické strany, jak se masarykovcům říkávalo, ještě na malou chvíli zůstaňme. O tom, že u její kolébky stála po hilsneriádě řada českých Židů, není pochyb – bezděčně to připouštějí i sami židovští historici. [50]

I proto reflektovala židovské zájmy. „V českožidovském hnutí, pokud spočívá na pokrokové základně, vidíme správné řešení tzv. židovské otázky u nás,“ píše se v roce 1912 v programu Masarykovy strany. [51]

Masarykovým realistům bylo proto často vyčítáno, že jsou příliš prožidovští a leckdy se strana musela potýkat i s nálepkou strany vyloženě židovské – tyto námitky přitom nepřicházely jen ze strany odpůrců, ale často i od zaskočených sympatizantů.

„Co do počtu nebylo jich tehdy mnoho, těch českožidovských členů v české straně pokrokové, ale jména a váha byla tak pronikavá, že straně se dostalo – zajisté k její veliké škodě – predikátu židovská a sežidovštělá,“ píše Jaroslav Rokycana ve sborníku Masaryk a židovství. [52]

A už zmíněný Albert Pražák, který s Masarykem vedl debaty o židovské otázce, otevřeně přiznává, že jemu samotnému byl příliš silný židovský vliv v Masarykově straně proti mysli:

„Organizoval jsem se v realistické straně Masarykově jakoby na protest Kramářova kupování duší. Neznamenalo to však, že jsem byl ortodoxním realistou. Měl jsem četné námitky. Strana byla hodně židovská. Třeba jsem byl dalek všeho antisemitismu, přece jsem se národohopodářsky díval na Židy kriticky, mimo to mne znepokojoval vídeňský příklad, kde tisk měl semitskou povahu,“ říká otevřeně Albert Pražák ve svých pamětech a rozepisuje se dále o svých výtkách vůči realistům. [53]

A byl to opět Masaryk a jeho realistická strana, okolo které se roku 1907 utvořil Svaz českých pokrokových Židů, který měl rozhodující význam pro českožidovské asimilační hnutí. V tomto Svazu se velmi angažoval Žid Adolf Stránský, o kterém bude řeč ve druhém díle.

Ostré slovo na adresu Masarykovy strany také pronesl sám veliký František Ladislav Riegr, když v rozhovoru s katolickým modernistou Karlem Dostálem–Lutinovem v roce 1901 řekl, že „Masarykova strana svou nenávistí ke katolicismu vnáší do národa rozklad, což je vlastností židovskou. Dějiny nám dotvrzují, že Židovstvo nikdy nepůsobilo scelivě, nýbrž vždy rozkladně.“ [54] Společenství českých akademiků–Židů uspořádalo tehdy v návaznosti na Riegrův výrok v jedné z pražských restaurací diskuzní večer na téma „Jsou-li židé elementem rozkladným”. Schůze se účastnil i Masaryk, který během svého vystoupení formuloval své postoje k Židům a k židovské otázce.

Zajímavostí, která by poukazovala na další nesrovnalost v Masarykově vzpomínání, je celkem přesný popis průběhu tohoto shromáždění, jak jej zachytil Jan Herben. [55] Ten píše, že debaty se účastnil i Jindřich Kohn, jedna z hlavních postav českožidovského asimilačního hnutí, jehož „vývody Masaryk se zájmem sledoval, činil si poznámky“ a nakonec prý prohlásil, že si „opatří řadu knih, na něž dr. Kohn upozornil – a že si je prostuduje.“ Herben mezi jinými zmiňuje také knihu H. L. Stracka proti pověře o rituální vraždě a mnohé další tituly. [56] Na tom by nebylo nic zvláštního, kdyby se tato přednáška neodehrála až roku 1901, kdežto Masaryk na jiném místě [57] vysvětluje, že to byla právě tato Strackova kniha, kterou četl ještě před hilsneriádou a díky které si o židovské rituální vraždě učinil vlastní názor ještě dříve, než vstoupil do debaty o Hilsnerovi. To ukazuje buď na chatrnou Masarykovu paměť nebo opět na nesrovnalosti v jeho „legendě“ – jakoby až dodatečně hledal zdůvodnění pro svůj vstup do hilsneriády a odvolával se při té příležitosti na knihu, kterou bude číst až několik let poté.

Často vysmívaný a kritizovaný Jan Rys shrnuje: „Nikdo neprokázal Židovstvu v poslední době takové služby jako právě Masaryk. Jeho horlivost, s kterou se dával do bojů za zájmy židovské, se nedá vysvětlit pouze příčinami zevního rázu, jako jsou žádostivost peněz, kariéry a věhlasu. Pro takové věci se neriskuje vědecká i mravní pověst nebo osobní čest, jak to vidíme u Masaryka, který na obhájení Židů toto všecko obětoval. Pro Masarykovu účast v boji pro židovské zájmy nutno hledat vysvětlení v jiných příčinách, než zevních, a jednou z hlavních příčin této činnosti Masarykovy je jeho plemenná přináležitost k Židovstvu.“ [58]

A když psal Antonínu Švehlovi svoji zdrcující kritiku Masaryka bývalý prezident Svazu československých spolků na Rusi V. Vondrák, uvedl v ní následující slova: „V důsledku své abnormální ctižádosti a ješitnosti vyvinul v sobě takovou průbojnost a takový smysl pro práci organizační, že nemůže se mu v republice rovnat nikdo. Jeho silná vůle a bezohlednost v dosažení cíle je skutečně podivuhodná a myslím, že tvoří vzácnou výjimku v slovansky měkkém prostředí českém. Je to jistě vliv krve cizí, snad slovenské, která obsahuje více vůle, temperamentu a sebevědomí. Bohužel, tyto své organisační schopnosti Masaryk postavil v Americe cele do služeb bolševických.“ [59]

Referencie:
50 Soukupová, Židovská menšina ve 20. letech, s. 118.
51 Stačí jen pohlédnout na některá jména zakládajících členů této Masarykovy strany, abychom zjistili, že v nichžidovský element ne-li převažoval, pak alespoň značil velký vliv. Herben připomíná, že „o programu pracovali a sjezdu se účastnili: dr. Körner, dr. Gruber, prof. Horáček, prof. Drtina, dr. Taussig, dr. Bouček, dr. E. Lederer, dr. Veselý, J. M. Podhorský, dr. Maysl, prof. Jakubec, dr. Krouska, dr. Weinfurter, učitel K. Štech, Čeněk Dušek, dr. Tobolka, Th. Kratochvíl, učitel Konrád Pospíšil, prof. Rubeška, prof. Jokl, učitel V. Beneš, dr. Kraicz, učitel Nigrin, dr. Šikl, MUdr. Kalandra, prof. Kraus, dr. Vogl, žurnalisté Hevera a Šašek, dr. Joachim… (…) Pozdravy ke sjezu poslali advokát Pinsker z Votic, lékař Kudrna z Netolic, ředitel dr. Jičínský z Jindřichova Hradce, úředník Franz z Rosic, lékař Šípka z Fryštáku, evangeličtí faráři Lát, Miler a Hrejsa, advokát Holý ze Sušice, lékař Drož ze Žďáru, notář Lederer z Jemnice, velkostatkář Schwarz z Lidkovic, učitel Šindelář z Jihlavy, dr. Seidl z Brna, dr. Eisner z Velvar, učitel Breiter ze Svojanova…“ (Herben, s. 92).
52 ROKYCANA, Jaroslav: Přátelé v nouzi; in: Masaryk a židovství.
53 PRAŽÁK, Albert: Politika a revoluce, s. 23.
54 FRANKL, s. 301.
55 HERBEN, Jan: Masaryk o Židech a antisemitismu; in: Masaryk a židovství.
56 HERBEN, Masaryk a židovství, s. 276.
57 V rozhovoru s Emilem Ludwigem: „Já jsem znal velmi dobrou knihu berlínského profesora Stracka, která nesmyslnost židovské rituální vraždy dávno vyvrátila. Pro mne to bylo vyřízeno. Ale neviděl jsem, proč bych měl vystoupit, už proto, že celá věc byla řízena německými antisemity z Vídně. Tu za mnou z Vídně přijede jeden z mých bývalých žáků, spisovatel Münz: ,Jak můžete strpět, aby se něco takového dělo? Musíte se do toho pustit! ́Řeknu ovšem ne, jsem zaměstnán jinými věcmi,“ bránil se údajně Masaryk svému zatažení do hilsneriády. To se ale psal rok 1899.
58 Rys, s. 231.
59 Memorandum, s. 26.

Zdroj: Adam B. Bartoš – Obřezaná republika I – TGM a Židé

Knihu si môžete zakúpiť v našom kníhkupectve

Lebo človek čestný povie pravdu, nedbajúc na to, čo ho po jej vyrieknutí očakáva, povie ju, aj keby tí, pre ktorých ju povedal, nadávali na neho; jeho je povedomie a vôľa bez poškvrny, odporcov vina a súd.

Ľudovít Velislav Štúr

V poslednom období sme dostali mnoho otázok, ktoré sa týkajú vzťahu Slovenskej pospolitosti (SP) a Mariana Kotlebu a jeho strany – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS). Okolo nášho vzťahu panuje mnoho mýtov, neprávd, poloprávd, či totálnych výmyslov. Je pravdou, že SP s Kotlebom a jeho stranou nespolupracuje od roku 2012, kedy Snem SP jednohlasne rozhodol, že SP nebude spolupracovať s ĽSNS kvôli jej otvorene nepriateľskému postoju voči SP. V ten deň Snem SP rozhodol aj o odobratí čestného členstva Marianovi Kotlebovi a vylúčenie zo SP za závažné porušenie disciplíny SP a porušenie Stanov SP. V súčasnosti u mnohých našich sympatizantov, či v spoločnosti všeobecne panujú názory, že Kotleba je stále členom/vodcom SP, že SP stále spolupracuje s ĽSNS. Dokonca si mnohí myslia, že Marian Kotleba zakladal SP. Druhí zase považujú SP a ĽSNS za tú istú organizáciu. Práve preto sme vytvorili tento text/vyhlásenie, aby sme mnohé tieto nezmysly vysvetlili a veci uviedli na pravú mieru. Čo sa týka nášho vzťahu k ĽSNS, nechceli sme predtým prikročiť k tomu, že napíšeme pravdu o Kotlebovi a ĽSNS, pretože sme nechceli zbytočne mútiť už tak kalné vody spolupráce na národnej scéne. Mysleli sme, že mnohí ľudia sami zbadajú, čo je Marian Kotleba zač. Nestalo sa tak, preto musíme vyvrátiť mnohé dohady a nezmysly, ktoré sa začali šíriť o SP. Ešte kým začneme predstavovať fakty, musíme upozorniť na to, že toto vysvetlenie a vyhlásenie nie je smerované voči radovým členom ĽSNS, ktorí svoje účinkovanie v politickej strane myslia úprimne a sú čestnými nacionalistami. Možno aj týmto vysvetlením docielime to, že zbadajú, že sú zavádzaní a klamaní v mnohých veciach, ktoré sa dejú v úzkom vedení – predsedníctve ĽSNS, do ktorých radoví členovia nevidia a podľa Mariana Kotlebu ani nesmú vidieť.

Kotlebove účinkovanie v SP

Aby sme vysvetlili niektoré mýty, musíme nahliadnuť do histórie SP. Slovenskú pospolitosť založili v máji v roku 1995 mladí slovenskí národovci, ako pokračovanie Slovenského národného frontu, pretože sa chceli aktívne postaviť zhnitému a skorumpovanému systému, ktorý na Slovensku vládne od deväťdesiatych rokov. Slovenská pospolitosť je občianskym združením a nie je a nikdy nebola politickou stranou. Chceli slovenskú mládež vychovávať v duchu slovenských a slovanských tradícií. SP je od začiatku nositeľkou ducha Ľudovíta Štúra, slovenských dobrovoľníkov – revolucionárov a všetkých slovenských velikánov. Mnohí si však myslia, že zakladateľom SP bol Kotleba, čo však nie je pravda. Kotleba vstúpil do SP až v roku 2003, kedy sa stal i Vodcom SP. SP odvtedy nabrala politický charakter a celá jej snaha smerovala k voľbám do NR SR. Už vtedy bolo badať Kotlebove mocné politické ambície. Počas tohto obdobia členovia SP založili politickú stranu Slovenská pospolitosť – Národná strana. Bola politickým nástrojom, ktorý mal za cieľ dostať členov SP do parlamentu. Táto strana bola rozpustená systémom v marci 2006 počas zinscenovaného súdneho procesu. Marian Kotleba už bez ďalšej vízie ako viesť SP v roku 2007 rezignoval na svoju funkciu a bolo zvolené nové Hlavné vedenie SP (HV SP). Novým Vodcom SP sa stal Ivan Sýkora. Kotleba sa odvtedy nezúčastňoval na aktivitách a organizácii SP. Vykonával svoje súkromné politické aktivity, snažil sa založiť novú politickú platformu. Z toho jasne vyplýva, že Kotleba nezakladal SP a preto nemá na ňu patent. Pôsobil v nej iba štyri roky a priviedol ju skoro k rozpadu. SP zachránilo nové Hlavné vedenie SP na čele s Ivanom Sýkorom.

Zjednocovanie národných síl a rozbíjač Marian Kotleba

Kotleba sa v súčasnosti hrá na zjednotiteľa národného hnutia, no opak je pravdou. V minulosti mnohokrát rozbil spoluprácu na národnej scéne. Je to až smutne smiešne, ako hrá túto rolu, no pravdou je, že akákoľvek spolupráca národných organizácií pohorela najmä kvôli jeho obrovskému egu.

Ako najlepší príklad uvedieme zničenie snahy o založenie nacionalistickej politickej strany, na ktorej mali participovať viaceré slovenské národné organizácie z roku 2009. Na základe iniciatívy organizácie Hlavu Hore, ktorá mala smerovať k vytvoreniu spoločnej politickej strany slovenských nacionalistov sa uskutočnilo viacero stretnutí slovenských nacionalistických organizácií. Na stretnutiach sa zúčastnili organizácie Autonómni nacionalisti, Národný odpor, Mladá Matica, Nové Slobodné Slovensko, pár nezávislých aktivistov a Hlavné vedenie SP. Stretnutí sa zúčastnil aj Marian Kotleba, aj keď už v tom čase nebol riadnym členom SP. Na stretnutiach sa dohodol vznik spoločnej národnej politickej strany s názvom Národné hnutie. Stalo sa tak prvý krát, kedy sa skutočné nacionálne hnutia na Slovensku spojili v jeden celok a dohodli sa na vzájomnej spolupráci. Napriek tomu sa Marian Kotleba rozhodol, že jeho ego je dôležitejšie ako jednota nacionalistických organizácií na Slovensku a rozhodol sa sám založiť politickú stranu s názvom Naše Slovensko i napriek tomu, že prebiehala petičná akcia za vznik politickej strany s názvom Národné Hnutie. Toto spravil bez vedomia HV SP a ostatných národných organizácií. Rozbil tak jednotu nacionalistických organizácií čo posunulo celé národné hnutie o niekoľko rokov späť. Mnohé organizácie krach spojenia nacionalistických organizácií a založenie novej strany Národné hnutie neprávom pripisovali SP. Za dôvod považovali fakt, že Marian Kotleba bol v minulosti Vodcom SP s výčitkou, že za jeho správanie je zodpovedná SP.

Založenie Ľudovej strany Naše Slovensko

Po násilne rozohnanom augustovom zhromaždení v Šarišských Michaľanoch v roku 2009, kedy sa verejnosť vo veľkej miere priklonila na stranu slovenských nacionalistov, oznámil Marian Kotleba, že zakladá vlastnú politickú stranu s názvom Naše Slovensko. Týmto zhromaždením a vyhlásením sa Marian Kotleba znovu vrátil na politickú scénu. Marian Kotleba v tom čase však nedisponoval dostatočným počtom schopných aktivistov na založenie politickej strany. K neúspechu k vzniku novej politickej strany s názvom Naše Slovensko rozhodujúcou mierou prispel aj sám Kotleba, keďže názov strany, ktorý použil na petičnom hárku bol totožný už so zaregistrovanou politickou stranou. Na túto chybu bol už dopredu upozorňovaný členmi SP. Nakoľko záujem o vznik novej politickej strany u ostatných nacionalistických organizácií opadol, rozhodlo vtedajšie HV SP, že podporí vznik novej politickej strany v spolupráci s Marianom Kotlebom. SP sa dohodla s Marianom Kotlebom, že nová politická strana bude politickým nástrojom SP na presadzovanie jej myšlienok a zásad na politickom poli. Taktiež nová politická strana mala umožniť aj ostatným slovenským nacionalistom zapojiť sa do politického boja. Na septembrovom stretnutí v Piešťanoch sa HV SP a Marian Kotleba dohodli, že pre krátkosť času vznikne nová politická strana premenovaním už zaregistrovanej politickej strany (Strana priateľov vína), ktorú sa SP podarilo získať. Strana bola premenovaná na ĽSNS, boli vytvorené nové stanovy a symboly strany, ktorých tvorcami boli členovia SP. Dokonca i prvými štatutármi strany boli členovia SP. Už samotný nový znak strany mal symbolizovať a pripomínať, že ĽSNS je politickým nástrojom SP, ako tomu bolo v minulosti u rozpustenej SP-NS.

SP, ĽSNS, Kotleba a Belička

Po neúspešných voľbách 2010, v ktorých ĽSNS dala možnosť kandidovať za stranu aj ľudom mimo SP, nastali v marci 2011 zmeny vo vedení SP. Bolo zvolené nové HV SP a novým Vodcom SP sa stal Marcel Urban. Nové HV SP sa rozhodlo menej sa venovať politickým aktivitám a venovať viac úsilia k rozvoju SP a jej členom. Tento hlavný cieľ HV SP narážal na odpor Mariana Kotlebu, ktorý potreboval členov SP hlavne pre svoju politickú kariéru. Vzhľadom k tomu, že predčasné voľby do NR SR boli iba otázkou času a tento fakt si uvedomoval aj Marian Kotleba, začal vyvíjať úsilie na ovládnutie SP prostredníctvom nového Vodcu SP Marcela Urbana. V tomto úsilí sa spojil s podnikateľom Miroslavom Beličkom, ktorý finančne už dlhšiu dobu podporoval Mariana Kotlebu a pôsobil v straníckych štruktúrach ĽSNS. Miroslav Belička nikdy nepatril k osobám, ktoré v minulosti pôsobili v niektorom z nacionálnych hnutí a ani osobne sa pred vstupom do ĽSNS národných aktivít nezúčastňoval. Sám o sebe tvrdil, že nepatrí k nacionalistom. Napriek tomu si pravdepodobne peniazmi získaval čoraz väčšiu dôveru u Mariana Kotlebu až sa nakoniec stal jeho pravou rukou. V danom období sa mu vo vysokej miere darilo Kotlebu usmerňovať a rozhodovať tak o dôležitých rozhodnutiach v ĽSNS. Tento podnikateľ z Banskej Bystrice bol u svojich spoluobčanov známy ako špekulant a nečestný človek. Rovnaké zmýšľanie o jeho osobe prevládalo aj u členov SP. Na jeho charakter, činnosť a špinavé praktiky upozorňovali Kotlebu bývalí aj súčasní členovia HV SP. V novembri 2011 na predvolebnom stretnutí ĽSNS v Banskej Bystrici, došlo ku konfilktu v otázkach riadenia strany, volebného programu a budúcej volebnej kandidátky medzi Miroslavom Beličkom na jednej strane a delegátmi za SP na strane druhej. V tomto spore sa Marian Kotleba postavil na stranu Miroslava Beličku. Za týchto okolností sa vtedajší tvorca volebného programu ĽSNS, zakladateľ SP, SP-NS a bývalý pobočník Mariana Kotlebu, Ján Kopúnek rozhodol zo stretnutia odísť a ukončiť svoje pôsobenie v ĽSNS.

Druhé neúspešné voľby v roku 2012

Voľby 2012 sa skončili pre ĽSNS ďalším neúspechom. Po voľbách bolo mnoho členov ĽSNS nespokojných so situáciou v strane, najmä so stalinským – diktátorským štýlom riadenia, ktoré v strane presadzovali Marian Kotleba a Miroslav Belička. Vo vnútri strany vznikla iniciatíva členov ĽSNS na zmenu štýlu riadenia strany. Do tejto skupiny patrili Vladimír Pavlík , František Bednár, Marián Mišún, Michal Buchta – vtedajší člen HV SP, Jakub Škrabák – vtedajší pobočník SP a terajší Vodca SP a mnoho ďalších radových členov ĽSNS a SP. Za túto iniciatívu boli všetci spomínaní ľudia vylúčení alebo vyštvaní zo strany. Aj mnohým radovým členom bolo písomne doručené rozhodnutie o vylúčení zo strany s odôvodnením, že nemajú dôveru predsedníctva ĽSNS. A to iba preto, že si dovolili kritizovať pomery v strane. Po tom, čo sa Kotlebovi s Beličkom podarilo zbaviť v ĽSNS svojich kritikov, upriamili svoju činnosť na prevzatie moci aj v SP. V tejto hre im výrazne napomáhal vtedajší Vodca SP Marcel Urban. Za týmto účelom zvolal snem SP, na ktorom sa pokúsili odstrániť zo SP nespokojné hlasy, najmä Jakuba Škrabáka, ktorého považovali za hlavného kritika vedenia ĽSNS. Tento pokus Kotlebovi s Urbanom nevyšiel, čoho následkom bola strata dôvery členov SP k Marcelovi Urbanovi. Členovia SP jasne odmietli takéto neoboľševické metódy, ktoré sa využívali v ĽSNS. Zo strany členskej základne SP vzišla iniciatíva na zmenu Vodcu SP a to najmä z dvoch dôvodov. Členovia SP sa chceli zbaviť vplyvu Kotlebu a vedenia ĽSNS na riadenie SP, ktorým to umožňoval Marcel Urban. Druhým dôvodom bola strata vplyvu SP na činnosť a riadenie ĽSNS, ktorú založili práve členovia SP ako politický nástroj SP. Preto sa oprávnene dožadovali Kotlebu o nápravu pomerov ĽSNS a vylúčenie Miroslava Beličku zo strany. Keďže tento snem SP nepriniesol očakávaný výsledok, Marcel Urban ho predčasne ukončil zo strachu zo svojho odvolania. V júli 2012 sa v obci Ludrová konal snem SP, ktorý bol nútený zvolať Vodca SP Marcel Urban na nátlak členskej základne. Výsledkom snemu bol totálne fiasko Marcela Urbana a Mariana Kotlebu. Viac ako 90 percent delegátov hlasovalo za nového Vodcu SP Jakuba Škrabáka. Zvolené bolo aj nové HV SP.

Útoky Kotlebovcov na Slovenskú pospolitosť

Nové HV SP napriek minulým sporom, dalo Kotlebovi návrh na ďalšiu spoluprácu. Ak by sa zmenili pomery v strane, SP by bola ochotná naďalej spolupracovať s ĽSNS, ale iba za podmienok, že vedenie ĽSNS nebude vstupovať do záležitostí SP, Urban a Kotleba riadne odovzdajú agendu a majetok SP a ĽSNS vylúči zo svojich radov Miroslava Beličku a nebude s ním naďalej udržiavať akýkoľvek kontakt. Kotleba túto ponuku SP neprijal a tým dal jasne najavo, čo je pre neho dôležitejšie. Keď sa Kotlebovi nepodarilo ovládnuť SP, tak sa pokúsil ju zničiť. Napríklad tým, že spolu s Urbanom spreneverili finančné prostriedky SP. Ukradli účtovníctvo SP, zoznam členov SP, rovnošaty SP, preto nové HV SP muselo začínať od nuly. Preto snem SP v októbri 2012 prijal jednomyseľné rozhodnutie o odobratí čestného členstva a vylúčení Mariana Kotlebu zo SP. Všetci členovia Slovenskej pospolitosti sa rozhodli, že nebudú spolupracovať s ĽSNS kvôli jej otvorene nepriateľskému postoju voči SP.

Doslov

Dnešná ĽSNS už nemá nič spoločné so Slovenskou pospolitosťou, jej ideami a cieľmi. Je to strana jedného muža čo dokazuje aj jej nový názov Kotleba – Ľudová strana naše Slovensko. Je to aj smutná tragédia veľkého ega, ktoré bolo povýšené nad česť a statočnosť množstva jeho bývalých spolubojovníkov, ktorých práca mu pomohla dosiahnuť pomyselný politický úspech. Súčasný predseda svojej strany, banskobystrický župan Marian Kotleba je dnes bežným politikom, ktorých je Slovensko plné. Preto aj jeho činnosť nesmeruje k potrebám národa, ale k potrebám vlastnej rodiny. Banskobystrické „Eldorádo“, je však malým miestom, aby bolo schopné uspokojiť každého. Možno aj pre ochotu deliť sa, dnes už v ĽSNS a ani v štruktúrach BBSK nenájdete Miroslava Beličku – pravú ruku Mariana Kotlebu, ktorý bol do veľkej miery strojcom rozkolu medzi SP a Kotlebom. Predseda ĽSNS je sám sebe pánom a preto sa za svoje činy a rozhodnutia nemusí nikomu zodpovedať. Už nemá v strane kritikov, má tam však nacionalistov ochotných pre stranícke posty, poslanecké miesta, či dobrý flek na úrade zradiť svoje presvedčenie, či pošpiniť si svoju česť. Dnes je obklopený ľuďmi, ktorí v národnom hnutí nikdy neodviedli žiadny kus práce alebo ľuďmi, ktorí pre vidinu zlatého teľaťa stratili svoju nacionálnu česť. Nacionalistov, ktorí vám dokážu klamať do očí, tváriť sa ako priateľ, či spolubojovník, za to, že im ich banskobystrický Boh prisľúbi aspoň malé miesto pri koryte. Ak je toto víťazstvo, tak víťazom je súčasný systém, ktorému Kotleba ako prvý podal ruku.

Zdroj: Slovenská pospolitosť

Poznámka redakcie:
Mnohokrát som upozorňoval na neštandartné metódy “práce” vedenia ĽSNS. Veľmi často – dalo by sa povedať pravidelne – som sa stretával s odozvou, že si vymýšľam, neprajem, závidím a neviem čo ešte. Dúfam, že po tomto vyjadrení SP aspoň niektorí prehodnotia svoje postoje.

Existujú rôzne spôsoby, ako vykladať históriu Ruska a ruského ľudu. Existuje vlastenecká, ortodoxná verzia výkladu, komunistická verzia, aj liberálne a demokratické príbehy. Existujú aj niektoré dôležité alternatívne výklady. Medzi európskymi nacionalistami sa v súčasnosti zdá byť najpopulárnejšia euroázijská imperialistická verzia propagovaná Alexandrom Duginom, ktorú však v skutočnosti vytvoril Lev Gumiľov. Je tu tiež explicitný výklad histórie Ruska z pohľadu bielych nacionalistov. Táto vízia je predstavená v knihe Ťurma naroda (Väzenie ľudu alebo Väzenie národa) autora Alekseja Širopajeva. Ako je vidieť zo samotného názvu, Širopajevov pohľad na ruský štát je veľmi kritický.

Táto kniha je k dispozícii iba v ruštine a je veľmi nepravdepodobné, že bude niekedy preložená do angličtiny (alebo akéhokoľvek iného jazyka). Preto najprv zhrniem podrobný prehľad argumentov Širopajeva a potom uvediem svoju kritiku knihy.

Rus protiv Rossiji: Rus proti Rusku

Hneď na začiatku treba vyjasniť terminologický problém. Dva úplne odlišné pojmy sú vyjadrené anglickými výrazmi “Rusko” a “Rus”. V ruskom jazyku existujú dva rôzne pojmy pre názov krajiny: “Rus” a “Rossija”. Rus sa vzťahuje na územia pôvodne obývané východnými Slovanmi, zatiaľ čo Rossija označuje väčší ruský štát: cárske Ruské impérium, Sovietsky zväz, alebo súčasnú Ruskú federáciu. Oba tieto pojmy sú často prekladané do angličtiny jediným slovom “Rusko”, čo často spôsobuje nejasnosti.

V ruštine existujú dva rôzne pojmy: “ruskij” a “rossijskij”. “Ruskij” (ako prídavné aj podstatné meno) označuje etnického Rusa, pôvodom východného Slovana, ktorý hovorí ruským jazykom. “Rossijskij” (ako prídavné meno) alebo “rossjanin” (ako podstatné meno) označuje človeka, ktorý hovorí rusky alebo sa považuje za súčasť ruskej (“rossijskej”) kultúry a ktorý môže byť občanom ruského štátu – ale ktorý môže byť akéhokoľvek etnického pôvodu. Opäť platí, že oba výrazy sú často prekladané ako jedno slovo: “Rus”.

A tak čečenský moslim, ktorého rodným jazykom je čečenština, ovládajúci základy ruštiny a ktorý sa sám považuje za lojálneho občana Ruskej federácie je bez akýchkoľvek pochýb “rossjanin” a v žiadnom prípade nie je “ruskij”. Neveriaci Rus, ktorého materinským jazykom je ruština a ktorého rodina žila a pracovala na ruskej pôde po bezpočet generácií, ktorý opustil Ruskú federáciu a pripojil sa k ukrajinským dobrovoľníkom bojujúcim proti separatistom z Novorossiji už nie je viac “rossjanin”, ale určite je “ruskij”.

Mnoho ruských politikov a teoretikov (vrátane Putina a Dugina) dáva jasne najavo, že podporujú imperiálnu, štátnu, patriotickú “rossijskuju” identitu namiesto etnickej, rasovej, nacionalistickej “ruskej” identity. Na druhú stranu, mnohí ukrajinskí nacionalisti uvádzajú, že bojujú za Ukrajinu, Rus a Európu (slogan Azovskej “Reconquisty”: “Dnes Ukrajina, zajtra Rus, potom celá Európa!”).

“Rossjanin” má v ústach ruských nacionalistov pejoratívny nádych, popisuje niekoho, kto je zmätený vládnou propagandou a nie je skutočným vlastencom – niečo ako na Slovensku tzv. “tátokrajinkári”, teda ľudia, ktorí tvrdia, že sú vlastenci a národovci, ale nikdy nehovoria menovite o Slovensku, ale o “tejto krajine.”

Preto môžeme konštatovať, že Širopajev vidí históriu Ruska ako príbeh boja “Rus” proti “Rossiji”, “ruskich” proti “rossjaninam”, alebo ako tisícročný boj za oslobodenie ruského (ruskij) národa z väzenia Rossije. Preto podtitul knihy: Russkij vzgľad na Rossiju – Ruský pohľad na Rusko (Rossiju). Preto otvárací citát v knihe: “IM nužna Velikaja Rossija, NAM nužna Velikaja Rus” – “ONI potrebujú Veľkú Rossiju, MY potrebujeme Veľkú Rus.”

Širopajevove postoje vychádzajú “z predsmrtných úvah Stolypina?.” Otáznik jasne ukazuje, že ide o kvalifikovaný odhad zo strany autora. Pjotr Stolypin bol cársky minister a je všeobecne považovaný za jedného z najväčších Rusov (alebo možno za najväčšieho) všetkých čias. Bol to liberálny vlastenec, ktorý sa zameral na reformu Ruského impéria podľa moderného západného demokratického modelu, v ktorom videl jedinú možnosť, ako zachrániť svoju otčinu. V Kyjeve ho 14. septembra 1911 zavraždil židovský revolucionár Dmitrij Bogrov. Mnoho ruských autorov, politikov a obyčajných ľudí verilo a stále verí, že ak by Stolypin žil dlhšie a dokončil svoje reformy, nedošlo by k žiadnemu kolapsu a žiadnej komunistickej revolúcii.

V jednom zo svojich prejavov pre ruskou Dumou (parlamentom) Stolypin uviedol: “Potrebujeme veľké Rusko (Rossiju).” Širopajev naznačuje, že vo svojich posledných chvíľach Stolypin možno pochopil skutočný stav vecí: že Rossija a Rus sú dve protichodné sily a reformácia Rossiji v skutočnosti znamená jej nahradenie Ruskom. Je vcelku iróniou, že tento aktuálny citát Stolypina je teraz jedným zo sloganov tzv. “ruskej jari”, propagandistickej kampane Putinovho režimu, snažiacej sa oživiť imperialistické chúťky Federácie.

Počiatky Rusi a jej národa

Širopajev prijíma pohľad modernej histórie na počiatky Ruska: východní Slovania obývajúci súčasné územia Ukrajiny a európskych častí Ruska boli zjednotení Vikingami (Varjagmi, tiež známymi ako Varangami) pod vedením Rurika. Táto nová kultúra a spoločnosť bola od tej doby známa ako Rus, a ľudia v nej žijúci ako ruský národ. Preto Širopajev považuje Rusov za germánsko-slovanský národ so skutočnou nordickou podstatou, ktorého prirodzená orientácia je smerom na sever a na západ.

Mnoho slovanofilov odmieta tento názor a vidí Rusov ako kompletne pôvodnú a domácu slovanskú entitu, zatiaľ čo euroazianisti považujú germánsky vplyv za niečo zbytočné a nežiadúce, ktoré by malo byť správne nahradené mongolskými (teda islamskými) a chazarskými (teda židovskými) prvkami.

Podľa Širopajevovho názoru identita ruského národa už presahuje slovanské a germánske kmeňové delenie, a napriek prítomnosti neárijských susedov (Ugrofínov a neskôr Mongolov) má prirodzene etnonacionalistické, rasové a biele prvky. Širopajev poukazuje na mnoho podobností a spoločných prvkov ruského jazyka, kultúry a symbolov spoločných s národmi západnej Európy germánskeho alebo keltského pôvodu. Ruský národ (v úzkom zmysle slova) je teda západný, európsky národ, žijúci na najvýchodnejšom území Európy. Nie sú národom ázijským, euroázijským, či východným.

Centrom Rusi bol sprvu Novgorod – ruské mesto na severe s prístupom k moru, zachovávajúce obchodné a kultúrne vzťahy s ostatnými severnými a západoeurópskymi krajinami a národmi. Ďalšie mestá Rusi boli v miestach s varangským osídlením: Ladoga, Beloozero, Pskov, Polotsk, Gnezdovo-Smolensk a pod. (aktuálne severo-západné Rusko). Mestá ako Kyjev a Černigov boli výsledkom ďalšieho rozširovania tohto nordického štátu na juh, pričom Moskva bolo jedno z posledných, ležiac na východnej periférii Rusi.

Politická kultúra národa Rusi bola založená na prirodzenej kmeňovej demokracii (stelesnenej vo Vjeche – čo je zhromaždenie všetkých slobodných ľudí, ktorí stanovili všetky politické rozhodnutia, obdoba škandinávskeho Thingu) prepojenej s bojujúcou aristokraciou. Rus si vysoko cenil slobodu – ale bola to krutá sloboda, spojená s európskym duchom Fausta, ktorý hľadá svoje naplnenie v chladných severných krajinách.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Podľa Širopajeva Rus od počiatku čelila niečomu, čo nazýva “Projekt”. Projekt je plán rôznych skupín (etnických, kultúrnych, náboženských, politických, atď.) na zmenu pôvodne homogénnej nordickej, seversky orientovanej a európskej kultúry, založenej na myšlienkach slobody, cti a etnickej identity do mnohonárodnej despotickej ríše, založenej na tyranii, otroctve a terore, v ktorej bude pôvodné obyvateľstvo uvrhnuté do otroctva rôznych etnických a kultúrnych menšín.

Prvou inkarnáciou Projektu bol svätý Vladimír Veľký: impozantné knieža, ktorý sa nechal pokrstiť a pokrstil aj Kyjevskú Rus. Vladimír bol synom Svjatoslava I. Igoreviča: veľkého pohanského vladára a vodcu, ktorý zničil Chazarskú ríšu (ázijský štát kočovníkov, ktorí prijali judaizmus za štátne náboženstvo) a presunul hlavné mesto Rusi do Kyjeva – vhodnejšieho miesta pre ďalšiu expanziu. Širopajev sa však sústreďuje najmä na Vladimírov pôvod po matke. Vladimír bol nemanželský syn Svjatoslava a jeho konkubíny Maluše. Kým niektorí historici argumentujú, že Maluša mohla byť nordického pôvodu (dcéra jedného z varangských bojovníkov) alebo slovanského pôvodu (dcéra jedného z kmeňových vládcov), Širopajev sa stavia na stranu historikov, ktorí tvrdia, že Maluša (sutočné meno Malka, alebo Mala) bola chazarka židovského pôvodu. (Ďalší syn Svjatoslava – Oleg, sa narodil z pomeru s chazarskou konkubínou Esfir – pozn. red.) Židovský pôvod Vladimíra by vysvetľoval mnohé z jeho života, najmä jeho pohŕdanie ľuďmi okolo seba. Aj keď sa zvyčajne tvrdí, že príčinou bola jeho nelegitímnosť a nízky pôvod (matka bola slúžka), Širopajev argumentuje, že skutočnou príčinou bol jeho zmiešaný pôvod. Kým ruskí náčelníci a ruský národ neodsudzovali miešanie medzi Germánmi a Slovanmi, v prípade miešania s Chazarmi a Židmi to bolo naopak. Zmiešaný pôvod Vladimíra bol tiež dôvodom, prečo ho odmietla Rogneda (Ragnhilda), dcéra Krogvolda (Ragnvalda) Polockého. Vladimír neskôr znásilnil Rognedu pred jej rodinou, ktorú potom pred Rognedou nechal popraviť.

Vo Vladimírovi našla multikultúrna despotická Rossija svojho zakladateľa. Vladimír si vybral za oficiálne štátne náboženstvo univerzalistické kresťanstvo a presunul pozornosť z krvi na kultúru. On bol tým, kto položil základy pre nábožensko-štátno-kultúrno-jazykové chápanie Rusov, už nie viac podľa nordickej alebo slovanskej krvnej línie. Každý rusky hovoriaci kresťan, ktorý prijal kniežacie zákony, sa stal Rusom. Kresťanstvo tiež umožnilo vstup ľudí iných rás do ruskej komunity: Chazari a Židia, Vladimírovi nevlastní bratia, sa mohli stať Rusmi. Stačilo na to pokropenie svätenou vodou. Projekt ihneď ukázal svoju genocídnu tvár: veľká časť národov Rusi zomrela v náboženských konfliktoch počas krvavej christianizácie.

Prijatie byzantského kresťanstva predstavilo nový prvok v rasovom zložení Rusi, konkrétne nebiele prvky (Chazari, Ugrofíni, neskôr Mongoli), ktorí sa teraz stali časťou komunity vďaka krstu. Projekt sa teraz opieral o dva základné prvky: Byzanciu a step. Širopajev identifikuje nového šampióna Projektu: je ním knieža Jurij I. Vladimirovič, známy ako Jurij Dolgorukij, ktorý bol vládcom nového centra Ruska – Moskvy. Dolgorukij sa zameral na zjednotenie celej Rusi pod svojou vládou. Moskva, ležiaca na najvýchodnejšej hranici Rusi, v úzkom kontakte s nebielym obyvateľstvom, sa stala novým centrom Projektu – Nerusi: Nie-Rusi, alebo Anti-Rusi. Odcudzenie moskovských kniežat bolo tak veľké, že syn Dolgorukija – svätý Andrij Bogoľubský – považoval Kyjev za cudzie, “germánske” mesto. Bogoľubský, ktorého matka bola kumánska kňažná, vyplienil a vydrancoval Kyjev v skutočne aziatskom stepnom štýle. Andrijov brat – Vsevolod Veľké Hniezdo – vypálil Rjazaň a Belgorod do tla.

Tatárske jarmo

Podľa Širopajeva nordicko-slovanská Rus stále žila a bojovala proti despotickej Moskovitskej stepnej tyranii, tejto Anti-Rusi, alebo proto-Rossiji. Centrom bielych ruských tradícií bolo najstaršie mesto Rusi, severný Novgorod s jeho aristokratickými republikánskymi pravidlami a tradíciami, obchodnými cestami a kultúrnymi kontaktami so severnými a západnými európskymi štátmi a mestami.

Širopajev glorifikuje jedného z antihrdinov ruskej histografie (a hrdinu ukrajinskej histografie): knieža Daniela z Galície, ktorý bol korunovaný ako prvý kráľ Rusi pápežským arcibiskupom, výmenou za sľub priviesť ruské územia pod autoritu pápeža (tento sľub nebol nikdy splnený). Širopajev považuje tento obrat smerom na západ ako Danielovu reakciu vedomého árijca, ktorý hľadal spojenectvo so Západnou Európou pred expanziou Moskovitských kniežat (ktoré považoval za cudzích aziatov) a potom proti otvorene ázijskej Zlatej Horde.

Na druhú stranu Širopajev zatracuje jedného z hrdinov ruskej histórie: Alexandra Nevského (svätca pravoslávnej cirkvi). Nevský bol verným služobníkom Hordy, ktorý vždy plnil vôľu svojich mongolských vládcov, zatiaľ čo zúrivo bojoval proti západným silám, ktoré sa na Rusi objavili. Pre Širopajeva je to zrada voči nordickej krvi a tradíciám Rusi.

Jedným z bodov obratu v ruských dejinách je bitka na rieke Kalka v roku 1223, v ktorej spojené armády ruských kniežat utrpeli veľkú porážku od mongolských armád Zlatej hordy (ktorú nazývali v slovanských krajinách “Tatári”). Krutosť Mongolov bola omnoho väčšia ako bola známa v západnom svete. Dobrým príkladom je osud ruských kniežat, ktorí sa vzdali za podmienky, že budú so svojimi vojakmi ušetrení. Mongoli povraždili vojakov, potom spútali kniežatá a položili na nich plošinu, na ktorej Mongoli oslavovali svoje víťazstvo, dusiac kniežatá a šľachtu pod sebou.

Po tejto porážke sa celá Rus dostala pod cudziu vládu, takzvané “Tatárske jarmo.” Tatári mali špecifický spôsob, ako vládnuť podrobeným národom. Neobsadzovali krajinu, ani v nej neumiestňovali vojenské posádky. Donútili miestnych panovníkov, aby vládli sami a platili obrovské dane mongolským vládcom. Pokiaľ sa miestni obyvatelia alebo vládcovia odvážili protestovať, Mongoli zorganizovali trestné výpravy alebo sa pripojili k miestnemu kniežaťu pri potlačení povstania. Pri trestných výpravách vypaľovali mestá do tla a vyvražďovali obyvateľstvo. Mongoli podporovali miešanie rás sobášmi miestnych kniežat s dcérami chánov a mongolskej šľachty, taktiež praktizovaním sexuálneho otroctva a nútenými sobášmi miestnych žien s Mongolmi. Podporovali aj budovanie tatárskych osád na dobytých územiach. Okrem toho, že kniežatá odvádzali dane, museli podstupovať aj veľa symbolického násilia a ponižovania. Museli pravidelne navštevovať chána a preukázať svoju poslušnosť a pokoru napríklad položením hlavy pod chánovu nohu, alebo olizovaním kumysu (čo je fermentované kobylie mlieko), ktorý chán vylial na zem.

Širopajev otvorene označuje Zlatú hordu za Sovietsky zväz stredovekého sveta: aziatskú multikultúrnu tyraniu. Počas tejto doby sa ruské kniežatá “stali úplnými aziatmi” a prijali despotické zvyky Hordy. Veľká, slobodu milujúca nordická Rus bola nahradená ázijskou tyraniou anti-Rusi. Všetky najhoršie praktiky ruských štátov, vrátane genocídnych politík voči podmaneným národom, vlády menšín, krvavej rozpínavosti a miešania rás možno vysledovať až do čias Zlatej hordy.

Širopajev sa zhoduje so svojimi euroázijskými oponentami v jednej veci: mongolská vláda bola začiatkom Ruska, ako ho poznáme. Avšak Širopajev to považuje za veľké víťazstvo Projektu, proti ktorému skutočné Rusko vždy bojovalo. Na druhú stranu to euroazianisti považujú za skutočný začiatok ruskej (alebo skôr rusko-mongolskej) kultúry, ruskej ríše a ruskej moci. Zlatá horda donútila Rusko k zjednoteniu a mnoho zákonov a pravidiel z tej doby prežilo až dodnes. Euroazianisti idú dokonca tak ďaleko, že obdobie slovansko-nordických kniežat a potom cárov označujú ako obdobie “germánskeho jarma.”

Postoj ruskej ortodoxnej cirkvi pod mongolským jarmom je veľmi dôležitý a veľa vypovedá o aspektoch vývoja Projektu. Cirkev do istej miery odolala tatárskej nadvláde, nie na rasovej alebo národnej rovine, ale na náboženskej a politickej úrovni. Pravoslávni kňazi nemali problém s krstením Mongolov, ich prijímaním nielen ako členov kresťansko-ruskej komunity, ale aj ako kňazov a mníchov, či ich menovaním na vysoké posty v cirkvi a vyhlasovaním ich za svätých. To bolo v súlade s politikou multikultúrnej byzantskej imperiálnej tradície, ktorá vždy podporovala miešanie rás pod podmienkou, že všetky zúčastnené strany sú pokrstené.

Avšak cirkvi sa nepáčilo, že mongolskí vládcovia nad miestnymi pravoslávnymi kniežatami neboli kresťanmi a nerešpektovali autoritu pravoslávnej cirkvi. Cirkev teda vždy plne podporovala ruské kniežatá – aj keď bola inak voči Horde lojálna – pri pokusoch o získanie miestnej samostatnosti alebo pri pokusoch o zvrhnutie tatárskeho jarma. Ak by sa stal chán pravoslávnym kresťanom, cirkev by ho vyhlásila za najvyššiu autoritu na zemi, uznala posvätné právo chánov vládnuť nad severskou populáciou Rusi, považovala by akýkoľvek odpor voči tatárskej vláde za zločin a rúhanie, a (pravdepodobne) by chána po jeho smrti vyhlásila za svätého.

Pravoslávna cirkev bola od svojich počiatkov lojálna imperiálnym tradíciám pri podpore štátu – pokiaľ zostal pravoslávnym. Pravoslávne duchovenstvo sa dalo vždy považovať za zástupcov (alebo obrancov) štátu a štátni úradníci sa dali vždy považovať za zástupcov (alebo obrancov) cirkvi. Celá pravoslávna teológia sa úplne líši od západných kresťanských tradícií. Členovia pravoslávnej cirkvi sa nepovažujú za dietky Božie, alebo dokonca za služobníkov Božích, ale nazývajú sa “rjaby Bože”: Boží rabi, otroci Boha. Ortodoxné rituály sú plné klaňania, ukláňajúcich sa kňazov a posvätných predmetov. Mongolský systém, v ktorom ľudia nie sú občanmi štátu, ale otrokmi chána, ktorý požaduje úplnú poslušnosť a rituálne sebaponižovanie pred chánom a jeho zástupcami, je v súlade s učením, praktikami a rituálmi pravoslávnej cirkvi. Mongolské jarmo vyzdvihlo a rozvilo prvky, ktoré už boli prítomné v byzantskej cirkvi.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť

Mongolská ríša bola rozdelená do provincií, takzvaných ulusov. Chán uprednostňoval mať v každom uluse iba jediného vládcu, ktorý by mu bol priamo podriadený, zhromažďoval dane a poplatky od miestnych vládcov a v prípade neposlušnosti ich držal na uzde. Mongoli nezasahovali do miestnych zvykov, vlády, alebo náboženstva, pokiaľ bol ulus lojálny a platil odvody. Teda chán podporoval zjednotenie ruských zemí pod jedným panovníkom, ktorý by vládol miestnym kniežatám, alebo by ich nahradil ako jediný vládca. Moskva, so svojimi vládcami a kultúrou (zbastardenou v krvi aj duchu), sa zdala byť najvhodnejším novým centrom ulusu. A tak začala ďalšia fáza projektu: Zjednotenie Rusi pod Moskovitskou nadvládou.

Podľa Širopajeva nenahliadali Mongoli na moskovské kniežatá iba ako na svojich poddaných. Videli ich ako kolegov Aziatov, ktorí im pomáhali kolonizovať a vykorisťovať bielu populáciu Rusi. Dokonca aj ruský hrdina Alexander Nevský nevnímal Mongolov ako cudzincov, ale ako ušľachtilých krajanov. Knieža Juri Moskovský sa oženil s chánovou manželkou, čo dokazuje, že chán ho považoval za príslušníka najvyššej tatárskej šľachty – závislého na chánovi, ale napriek tomu spoločnej krvi. Moskva bola tradičným ulusom Hordy. Boli to moskovské kniežatá, ktoré vládli celej Rusi a zodpovedali sa priamo chánovi. Naivní Rusi sa pýtajú: “Ako mohli moskovské kniežatá viesť trestné výpravy s Tatármi proti vlastným ruským bratom?” Širopajev odpovedá: “Moskovské kniežatá útočili na cudzích Rusov, ruka v ruke s ich tatárskymi bratmi.” Širopajev odvážne tvrdí: Moskva nie je Rus, ale anti-Rus. Vládcovia Moskvy neboli ruské, ale moskovitské kniežatá. Rus zostala zachovaná iba vo svojom prvom centre – v Novgorode.

Širopajev drví mýtus o bitke na Kulikovom poli v roku 1380. Podľa oficiálneho výkladu aj populárnych príbehov, počas bitky porazili spojené ruské kniežatá Mongolov a zvrhli tatárske jarmo. Je to jeden z archetypov triumfu síl dobra Európy nad temnými silami z Ázie. Avšak Širopajev tvrdí, že to je nesprávny výklad. V skutočnosti to bolo povstanie miestnych ázijských vládcov – moskovitských kniežat – proti svojim bývalým pánom. Nebol to triumf Rusi nad Hordou a miestnym ulusom. Bola to vzbura moskovského ulusu, ktorý sa rozhodol osamostatniť (nová Horda) a kolonizovať Rus pre seba. Nebol to európsko-ázijský konflikt, ale vnútorný konflikt Hordy. Širopajev vysvetľuje pôvod ruského mýtu o Kulikovom poli ako hlas rasových archetypov ruského ľudu. Rusi boli bieli a chceli zostať bieli. Vždy snívali o zvrhnutí mongolskej tyranie a akonáhle ulus zvrhol Hordu, vyložili si to ako rasové víťazstvo, spomínajúc na to takto v ľudových piesňach a poézii.

V 14. storočí prežívala Zlatá horda hlbokú politickú krízu. Knieža Dmitrij Donskoj sa rozhodol využiť túto situáciu a sám sa stať chánom. Teda viesť spojené sily moskovského ulusu proti armáde chána Mamaja v bitke na Kulikovom poli. Tento konflikt nemal protitatársky charakter. Dôkazom môže byť Serkiz, slávny tatársky náčelník, ktorý prijal kresťanstvo a bol jedným z najlojálnejších a najsilnejších druhov Dmitrija. Serkiz bol neskôr uznaný za plnoprávneho Rusa a založil dedinu Cherkizovo (dnes obvod Moskvy).

Dmitrij Donskoj nevytvoril novú Hordu v moskovitskom uluse. Porazený chán Mamaj bol zvrhnutý Tochtamišom, jedným zo svojich generálov, ktorý potom zorganizoval trestnú výpravu, ktorá vyplienila Moskvu. Dmitrij Donskoj prijal vládu Tochtamiša a pokúsil sa získať určitú nezávislosť na chánovi. Za svoje úspechy bol menovaný chánom za hlavného mongolského výbercu daní a veľkokniežaťom vladimirským. Po smrti bol vyhlásený pravoslávnou cirkvou za svätého. (Nekonečné svätorečenie úspešných kniežat je veľmi podobné sovietskym posmrtným oceneniam a vyznamenania vedúcimi straníckymi orgánmi.)

Pravoslávna cirkev podporila moskovitský ulus v boji za nezávislosť. Bol stelesnením vízie dokonalého pravoslávneho štátu, v ktorom orientálny despotizmus byzantských a mongolských tradícií a imperiálny multikulturalizmus boli oficiálnymi doktrínami. Štát a cirkev sa konečne mohli stať jedným, tentoraz pod záštitou pravoslávneho panovníka: pokrsteného chána.

Po bitke na Kulikovom poli sa moskovitský ulus utápal takmer celé storočie vo vnútorných bojoch medzi kniežatami a frakciami, ale sen o zjednotenej ruskej zemi, nezávislej pravoslávnej Horde, novom prevedení antiruského Projektu, stále žil. Vo veľkokniežati Moskvy Ivanovi III., neskôr známom ako Ivan Veľký, našiel Projekt svojho nového šampióna. Ivan sa pokúsil dosiahnuť dva hlavné ciele: zjednotiť všetky ruské územia pod svoju vládu (to znamená pod vládu moskovitského ulusu a neskôr nezávislej pravoslávnej Hordy), a aby sa stal najvyšším vládcom, novým chánom. Jeho hlavným súperom pri dosiahnutí týchto cieľov bola Zlatá horda, republika Novgorod a Poľsko – Litovská Pospolitosť.

Novgorodská republika bola poslednou krajinou Rusi, ktorá zostala verná svojim severským koreňom. Severský štát s európskym štýlom vlády (kniežatá a silná Vjecha, zhromaždenie najprominentnejších občanov) a tradičným obchodným a kultúrnym spojením so západnou a severnou Európou. Hoci nebol nikdy dobytý Zlatou hordou, Novgorod platil chánovi odvody, ale podarilo sa mu zostať skutočne európskym štátom. Zostala im aj skutočne inšpirujúca tradícia Uškujnikov – severo slovanských pirátov v štýle Vikingov, ktorí prepadali a okrádali Hordu a často boli v spojenectve s republikou.

Na druhú stranu, Poľsko – Litovská Pospolitosť bola v Európe novou silou: zväzok poľského kráľovstva a litovského štátu (Litva bola vlastne spojenie pohanského litovského štátu s časťou pravoslávnej Kyjevskej Rusi). Kým vládcovia Litvy boli krstení v katolíckych kostoloch, mnoho šľachticov bolo pravoslávnych. Pospolitosť porazila Rád teutónskych rytierov (podporovaný mnohými západoeurópskymi rytiermi) v jednej z najväčších stredovekých bitiek v roku 1410 (bitka pri Grunwalde, alebo prvá bitka pri Tannenbergu) a stalo sa tak jednou z hlavných európskych mocností s pôvodnou predstavou štátu a kultúry. Vzhľadom k väzbám na Kyjevskú Rus mohla Pospolitosť pomýšľať na “zabratie” niektorých ruských území.

Odcudzenie medzi mongolizovaným moskovitským ulusom a severskou republikou Novgorod bolo obrovské a Novgorodci sa s nádejou pozerali na Pospolitosť, s ktorou mali mnoho spoločného. Jedinou prekážkou bola viera, Pospolitosť bola zjednotená pod nadvládou poľského kráľa, ktorý bol katolík.

Ivan III. to nemohol dopustiť. Ak by Novgorod vstúpil do Pospolitosti, vytvoril by skutočnú alternatívu: európsku Rus, ktorá by mohla bojovať proti Projektu stelesnenému moskovitmi. Tak sa Ivan III. rozhodol pre inváziu do Novgorodu. V roku 1471 usporiadal Ivan III. svoju prvú výpravu proti Novgorodu, ktorú Širopajev otvorene nazýva cudzou inváziou zameranou na genocídu národa, vrátane žien a detí. Moskovitské sily mali rozkazy vyhladiť ľudí, vrátane žien a detí. Mongoli podporovali Ivana III. a poskytli mu jazdeckú podporu.

Ivan III. čiastočne prevzal vládu nad Novgorodom a začal proces podrobenia republiky pod nadvládu Moskvy. Trestal šľachticov naklonených Pospolitosti, vyhladzoval obyvateľstvo, vykrádal bohatstvo Novgorodu, odrezal Republiku od jej území – tie isté postupy ako mongolská “liečba” Rusov po porážke na rieke Kalka. Novgorodci sa pokúsili o vzburu a zhodenie moskovitského jarma, ale Ivan III. ich hrozne potrestal. V roku 1478 sa zmocnil mesta a zmasakroval obyvateľov. Tým splnil dlhoročný sen moskovitských kniežat a vykonal veľký krok vpred pre Projekt: posledné centrum severských tradícií Rusi bolo definitívne zničené.

Širopajev poukazuje na to, že nešlo o vnútorný ruský konflikt. Sily Hordy v zastúpení moskovským ulusom napadli nezávislý štát: poslednú krajinu stále vernú nordicko-slovanským tradíciám. Cieľom Ivana III. bolo úplné zničenie Rusi: nariadil vyhladiť obyvateľstvo, vypáliť mesto, zničiť Vjechu (radu) a šľachtu, spáliť knihy a pamiatky. Krv a duch Rusi mal byť zničený Hordou. Ale slobodu milujúci duch Novgorodu nemohol byť zadusený a aj po zničení mesta ľud povstal proti moskovitským despotom, ktorí to oplatili ešte väčším násilím v skutočne aziatskom štýle.

Po podrobení Novgorodu a odstránení hrozby aliancie Pospolitosť-Rus pokračoval Ivan III. v procese “zaberania ruských území,” čo v skutočnosti znamenalo brutálne začlenenie autonómnych a poloautonómnych kniežatstiev do moskovského ulusu.

V roku 1476 sa Ivan III. rozhodol získať nezávislosť ulusu od Hordy a odmietol zaplatiť ročné poplatky. Chán Achmat zorganizoval trestnú výpravu, ktorá vyústila v jednu z najpodivnejších bitiek histórie: veľké postávanie na rieke Ugra v roku 1480. Armády Ivana III. stáli na jednom brehu rieky, zatiaľ čo armády chána obsadili druhý breh. Obe strany čakali a čakali… a potom obe ustúpili! To bolo samozrejme víťazstvom pre Ivana III., ktorý demonštroval svoju moc nad ruským územím a porážkou pre chána, ktorý ukázal slabosť a zanedlho bol zavraždený.

Udalosti na rieke Ugra sú často vnímané ako “koniec jarma” a Ivan III. ako osloboditeľ Ruska. To je veľmi vzdialené od pravdy. Jarmo neskončilo. Ivan III. udržiaval mongolský despotizmus a bol rovnako krutý, ako jeho bývalí tatárski vládcovia. Mongoli krvou a duchom, moskovitské kniežatá sa stali novými chánmi. Nezávislý moskovský ulus, veľkovojvodstvo Moskovitov, bolo teraz inkarnáciou anti-Ruského Projektu podporovaného dvoma piliermi: mongolským despotizmom a byzantsko-pravoslávnou cirkvou. Obe rovnako imperialistické a multikultúrne, obe rovnako cudzie a nepriateľské nordicko-slovanským tradíciám.

Aby posilnil byzantský pilier Projektu, Ivan III. sa oženil s Sophiou Spalaeologue, dcérou Thomasa Palaeologusa, brata Konštantína IX., posledného cisára Byzancie. Totot manželstvo zaviedlo mnoho byzantskej symboliky do moskovskej kultúry, vrátane dvojhlavého orla. Dobrým príkladom byzantsko-mongolského spriaznenia je Monomachova čiapka, koruna ruských veľkokniežat a neskôr cárov, ktorá mala tatársky pôvod, pravdepodobne to bol dar chánov, ktorý slúžil na označenie vládcu ulusu. Po pridaní kríža sa stal symbolom moskovitskej suverenity a hlásal byzantský pôvod. Ďalšia ruská koruna je Kazaňská čiapka, čo bola koruna miestneho chána Kazane.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť

Islam znamená „mier“

Mýtus: Moslimskí apologéti niekedy tvrdia, že koreň slova islam je „al-Salaam“, čo v arabčine znamená „mier“.

Pravda: Arabské slovo má len jeden koreň. Koreňom slova islam je „al-Silm“, čo znamená „podriadenosť“ alebo „odovzdanie sa“. Medzi arabskými alebo islamskými učencami nie sú ohľadom tohto nijaké nezhody. Al-Silm (podriadenosť) neznamená tú istú vec ako al-Salaam (mier), inak by to bolo to isté slovo.

Podriadenosť a mier vedia byť veľmi odlišné pojmy, aj vtedy, ak sa nejaká podoba mieru dá privodiť nútením ostatných podriadiť sa. Ako to tvrdí súčasný islamský učenec Ibrahim Sulaiman, „džihád nie je neľudský, napriek svojmu nevyhnutnému násiliu a krviprelievaniu, jeho najvyššou túžbou je mier, ktorý je chránený a pozdvihnutý právnym poriadkom.“

Pravdupovediac, Korán nie len že vyzýva moslimov podriadiť sa Alahovi, ale nariaďujem im tiež podrobovať si ľudí iných vierovyznaní, až kým nebudú v stave úplného podriadenia islamskej vláde. Toto bolo inšpiráciou pre agresívnu históriu islamu a jeho vojenský a demografický úspech v dobýjaní ostatných kultúr.

Islam rešpektuje ženy ako rovné

Mýtus: Korán kladie mužov a ženy na rovnakú úroveň pred Alahom a aj pred sebou navzájom. Ženy majú v islamskom práve rovnaké práva.

Pravda: Korán hovorí, že mužov a ženy bude súdiť Alah. To neznamená, že majú rovnaké práva a úlohy, alebo že sú súdení podľa rovnakých štandardov.

V Koráne, živote Mohameda alebo islamskom práve niet nejasností ohľadom podriadenosti žien voči mužom, napriek snahám dnešných apologétov uchrániť západný feminizmus pred útržkami a úlomkami veršov, ktoré z historického hľadiska neposkytli takú progresívnu interpretáciu.

Po vojenských dobytiach Mohamed rozdeľoval svojim mužom zajaté ženy ako vojnovú korisť. Prinajmenšom v jednom prípade obhajoval, aby boli znásilnené pred svojimi manželmi. Zo zajatých žien sa stali sexuálne otrokyne pre tých istých mužov, ktorí zabili ich manželov a bratov. Sú štyri koránske verše, v ktorých „Alah“ dáva jasne najavo, že moslimský pán má plný sexuálny prístup ku svojim ženským otrokyniam, pričom neexistuje ani jeden, ktorý zakazuje znásilnenie.

Korán dáva moslimským mužom povolenie biť svoje manželky za neposlušnosť, ale nikde nenariaďuje lásku v manželstve (hoci hovorí, že „láska“ existuje). Verše jasne hovoria, že manželia sú „o stupeň vyššie“ nad svojimi manželkami. Hadísy hovoria, že ženy sú intelektuálne podradné a že tvoria väčšinu obyvateľov pekla.

Podľa islamského práva sa muž môže rozviesť pri svojom výbere. Ak to urobí dvakrát a potom sa s ňou znova túži oženiť, tá musí mať najskôr sex s iným mužom. Muži sú oslobodení od takých ponížení.

Moslimské ženy nemajú slobodu vydať sa za toho, kto sa im páči, tak ako muži. Ich manžel si do manželskej postele tiež môže priviesť ďalšie manželky (a otrokyne). A ona mu musí byť sexuálne dostupná kedykoľvek (ako pole pripravené na „obrobenie“, podľa svätej knihy islamu).

Moslimské ženy nededia majetok rovnakým dielom ako muži. Toto je trochu ironické vzhľadom k tomu, že islam vďačí za svoju existenciu bohatstvu Mohamedovej prvej manželky, ktoré by inak nezdedila, keďže mala dvoch bratov a jej prvý manžel mal troch synov.

Podľa Koránu má svedectvo ženy na súde polovičnú hodnotu oproti svedectvu muža. Na rozdiel od muža si tiež musí zakrývať hlavu – a často aj svoju tvár.

Ak žena chce dokázať, že bola znásilnená, potom potrebuje štyroch mužských svedkov, aby potvrdili jej výpoveď (podľa striktnej šaríe). Inak môže byť uväznená alebo ukameňovaná na smrť za priznanie sa k „cudzoložstvu“.

Vzhľadom k tomuto všetkému je dosť pritiahnuté povedať, že muži a ženy „sú si v islame rovní“, vychádzajúc z nejasných teologických analógií alebo porovnaní. Toto je celkom nový trik, ktorý je navrhnutý pre moderné predstavy a ostro nesúhlasí s realitou islamského práva a histórie.

Džihád znamená „vnútorný boj“

Mýtus: Džihád znamená jednoducho „boj“ a v skutočnosti odkazuje skôr na mierumilovný boj proti hriechu než na svätú vojnu na šírenie islamu.

Pravda: V arabčine „džihád“ znamená boj. V islame to znamená svätá vojna.

Korán od džihádu konkrétne oslobodzuje zdravotne postihnutých a starých (4:95), čo by nedávalo zmysel, keby to slovo bolo použité len v kontexte duchovného boja. Taktiež nie je jasné, prečo by Mohamed a jeho Korán použili obrazný jazyk, ako je bitie prstov a hláv na rukách a krkoch neveriacich, ak by hovoril len o rozvoji charakteru.

S týmto na mysli moslimskí apologéti vo všeobecnosti tvrdia, že toto slovo má dva významy, ale trvajú na tom, že „vnútorný boj“ je „väčší džihád“, kým „svätá vojna“ je „menší“. V skutočnosti sa táto mylná predstava zakladá len na jednom hadíse, ohľadom ktorého sa islamskí učenci zhodujú, že bol vymyslený.

V kontraste s tým, najdôveryhodnejšia zbierka hadísov je tá od Sahíha Bucharího. Džihád je v odkaze na slová Mohameda spomenutý viac ako 200-krát. Každý nesie jasnú konotáciu svätej vojny, len s niekoľkými možnými výnimkami (zaoberajúcimi sa podpornou úlohou žien počas trvania svätej vojny).

Islam je náboženstvo mieru

Mýtus: Mohamed bol mierumilovný človek, ktorý učil svojich stúpencov aby boli rovnakí. Moslimovia žili v mieri po stáročia, pričom bojovali len v sebaobrane, a len keď to bolo nevyhnutné. Praví moslimovia by sa nikdy nesprávali agresívne.

Pravda: Nemal by byť žiadny spor ohľadom toho, kto je „pravý moslim“, pretože Korán v súre 9 a inde jasne rozlišuje pravého moslima od toho, kto sa tak iba tvári. Podľa tohto – jednej z posledných kapitol Koránu – pravý veriaci „zápasí a bojuje svojím bohatstvom a osobami“, kým pokrytci sú tí, ktorí „sedia doma“, odmietajúc sa zapojiť do džihádu proti neveriacim v cudzích krajinách.

Skutočnosťou je, že Mohamed zorganizoval 65 vojenských kampaní v posledných desiatich rokoch svojho života a osobne viedol 27 z nich. Čím viac moci nadobudol, tým menšiu výhovorku potreboval na to, aby išiel do boja, až kým nakoniec nezačal útočiť na kmene len preto, že neboli súčasťou jeho rastúcej ríše.

Po Mohamedovej smrti jeho nasledovník okamžite išiel do vojny s bývalými spojeneckými kmeňmi, ktoré si chceli ísť po svojom. Abú Bakr ich nazval „odpadlíkmi“ a zavraždil kohokoľvek, kto nechcel zostať moslimom. Nakoniec uspel v udržaní ríše pokope prostredníctvom krvi a násilia.

Najvernejší stúpenci proroka islamu a aj jeho vlastná rodina sa čoskoro tiež obrátili proti sebe. V prvých dvadsiatich piatich rokoch boli štyria kalifovia (vodcovia), z ktorých každý bol jeho dôveryhodným spoločníkom. Traja z týchto štyroch boli zavraždení. Tretieho kalifa zavraždili tí, ktorí boli spojencami so synom prvého kalifa. Štvrtý kalif bol zavraždený uprostred konfliktu s piatym kalifom, ktorý začal 100-ročnú dynastiu nadbytku a hýrenia, ktorá bola skrátená príšerným, rozšíreným krvavým kúpeľom vykonanom potomkami Mohamedovho strýka.

Mohamedova vlastná dcéra, Fatima, a jeho zať, Ali, ktorí obaja prežili pohanské útrapy počas mekkánskych rokov živí a zdraví, neprežili islam po smrti Mohameda. Fatima zomrela zo stresu z prenasledovania v priebehu troch mesiacov, a Ali bol neskôr zavraždený moslimskými protivníkmi. Ich syn (Mohamedov vnuk) bol zabitý v boji s frakciou, z ktorej sa stali dnešní sunniti. Jeho ľudia sa stali šiitmi. Ako sa islam rozšíril, príbuzní a osobní priatelia Mohameda sa zamiešali do oboch bojujúcich skupín, ktoré sa potom ďalej rozštiepili na nepriateľské celky.

Moslimskí apologéti, ktorí radi hovoria že pre dnešných teroristov je nemožné aby boli moslimami keď zabíjajú ďalších moslimov, by mali veľké ťažkosti, keby mali informovanému publiku vysvetľovať vojnu medzi Fatiminými nasledovníkmi a Aišou. Mohamed otvorene považoval svoju obľúbenú dcéru a svoju obľúbenú manželku za vzorové moslimky, a predsa sa každá strana v násilnej občianskej vojne, ktorá nasledovala po jeho smrti, odvolávala na obidve z nich. V ktorej z nich sa „prorok Boží“ tak hrozne zmýlil?

Mohamed opustil svojich mužov s inštrukciami, aby podnikli boj proti kresťanom, Peržanom, Židom a polyteistom (ktorí zahrňovali milióny nešťastných hinduistov). V ďalších štyroch storočiach moslimské armády prevalcovali netušiacich susedov, pričom vyplienili ich korisť a otrokov, a preživších nútili buď konvertovať alebo vyjadriť poklonu pod hrozbou meča.

Niektorí Mohamedovi spoločníci žili, aby videli ako islam vyhlasuje vojnu každému veľkému náboženstvu na svete len v niekoľkých prvých desaťročiach po jeho smrti – naliehajúc na džihád proti hinduistom, kresťanom, Židom, zoroastrijcom a budhistom.

V čase Križiackych výprav (keď sa Európania začali brániť), „náboženstvo mieru“ už malo dobyté dve tretiny kresťanského sveta mečom, od Sýrie po Španielsko, a naprieč Severnou Afrikou. Moslimovia zotročili milióny kresťanov a desiatky miliónov Afričanov. Arabské trasy obchodu s otrokmi zostali otvorené po dobu 1300 rokov, až kým nátlak z kresťanských krajín nedonútil islamské krajiny vyhlásiť túto činnosť za nelegálnu (teoreticky). Do dnešného dňa sa moslimský svet nikdy neospravedlnil za obete džihádu a otroctva.

Na svete niet iného náboženstva, ktoré nepretržite vytvára terorizmus v mene Božom tak, ako islam. Najnebezpečnejší moslimovia sú takmer vždy tí, ktorí si vykladajú Korán najtransparentnejšie. Sú to fundamentalisti alebo puristi viery a veria v Mohamedovo splnomocnenie na šírenie islamskej vlády mečom, zabíjajúc tých, ktorí sa nepodriadia. Keď chýbajú neveriaci, obrátia sa aj sami proti sebe.

Sväté texty islamu sú preplnené veršami o násilí a nenávisti voči tým, ktorí sú mimo viery, rovnako ako voči hore uvedeným „pokrytcom“ (moslimom ktorí sa nesprávajú ako moslimovia). V ostrom kontraste s Bibliou, ktorá sa vo všeobecnosti pohybuje od relatívne násilných epizód k omnoho mierumilovnejším príkazom, Korán cestuje práve opačným smerom (násilie je najskôr zakázané, potom povolené a potom povinné). Tých zopár skorších veršov hovoriacich o tolerancii je prekonaných lavínou neskorších veršov, ktoré nesú dosť odlišné posolstvo. Kým starozákonné verše o krvi a vnútornostiach sú vo všeobecnosti obmedzené historickým kontextom v rámci textu samotného, koránske požiadavky na násilie zvyčajne vyzerajú tak, že nie sú časovo ohraničené a sú vecou osobnej interpretácie.

Od histórie viery k jej najposvätnejším spisom, tí, ktorí chcú veriť v „mierumilovný islam“ toho musia ignorovať omnoho viac než teroristi. Nech to posudzujeme podľa akéhokoľvek objektívneho pravidla, „náboženstvo mieru“ je tým najprísnejším, najkrvavejším náboženstvom aké kedy svet poznal. V islame niet mieru dovtedy, kým moslimovia nemajú moc – a aj potom…

Islam je tolerantný voči ostatným náboženstvám

Mýtus: Náboženské menšiny v islame prekvitali. Moslimovia majú nariadené ochraňovať Židov a kresťanov (Ľud Knihy) a neubližovať im. V súre 109 Korán hovorí, „Vám vaše náboženstvo. Mne moje.“

Pravda: Náboženské menšiny v islame „neprekvitali“. V skutočnosti vždy upadali na úroveň obyčajných tieňov po storočiach prenasledovania a diskriminácie. Niektoré konvertovali z ich pôvodného náboženstva za použitia hrubej sily, iné pod mučivým nátlakom statusu dhimmi.

To čomu moslimovia hovoria „tolerancia“ iní správne identifikujú ako inštitucionalizovanú diskrimináciu. Odovzdanie sa Židov a kresťanov statusu dhimmi pod islamskou vládou znamená, že im nie sú dopriate rovnaké náboženské práva a slobody ako moslimom. Nemôžu zdieľať svoju vieru, napríklad, alebo stavať domy uctievania bez povolenia.

Historicky, dhimmi často museli nosiť rozlišujúce oblečenie alebo si ostrihať vlasy konkrétnym spôsobom, ktorý naznačoval ich postavenie podriadenosti a poníženia. Nezdieľajú rovnaké zákonné práva ako moslimovia a dokonca musia platiť daň (džízu). Ak neuspokoja požiadavky vyberača daní, majú byť zabití alebo im majú byť odobrané deti.

Osmanskí Turci po stáročia odoberali kresťanským obyvateľom v okupovanej Európe ich synov a nútili ich konvertovať na moslimských bojovníkov (známych ako janičiari).

To kvôli tomuto bremenu diskriminácie a treťotriednemu statusu konvertovalo v priebehu storočí toľko menšín na islam. Tí, ktorí nemali ekonomické a sociálne ťažkosti trvajúce do dnešných dní sú zdesení západnými štandardmi pravej náboženskej tolerancie a pluralizmu.

Pre tých, ktorí nie sú „Ľudom Knihy“, ako hinduisti a ateisti, sa dá nájsť iba veľmi málo tolerancie po tom, čo islam nastolí politickú nadriadenosť. Korán hovorí moslimom, aby „bojovali na ceste Alaha“ až kým „náboženstvo nebude iba pre Alaha“. Dobyté obyvateľstvo čelí smrti, ak nezavedie pravidelnú modlitbu a milodary v islamskej tradícii (t.j. piliere islamu).

Tamerlán a iní moslimskí bojovníci v priebehu uplynulých tisíc rokov zmasakrovali desiatky miliónov hinduistov a budhistov, a presídlili alebo donútili konvertovať milióny ďalších. Islamisti v Somálsku odsekávajú kresťanom hlavy. V Iráne ich zatvárajú do väzenia.

Jednou z veľkých irónii islamu je, že s nemoslimami sa má zaobchádzať podľa tých istých štandardov, kvôli ktorým by si samotní moslimovia nárokovali právo na násilnú sebaobranu, keby sa im stalo to isté. Islam je ospravedlnením sám pre seba. Väčšina moslimov preto necíti hanbu za zakorenenú aroganciu a dvojitý štandard.

V Koráne je asi 500 veršov ktoré hovoria o Alahovej nenávisti voči nemoslimom a treste, ktorý im pripravil za ich nevieru. Jestvuje tiež malá hŕstka veršov ktorá by sa dala vyložiť tak, že hovoria opak, ale to sú väčšinou skoršie verše, ktoré mnohí učenci považujú za nahradené neskoršími, násilnejšími.

Pokiaľ ide o súru 109, ktorýkoľvek pravý učenec Koránu poukáže na to, že účelom toho verša bolo skôr odlíšiť islam od ostatných bohov Kurajšovcov (z ktorých jeden sa volal „Alah“) než že by sa jednalo o obhajobu náboženskej tolerancie voči nemoslimom.

V čase keď vyslovil tento skorší verš nemal Mohamed žiadnu moc, a teda nemal inú možnosť než byť „tolerantným“ voči ostatným. V kontraste s tým, keď sa vrátil do Mekky s mocou o mnoho rokov neskôr, nepreukázal nijakú skutočnú toleranciu a požadoval vysťahovanie sa alebo smrť kohokoľvek, kto nekonvertoval na islam. V skutočnosti fyzicky zničil uctievané modly tých istých ľudí, ktorým sa venoval v súre 109.

Ak tolerancia znamená len odrádzanie od masového masakrovania ľudí inej viery, potom dnešné praktizovanie islamu vo všeobecnosti zvyčajne spĺňa tento štandard. Ale, ak tolerancia znamená uznanie rovnakých náboženských slobôd, akým sa tešia moslimovia, aj ľuďom iných vierovyznaní, potom je islam v podstate najintolerantnejším náboženstvom pod slnkom.

Islam pomohol zlatému veku vedeckých objavov

Mýtus: Moslimovia často tvrdia, že islam podporil bohaté dedičstvo vedeckých objavov, čím „vydláždil cestu“ súčasným pokrokom v technológiách a medicíne.

V tejto veci zvyčajne citujú obdobie medzi 7. a 13. storočím, keď Európa zažívala svoje „temné časy“ a moslimský svet nadobúdal nových obyvateľov a kultúry prostredníctvom násilného dobývania.

Pravda: Hoci sa nikto neháda, že moslimský svet bol počas tohto obdobia stredoveku relatívne rozvinutejší než „kresťanský“ svet, dôvody tohto stavu nemajú absolútne nič do činenia s islamským náboženstvom (okrem jeho požiadavky na vojenskú expanziu). V skutočnosti má náboženstvo tendenciu odrádzať od znalostí, ktoré sú mimo neho (Korán 5:101-102), čo je dôvod, prečo sú najplodnejší moslimskí učenci zvyčajne skôr študentmi náboženstva než vedy.

(Všimnite si, že Španielsko samotné prekladá viac vzdelávacieho materiálu a literatúry do španielčiny každý rok než celý arabský svet preložil do arabčiny od 9. storočia. Ako to povedal saudský veľký mufti v roku 2010, „Korán so svojimi príbehmi a znalosťami nám stačí… nepotrebujeme Tóru alebo evanjeliá alebo akúkoľvek inú knihu“).

Mnohí fundamentalisti a iní oddaní, ktorí sa obliekajú ako Mohamed a ktorí prijímajú životný štýl 7. storočia do určitej miery zdôrazňujú dôležitosť tradície v islame. Náboženstvo je vysoko konzervatívne a odolné voči zmene, na ktorú sa nazerá s podozrením. Ako poukazuje odborník Bernard Lewis, v islame sa inovácia považuje za zlú, až kým sa nepreukáže, že je dobrá.

Okrem toho sú tu štyri základné dôvody, prečo má islam len málo nárokov na vedecké úspechy:

Po prvé, moslimský svet do značnej miery profitoval z gréckych vied, ktoré im preložili kresťanskí a židovskí dhimmi. Vďaka ich zásluhám moslimovia odviedli lepšiu prácu pri zachovaní gréckych textov, než Európania v tom čase, a toto sa stalo základom pre ich vlastné znalosti. (Jedným z veľkých dôvodov pre toto však bolo, že prístup kresťanov do tejto časti ich sveta bol odrezaný kvôli moslimským lodiam s otrokmi a pobrežnými nájazdmi, ktoré dominovali Stredomoriu počas tohto obdobia).

Po druhé, mnohé z vedeckých pokrokov pripisovaných islamu bolo v skutočnosti „požičaných“ od iných kultúr, ktoré moslimovia dobyli. Algebraický pojem „nula“, napríklad, sa mylne pripisuje islamu, hoci to bol v skutočnosti hinduistický objav, ktorý moslimovia len predstavili Západu.

V skutočnosti, dobyté obyvateľstvo do značnej miery prispelo ku histórii „moslimskej vedy“, až kým nebolo postupne zdecimované konverziou na islam (pod nátlakom statusu dhimmi). Ako to vyjadril Mark Steyn, „Keď obdivovatelia hovoria o islame a veľkých inováciách a bohatej kultúre jeho rozkvetu, zabúdajú na to, že ani na svojom vrchole neboli moslimovia v moslimskom svete nikdy viac než len menšinou, a že z veľkej časti žili z energie ostatných“.

Moslimská koncentrácia v obyvateľstve je úmerná úpadku vedeckých úspechov. Nie je náhodou, že moslimský svet si toho mal v uplynulých asi 800 rokoch len málo čo ukázať, a to kvôli vyčerpávaniu nových civilizácií, ktoré vybrakoval.

Po tretie, aj kvalifikovaní moslimskí vedci a kultúrne ikony boli často považované za heretikov svojich čias, niekedy s dobrými intelektuálnymi schopnosťami. Jedným z najúspešnejších ľudí, ktorí vzišli z moslimského sveta, bol perzský vedec a filozof al-Razí. Jeho pôsobivé práce sa dnes často považujú za „dôkaz“ moslimských úspechov. Ale to čo apologéti často vynechávajú je, že al-Razí bol odsúdený ako rúhač, keďže nasledoval svoje vlastné náboženské presvedčenia – ktoré zjavne protirečili tradičnému islamu.

Po štvrté, aj tie príspevky, ktoré sa prisudzujú islamu (často nepresne) nie sú až tak strašne dramatické. Je tu „vynájdenie“ určitých slov, ako alchémia a elixír (a asasín, mimochodom), ale inak takmer nič, čo by prežilo v podobe dnešnej technológie, ktorá má praktický význam. Taktiež nie je dôvod veriť, že k takýmto objavom by ľahko nedošlo aj na Západe po kultúrnom prebudení spustenom Reformáciou.

Ako príklad zvážte, že moslimovia si nárokujú zásluhu za kávu – v tom zmysle že popularizovali existujúce znalosti Afričanov, ktorí boli chytení počas arabského obchodu s otrokmi. Je však tiež pravda, že červené farbivo používané v potravinových výrobkoch, od brusnicového džúsu po cukríky, pochádza z brušnej dutiny samičky konkrétneho chrobáka nájdeného v Južnej Amerike. Je extrémne nepravdepodobné, že Západ by doteraz náhodou nenatrafil na kávu.

V skutočnosti, litánia „moslimských“ úspechov často nadobúda podobu básnenia, v ktorej sú skutočné pôvody týchto objavov vynechané – spolu s ich pomerným významom voči západným úspechom. Človek tiež často nepočuje ani o neutešenom osude pôvodných úspechov. Tí ktorí vychvaľujú veľké observatórium Takí al-Din v (čerstvo dobytom) Istanbule, napríklad, často pozabúdajú spomenúť, že ho kalifát rýchlo zničil.

Napokon, záznam vedeckých, medicínskych a technologických úspechov nie je niečo, kvôli čomu by sa moslimskí apologéti chceli dostať do súťaže s kresťanským svetom. Dnešní islamskí inovátori sú primárne známi tým, že západné technológie, ako sú mobilné telefóny a lietadlá, premieňajú na nástroje masového vraždenia.

Suma sumárum, hoci islamské náboženstvo nie je úplne nepriateľské voči vede, nemali by sme si ho zamieňať ani s jej pomocníkom. Veľké úspechy, o ktorých sa hovorí, že pochádzajú z islamského sveta, majú na svedomí buď nemoslimovia, ktorí boli pod islamskou vládou, alebo kacíri, ktorí mali zvyčajne malý záujem o islam. Ako islam presadzuje svoju dominanciu, vedecké objavy sa dramaticky zmenšujú až sa napokon celkom vytratia.

Islam je proti otroctvu

Mýtus: Islam je intolerantný voči zotročovaniu ľudí. Náboženstvo vymazalo inštitút otroctva vďaka princípom uvedeným do pohybu Mohamedom, ktorý bol abolicionistom.

Pravda: Mohamed zotročoval, vlastnil a predával otrokov. Korán jasne dáva majiteľom otrokov slobodu sexuálne využiť svoje otrokyne – nie len na jednom mieste, ale prinajmenšom v štyroch samostatných súrach. Islamské právo je plné pravidiel týkajúcich sa zaobchádzania s otrokmi, z ktorých niektoré sú relatívne ľudské, ale žiadnych takých, ktoré zakazujú jeho skutočné praktizovanie akýmikoľvek obmedzeniami.

Samotná prítomnosť týchto pravidiel prehliada a legitimuje inštitút otroctva. Treba k tomu dodať fakt, že Mohamed bol horlivým obchodníkom s otrokmi. Po poskytnutí množstva dôkazov o jeho aktivitách podľa najdôveryhodnejších moslimských životopiscov, Centrum pre štúdium politického islamu sumarizuje svoje zistenia takto:

Mohamed zajímal otrokov, predával otrokov, kupoval otrokov ako dary slasti, dostával otrokov ako dary a používal otrokov na prácu. Síra je dokonale jasná vo veci otroctva. (Mohamed a neveriaci: Politický život).

Dokonca aj samotná kazateľnica, z ktorej Mohamed kázal islam, bola vyrobená otrockou prácou na jeho príkaz!

Korán moslimom hovorí, aby napodobňovali príklad Mohameda, ktorý má „najvyzdvihovanejšiu povahu“. Hlboko dehumanizujúca hrôza otroctva ako taká bola všadeprítomnou tradíciou islamu po dobu 14 storočí, vrátane súčasného nepriaznivého stavu nemoslimských otrokov v Sudáne, Mali, Nigeri, Mauretánii a iných častiach moslimského sveta.

V islame nikdy neexistovalo abolicionalistické hnutie (tak ako náboženstvo nevytvára žiadny organizovaný odpor voči modernému otroctvu). Zrušenie otroctva bolo na islamský svet uvalené európskymi krajinami, spolu s ostatnými politickými nátlakmi, ktoré vôbec nesúviseli s islamským právom.

Hoci boli zaznamenané hrozné prípady zneužívania otrokov v moslimskom svete, len málo sa inklinovalo ku zdokumentovaniu a úprimnej ľútosti, akú možno nájsť na západe. Neprítomnosť vinného moslimského svedomia často vedie k nesprávnemu dojmu, že otroctvo v islame nebolo až také zlé – pričom v skutočnosti to naznačuje jasnú toleranciu, ktorú toto náboženstvo prechováva voči tejto činnosti.

Efekt islamu na oddaných je taký narcistický, že do dnešného dňa mnohí moslimovia vo svojich srdciach veria, že moslimskí bojovníci v skutočnosti urobili ženám a deťom, ktoré si odviedli v boji, spolu s ich preživšími mužmi, službu, hoci v skutočnosti ich vytrhli zo svojich polí a domovov a degradovali ich do ponižujúceho otroctva.

V Dar al-Islam sa takmer nikdy nedá nájsť hanba a ospravedlnenie, bez ohľadu na to, aké sú vhodné. Kalifovia, náboženská protiváha pápežov, si udržiavali háremy stoviek, ak nie tisícok mladých dievčat a žien zajatých v krajinách až v Európe a odovzdaných do sexuálneho otroctva. Turci, ktorí za viac než 150 rokov od roku 1500 do 17. storočia, odviedli do otroctva 3 milióny ľudí, lovili Maďarov ako zvieratá. Jeden z prívetivejších moslimských panovníkov v Indii zajal a na iránske trhy s otrokmi prepravil 200 000 hinduistov len v období dvoch rokov (1619-1620).

Afrických otrokov ich moslimskí páni často kastrovali. Zopár ich prežilo, aby sa rozmnožili, čo je dôvod, prečo na Strednom Východe nežije mnoho ľudí afrického pôvodu, hoci za 1300 rokov arabského obchodu s otrokmi bolo vzatých do otroctva viac otrokov z Afriky než počas 300 rokov európskeho otroctva. 400 000 otrokov privedených do Ameriky, napríklad, sa teraz stalo komunitou 30 miliónov ľudí, s omnoho vyšším životným štandardom než ich africkí rovesníci.

V islamskej histórii nie je nikto ako William Wilberforce alebo Bartolome de las Casas, tak ako v kresťanstve. Keď apologétov žiadajú aby povedali meno moslimského abolicionistu, niekedy pokorne naznačia Mohameda samotného. Ale, ak majiteľ a obchodník s otrokmi, ktorý nariadil zajímanie a sexuálne zneužívanie otrokov, a zanechal 1300 ročné dedičstvo božsky schváleného otroctva, je tým najlepším, koho islam môže ponúknuť ako abolicionistu, potom nebude stačiť nijaké množstvo sofizmu na presvedčenie kohokoľvek, okrem najväčších ignorantov.

Islam je úplne nezlučiteľný s terorom

Mýtus: Zabíjanie nevinných ľudí je proti islamu. Islam je úplne nezlučiteľný s teroristickými činmi.

Pravda: Islam zakazuje zabíjanie nevinných ľudí. Nanešťastie, na vás to neplatí.

Aj keď mnohí moslimovia úprimne veria, že ich náboženstvo zakazuje zabíjanie nevinných ľudí teroristickými činmi, pravda je určite komplikovanejšia. Toto je dôvod, prečo moslimovia na oboch stranách diskusie o terore obviňujú druhú stranu z vykradnutia islamu, pričom trvajú na tom, že oni sú pravými veriacimi. Je to tiež dôvod, prečo organizácie páchajúce hrozné zverstvá v mene Alaha, dostávajú významné množstvo morálnej a finančnej podpory z hlavného prúdu.

V skutočnosti je definícia „terorizmu“ v islame prinajlepšom dvojzmyselná. A definícia „nevinnej osoby“ v islame nie je niečo, čo moslimskí apologéti propagujú keď hovoria, že takým osobám sa nemá ubližovať. Dôvodom pre toto je, že ktokoľvek kto odmieta islam tým, že odmieta konvertovať, sa podľa islamského učenia nemá považovať za nevinného.

Vezmite do úvahy, že veľká časť Koránu je venovaná opisu hrozného trestu čakajúceho na tých, ktorí odmietli veriť v Mohameda. Ako potom môžu moslimovia povedať, že objektmi božského hnevu sú nevinní ľudia?

Najochraňovanejší a rešpektovanejší zo všetkých nemoslimov sú dhimmi, „ľud knihy“. Konkrétne to boli Židia a kresťania ktorí súhlasili s islamskou vládou a platili džízu (príspevok moslimom). A predsa je slovo „dhimmi“ odvodené z arabského koreňa ktorý znamená „vina“ alebo „hanba“. („… rodičovské a sesterské slová dhimmi znamenajú „hanbiť sa“, rovnako ako ochrancovia, čo sa dá rozšíriť na ochraňovanie hodných viny“ Amitav Ghoš, „V starovekej krajine“).

Takže, ak sa aj dhimmím pripisuje za ich status miera viny (z dôvodu odmietnutia Alahovej plnej pravdy), ako môžu byť nemoslimovia, ktorí odporujú islamskej vláde alebo odmietajú platiť džízu považovaní za „nevinných“?

Aj v moslimskej komunite je kategória moslimov, o ktorých sa hovorí, že tiež nesú vinu – ešte väčšiu než priemerný neveriaci. Sú nimi pokrytci, alebo „munafikovia“, o ktorých sa Mohamed vyjadroval v tých najhanlivejších pojmoch. Pokrytec sa za moslimova považuje len vďaka menu. Od pravých moslimov sa odlišujú, podľa deviatej súry, neochotou viesť (verše 81 a 86) alebo financovať (verš 121) svätú vojnu. Praví veriaci bojujú a sú prísni voči neveriacim (verš 123).

Moslimskí teroristi ktorí často zabíjajú „iných moslimov“ v mene Alaha tak robia vo viere, že ich obete sú munafikovia alebo káfiri (neveriaci). Toto je časť šaríe známa ako takfír, v ktorej moslim môže byť prehlásený za odpadlíka a potom popravený podľa svojej úlohy v zabraňovaní expanzie islamskej autority. (Pravý moslim by aj tak šiel do raja, pričom v takom prípade by sa pri ňom ťažko dalo očakávať, že bude prechovávať nenávisť počas sexuálnych a vínnych orgií).

Okrem pochybnej definície nevinnosti je tu tiež problém rozlišovania terorizmu od svätej vojny. Islamskí teroristi sa zriedkavo nazývajú teroristami, ale zvyčajne hovoria že sú svätými bojovníkmi (mudžahedíni, šahídovia alebo fedajíni). Svoje skutky považujú za formu džihádu.

Svätá vojna je nariadená v Koráne a Hadísoch. V súre 9:29 Mohamed zavádza princíp, že proti neveriacim by sa malo bojovať dovtedy, kým buď nekonvertujú na islam alebo neprijmú stav poníženia v islamskej porobe. Toto je potvrdené v Hadísoch od Sahíha Moslima a Bucharího.

Prorok islamu na mnohých miestach hovorí, že džihád je ideálnou cestou pre moslima, a že veriaci by mali „bojovať na ceste Alaha“. V Koráne sú desiatky časovo neobmedzených pasáží, ktoré vyzývajú na zabíjanie a bojovanie – je ich omnoho viacej než tých, ktoré sú o mieri a tolerancii. Je tak trochu naivné myslieť si, že ich začlenenie do tohto „večného rozhovoru medzi Bohom a človekom“ malo len historickú hodnotu a nie sú relevantné pre dnešných veriacich, konkrétne keď v texte nie je takmer nič, čo by ich odlíšilo takým spôsobom.

Skombinujte výzvu Koránu na svätú vojnu s dvojzmyselnosťou nevinnosti a vznikne obrovský problém, ktorý sa nedá zaplátať obyčajnou sémantikou. Nielen že v islame je hlboká tolerancia voči násiliu, ale tiež ostrý nesúhlas a nejasnosť ohľadom podmienok, ktoré ospravedlňujú toto násilie – a kto môže byť cieľom.

Aj mnohí z tých moslimov, ktorý tvrdia že sú proti terorizmu, stále podporujú „povstanie“ v Iraku, napríklad, a často sú toho názoru, že prebieha širšia „vojna proti islamu“. Hoci americkí vojaci v Iraku sa pokúšali ochrániť nevinných ľudí a pomôcť krajine s opätovným vybudovaním, moslimovia vo svete a na Západe veria, že praví veriaci mali právo pokúsiť sa a zabiť ich.

Tešiac sa z povolenia na svätú vojnu, mudžahedín si potom zdôvodnil, že je povolené zaútočiť na ďalších Iračanov – tých, ktorí pomáhajú Američanom – aj keď sú súčasťou demokraticky zvolenej irackej vlády. Títo nebojovníci a rovnako aj bojovníci sa považujú za „munafikov“ alebo „takfírov“ pomáhajúcich nepriateľským „križiakom“.

Hoci tu ako príklad používame Irak, je to rovnaká logika, ktorá je napokon za všetkým islamským terorom, od Filipín po Thajsko. Kdekoľvek je moslimské náboženstvo menšinou, vždy sa nájdu radikáli, ktorí veria, že násilie je oprávnené pri nastoľovaní islamskej nadvlády – tak ako Mohamed učil a dal za príklad v Mekke a na ostatných miestach, ako je krajina al-Harít.

A čo takzvaní „nevinní“ ktorí trpia kvôli bombovým útokom a streľbám? Ani v Mohamedových časoch sa im nedalo vyhnúť. Toľko vychvaľovaný hadís, v ktorom Mohamed zakázal zabíjať ženy, napríklad, tiež naznačuje, že takéto obete boli aj v jeho útokoch na iné kmene.

Ak sú pochybnosti o jeho viere, že zakázané je niekedy nevyhnutné, treba ich hodiť za hlavu kvôli incidentu, v ktorom Mohamedovi muži varovali Mohameda, že plánovaný nájazd proti nepriateľskému táboru bude znamenať zabitie žien a detí. Odpovedal len „sú od nich,“ čím myslel mužov.

Toto je šikmá plocha, ktorú otvorilo schválenie svätej vojny. Čo sa začína ako vnímanie vznešenej príčiny na sebaobranu proti údajnej veľkej hrozbe sa postupne prenesie na kampaň typu „nech ich Alah roztriedi“ prostredníctvom série logických krokov, ktoré sú napokon ospravedlnené božským cieľom islamskej vlády.

Islam nie je určený na to, aby koexistoval ako rovný s inými náboženstvami. Má byť dominantným náboženstvom so šaríou ako najvyšším právom. Islamská vláda sa má rozšíriť na konce sveta a s odporom sa má vyrovnať akýmikoľvek nevyhnutnými prostriedkami.

Apologéti na Západe si často nevšímajú mnohé koránske verše o násilí, pričom hovoria, že sú relevantné iba v „čase vojny“. S týmto by islamskí teroristi súhlasili. Oni sú vo vojne.

Islam je demokracia

Mýtus: Islam je zlučiteľný s demokratickými princípmi. Náboženstvo samotné je demokracia.

Pravda: Demokracia je systém, v ktorom sú si všetci ľudia rovní pred zákonom, bez ohľadu na rasu, náboženstvo alebo pohlavie. Hlas každého jednotlivca sa počíta tak ako hlas hocikoho iného. Kolektívna vôľa ľudí potom určuje pravidlá spoločnosti.

Podľa islamského práva len moslimskí muži sú oprávnení mať plné práva. Postavenie ženy je často polovičné postaveniu muža – niekedy dokonca ešte menšie. Nemoslimovia nemajú nijaké postavenie s moslimom. V skutočnosti, moslim by nikdy nemal byť zabitý za zabitie neveriaceho.

Islamský štát sa riadi islamským právom, odvodeným od Koránu a Sunny. Orgán duchovných interpretuje právo a uplatňuje ho na všetky sociálne, kultúrne a politické okolnosti. Ľudia by nikdy nemali byť umiestnení nad Korán a Sunnu, tak ako človek nie je nad Alahom.

Je trochu diskutabilné, či v moslimskom svete sú štáty, ktoré je možné považovať za skutočné demokracie. Nikto však nepopiera, že drobná hŕstka, ktorá sa často považuje za demokratické krajiny, sú tie, v ktorých existuje hlboké napätie medzi vládou a náboženskými vodcami, keďže tí sa často sťažujú že demokracia je modlársky systém, ktorý bol na nich uvalený.

Islam nie je pomocníkom demokracie.

Korán je islamským náprotivkom Biblie

Mýtus: Korán je pre moslimov to, čo je Biblia pre kresťanov (a Tóra pre Židov).

Pravda: Moslimovia tvrdia, že Korán obsahuje doslovné slová Alaha – a len tie. Keby kresťania vzali slová Ježiša (takzvané verše s červeným písmom), vytrhli ich zo všetkého kontextu a potom náhodou zmiešali dokopy… výsledok by bol porovnateľný s Koránom (ktorý je zoradený podľa veľkosti kapitol, s nedostatočnou konzistenciou).

V kontraste s tým Biblia obsahuje históriu a biografické detaily. Napríklad, v Koráne nie je nič, čo podrobne opisuje Mohamedov život, kým Biblia obsahuje štyri knihy ktoré predstavujú všetko čo sa vie o biografii Ježiša. Ďalší rozdiel je, že hoci sa zdá že Biblia nariaďuje násilie (ako je tomu v množstve starozákonných veršov), zamýšľaný cieľ je v pasáži jasne definovaný, čo ponecháva iba málo pochybností o tom, že je to rozprávanie o histórii a nie časovo neobmedzené nariadenie, ktoré by ktokoľvek mal vykonať.

Napriek básneniu, s ktorým moslimovia spievajú koránske chvály, je tu zrejmý dôvod, prečo sa len menšina skutočne obťažovala hlboko sa do neho ponoriť. Kvôli náhodnému usporiadaniu veršov a takmer chýbajúcemu kontextu je ťažké pochopiť ho. Z tohto dôvodu sa Korán len zriedkavo tlačí bez zapracovania obsiahlych komentárov (ktoré zvyčajne vyjadrujú osobné preferencie prekladateľa).

Moslimským náprotivkom Biblie je Korán, Hadísy a Síra dokopy.

Hadísy sú zbierkou historiek a historických úryvkov Mohamedovho života, založenou na sprostredkovaných rozprávaniach ľudí, ktorí s ním žili. Autenticita sa nanešťastie líši. Ale panuje zhoda, že najdôveryhodnejšie zbierky sú Sahíh Bucharí a Sahíh Moslim, po ktorých nasleduje Abú Dawud. Sú to hadísy, na ktorých sa zakladá islamské právo (šaría).

Síra je biografia Mohamedovho života. Opäť sú tu problémy s dôveryhodnosťou, ktoré by sa kresťanom zdali byť mätúce, vzhľadom k tomu, že evanjeliá vznikli v priebehu prvých niekoľkých desaťročí nasledujúcich po ukrižovaní – čo predchádzalo moslimskú históriu o viac než 600 rokov. Stále však platí, že najdôveryhodnejšiu biografiu Mohameda skompiloval Ibn Išák, ktorý ju napísal asi 150 rokov po jeho smrti. Jeho pôvodná práca prežíva len v tom, čo bolo „upravené“ neskorším prekladateľom (Ibn Hišámom, ktorý priznal, že odstránil niekoľko výpovedí, ktoré boli nepríjemnej povahy).

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: ReligionOfPeace

Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.6 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Kontrast motívov

V júli 1944 uverejnil časopis “Offiziere des Führers” (Führerovi dôstojníci) esej Waltera Grossa z úradu pre rasovú politiku. Predkladala obvyklý argument, že pokrvná línia má väčší vplyv na vnútorné kvality a schopnosť vedenia, než vzdelanie a materiálne okolnosti. Ohľadom armády Gross dodáva: “Podľa rozkazov Vodcu sa dôstojnícka kariéra otvorila pre každého nemeckého muža, bez ohľadu na sociálny pôvod a vzdelanie. Niektorí to spochybňovali. Videli v tom rušivý vplyv princípov radikálneho socializmu a nebezpečenstvo pre úspešný a vplyvný dôstojnícky zbor. Mnohokrát som sa stretol s námietkami proti národno socialistickým inováciám; námietkami od tých, ktorí poukazovali na vznešené, vrodené hodnoty vládnucej triedy pestované generáciami výberu najlepších vojakov z dôstojníckych rodín.”

Gross odmietol túto námietku a upozornil, že akýkoľvek tradičný a uzavretý systém potláča vývoj nepreskúmaných ľudských zdrojov v rámci národa: “Za týmito sociálne vyššie postavenými rodinami sú tisíce a tisíce ľudí s porovnateľným talentom, rozptýlení v širokých masách. Pre spoločnosť majú rovnakú hodnotu a sú schopní dosahovať rovnaké výsledky v rôznych oblastiach, ako tí najlepší zo starých a vznešených rodín. … Všade, kde je možné objaviť ľudí s rovnakými kvalitami, ich treba nájsť, dokonca je nutné ich nájsť a zaradiť do obecného života. So správnym výcvikom môžu dosiahnuť až na vrchol svojich schopností. … Štandardom pre určenie toho, či sú prirodzené predpoklady u osoby prítomné alebo chýbajú je jeden, rovnaký pre obe skupiny: leží výlučne v plnení úloh, ktoré dostanú.” [188]

Keď Hitler obnovil pred vojnou armádu, veliteľské pozície zastávali muži, ktorí vstúpili do služby ešte v dobe starej armády. Mnoho vysokých dôstojníkov preukázalo málo predstavivosti alebo prispôsobivosti k bojovým inováciám, ako boli tanky, letectvo, či pružná obrana. Ich nedostatky boli obzvlášť viditeľné v ťažení proti Sovietskemu zväzu. Mnohým generálom chýbala odvaha, iniciatíva a pevné nervy pri plánovaní, manévrovaní a boji s impozantným vojenským Goliášom a boli prepustení zo služby. Často ich nahradili muži z ľudu. Sám Hitler uviedol v januári 1944: “Viac ako 60 percent nového dôstojníckeho zboru sa dostalo do svojich pozíc vlastným úsilím, vytvárajúc tak most k stovkám tisícov robotníkov, farmárov a nižšej strednej triedy.” [189]

Hoci bola aristokracia zbavená svojich privilégií a mnoho potomkov významných nemeckých rodín si udržalo rodové pocty, zistili aj to, že príležitosť je pre nich otvorená rovnako, ako pre ostatných krajanov. Väčšina mužov mladšej generácie poslušne vstúpilo počas Druhej svetovej vojny do služby v prvej línii, robiac tak česť svojmu tradičnému postaveniu. Zatvrdilí konzervatívci a reakcionári medzi aristokraciou inklinovali k službe v diplomatickom zbore a generálnom štábe, kde mohli spôsobiť najväčšie škody nemeckej veci s najmenším rizikom. Osamelé a stojace stranou, sa hnutie odporu spojilo s jedinou skupinou schopnou zničiť sociálnu revolúciu, ktorá transformovala Nemecko: s nepriateľom. V snahe zvrhnúť vládu prijali podvratné živly vojnové ciele nepriateľa za svoje, aj so všetkými dôsledkami vyplývajúcimi z toho pre ich vlastnú krajinu.

Počas stretnutia so Spojencami v Madride 17. apríla 1944 požiadal sprisahanec Otto John, aby bola odvolaná požiadavka bezpodmienečnej kapitulácie. Zástupcovia anglo-američanov odpovedali, že majú v úmysle ponechať Rusom právo byť prvými, ktorí vstúpia na územie Nemecka a do Berlína. Nemci si zaslúžia trest a túto úlohu prenechajú Sovietom. [190] Rusi sa zhostili úlohy svojim vlastným spôsobom: V októbri 1944 bola nemecká 4. armáda zatlačená ofenzívou na Königsberg vo Východnom Prusku sovietskou 11. gardovou armádou. Po znovuobsadení Nemmersdorfu objavili nemeckí vojaci 72 zavraždených civilistov, vrátane zohyzdených tiel mladých žien, ktoré Rusi pribili na vráta stodoly. [191]

V Schillmeyszene na území Memelu sa zúčastnil príslušník nemeckého delostrelectva Erich Czerkus protiútoku a znovuobsadenia dediny, ktorá bola jeho rodiskom. Toto objavil po ústupe sovietskeho 93. streleckého zboru: “Našiel som svojho otca v stodole ležiaceho tvárou dole s prestreleným krkom. V stajni boli mŕtvoly muža a ženy s rukami zviazanými za chrbtom. Ich telá boli zviazané dokopy povrazom. V ďalšej usadlosti som videl päť detí, ktoré mali jazyky pribité k veľkému stolu. Po zúfalom hľadaní som nenašiel ani stopy po mojej matke. Pri hľadaní som našiel päť dievčat zviazaných dokopy povrazom. Odev mali kompletne strhaný a ich chrbty zle rozdriapané. Vyzeralo to tak, ako by dievčatá boli dlho vlečené po zemi.” [192] Nemci zdokumentovali bezpočet ďalších zverstiev.

Sovieti obnovili inváziu do východného Pruska v januári 1945. Königsberg sa dostal do obkľúčenia. Od 19. februára spustila nemecká armáda oslobodzujúcu operáciu. Zúčastnilo sa jej niekoľko nemeckých divízií vrátane 5. tankovej. V meste Metgethen objavili postupujúce jednotky telá 32 žien, ktoré Rusi znásilnili, zavraždili a pohodili do krátera po bombe. Veliteľ tanku oberfeldwebel Kurt Göring, ktorý sa zúčastnil útoku, ponúka toto svedectvo: “Potom sme dosiahli Metgethen. Boli sme zdesení, keď sme videli, čo sa tu stalo. Na železničnej stanici stál odstavený vlak s utečencami, ženami a mladými dievčatami. Všetky boli znásilnené a zavraždené. Na stenu železničného vozňa sme napísali ‘Pomsta za Metghethen.’ Boj pokračoval bez zľutovania.” [193]

Ďalším očitým svedkom, ktorý sa zúčstnil miestnych nemeckých protiútokov, bol unteroffizier Günther Adam, ktorý si spomína: “Podnikli sme protiútok a obsadili mesto, ktoré vykazovalo rovnaké zločiny týchto šeliem. Na zasneženej ulici ležalo to, čo zostalo z mladej ženy. Vyzeralo to, akoby mala na sebe kožuch. Ležala na chrbte, ruky a nohy roztiahnuté. (Sovieti) cez ňu prešli tankom a rozdrvili ju. Táto krvavá zmrznutá hmota bola tou najstrašnejšou vecou, ktorú som počas vojny videl. … V dome sme našli niekoľko mužov, ktorí boli ubití na smrť. V krvou nasiaknutých posteliach ležali znásilnené ženy, ktoré ešte žili. Potom sme objavili to najhoršie. Hlavu nemluvňaťa napichnutú na stĺpik postele.” [194]

Obr.: Po tom, ako boli sovieti po protiútoku vytlačení z pruskej dediny, nemecké jednotky objavili zohavené mŕtvoly civilistov zmasakrovaných Červenou armádou. Sovietske zverstvá boli bežnou vecou počas celej vojny

Jednotky Červenej armády, ktoré obsadili nemecké zajatecké tábory, okamžite nemilosrdne zaradili ruských väzňov do prvosledových peších práporov, alebo s nimi jednali ako s dezertérmi. Ale v tábore Alt-Drewitz strieľali na 30 amerických väzňov, ktorých Nemci nestihli evakuovať, pričom niekoľkých z nich zabili. To bola sovietska armáda, ktorej Stauffenberg, Olbricht a ich spolupracovníci umožnili vstup do Nemecka.

Proti nemeckým civilistom viedli vojnu aj západné mocnosti, ale bola to vojna zo vzduchu. V júli 1943 vykonala britská Royal Air Force a americká 8. Air Force niekoľko po sebe idúcich bombardovacích náletov proti Hamburgu. Pri bombardovaní zahynulo 30 482 civilistov následkom roztrhania, uhorenia, udusenia, alebo zavalením troskami. Medzi nimi bolo 5 586 detí. Požiare zničili 24 nemocníc, 277 škôl a 58 kostolov. [195] Dôstojník pomáhajúci pri evakuácii utečencov popisoval, ako niektoré autá viezli deti so sivými vlasmi, ktoré zostarli prakticky cez noc počas hrôzostrašných útokov. [196]

Medzi očitými svedkami bol Gerd Bucerius z hnutia odporu. V hamburskej štvrti sledoval prílet anglických bombardérov zo strechy svojho domu: “Konečne! kričal som. Príliš dlho som čakal na Spojencov, kým zničia svetom nenávideného Hitlera. … Aká hrôza, aký smútok, prirodzene som si vtedy myslel. Ale tiež, ak zomrie, chcem to takto. A o koho som si robil starosti počas útoku? O pilotov! Boli statoční a robili to, čo som od nich čakal.” [197] Po vojne urobila americká armáda prieskum nemeckej morálky. Ako odpoveď na otázku, čo spôsobilo za Hitlera najväčšie utrpenie, 91 % opýtaných Nemcov uviedlo spojenecké nálety. Iba 2 % označilo v dotazníku “stratu slobody” alebo “nacistické zločiny.” [198]

“Udalosti z 20. júla ukázali, že myšlienky na vlastizradu nezakorenili u väčšiny ľudí,” zhrnul Schwarz van Berk. “Avšak zbaviť takzvaných uzurpátorov posledného kúska sympatií bolo jasným zámerom tých, ktorí sa neodvážili riskovať svoje životy za to, o čom tvrdili, že je to naliehavo potrebné v záujme svojej krajiny. Dôležitejšie bolo osobné prežitie a zabezpečenie vlastných ambícií pre budúce pozície.” Tento dôstojník SS tiež zdôraznil, že Gestapo nebolo tou silou, ktorá zachovávala súdržnosť a držala Nemcov v jednom rade. To bola iba ilúzia živená tými, ktorí stáli v opozícii voči vláde. “Ľudia a vojaci bojovali tvrdo a zarputilo s vedomím, že tento boj je doslova otázkou národnej a osobnej existencie. Obzvlášť na východnom fronte bola morálka dobrá a v predných líniách neboli dezertéri. Doma prakticky neexistovali sabotéri v zbrojných továrňach. … Národ stál za spoločným záujmom ako nikdy predtým, ukázal všetku svoju morálnu silu k prežitiu.” [199]

Z celkového počtu 70 vojenských dôstojníkov zapletených do sprisahania s cieľom zvrhnúť alebo zavraždiť Hitlera bolo 55 aristokratov. [200] Táto triedne uvedomelá klika sa uchýlila k sabotážam, zrade a vraždám pri dosiahnutí svojich cieľov. S týmito podvratnými elementami v ríšskej zahraničnej aj domácej politiky boli nespokojní aj členovia Waffen SS. Mladí a idealistickí, bojovali za zachovanie kontinentu pred cudzou inváziou a za revolučnú zmenu, nie za obnovenie anachronických rozdielov v tituloch a hodnoteniach bývalého imperiálneho veku. Muži SS podporovali svoju sociálnu a politickú agendu prostredníctvom lojality, služby a obete. Získali vplyv vďaka odvahe a odhodlaniu, reformovaním existujúceho poriadku a nie jeho zničením. Boli pripravení obetovať viac, než mohli ako jednotlivci získať. To všetko pre prospech a rast európskeho spoločenstva.

Porovnanie dvoch osôb, ikony odporu a bežného nemeckého pešiaka, osvetľuje podstatu rozdielu: Syn prominentného psychiatra pastor Dietrich Bonhoeffer tajne pomáhal Abwehru v intrigách proti nemeckým záujmom. Jeho príbuzní profitovali z obchodov na čiernom trhu. Pri návšteve Ženevy v roku 1941 povedal kolegom klerikom: “Kresťanská viera musí byť zachránená, aj ak by mal celý národ zahynúť” (Zrejme nevidel žiaden rozpor pri napomáhaní Sovietom). … “Modlím sa za porážku mojej vlasti.” [201] Bonhoeffer nebol nikdy v blízkosti frontových bojov, cestoval a užíval si pohodlného života až do apríla 1943, keď ho úrady uväznili za podvracanie vojnového úsilia.

V auguste 1940 sa 17-ročný Fritz Hahl dobrovoľne prihlásil k Waffen SS. Pridelený k divízii Wiking bol svedkom prvých akcií proti Červenej armáde 1. júla 1941. Počas vojny strávil Hahl na fronte v prvej línii 861 dní. Bol 7 krát zranený v boji. Po vojne napísal: “Dnes nedokážem pochopiť, ako som vo veku 17 až 22 rokov našiel silu znovu a znovu poraziť vlastný strach a potom pokračovať v boji, a pritom stále veriť v dobrý koniec. Iba jediný dôvod určoval moje činy a činy mojej generácie: Spoločne so svojimi druhmi, rovnako ako všetkými nemeckými vojakmi, sme chceli ochrániť našu vlasť, ženy a deti pred Sovietmi – a to bez ohľadu na seba.” [202]

Obr.: Výraz vojaka Waffen SS odráža nezlomnosť a objasňuje charakter európskych dobrovoľníkov tejto elitnej bojovej sily

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[188] Offiziere des Führers, 6/1944, s. 12-13
[189] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 374
[190] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 269
[191] Paul, Wolfgang, Der Heimatkrieg, s. 384
[192] Hoffmann, Joachim, Stalins Vernichtungskrieg, s. 292
[193] Kurowski, Franz, Bedingungslose Kapitulation, s. 181
[194] Adam, Günther, Ich habe meine Plicht erfüllt, s. 355-356, 358
[195] Kurowski, Franz, Bedingungslose Kapitulation, s. 66
[196] Paul, Wolfgang, Der Heimatkrieg, s. 191
[197] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 265
[198] Czesany, Maximilian, Allierter Bombenterror, s. 348
[199] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, pp. 40-41 Ibid, s. 192-195
[200] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 324
[201] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 104, 143
[202] Hahl, Fritz, Mit Westland im Osten, s. 161

Kým Ivan III. položil základy nezávislého ruského kráľovstva (alebo skôr moskovského pravoslávneho chanátu), bol to jeho vnuk Ivan IV. Vasiljevič, známejší ako Ivan Hrozný, ktorý stvoril cárske Rusko a začal skutočnú moskovskú expanziu 16. storočia.

Širopajev považuje založenie Opričniny za najväčší úspech anti-Ruského Projektu počas vlády Ivana Hrozného. Opričnina je termín používaný k popisu vnútornej politiky Ivana Hrozného: brutálne posilnenie cárovej moci a potlačenie akéhokoľvek disentu, čo znamenalo rozdrvenie vnútornej opozície zo strany bojarov (ruská šľachta), alebo akékoľvek separatistické tendencie. Vykonávateľmi tejto politiky boli opričnici: členovia elitnej osobnej gardy, ktorí sa zodpovedali priamo cárovi. Vyhlásili sa za jeho psov a metly (na stráženie a vyčistenie kráľovstva). Metódami opričnikov bolo mučenie a popravy, teror a zrada. Širopajev považuje opričnikov za vzor neskorších sovietskych bezpečnostných síl – Čeky, ktorá vyhladila po revolúcii Rusov.

Ivan Hrozný je často vykresľovaný ako nestabilný, mentálne narušený človek, ktorý aj napriek svojej chorobe vybudoval efektívny Ruský štát. Širopajev má iný názor: Ivanove činy sa zdajú abnormálne, ale iba v porovnaní s európskymi vládcami. Ak si ho porovnáme s mongolskými chánmi, jeho výbuchy hnevu, vyhladenie celých populácií, záľuba v krutosti, a dokonca vraždy členov vlastnej rodiny, jeho činy sú iba typickými znakmi ázijského despotu. Jeho politika teroru a expanzie by nemala byť považovaná iba za osobné výstrelky. Je to presne ten štýl, akým mongolská tyrania a Horda vždy pracovali.

Matkou Ivana Hrozného bola Jelena Glinská, ktorej rodina pochádzala priamo z rodu samotného mongolského chána Mamaja. Ivan Hrozný bol aziat krvou a duchom, čo je jedným z dôvodov, prečo neváhal kynožiť populáciu Rusov, ktorých považoval za svojich otrokov a cudzincov. Pod vládou Ivana Hrozného nevzišla proti aziatom žiadna diskriminácia; práve naopak. Cár rešpektoval ázijské šľachtické tituly a považoval mongolskú šľachtu za vyššie postavenú, než bielu (presnejšie povedané – otrockú). Avšak Ivan Hrozný uprednostňoval pravoslávne kresťanstvo a podporoval christianizáciu, čo v podstate znamenalo, že expanzia Ruska na východ vyústila v miešanie rás, keď pokrstení Mongoli boli považovaní za plnoprávnych členov pravoslávnej spoločnosti.

Posledný chán Kazaňského chanátu Jadegar Mohamed najprv bojoval proti Ivanovi Hroznému, ale nakoniec prijal vládu cára, konvertoval na kresťanstvo a stal sa ruským šľachticom pod menom Simeon Kasajevič. Ďalší chán Sein-Bulat, neskôr známy ako Simeon Bekbulatovič, si vzal jednu z dcér Ivana Hrozného a bol vymenovaný (o rok) cárom za veľkovojvodom Rusi; Simeon bol neskôr menovaný za veľkovojvodu Tveru a Toržoku, jedným z veliteľov cárskej armády a nakoniec sa stal pravoslávnym mníchom. Ďalším Tatárom na cárskom dvore bol Boris Godunov – jeden z opričnikov, člen pokresťančenej mongolskej rodiny (pôvodom od samého Džingischána), ktorý bol jedným z favoritov Ivana Hrozného a po jeho smrti sa stal cárom.

Širopajev zosmiešňuje vlasteneckých ruských historikov, ktorí sa tešia údajnému antisemitizmu Ivana Hrozného: keď jeho armáda obsadila Dvinu, nechal zavraždiť všetkých židovských obyvateľov mesta. Avšak Širopajev poukazuje na to, že tiež nechal povraždiť všetkých katolíckych duchovných, ktorí boli bieli. Navyše, tento masaker bol vykonaný tatárskymi oddielmi.

Širopajev predkladá dlhý zoznam popráv a masakrov vykonaných opričnikmi na rozkaz Ivana Hrozného. Je desivý nielen počtom obetí, ale aj spôsobom popravy, tradícia vytvorená Mongolmi, ktorá neskôr vyvrcholila v sovietskej komunistickej genocíde. Príkaz k najväčšiemu masakru vydaný Ivanom Hrozným bol príkaz k zničeniu (už opäť!) Novgorodu. Toto centrum nordicko-slovanskej Rusi sa znova pokúšalo búriť proti projektu “Rossija”. Mesto bolo vydrancované a vypálené, obyvatelia vyhubení. Všetko vraždenie a ničenie malo jediný cieľ: zjednotenie všetkých ruských zemí pod jarmom nového moskovitského pravoslávneho chána. Každý odpor, snaha o samosprávu, miestne tradície a vlastnú vládu boli vyhladené.

Avšak duch Rusi nemohol zomrieť, pretože je zapísaný v krvi skutočných Rusov, “Russkije”. Táto túžba po slobode bola zneužitá Ivanom Hrozným v niečom, čo Širopajev označuje za najprefíkanejšiu intrigu cára: expanziu cárstva na východ. Rusi, ktorí sa dusili pod ázijskou tyraniou, boli povzbudzovaní k obsadzovaniu rozľahlých území Sibíri, najprv ako obchodníci, potom ako vojenské expedície. Boli to najmä kozáci, ktorých Širopajev označuje za stelesnenie voľného ruského ducha, ktorí počúvli výzvy a pod vedením Jermaka (sám bol kozák) zahájili dlhú cestu na východ. Ale boli podvedení Ivanom. Rusi verili, že vyženú ázijských obyvateľov Sibíri a vytvoria divokú a slobodnú spoločnosť. Ale Ivan urobil z miestnych vládcov šľachticov a tak im zostala miestna sila. Pokrstení aziati boli považovaní za rovných Rusom. A Jermakovovi nasledovníci sa stali cieľom ázijských vojnových vodcov a kniežat, ktorí proti nim bojovali. Sibír sa nestala novou autonómnou ruskou krajinou, ale len ďalšou časťou multietnického moskovitského despotizmu.

Proti Projektu: Stepan Razin a Peter Veľký

Pre Širopajeva sú kozáci stelesnením pôvodného árijského ducha Rusi. Cári využili ich Faustovskú túžbu po slobode a voľnosti ako nástroj na rozvrátenie tohto ducha a rozšírenie hraníc impéria. Kozáci sa však nenechali vždy zmiasť a boli schopní postaviť sa voči Projektu. Príkladom toho je veľký hrdina Rusi, kozácky veliteľ Stepan Razin, ktorý sa vzbúril cárskemu režimu v rokoch 1670-71.

Širopajev poukazuje na fakt, že mnoho z kozáckych tradícií – uctievanie vojenskej služby, túžba po slobode a dobrodružstve, klanové spôsoby tejto vojenskej aristokracie, tradícia spojenia vodcovskej autority s hlasmi najlepších z ľudu prostredníctvom rád, dokonca aj symbolika, ľudové príbehy a náboženská predstavivosť – sú zvyšky pôvodného nordicko-slovanského ducha Rusi. Inými slovami, kozáci zostali verní tradíciám Slovanov a Vikingov.

Povstanie Stepana Razina je z rasového hľadiska konflikt medzi árijskou Rusou a ázijským Ruskom. Širopajev spája Razinovu vzburu s povstaním v Soloveckom kláštore, kde mnísi odmietli reformy patriarchu Nikona. A aj keď Širopajev považuje pravoslávne kresťanstvo za silu, ktorá stojí za duchovnou porobou Rusi pod jarmom Projektu, túto vzburu vidí ako vyjadrenie ducha severnej Rusi, odporu Novgorodu voči Moskve. Bohužiaľ, obe povstania boli utopené v krvi. Po týchto represiách sa stal cársky režim a pravoslávna cirkev ešte silnejšími, než kedykoľvek predtým a zovreli ruské krajiny železnou päsťou.

Ohrozenie Projektu prišlo z najmenej očakávanej strany: od nového cára Petra Veľkého. Peter bol výsledkom znovuspojenia Romanovcov s Európou, dokonca sa priženil do dánskej a nemeckej šľachty. Neprikláňal sa k juhu a východu – k Mongolom a Byzancii – ale smerom na sever a západ, k Európe a osvietenstvu. Počas ciest po Európe sa stretol s krajinami na vyššej civilizačnej úrovni, než jeho vlasť a rozhodol sa spojiť Rusko so Západom.

V protiklade s tvrdeniami mnohých protieurópskych kritikov Petra Veľkého, on si neprial urobiť z Ruska súčasť Západu, ale oživiť myšlienky Západu a urobiť z neho významného európskeho (nie ázijského) hráča. Širopajev čitateľom pripomína, že obmedzenie niektorých ruských “tradícií” zo strany Petra Veľkého nebola zrada, pretože mnoho z týchto tradícií bolo produktom mongolsko-byzantského zotročenia národa Rusi. Ak by Novgorod vyhral svoj boj proti Moskve, Rusko by sa vyvíjalo podobným spôsobom, ako Švédsko, Nemecko alebo Poľsko. Preto zbavenie sa mnohých ruských zvykov znamenalo obnovenie starších tradícií Rusi.

Modernizácia Ruska Petrom Veľkým znamenala opätovné zavedenie európskej filozofie a vedy, podrobenie cirkvi štátu, obmedzenie kláštorných a extatických tradícií, reformovanie zákonov a spustenie nových civilizačných projektov, ako vybudovanie Severnej flotily alebo nového hlavného mesta Petrohradu. Peter Veľký presunul centrum Ruska na sever, späť ku zdroju.

Širopajev považuje toto znovuzblíženie Ruska a Európy pod patronátom západne orientovaných Romanovcov za pozitívny jav, ktorý mal šancu zvrátiť Projekt a zvrhnúť ho. Teda povstanie proti Petrovi (Bulavinovo povstanie, Pugačevovo povstanie) považuje za negatívny jav, reakciu Projektu proti Rusi. Razinov boj proti Moskve bol európsky, ale Pugačevov boj proti Petrohradu bol ázijský.

To samozrejme neznamená, že Peter Veľký (a už vôbec nie jeho nástupcovia) boli úplne pozitívne postavy histórie. Širopajev poukazuje na to, že stále vykazovali mnoho rysov orientálneho despotizmu, tyranie a krutosti. Tiež si neboli vedomí rasového hľadiska boja, v ktorom boli zapojení. Avšak ich reformy boli väčšinou pozitívne a urobili z Ruska opäť časť Európy.

Nanešťastie nikto z nich – aj keď Peter Veľký bol k tomu najbližšie – sa nerozhodol úplne prerušiť väzby s Projektom, čo by pravdepodobne znamenalo odtrhnutie od pravoslávia alebo jeho reformáciu tak, že by zostalo byzantským len podľa mena. Teda vládu Romanovcov od nástupu Petra Veľkého k moci možno považovať za “Petrohradskú prestávku”: chvíľu odpočinku medzi dvoma krvavými fázami Projektu. Po niekoľkých víťazstvách veľkého cára Petra sa príliš nebojovalo proti Projektu, ale na druhú stranu ani Projekt nezaznamenal žiaden veľký pokrok.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

Dlhú dobu som si lámal hlavu nad mediálnym kontrastom. Pred voľbami do VÚC slovenské masmédiá proti Herr Kotlebovi zorganizovali štvavú agresívnu antikampaň. Avšak po voľbách došlo k totálnej ignorácii. Prečo? Občas zmienka o strašnom čine, keď ho novinári nevydržali ignorovať. Podpálením “pobočníkovho” auta Kotleba vytrieskal istý politický kapitál. No verejnosť rýchlo zabudla, nadšenie upadlo na kritický bod mrazu. Zrazu akoby ani neexistoval. Nik o Herr Kotlebovi ako nevedel, tak i nepočul. Mesiace a mesiace nič, žiadne správy.

Herr Kotlebovi najneskôr po podpálení Hummera docvaklo, čo to má znamenať: blízky koniec politickej kariéry.

Ignorovať, ignorovať a ešte raz ignorovať. Prečo médiá využili takúto reklamnú stratégiu? Je to vskutku perfektný kalkul. Reklamkári podrobne analyzovali príčiny, pre ktoré je Kotleba populárny, a pre ktoré vyhral voľby do VÚC. Kotlebova politická pozícia stojí na dvoch pilieroch: imidž ľudového, protisystémového bojovníka a očakávanie ráznych zmien v prospech občanov. Takto znelo jeho posolstvo, ktoré celé roky rokúce komunikoval národu. Agresívna antikampaň by vytvorila pocit, alebo určité zdanie, že okolo Kotlebu sa dejú veľké veci, len by na druhú umocnila jeho imidž. Písať v dobrom svetle nemôžu, v zápornom by bol dopad rovnaký. Vieme to z predvolebnej antikampane. Jedinou možnou odpoveďou médií mohla byť iba ignorácia.

Rázne zmeny po volebnom víťazstve sa vôbec nekonali – veď ani nemohli, nakoľko Herr Kotleba také kompetencie, čoby primátor BBSK, nemá. Víťazstvo vo VÚC sa dnes javí v prvom rade kontraproduktívne. Akýkoľvek iný post než kreslo v parlamente bol “vyčerpaním” jeho imidžu na malichernosť.

Ale čo je najhoršie a politicky devastačné, kandidatúrou dal Herr Kotleba médiám do rúk muníciu najtvrdšieho razenia. Jeho pozícia bola postavená na protisystémovom imidži dobrodinca z ľudu a sľube ráznych zmien. Práve z týchto dôvodov ho Banskobystričania zvolili. Naozaj v neho verili. Médiám stačilo len Herr Kotlebu ignorovať, aby ľuďom rukolapne dokázali, že nijaké rázne zmeny neprídu, a že vyhlasované sľuby boli len prázdne slová.

Toto je dôvod, prečo sa o ňom nepíše: aby masmédiá presvedčili ľudí, že je len ďalší zapredaný politik. Správa, ktorú média svojou ignoráciou vysielajú, znie: “Pozrite, zvolili ste ho a on nesplnil sľuby, nič zásadné nezmenil, akoby ani neexistoval. Jeho slová boli len prázdne sľuby. Je ako každý iný politik.”

Funguje to pekelne účinne. Zákernou “stratégiou” ignorácie médiá hlavného prúdu zdemolovali imidž Herr Kotlebu a rozleptali dôveru Banskobystričanov v neho.

Jediný spôsob, ako získať pozornosť, je obnoviť komédiu s uniformami a fakľami. Je to dvojsečná zbraň. Výsledkom pozornosti by bola strata množstva voličov “civilizovaného a slušného” Herr Kotlebu. Každá možnosť je teda zlá.

Pán banskobystrický župan síce v BBSK hospodári efektívne, nekradne, nepredražuje. Lenže darmo, darmo. Snaha sa minula účinku. Od začiatku pôsobenia v politike voličom sľuboval rázne zmeny, ktoré voliči čakali a pre ktoré ho zvolili. Lenže zmeny neprišli a voliči sú sklamaní.

Herr Kotleba mal vedieť, že ak sa stane županom, zadarmo dá médiám silné argumenty pre mlčanie. Ako je možné, že nemal detailnú analýzu o vlastnej popularite? Čo je to za politika? Samozrejme, že je len župan VÚC a nemá právomoci, lenže to sa nedá vysvetliť verejnosti. Médiá v podstate len využili maximálnu politickú neobratnosť, využili vynikajúcu šancu poslať Herr Kotlebu do politického hrobu.

Vo výsledku Banskobystričania o Herr Kotlebovi nediskutujú, nevyjadrujú sa, dokonca ani chlapi pri pive. Neuvažujú, že mu dajú hlas vo voľbách do parlamentu. Buď prepadli do politickej apatie, alebo sa rozhodujú medzi SNS alebo SMERom (kvôli protiimigrantskej politike). Kotleba banskobystričanov nezaujíma. Kotleba-efekt vyprchal. Médiá boli úspešné.

Myslím si, že v budúcnosti budeme svedkami klesajúcich preferencií Kotlebu, percento po percente. Až nakoniec istého pochmúrneho dňa potichu zmizne.

I keď, kto vie? Skapíňajúci pes najviac hryzie.

Poznámka redakcie:
Nemyslím si, že postoj médií je v prípade Kotlebu niečím nezvyčajným. Vždy to tak bolo a stále je, že pokiaľ médiám nejde niečo pod nos, ignorujú to. Veď sa stačí pozrieť na to, ako v súčasnosti (ne)informujú o imigrantoch, prípadne o ruských akciách v Sýrii. Bez ohľadu na môj osobný názor na banskobystrického župana, musím povedať, že ktokoľvek by bol na jeho mieste a nemal by podporu poslancov, dopadol by úplne rovnako. Vrcholoví politici vedia veľmi dobre, ako si poistiť svoju moc, aj ak by nezískali najvyššiu pozíciu v niektorých voľbách. Dobrým príkladom môže byť náš tzv. prezident. Síce má oficiálne “najvyššiu” pozíciu v štáte, ale zmôže trt makový (našťastie). Z toho by si mal každý logicky uvažujúci človek vyvodiť správne závery. A teda: voľby prezidenta, županov a podobných poskokov sú iba divadielkom pre verejnosť. Rovnako ako parlamentné voľby, pokiaľ nemá šancu niekto “protisystémový” (čo Kotleba určite nie je) získať rozhodujúci počet kresiel v parlamente. Ak by Kotleba získal 10, 20 alebo aj 40 % hlasov, nikto sa s ním nespojí a po 4 rokoch a žiadnej zmene jeho voliči získajú názor, že to boli premárnené štyri roky. Jediným výsledkom bude väčšia legitimizácia súčasného systému pritiahnutím ľudí, ktorí by inak nevolili.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Vieme, že Nemci si radi o sebe myslia že sú tolerantní a multikultúrni. Ale čo ak tieto atribúty narazia na realitu?

Nemeckí rodičia vyberajú svoje deti z takzvaných „diverzných“ škôl s veľkou utečeneckou populáciou lebo sa boja, že ich deti nedostávajú slušné vzdelanie.

Breitbart:

Podľa podrobnej správy v Sueddeutsche, čoraz viac a viac nemeckých rodín mení školy svojich detí kvôli prítomnosti čoraz väčšieho a väčšieho počtu detí migrantov, ktoré často rozvracajú triedu a šikanujú rodilých Nemcov.

Článok rozpráva príbeh typickej nemeckej rodiny (mená boli zmenené) a typického nemeckého otca, ktorý, tak ako mnohí, je celý nedočkavý potvrdiť, aký tolerantný a multikultúrny je on a jeho rodina. Jeho dcéra chodí do školy s väčšinou žiakov iného ako nemeckého pôvodu.

Ale koncom prvého roka dcéry v škole začína byť otec znepokojený tým, že škola poskytuje jeho dcére zvláštne zaobchádzanie. To až dovtedy, než vyšetrí a zistí, že je výnimočná, lebo je poslednou rodnou Nemkou, ktorá v nej zostala, pričom ostatní preložili svoje deti jedno po druhom do iných škôl.

Nemecký školský systém priraďuje miesta v škole podľa polohy. Táto metóda má zaistiť, aby deti v každom školskom okrsku boli schopné chodiť do školy blízko miesta svojho pobytu. V susedstvách s vysokým počtom migrantov vyvstal problém, že čoraz viac rodičov presúva svoje deti z priradených škôl kvôli vyčleňovaniu zdrojov na také veci, ako sú kurzy nemeckého jazyka a integrácia a ich deti sú vynechané.

Nemecký federálny minister vnútra Thomas Maiziere neurobil nič pre upokojenie týchto obáv, keď v novembri povedal, že súčasné školské štandardy sa musia znížiť, aby pomohli integrovať viac migrantov.

Predtým boli preložené len bohaté a nadané deti a len 10 % z celkového počtu žiakov požadovalo premiestnenie. V posledných rokoch tento trend stúpal, keďže nemeckí školáci odzrkadľujú fenomén „bieleho úteku“, v ktorom sa rodáci sťahujú, aby unikli premene svojich historických susedstiev, spôsobenej migrantmi. Jedným z efektov migračnej krízy je, že na miestach ako Frankfurt rastú ceny nájomného a nehnuteľností, čo má rovnaké účinky ako „biely útek“.

„Bolo to rozhodnutie hlavy proti srdcu,“ povedal otec v príbehu a novinám tiež povedal, že by bol rád, keby jeho dcéra išla do zmiešanejšej školy, ale nie, ak by tam mala byť jedinou Nemkou.

Toto je len začiatok. Nemci sa len teraz prebúdzajú do reality, že Nemecko, v ktorom vyrástli, sa radikálne mení. Čoskoro budú cudzincami vo vlastnej krajine, šikanovaní utečencami, ktorých vláda núti asimilovať sa.

Samozrejme, mnohí sa nechcú asimilovať:

Video, ktoré bolo zverejnené vlani, ukazuje postoje, aké migranti v školskom veku často prechovávajú voči svojim nemeckým rovesníkom, a po jeho zhliadnutí sa rozhodnutia rodičov presťahovať svoje deti do iných škôl zdajú byť opodstatnenejšie. Deti na videu hovoria, že Nemci „jedia bravčové mäso. Som z nich znechutená, aby som bola úprimná,“ a že keby všetci rodní Nemci zmizli, „nikto by si to nevšimol.“

Je ťažké byť tolerantný voči tým, ktorí vás nenávidia.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: PJ Media

Aj keď sa v 19. storočí nekonali žiadne veľké etnické čistky na prirodzených obyvateľoch Rusi, roľnícka a robotnícka trieda bola vykorisťovaná, pričom elity boli zmiešané do “rasového koktejlu” pod záštitou pravoslávnej cirkvi. Projekt vytvoril niečo nové: ruskú imperiálnu identitu, mix všetkých prvkov etnických zložiek ríše, európskej (ruskej, ukrajinskej, poľskej, rumunskej, nemeckej, atď.) a neeurópskej (ugrofínskej, mongolskej, židovskej, atď.) – lojálnu k cárovi a impériu, hovoriacu po rusky a (s niekoľkými výnimkami) praktizujúcu kresťanstvo byzantského rítu. Bol to univerzalistický a totalitný kultúrny projekt úplného rasového miešania, naplánovaný a uskutočnený agentami euroázijského Projektu. Širopajev cituje z pamätí a denníkov ruských aristokratov, ktorí hrdo diskutovali o multietnickom, rasovo zmiešanom charaktere imperiálnych rodín a inštitúcií.

Prelom 20. storočia bol vrcholom imperialistickej byzantskej fázy Projektu, ktorý sa prejavoval panslávizmom, militarizmom, univerzalizmom a agresívnou oficiálnou rétorikou, ovládnutím kultúry, štátnych sviatkov a aspektov každodenného života pravoslávnou cirkvou. Často hanený “nacionalizmus” tej doby bol v skutočnosti euroázijský imperializmus. Radikálni imperialisti nenávideli každého, kto nehovoril rusky, vyznával inú vieru ako pravoslávne kresťanstvo, alebo odmietal imperialistickú politiku. Avšak nemali nič proti ľuďom rôznych národností a rás, ktorí sa rozhodli stať lojálnymi poddanými cára a prijali jeho jazyk a vieru. To platilo nielen pre Poliakov, Nemcov, Ukrajincov alebo príslušníkov iných európskych krajín, ale aj v prípade Arménov, Ugrofínov, Mongolov, Židov a dokonca aj Afričanov (ako v prípade Abrama Petroviča Gannibala – čierneho afrického pradeda Alexandra Puškina). Neboli považovaní iba za bežných poddaných cára, ale často boli menovaní za šľachticov a dostávali miesta v najvýznamnejších úradoch impéria.

Kým protiruský Projekt bol vždy veľmi úspešný pri vykorisťovaní más, vraždení rebelujúcej populácie, agresívnej a krvavej expanzii a vytváraní kultúry otrockej poslušnosti, nikdy nebol taký úspešný pri vytvorení dobre fungujúcej administratívy, zbavení sa korupcie, vytváraní právneho štátu, pokročilého priemyslu, infraštruktúry (cesty, mosty…), alebo pri zaistení slušného živobytia pre ľudí.

Po tom, ako pôvodná nordická kultúra Rusi upadla pod nadvládu mongolizovaných Moskovitov, všetky dôležité stavby a infraštruktúru museli vybudovať západoeurópski experti pozvaní cárom. Najznámejšia ruská architektúra – vrátane Kremľa – bola postavená západnými architektmi. Najmä Nemci boli pozývaní vo veľkých množstvách, aby vytvorili alebo modernizovali priemysel a byrokraciu.

Ako Širopajev zdôrazňuje, Rusko bolo krajinou paradoxov. Bolo vybudované bielym národom, ktorý ale nemal štatút vládnuceho národa a podliehal multietnickej orientálnej vládnucej triede. Etnickí Rusi (obyvatelia Rusi) a iné biele národy Ruskej ríše (Ukrajinci, Poliaci a ďalší) boli najviac vykorisťovaní. Napríklad Židia neboli nikdy nevoľníci. Boli slobodní občania impéria. Kým belosi doslova hladovali a zomierali z prepracovania, elity si rozmaznávali ázijské provincie, obrovské a bohaté na prírodné zdroje, vyzdvihujúc územnú veľkosť impéria.

Širopajev sa domnieva, že konflikt cárskeho pravoslávia proti boľševickému komunizmu je len spor medzi dvoma verziami euroázijského Projektu: byzantskou a židovskou. Hoci medzi nimi vládli názorové rozdiely v tom, kto by mal predstavovať vládnucu triedu impéria a či symbolom impéria bude kríž alebo hviezda, obe verzie posúvali euroázijský Projekt k univerzálnemu rasovému miešaniu. Tak je podľa Širopajeva boľševická revolúcia iba zmenou formy Projektu, nie obsahu a cieľov. Jeho slovami: “Kahal nastúpil miesto stepi.”

Stolypin a Rasputin

Širopajevovo konštatovanie, že cársky a boľševický režim boli len dve hlavy tej istej hydry a obe boli nepriateľské národu Rusi, vyvoláva otázku: Bola vôbec nejaká nádej pre pôvodných Rusov? Odpoveď znie áno, ale prichádza zo zvláštnych zdrojov.

Jedna z týchto nádejí sa vynorila z liberálno demokratických kruhov, na ktoré rovnako útočili a nenávideli prívrženci cárizmu aj komunisti. Liberáli verili, že Rusko by sa malo odvrátiť od Východu – kultúrne, politicky a dokonca aj nábožensky, a spojiť sa so Západom. Zamerali sa na veľké a radikálne proeurópske reformy, rovnako ako Peter Veľký. Tomuto projektu stál na čele opäť Peter: Pjotr Stolypin, veľký vizionár na mieste ministra cára, ktorý bol zavraždený skôr, ako mohol realizovať svoje reformy.

Širopajev verí, že tieto liberálne reformy sa mohli stať skutočným etnonacionalistickým projektom, ako sa rasové uvedomenie začalo v tej dobe šíriť Európou, najmä v Nemecku. Nemecko bolo často považované za európsku krajinu, ktorá mala k Rusku najbližšie – najmä s ohľadom na mnohých úradníkov a šľachticov nemeckého pôvodu v Rusku. Keďže komunisti aj cársky režim boli univerzalistickí, proštátni a protinárodní, demokrati museli byť partikularistickí, pronárodní a protištátni, aby získali podporu obyčajných ľudí rôznych národov obývajúcich ríšu.

Kým Stolypin a ďalší reformátori sú ohováraní ako komunistickými, tak aj procárskymi historikmi, demokratickými historikmi sú vychvaľovaní, a to obzvlášť na Západe. Ďalšia postava, ktorú nenávidia všetky strany – v skutočnosti je to možno najnenávidenejší Rus všetkých čias – je podľa Širopajeva veľmi pozitívna: Grigorij Rasputin. Rasputin je obvykle vykresľovaný ako šialený mních, rafinovaný sektár, ktorý oklamal cársku rodinu a dostal ju pod svoj zlý vplyv.

Širopajev tieto tvrdenia odmieta ako propagandu. Predstavuje Rasputina ako najrozumnejšieho muža cárskeho dvora, ktorý chcel zabrániť krviprelievaniu Prvej svetovej vojny spojením Ruska a Nemecka. Áno, bol hlboko veriacou osobou a veril, že jeho úlohou je zachrániť svet. Jeho duchovno však nebolo pravoslávne, ale tradičné ľudové duchovno, a ak by sa mu podarilo zmeniť zahraničnú politiku Ruska, naozaj mohol zachrániť svet – alebo prinajmenšom Rusko a Európu. Áno, mal veľký vplyv na cárovnú a skutočne sa snažil konšpirovať s cieľom uzavrieť mier medzi Nemeckom a Ruskom. Ale to bola správna vec a cisárovná bola prirodzeným spojencom, pretože patrila k nemeckej šľachte. A ako Stolypina nenávideli imperialisti a komunisti a než mohol zrealizovať svoje reformy, komunisti ho zavraždili, tak bol Rasputin rovnako nenávidený imperialistami a komunistami, a než mohol zrealizovať svoje plány, zavraždili ho imperialisti.

Širopajev mimochodom poukazuje na zaujímavý fakt: jedným z hlavných znakov Varangov a Rusov bola svastika. Tento symbol bol zobrazovaný vždy vo chvíľach odporu voči euroázijskému Projektu počas rôznych povstaní a vzbúr. To platí aj v prípade Rasputina. Svastika bola symbolom, ktorý bol úzko spojený s jeho najbližším okruhom veriacich a známych, vrátane cárovnej a jej dcér. Svastika sa tiež našla v Ipaťjevovom dome, kde bola cárska rodina držaná v zajatí a potom popravená boľševikmi. Širopajev v skutočne konšpiračnom štýle považuje svastiku za ezoterický symbol organizovaného odporu voči euroázijskému projektu.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť

Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.7 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Dedičstvo

Po kapitulácii Nemecka v máji 1945 začali spojenecké sily s masovým zatýkaním, výsluchmi a väznením tisícov Nemcov, ktorí boli rôzne prepojení s národno socialistickou vládou. Medzi zadržanými bol uznávaný odborník na medzinárodné právo Friedrich Grimm. Desať rokov predtým si od neho Hitler vyžiadal radu pri plánovaní opätovného zavedenia povinnej vojenskej služby. Teraz Grimm sedel oproti spojeneckému dôstojníkovi, ktorý mu ukazoval vzory nových letákov vytlačených víťazmi. Letáky boli v nemeckom jazyku, určené pre šírenie po celej dobytej krajine. Popisovali nemecké vojnové zločiny a boli prvým krokom reedukačného programu určeného pre Nemecko. Grimm navrhol, že keď už vojna skončila, prišiel čas skončiť aj s urážkami na cti. “Prečo. My iba začíname,” odvetil dôstojník. “Budeme pokračovať v tejto krutej kampani, budeme ju zvyšovať, kým nebude nikoho, kto by chcel počuť dobrého slova o Nemcoch, kým nebudú akékoľvek sympatie voči vám v iných krajinách zničené, a kým sami Nemci nebudú takí popletení, že nebudú vedieť, čo robili!” [203]

Neustála kampaň negatívnej publicity udržala staré rany otvorené po dlhé desaťročia. Do dnešných dní bráni objektívnej analýze systému vyvinutému jednou z našich najpokročilejších, produktívnych a tvorivých civilizácií, ktorý ju pozdvihol z ekonomickej núdze a sociálneho sváru po Prvej svetovej vojne k prosperite a harmónii iba za niekoľko rokov. Kvôli vojne 1939 – 45, ktorá hlboko poznačila bojujúce krajiny a v niektorých zdecimovala mladú generáciu, má význam skúmať pozoruhodné prvky príslušnej ideológie. Výsledné ponaučenie môže prispieť k lepšiemu porozumeniu medzi národmi v budúcnosti.

S ohľadom na Nemecko je možné veľa získať zo skúmania nielen toho, čo Hitler urobil, ale aj prečo to urobil. Odsudzovanie národno socialistického štátu ako kriminálnej ohavnosti bolo predchodcom súčasného myslenia – že nedemokratické vlády sú prinajlepšom nepokrokové, sú to tyranie odopierajúce ľudu slobodu, alebo sú to “ničomné štáty.” Považovať liberálnu demokraciu za vrcholný politický úspech ľudstva vedie k sebauspokojeniu, a u jej podporovateľov vedie k obmedzeniu sebakritiky, tak užitočnej pre modifikácie a vylepšenia.

Reforma je výsledkom nepokoja a nespokojnosti. To stálo pri zrode osvietenstva – intelektuálnej výzvy kráľovskému režimu, ktorý neponúkal príležitosti obyčajným ľuďom. Prví, ktorí sformulovali politické vyjadrenia nových myšlienok, boli americkí kolonisti, neprivyknutí nadmernej vláde, a Francúzi, oduševnení a sebaistí. Ich vlády presunuli pozornosť na pokrok jedinca, na rozdiel od monarchistických štruktúr udržujúcich vládu exkluzívnej a sebeckej menšiny.

V Nemecku sa doba osvietenstva vyvíjala odlišne. Rozjímavý a metodický prístup Nemcov viedol k postupnej integrácii liberálnych hodnôt s prvkami starého poriadku. Nemecko, obkolesené silnými susednými štátmi, stále potrebovalo silnú ústrednú vládu na zachovanie svojej nezávislosti. Zjednotením Ríše v roku 1871 umožnil liberalizmus Nemcom vyzrieť a prosperovať. Cisársky dvor nedokázal udržať krok s vývojom doby. Stíhali ho neúspechy v zahraničnej politike, vo vedení vojny, a nakoniec v roku 1918 zanikol. Výmarská republika bola zasa spútaná ochromujúcimi platbami Spojencom a nedokázala obnoviť prosperitu.

Plní nespokojnosti sa Nemci priklonili k novej ideológii. Keď sa Hitler dostal k moci, čo v žiadnom prípade nebol jednoduchý a rýchly proces, viacmenej obsadil politické vákuum. Siahol za obdobie demokracie a cisárstva, a oživil myšlienky nemeckého intelektuálneho hnutia z počiatku 19. storočia. Národní socialisti podporovali individuálnu slobodu, ale nie politiku nezasahovania do hospodárstva a obchodu. Podľa nich bol zisk a ďalší rozvoj na úkor spoločnosti škodlivý a rozvratný. “Liberalizmus skutočne vydláždil cestu pre hospodársky pokrok, ale súčasne viedol k sociálnej fragmentácii národov,” vyvodil záverečný protokol z konferencie Inštitútu pracovnej vedy v Bad Salzbrunn z marca 1944. “Východiskovým bodom každej usporiadanej spoločnosti je kolektívne dobro ľudu; tomu sú podriadené všetky záujmy jednotlivca. To zaisťuje život a rozvoj osobnosti. Sociálna politika sa preto nemôže obmedzovať iba na službu pre momentálny prospech konkrétnej osoby alebo skupiny.” [204]

“Povinnosť pracovať” bola pre každého jedinca predpokladom spolupatričnosti k národnej pospolitosti a prinášala výhody z občianstva. Vzdávalo to hold tradičnej nemeckej pracovnej morálke, ktorá hľadala naplnenie v tvorivom úsilí a pracovitosti. Národní socialisti definovali vzdelanie ako “otvorenie cesty k sociálnemu pokroku.” Medzi akademickými inštitúciami boli na čele školy. Tieto hodnotili žiaka viac podľa jeho charakteru, než školských výsledkov. Kládli dôraz na vlastenectvo a službu spoločnosti, čím potláčali egocentické alebo elitárske postoje. Pedagógovia učili mládež klásť na prvé miesto blaho všetkých pred osobný prospech, dávať prednosť úspechu skupiny pred úspechom jednotlivca. Dúfali, že týmto spôsobom vychovajú budúcich vodcov, ktorí by nezneužívali svoju autoritu, ale úprimne pokladali dôveru verejnosti za posvätnú zodpovednosť. Tieto hodnoty sa mali uplatniť ako v politickej kariére, tak aj v súkromnej sfére.

Bez ohľadu na to, ako sľubne môže vyzerať štátna forma na papieri, integrita mužov vo funkciách zásadne určuje plynúci prospech z vládnych programov. Aj keď Hitler stanovil štandardy spoločenských a politických štruktúr nového Nemecka, ponechal podriadeným dostatok priestoru pre realizáciu nových nápadov a úprav. Umožnil konkurenciu medzi vládnymi agentúrami vďaka prekrývajúcim sa právomociam. Zasahoval až potom, ako rivali preukázali silné a slabé stránky svojich prístupov k riešeniu a obvykle sa priklonil k tomu revolučnejšiemu.

Hitler podporoval iniciatívu, nekonvenčné myslenie a riskovanie tých, ktorí boli pri moci. Tak podporoval nové hospodárske návrhy Fritza Reihardta proti návrhom konformného Schachta. Vodca stavil na kartu s Robertom Leyom, po rokoch naťahovania sa tohto náčelníka DAF s konzervatívnym ministerstvom práce, a to aj napriek neustále sa zvyšujúcim výdavkom na zlepšenie sociálnej starostlivosti o pracujúcich. Schválil založenie škôl Adolfa Hitlera, ktoré porušovali osnovy ministerstva školstva a nevyučovali program NSDAP. Sám nacionalista, Hitler nezasahoval, keď Waffen SS postupne podrývali nacionalizmus a útočili na rasovú politiku národnosocialistickej strany.

Občas sa skutočne zdalo, že nemecký vodca sa zdráha použiť moc, ktorú má k dispozícii. Dokonca aj počas vojenských porád s generálmi svojho štábu – z ktorých niekoľko považoval za zbabelcov – Vodca iba zriedkavo použil svoju moc. Pobočník plukovník Pod napísal: “Hitler dal iba zriedka priamy rozkaz. Skôr sa snažil presvedčiť poslucháčov tak, aby dospeli k rovnakému uhlu pohľadu. … Po decembri 1941, keď Hitler prevzal velenie armády, iba postupne presadzoval svoje zámery priamymi rozkazmi. Stále sa snažil získať účastníkov konferencie na svoju stranu, čiastočne aj zdĺhavým vysvetľovaním.” [205]

Hitler bol občas ochotný zmieriť sa aj s iným názorom, čo dokazuje voľnosť, ktorú ponechal strane a štátnym funkcionárom. V roku 1933 ponúkol Reinhardtov “Program Teraz” mladým ženám finančné stimuly, aby zanechali svoje zamestnanie, vydali sa a založili rodiny. To umožnilo nezamestnaným mužom zaplniť uprázdnené miesta a pomohlo zmierniť nezamestnanosť. Aj keď bola populácia plne zamestnaná, vláda pokračovala v sponzorských programoch, aby zostali ženy doma. Cieľom bola podpora tradičného rodinného života a udržanie zdravej národnej pôrodnosti. Aby bolo jasné, Hitler už pred rokom 1933 varoval mužských členov NSDAP, že nebude tolerovať žiadne ďalšie vnímanie žien ako “strojov na výrobu detí.” [206] Keď sa stal Hitler kancelárom, síce vyradil ženy z politiky, ale uľahčil im prístup k odbornej kariére. V Nemecku však naďalej zostali zachované niektoré rozdiely, ako napríklad nižšie platy pre ženy, ktoré vykonávali rovnakú prácu ako muži.

Počas Druhej svetovej vojny zaplnili nemecké ženy mnoho pozícií v zbrojnom priemysle. Nahradili mužov, ktorí nastúpili vojenskú službu, ich mzdy však boli nižšie. Ley, ktorý už roky viedol kampaň za rovnaké mzdy pre ženy, nastolil v apríli 1944 túto tému Hitlerovi. Vodca vysvetlil, že plánovaná povojnová sociálna štruktúra Nemecka počíta so ženami ako so stredom rodiny. To neznamená negatívny názor na ich inteligenciu alebo profesijné schopnosti. Ley mu odsekol, že úspešné nemecké ženy majú moderné povedomie o svojej úlohe v spoločnosti a Hitlerove myšlienky považujú za archaické. Počas rokovaní Ley húževnato zastával svoj postoj pred lavínou protiargumentov Vodcu. Ten nakoniec ustúpil a ponúkol kompromis – ženy by mali naďalej dostávať nižšiu základnú mzdu, ale budú mať nárok na motivačné odmeny a bonusy pre vyrovnanie rozdielov. [207] Vo všeobecnosti mal Hitlerov osobný názor iba malý vplyv na vývoj: V zimnom semestri 1943/44 bol pomer žien na nemeckých univerzitách 49,5 %. [208]

Obr.: Mladá nemecká žena zamestnaná v továrni na muníciu. Príliv žien do zbrojárskeho priemyslu viedol v roku 1942 k prijatiu nových zákonov pre ich ochranu na pracovisku

Vo väčšine vlád politici sľubujúci reformy sú už menej ochotní ich aj realizovať. Len máloktorý z nich si želá zlepšiť systém, vďaka ktorému sa dostal k moci. Tí, ktorí uspeli v určitom politickom prostredí, sú smrteľní nepriatelia zmien. Hitler sa proti tomuto zvyku postavil. Pôvodom z robotníckej triedy, viedol NSDAP k moci bez ústupkov voči demokratickým frakciám Výmarskej republiky. Potom, ako sa stal kancelárom, nedlhoval nič žiadnej politickej strane pevne ukotvenej vo vláde, ani obchodným či priemyselným záujmovým skupinám. Aj keď systém upevňoval jeho autoritu, Hitler ho nenavrhol tak, aby ho udržiaval pri moci. V častých verejných rozhlasových prejavoch inšpiroval Nemcov k láske k vlasti, uznaniu ušľachtilosti práce a k pocitu spolupatričnosti. Veril, že keď sa raz budú jeho krajania riadiť týmito hodnotami, bude postupne možné uvoľniť kontrolu štátu.

Úlohou vlády nebolo zaistenie neustálej nadradenosti dominantnej strany alebo triedy, ale objavovanie najtvorivejších a najspoľahlivejších jedincov a podpora ich kariéry. Toto mal byť nekončiaci proces, ktorý zaručoval, že nová krv a nové myšlienky budú neustále prúdiť z prameňa národa. Filozof Nietzsche, ktorý sa horlivo usiloval povzbudiť nemeckého ducha, napísal: “Keď národ skutočne napreduje a rastie, zakaždým prelomí hranice, ktoré až dovtedy definovali jeho meno a dobrú povesť. Keď si však národ udržiava veľa vecí nemenných, je to dôkaz stagnácie.” [209]

Osvietenstvo naučilo ľudstvo, že vláda si zaslúži poslušnosť len vtedy, ak si plní záväzky a povinnosti voči verejnosti. Demokracie západnej civilizácie veria, že vytvorili štátne štruktúry, ktoré dostoja tejto požiadavke. Liberálne národy viac alebo menej zotrvávajú v tomto usporiadaní a neskúmajú ani netolerujú alternatívy. Počas svojho vývoja však nepochopili, že neexistuje jediná najlepšia forma vlády pre každú kultúru v každom veku. Ak má systém skutočne zastupovať národ, musí zodpovedať charakteru a požiadavkám ľudí, ktorých má zastupovať. Nie naopak.

Hitler považoval liberalizmus za dôležitý kvôli jeho tvorivým podnetom pre ľudstvo. Chcel pokrok a vyzretie pre každú generáciu, podnietiť každého jednotlivca, aby využil naplno svoj potenciál a tým pomohol vyrásť aj komunite. To si vyžadovalo dva predpoklady: po prvé, že spoločnosť sa stane vzdelanou v duchu občianskej zodpovednosti, a po druhé, že štát bude podporovať hlbokú úctu k nemeckej histórii, umeniu a ľudovým tradíciám, aby udržal svojich občanov na kurze k hrdému a jednotnému národu. Históriou zaznávaný vodca národno-socialistického Nemecka si vykladal povinnosť vlády ako podporu, nikdy nie obmedzenie, tvorivej sily národa a urýchlenie jeho pokroku. Pretože bez pokroku niet budúcnosti a v budúcnosti spočíva nádej na lepší život. To bola podstata Hitlerovej revolúcie.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[203] Grimm, Friedrich, Mit offenem Visier, s. 248-249
[204] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 150-151
[205] Below, Nicolaus von, Als Hitlers Adjutant, s. 208
[206] Klüver, Max, Vom Klassenkampf zur Volksgemeinschaft, s. 186
[207] Ibid, s. 192-195
[208] Holmsten, Georg, Kriegsalltag, s. 40
[209] Offiziere des Führers, 5/1944, s. 23

Státisíce utečencov v Európe už sú a ďalšie státisícové masy do Európy smerujú. Bolo nám avizované, že sú prínosom, pretože budú robiť menej hodnotné práce, pomôžu demograficky s obnovou populácie, čím oživia ekonomiku a v neposlednom rade sú to vzdelaní vedci, výskumníci, lekári a operní speváci. Tvrdilo sa, že sú to len utečenci, ktorí hľadajú útočisko pred vojnou a smrťou. Pozrime sa, ako aktuálne prebieha proces integrácie. Urobil som výber z najčítanejších informácií o imigrantoch zo slovenských a zahraničných médií.

Incidenty multikultúrneho obohatenia

Iracký utečenec análne sprznil 10 ročného chlapca na viedenskom kúpalisku Theresienbad. Po znásilnení kabínku opustil a išiel sa vyšantiť. Svedkovia hovoria, že sa šmýkal na tobogáne. 10 ročná obeť informovala plavčíka a dieťa muselo byť hospitalizované v dôsledku poranení zo znásilnenia. “Musel som uspokojiť svoje sexuálne potreby,” povedal 20 ročný Iračan vyšetrovateľom. Ženu a deti zanechal v Iraku, prešiel celým Balkánom, štyri mesiace nemal sex. “Nedalo sa nič robiť, dávno som nemal sex,” vysvetľuje. Našťastie, tento utečenec povedal polícii, že “si je vedomý svojej chyby” a že vie, že “sexuálne vzťahy s deťmi sú zakázané na celom svete”. Informoval denník The Telegraph, avšak neupresnil deň znásilnenia.

27 ročný žiadateľ o azyl zo Somálska sa pokúsil znásilniť dve ženy v meste Reisbach. Najprv napadol 19 ročnú ženu na ulici o štvrtej ráno, ktorá bola na ceste domov z diskotéky. Somálčan dievča škrtil a snažil sa jej vyzliecť šaty, no obeť sa bránila a kričala, na čo zareagovali cyklisti a páchateľa vyplašili. Približne o 7:20 rovnakého dňa sa ten istý Somálčan vlámal do domu a pokúsil sa v obývacej izbe znásilniť 27 ročnú ženu. Jej švagor však počuk krik a zavolal políciu. Informoval Landauer Neue Presse dňa 3.2.2015.

Vo viedenskom Prátri bola 18 ročná Rakúšanka zneužitá a znásilnená 21 ročným afganským žiadateľom o azyl. Bola napadnutá v noci, približne o 2:30 hod. vo viedenskom zábavnom parku – priamo pod veľkým kolesom. Utečenec mladú ženu znásilnil, no jej sa podarilo odpútať sa a s krikom a plačom utekala. Žiadateľ o azyl sa pokúšal utiecť, no ochrankári sexuálneho delikventa zrazili na zem, dali mu putá a počkali na príchod polície. Policajti u Afganca našli niekoľko gramov marihuany a falošnú 50 Eurovú bankovku. Obeť je silne traumatizovaná a bola ošetrená v nemocnici. Najsmutnejšia je naivita mladej Rakúšanky. S utečencom sa stretla vo vlaku, ozval sa v nej súcit a rozhodla sa dať si s ním drink na lavičke v Prátri. Mladá žena chcela pomôcť imigrantovi a on ju znásilnil.

Ďalší útok vo Viedni, tentokrát neúspešný. Násilník arabského vzhľadu zaútočil na 64 ročnú zenu, ktorá bola na prechádzke pri prehu Dunaja, časť Leopoldstadt. Páchateľ 64 ročnú ženu udieral päsťami a pokúsil sa strhnúť jej oblečenie, tvrdí viedenský policajný hovorca. Ona však kričala a všimol si ju bežec. Násilník utiekol. Informovali Hlavné správy.

V utečeneckom tábore v Calais chceli umelci z Londýna spríjemniť imigrantom hrou Hamleta. Umelecký riaditeľ divadla Dominic Dromgoole uviedol, že je to „veľká česť hrať pre presídlencov“. Hru napokon museli skrátiť, lebo podľa organizátorov bolo okolo veľa nožov. Informovali Breitbart dňa 8.2.2016.

18 ročná Francúzska bola znásilnená štyrmi mladistvými moslimami. Incident sa odohral 30.3.2015 okolo polnoci, keď dievča išlo zo stanice. Všimli si ju štyria moslimovia, vrhli sa na ňu a odvliekli ju do blízkeho parku, kde ju kruto znásilňovali. Znásilňovali ju po dobu štyroch hodín a potom ju celú krvavú pustili. Dievča sa zo zranení liečilo 3 mesiace, no trauma potrvá celý život. Polícia zatkla násilníkov do 24 hodín. Dvaja z páchateľov mali 13 rokov, ďalší 15 a 17. Traja z nich sú tureckí bratia, štvrtý je Maročan. Najstarší, 17 ročný prisťahovalec bol pol roka pred skutkom prepustený po dvojročnom treste za znásilnenie. Počas výsluchu útočníci tvrdili, že ju napadli pretože je Francúzska a “všetci Francúzi sú synovia kuriev”.

Švédsku pracovníčku azylového centra pre neplnoletých utečencov dobodali na smrť. Mladá žena Alexandra Mezherová mala mala iba 22 rokov, vyzerala krásne a mala veľké naivné srdce. K dobodaniu došlo v ubytovni nachádzajúcej sa v areáli azylového centra. Policajný hovorca Christer Fuxborg ďalej uviedol, že v domove našli stopy svedčiace o násilnom zápase. V ubytovni Molndale je obytovaných asi desať migrantov vo veku 16-18 rokov a ďalší mladí ľudia.

Mníchov, 5. júna 2015, 30 ročný Ali S. zo Somálska sa len 5 mesiacov po predčasnom prepustení opäť pokúsil o znásilnenie. K pokusu došlo na toalete na diskotéke. Keď obeť otvorila dvere kabínky, Somálčan sa vtlačil dnu a zamkol dvere, požadoval aby si žena vyzliekla nohavice. Udrel ju do nosa a spôsobil jej krvácanie. Našťastie, podarilo sa jej otvoriť dvere a utiecť. Informovali Alendzeitung a Bild.

Hamm, 8.2.2015. Dvaja žiadatelia o azyl z Iraku vo veku 23 a 19 rokov znásilnili mladú ženu o 5:30 ráno. Informoval wa.de dňa 13.2.2015.

24 ročný žiadateľ o azyl Asis S. z Maroka znásilnil 29 ročnú Annu B. Znásilnenie previedol obzvlášť brutálnym spôsobom: ženu kopal, hodil ju na zem, znásilnil ju a uhryzol ju do tváre. Somálčan žene po akte znásilnenia ukradol batoh so všetkými predmetmi vrátane mobilu. Stalo sa to 5. júna 2015 v Dražďanoch.

Mohamed vykrádal autá v Trnave. V novembri 2015 Alžírčan Mohamed ušiel z justičného zariadenia v Rakúsku. Keďže sa mu minuli peniaze, začal kradnúť. 28 ročný Alžírčan vykradol dve autá na Družbe a na Hodžovej ulici v Trnave, s krádežami pokračoval na sídlisku Prednádražie a ulici Bottovej pri nákupnom centre. Páchateľa zadržala policajná hliadka. Okrem medzinárodného zatykača na neho vydal príkaz na zatknutie aj Okresný súd v Nových Zámkoch. Informova portál nasatrnava.sk dňa 11.2.2016.

Záhada zabitej Američanky vo Viedni vyriešená: uposlúchla výzvu organizácie Cudzinci vitajte a ubytovala u seba čakateľa na azyl. Polonahé telo 25 ročnej Lauren Mannovej objavili v jej viedenskom bytev kaluži krvi po tom, čo políciu nakontaktoval jej zamestnávateľ nakoľko nereagovala na telefonáty ani správy. Polícia identifikovala DNA a odtlačky prstov a zistilo sa, že patria žiadateľovi o azyl z databázy. Vrah je Abdoua I. z Gambie, u ktorého už mali záznam o sexuálnom zneužívaní maloletých z roku 2014. Lauren sa inšpirovata zakladateľmi Cudzinci vitajte, ktorí vyzvali mladých ľudí, aby ponúkli pomoc utečencom a poskytli im ubytovanie. Dňa 8.2.206 informovali HS.

Macedónec podozrivý z prepadávania dievčat a žien vo Viedni je vo vyšetrovacej väzbe, informujú HS. K sérií znásilnení a pokusov o znásilnenie dievčat a žien vo veku 15-54 rokov došlo v období od novembra 2015 do februára 2016. Prihlásilo sa najmenej 24 obetí, z ktorých väčšina muža identifikovala. K jednému znásilneniu došlo napríklad vo viedenskej štvrti Leopoldstadt, bydlisku 15 ročnej obete, ktorú Macedónec 11. decembra 2015 prenasledoval a napokon znásilnil. Kriminalisti nevylúčili, že celkový počet obetí sa ešte môže zvýšiť.

Dánka sa ubránila znásilneniu, čaká ju však pokuta. Na obranu použilo 17 ročné dievča slzný sprej, ktorý je zakázaný. Mladá Dánka vypovedala, že muž hovoril anglicky, sotil ju na zem, rozopol si nohavice a pokúsil sa ju vyzliecť. Znásilneniu zabránila pomocou slzného spreja, ktorý je v Dánsku zakázaný. Hrozí jej pokuta vo výške 500 dánskych korún – asi 67 eur. Muž utiekol z miesta činu. K pokusu o znásilnenie došlo v meste, kde v poslednom čase došlo k viacerým obťažovaniam žien utečencami.

23 ročný sýrsky moslim hrozil kresťanskej matke dieťaťa: “Prídem, keď budete spať a zakolem tvoje dieťa!” O tejto udalosti v utečeneckom domove v nemeckom Ballenstedte (Sasko-Anhaltsko) informovala televízia MDR.

Iračania sa dobrovoľne vracajú domov. Skupinu, ktorá dobrovoľne žiadala o letecký návrat domov tvorili rodiny, ženy, deti, slobodní muži. Dôvod návratu bol najmä sklamanie z dlhého čakania a zlé podmienky v azylových centrách. Jedným z nich bol aj 25-ročný Iračan Fajsal Udaj Fajsal, ktorý do Európy pricestoval v septembri minulý rok a priznal, že hlavne z ekonomických dôvodov. Fajsal skončil na dva mesiace v azylovom centre neďaleko švédskeho Malmö. „Život tam bol strašne nudný. A to ich jedlo. To by nezožrala ani mačka,“ spomína na podmienky v centre.

V meste Alzenau sa 29 ročný žiadateľ o azyl snažil v lese medzi Alzenau a Kahl znásilniť 14 ročné dievča. K incidentu došlo približne o 14:00. Útočník šiel na bicykli, zastavil sa pri skupinke 14 ročných a snažil sa strhnúť na zem 14 ročné dievča za účelom pohlavného styku. Skutok sa stal 7.2.2015. Informoval portál primavera24.

Traja ozbrojenci so samopalmi a raketometom vrthli v Paríži do redakcie satirického týždenníka Charlie Hebdo a zastrelili 12 karikaturistov, novinárov a policajtov. Ďalšiu asi desiatku ľudí zranili. Islamským fanatikom sa podarilo ujsť. Motiváciou vyvražďovania bol satirický obrázok proroka Mohameda.

Slovenská polícia si posvieti na nenávistných diskutérov a chystá sa zasiahnúť. „Monitorujeme sociálne siete aj internetové diskusie. Máme vytypovaný určitý okruh ľudí, ktorý sa teraz ustáľuje,“ povedal pre Aktuality.sk policajný viceprezident Milan Lučanský. “V tejto chvíli ešte vyhodnocuje, či príspevky napĺňajú skutkovú podstatu trestného činu. „Po vyhodnotení dôkaznej situácie by sme to chceli v najbližšom čase aj s prokuratúrou realizovať,“ avizuje Lučanský.

22 ročný žiadateľ o azyl z Iraku pod vplyvom alkoholu znásilnil 17 ročné dievča na okraji ľudového festivalu. Okresný súd v Deggendorf vyniesol rozsudok: Iračan bol odsúdený na tri roky a desať mesiacov odňatia slobody. Informoval Bayrescher Rundfunk dňa 16.4.2015.

Najmladšia detská manželka a žiadateľka o azyl má iba 11 rokov, Nóri sa nestačia diviť. Zatiaľ čo Európskí tínedžeri riešia trápenia školy a vlastnej identity, imigrantskí tínedžeri sú povinne zosobášení a majú prvé-druhé dieťa. Najčastejšie pochádzajú z Afganistanu, Sýrie, Iraku. Je známy príbeh páru, kde dievča malo 14 rokov a muž 23 rokov a do Nórska priviedli svoje 18 mesačné dieťa. Dnes žijú oddelene a muž čelí policajnému vyšetrovaniu. O pedofilných praktikách, zaobalených do slovka tradícia sa hovorí aj v súvislosti s Dánskom.

Verejnosť šokovalo, že starší muži majú počas víkendu povolené spať so svojimi detskými manželkami v dánskom azylovom centre. Dokonca, podľa informácií dánskeho denníka Metro Express sa poniektorí imigranti snažia priviesť svoje neplnoleté manželky. Dánske úrady dobre vedia čo sa deje, keď sú dievčatá 11, 12, 13, 14 ročné navštevované staršími manželmi a snažia sa tomu zabrániť. Mnohí moslimskí imigranti sa bránia, vraj “ide o prosté zvyky”. Detské manželstvá neboli v Sýrii ničím nezvyčajným ani pred krízou. V roku 2011 bolo vydatých 13 percent dievčat mladších ako 18 rokov. Bežne sa praktizujú v utečeneckých táboroch v Jordánsku, kde sa počet detských sobášov zdvojnásobil, v irackom tábore v meste Erbil, medzi sýrskymi utečencami v Libanone, … Príchod imigrantov v Dánsku otvoril otázku pedofílie.

37 ročná matka so 17 ročnou dcérou boli napadnuté sexuálnym delikventom z Pakistanu na festivale v meste Erding. Ženy si na ceste domov všimli, že ich mladý Pakistanec prenasleduje a začali utekať. Pakistanec sa rozbehol za nimi a pokúsil sa matku pobozkať. Strhol sa zápas v ktorom matka útočníkovi odhryzla kus jazyka. Bol prijatý na pohotovosť a uväznený. Informovala Byeresche Polizei a giessener Anzeiger.

Imigrantov sa v Nemecku nedarí zamestnať. Prieskum pre Die Welt odhaľuje, že nezamestnanosť medzi Sýrčanmi, Afgancami a Iračanmi dosahuje závratných výšok. Iba 9 % dospelých Sýrčanov pracuje. Nezamestnanosť Iračanov je 25,3 %. Môže trvať až 20 rokov, kým sa zamestnanosť utečencov dostane na úroveň miestnych štandardov. Dovtedy azylanti budú žiť zo sociálneho zabezpečenia.

Starší pán bol znepokojený tým, že detskí azylanti obťažujú 10 ročné dievčatá a na mestskej schôdzi sa spýtal, čo sa bude robiť v lete, keď budú chodiť viac obnažené. Starosta na otázku o obťažovaní 10 ročných dievčať odpovedal v duchu politickej korektnosti: “To je jednoduché, proste ich neprovokujte a nechoďte do týchto oblastí”. Starosta sa vôbec nepozastavil nad obťažovaním malých dievčat. Video zo schôdze koluje po internete.

Afgánci I. Ansari a R. Habib boli obvinení Stuttgartským mestským zastupiteľstvom z opakovaného znásilnenia 21 ročnej ženy. Tej sa podarilo utiecť vďaka tomu, že kládla odpor zo všetkých síl, hoci sa jej Habib vyhrážal s nožom v ruke. Habib sa o šesť dní neskôr vyzliekol pred mladými ženami a masturboval. Bol odsúdený na päť rokov. Informovali Der Teckbote 18.9.2015 a Stuttgarter-zeitung 9.2.2015.

Prisťahovalci v Kolíne na nový rok masovo okrádali, obťažovali a znásilňovali ženy. K útokom na ženy došlo v okolí kolínskej hlavnej železničnej stanice a slávnej katedrály, pričom do nich bolo zapletených zhruba 1 000 agresívnych mužov. Šéf kolínskej polície Wolfgang Albers to označil za „celkom novú dimenziu zločinu“. Páchatelia boli arabského a severoafrického vzhľadu. Obete sa v Kolíne chceli rozlúčiť s rokom 2015, namiesto toho prežili okamihy hrôzy. Útočníci ženy obkolesili, spálená koža, obchytkávali všade – zadok, prsia, medzi nohami, a ak sa ženám nepodarilo uniknúť z bandy oplzlých delikventov, boli znásilnené. Obete sú traumatizované, majú nočné mory, nemôžu spať, boja sa samé chodiť von a do väčších miest. Orgány činné v trestnom konaní majú k dispozíci 945 trestných oznámení. Z čoho 560 obetí uvedlo, že sa stali obeťami zločinu sexuálneho charakteru. Koľko z 560-tich žien bolo znásilnených?

To, že zrazu 1500 mohamedánov začalo masovo obchytkávať ženy nie je náhoda ani zhoda okolností. Akcia bola dobre zorganizovaná. Z výpovedí obetí vyplýva, že muži operovali v malých, asi päťčlenných skupinách, ktoré si vyhliadli určité ženy a následne ich obkľúčili so zámerom sexuálneho útoku. Navyše, totožné útoky boli spáchané i v iných mestách v rovnakom čase – Kolín nad Rýnom, Berlín, Hamburg, Bielefeld, Düsseldorf, Frankfurt a Stuttgart. Dokonca aj vo Švajčiarsku, Rakúsku, Fínsku a Švédsku. Cieľ bol pravdepodobne ponížiť európske ženy a vyvolať strach. Takto sa správajú nešťastníci, ktorí sem prišli, aby sme ich zachránili pred vojnou a smrťou.

Manželka ministra obrany Českej republiky, herečka Veronika Žilková v rozhovore pre Parlamentné listy povedala, že v Kolíne “nešlo o sexuálnu agresiu, ale o silný pud prírody, mnoho európskych žien určite bude smerovať k novým samcom”.

Stovky migrantov v Calais, vyzbrojení železnými tyčami a kladivami obklúčili oblasť okolo eurotunela pod Lamanšským prielivom v snahe dostať sa do Británie. Asi 200 utečencov vrthlo 23.1. do prístavu v severofrancúzskom meste Calais a asi 50-tim z nich sa podarilo dostať sa na trajekt smerujúci do Británie. Oznámila agentúra Reuters s odvolaním na miestne úrady.

Vo Švédskom moslimskom ghette bola žena hromadne znásilnená, poranená a znova znásilnená. Somálčan žene ukradol bicykel a ona ho prenasledovala až na nádvorie, kde sa ocitla v pasci. Žene povedal “Teraz zdochneš, kurva!” a následne obeť kopol a udrel flašou do hlavy. Potom ju niekoľkokrát brutálne znásilnil a žena tak utrpela početné zranenia. Ležala na rozbitom pohári, zatiaľ čo on sa pokúšal o análny styk. Informovali FriaTider.se a 10news.dk.

Masové sexuálne obťažovanie utečencami v Nemecku pokračovalo začiatkom februára na tradičných karnevalových slávnostiach. V uliciach Kolína nad Rýnom hliadkovalo vyše 2500 mužov zákona, boli tam zamestnanci súkromných bezpečnostných služieb, ale ani tieto opatrenia neudržali prírodný pud mužov arabského a severoafrického výzoru. Prvý deň polícia registrovala 22 prípadov sexuálnych útokov vrátane jedného znásilnenia. Belgickú reportérku Esmeraldu Labyvyovú sexuálne obťažovali počas priamého prenosu (existuje videozáznam), informáciu zverejnil demorgen.be. Celkovo polícia prijala 244 trestných oznámení a 180 ľudí skončilo v celách.

Sociálni pracovníci v súvislosti s karnevalom poskytli migrantom školenia, aby lepšie pochopili význam týchto bujarých osláv a mohli si ich užiť.

Teroristi opäť zaútočili vo Francúzsku. Zaútočili na siedmych miestach, strieľali, odpaľovali nálože, dokonca aj výbušniny na tele. Do ľudí strieľal neznámy muž s útočnou puškou, približne v rovnakom čase zazneli výbuchy pri futbalovom štadióne Stade de France. Zo zápasu evakuovali francúzského prezidenta. Islámskí teroristi strieľali ka koncerte v sále Bataclan a zabili vyše stovky ľudí. Štyroch polícia zabila, jeden skončil v putách. Parížská radnica potvrdila viac ako 150 obetí, desiatky ľudí utrpeli zranenia.

Stralsund, 11.2.2015. 28 ročný muž, žiadateľ o azyl z Eritrey bol odsúdený za znásilnenie na štyri roky. Muž obťažoval študentku v skorých ranných hodinách a nútil ju k pohlavnému styku. Priznal sa, že najprv s obeťou rozprával po anglicky, potom sa ju pokúsil pobozkať, neskôr jej rukou zakryl ústa a chytil ju za zápästie. Utečenec tvrdil, že žena súhlasila s pohlavným stykom. Informoval portál svz.de.

Takmer 300 afrických migrantov, ubytovaných v talianskom mestečku Giugliano blízko Neapolu, vyvolalo menšiu vzburu: z izieb vyhadzovali matrace, prevracali postele, ničili nábytok – žiadali lepšie podmienky ubytovania.

Migranti v silvestrovskú noc znásilnili dve neplnoleté dievčatá. Nemecká polícia zadržala štyroch mladých migrantov vo veku 14 – 21 rokov, ktorých podozrieva v znásilnení dvoch neplnoletých dievčat. V novoročnú noc údajne vlákali dne neplnoleté Nemky vo veku 14 a 15 rokov do bytu a tam ich skupinovo znásilnili. Weil am Rhein, Nemecko 11. januára 2016.

K ďalšiemu znásilneniu došlo medzi 3:45 a 4:45 pri odbornej škole. Neznámy černoch sledoval mladú ženu, stiahol ju do krovia a znásilnil. Po akte muž proste odkráčal. Polícia zistila, že páchateľom bol 24 ročný azylant zo Senegalu.

Bilancia multikultúrneho obohatenia

Žiadna kultúra nemôže existovať izolovane, ale musí byť konfrontovaná s inými. Je to nevyhnutný predpoklad jej zdravého rastu a premien – bez kultúrnej výmeny znakov a ideí s inými kultúrami daná kultúra zaniká. Rasisti a nacisti namietajú, že z empirického hľadiska ide o utópiu. Je to ale na zvážení každého jedného z nás a najmä na chcení jednotlivcov pri snahe vytvoriť tolerantnú spoločnosť bez predsudkov. Spoločne môžeme prekonať nezlučiteľnosť rozličných videní sveta. Ako môžeme vidieť na vlastné oči, teraz Európa prekvitá kultúrou. Humanisti, filantropi, slniečkári a tolerantní ľudia, srdečne vám ďakujeme za multikultúrne obohatenie.

Pri výbere som nebol zaujatý, len som nenašiel žiadne prípady vedeckých schopností u imigrantov zo Somálska či Iraku, ani známky hospodárskeho oživenia v oblastiach, kde sú utečenci. Ide len o všedné správy, hlásenia.

Referencie:
http://www.hlavnespravy.sk/problem-detskych-manzeliek-riesi-okrem-danska-aj-norsko/739968
http://www.hlavnespravy.sk/pocas-prveho-dna-karnevalu-v-koline-nad-rynom-nebolo-vela-incidentov/740490
http://www.hlavnespravy.sk/vo-svajciarsku-zadrzali-podozriveho-z-usmrtenia-viedenskej-aupairky/740965
http://www.hlavnespravy.sk/policia-v-koline-dostala-v-suvislosti-s-karnevalom-zatial-224-udani/740857
http://www.hlavnespravy.sk/rakuski-policajti-maju-zakazane-odoberat-odtlacky-utecencom-cestujucim-do-nemecka/740734
http://www.hlavnespravy.sk/vo-svajciarsku-zadrzali-podozriveho-z-usmrtenia-viedenskej-aupairky/740965
http://www.hlavnespravy.sk/nemci-citia-uzkost-vyhybaju-sa-verejnym-miestam-hlasy-proti-migrantom-naberaju-na-intenzite/736957
http://www.hlavnespravy.sk/danka-sa-ubranila-znasilneniu-caka-ju-vsak-pokuta/736469
http://hn.hnonline.sk/svet-120/svedsko-byvalo-rajom-ale-teraz-sa-bojim-jazdit-metrom-hovori-ceska-1053765
http://www.hlavnespravy.sk/zahada-zabitej-americanky-vo-viedni-vyriesena-uposluchla-vyzvu-organizacie-refugees-welcome-a-ubytovala-u-seba-cakatela-na-azyl/741604
http://nasatrnava.sme.sk/c/20091989/mohamed-vykradal-auta-po-trnave-usiel-z-vazby-v-rakusku.html
http://www.hlavnespravy.sk/vo-svajciarsku-zadrzali-podozriveho-z-usmrtenia-viedenskej-aupairky/740965
http://www.hlavnespravy.sk/z-karnevalu-v-koline-nad-rynom-hlasia-sexualne-utoky-a-znasilnenie/740994
http://www.hlavnespravy.sk/madarski-policajti-zadrzali-skupinu-migrantov-ktori-poskodili-hranicne-zabrany/742453
http://www.hlavnespravy.sk/finky-nema-kto-chranit-a-spreje-su-nelegalne-televizia-im-vyrobila-naucne-video-o-tom-ako-sa-branit-pri-znasilneni/739611
http://www.hlavnespravy.sk/policia-v-koline-nad-rynom-informovala-o-kriminalite-pocas-karnevalovych-dni/742585
http://www.hlavnespravy.sk/finska-policia-vysetruje-silvestrovske-sexualne-utoky-v-helsinkach/731003
http://www.hlavnespravy.sk/nemecko-pokracuje-vysetrovanie-okolnosti-ktore-viedli-k-utokom-na-stovky-zien/731487
http://www.hlavnespravy.sk/muz-podozrivy-z-prepadavania-dievcat-a-zien-vo-viedni-je-vo-vysetrovacej-vazbe/743615
http://www.hlavnespravy.sk/18-rocnu-zenu-znasilnil-priamo-pod-velkym-kolom-vo-viedni-ziadatel-o-azyl/733541
http://www.hlavnespravy.sk/cudzinci-v-nemecku-poznaju-sposoby-ako-sa-vyhnut-rozhodnutiu-o-vyhosteni/742681
http://www.hlavnespravy.sk/tajne-sluzby-nemecka-upozornili-na-to-ze-v-radoch-migrantov-na-uzemie-eu-prichadzaju-aj-teroristi/742542
http://www.hlavnespravy.sk/drama-na-internate-v-nitre-afganec-dobodal-slovenskeho-studenta/743951
http://www.hlavnespravy.sk/odpoved-nemeckeho-starostu-na-otazku-o-obtazovani-10-rocnych-dievcat-migrantmi-neprovokujte-ich-a-vyhybajte-sa-im-vyvolala-burku-nevole/742574
http://www.hlavnespravy.sk/v-januari-do-nemecka-dorazilo-takmer-100-000-utecencov-trikrat-viac-ako-v-predchadzajucom-roku/739311
http://www.hlavnespravy.sk/policajny-komisar-v-nemeckej-televizii-my-absolutne-nevieme-kto-sa-pohybuje-po-nasej-krajine/740609
http://www.hlavnespravy.sk/zahada-zabitej-americanky-vo-viedni-vyriesena-uposluchla-vyzvu-organizacie-refugees-welcome-a-ubytovala-u-seba-cakatela-na-azyl/741604
http://www.hlavnespravy.sk/americku-umelkynu-zavrazdil-vo-florencii-imigrant-zo-senegalu/732168
http://www.hlavnespravy.sk/iracky-utecenec-znasilnil-10-rocneho-chlapca-na-viedenskom-kupalisku-davno-som-nemal-sex-nemohol-som-vydrzat/741226
http://www.hlavnespravy.sk/moslim-v-domove-pre-migrantov-hrozil-krestanskej-matke-zabitim-je-dietata/730519
http://www.hlavnespravy.sk/18-rocnu-zenu-znasilnil-priamo-pod-velkym-kolom-vo-viedni-ziadatel-o-azyl/733541
http://www.hlavnespravy.sk/manzelka-ministra-obrany-cr-v-koline-neslo-o-sexualnu-agresiu-ale-len-pud-prirody/732299
http://hn.hnonline.sk/svet-120/svedske-jedlo-by-nezrala-ani-macka-hovori-iracky-azylant-vratil-sa-domov-1049404
http://hn.hnonline.sk/svet-120/iracania-dobrovolne-odchadzaju-z-belgicka-vracaju-sa-domov-1053969
http://www.aktuality.sk/clanok/303796/policia-si-vytipovala-nenavistnych-diskuterov-chysta-sa-zasiahnut/#
http://www.aktuality.sk/clanok/303796/policia-si-vytipovala-nenavistnych-diskuterov-chysta-sa-zasiahnut/#
http://www.topky.sk/cl/1000851/1521003/Zarazajuce-spravy-zo-Svedska–Rok-tajili-sexualne-utoky-podobne-silvestrovskym-v-Koline
http://www.topky.sk/cl/1000851/1524439/Na-sude-su-prve-zaloby-zo-sexutokov-v-Koline–Z-tychto-krajin-pochadzaju-obvineni
http://www.topky.sk/cl/1000851/1522431/Policia-v-Koline-ma-prveho-obvineneho-zo-sexutokov–Pochadza-z-Alzirska
http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/381939-dozor-na-karnevale-v-koline-zabezpeci-vyse-2000-policajtov/
http://www.novinky.cz/zahranicni/evropa/393355-desitky-zakuklencu-vzaly-utokem-nadrazi-ve-stockholmu-cilem-byli-migranti.html
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Bezpravie-spina-znasilnovanie-a-strach-Pohlad-dovnutra-azyloveho-centra-vo-Svedsku-kam-uz-ani-policia-nechodi-261531
http://www.parlamentnelisty.sk/spravy/zahranicie/Poplach-v-Nemecku-Policia-urobila-raziu-v-domoch-utecencov-isla-po-velitelovi-Islamskeho-statu-a-dalsom-podozrivom-muzovi-262073
http://spravy.pravda.sk/svet/clanok/379076-nemecko-pristahovalci-na-novy-rok-obtazovali-a-okradali-zeny-v-koline/
http://www.topky.sk/cl/1000851/1520009/Identifikovali-troch-podozrivych-z-utokov-na-zeny-v-Koline–Pani-Merkelova–toto-nas-desi-
http://www.topky.sk/cl/11/1520103/VIDEO-Zeny-z-Kolina-odhalili-otrasne-detaily-o-sexutoku–Obchytkavanie-v-rozkroku-a-spalena-koza
https://dennikn.sk/335733/hromadne-obtazovanie-zien-koline-niektori-pripisuju-politike-otvorenych-dveri/
http://www.etrend.sk/ekonomika/silvestrovske-utoky-na-zeny-hlasi-aj-finsko-a-svedsko-nemecko-zjednodusi-deportacie.html
http://www.etrend.sk/dnes/svedsko-sa-rozhodlo-deportovat-imigrantov-14-tisic-z-nich-sa-stratilo.html
http://rodobrana.org/cigan-zabil-dochodcu-pre-20-eur/
http://www.tvnoviny.sk/zahranicne/teror-v-parizi/1782328_teroristi-vystrielali-redakciu.-podrobnosti-utoku
https://dennikn.sk/294642/teroristicke-utoky-v-parizi-co-sa-stalo-v-piatok-vecer-suhrn/
http://www.aktuality.sk/clanok/308243/utok-v-parizi-na-mieste-su-mrtvi-a-zraneni/
http://www.hlavnespravy.sk/migranti-v-silvestrovsku-noc-v-nemecku-znasilnili-aj-dve-neplnolete-dievcata/729357
http://www.hlavnespravy.sk/nemecko-pokracuje-vysetrovanie-okolnosti-ktore-viedli-k-utokom-na-stovky-zien/731487
http://www.hlavnespravy.sk/pracovnicku-azyloveho-centra-vo-svedsku-dobodali-na-smrt/735770
http://www.hlavnespravy.sk/africki-migranti-zorganizovali-v-taliansku-mensiu-vzburu-nepacia-sa-im-podmienky-ubytovania/660456
http://www.hlavnespravy.sk/pahreba-migranti-uz-utocia-na-obcanov-druhej-kategorie-na-domace-obyvatelstvo-europy-dakujeme-pani-merkelova/729150
http://rodobrana.org/vo-svedsku-v-moslimskom-gete-bola-zena-hromadne-znasilnena-postrelena-a-znovu-znasilnena/
http://rodobrana.org/moslimovia-si-idu-do-europy-aj-pre-zeny-o-znasilneniach-media-vacsinou-mlcia/
http://rodobrana.org/francuzsko-18-rocne-dievca-znasilnene-styrmi-mladistvymi-moslimami/
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Vo-Svedsku-odhalili-dalsie-skupinove-znasilnenie-Zodpovedna-je-vraj-skupinka-tinedzerov-262211
http://www.parlamentnelisty.sk/spravy/zahranicie/Co-nove-v-dzungli-Imigrantom-prisli-z-Londyna-zahrat-Hamleta-Predstavenie-narusila-pritomnost-nozov-v-publiku-262043
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Imigranti-vtrhli-do-pristavu-v-Calais-a-nastupili-na-britsky-trajekt-260901
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Migranti-v-Calais-sa-vyzbrojili-kladivami-a-zeleznymi-tycami-Chceli-sa-dostat-do-Britanie-258475
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/-Utoky-v-Koline-To-nema-s-imigraciou-nic-spolocne-Tak-na-toto-prisla-Europska-komisia-261397
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Sexualne-utoky-na-karnevale-v-Nemecku-Obtazovali-aj-reporterku-belgickej-televizie-261798
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/VIDEO-Sokujuce-zabery-V-mnichovskom-metre-napadli-migranti-dochodcov-potom-co-sa-zastali-obtazovanej-zeny-261554
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/rozhovory/Sok-a-zufalstvo-Naivky-vitali-imigrantov-a-teraz-sa-boja-Sef-protiimigracnej-strany-AfD-nam-opisal-co-sa-prave-deje-v-Nemecku-Doslo-aj-na-ceskych-sralov-260242
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Nastupca-Goebbelsovho-nacistickeho-ministerstva-propagandy-uci-Nemcov-Mohamed-bol-feminista-za-znasilnenia-nemozu-utecenci-ale-zapadna-kultura-Bez-srandy-260313
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Profesor-Krejci-Odvolajte-Merkelovu-lebo-prehrate-volby-Utecenci-si-uzivaju-ako-rozbujneni-turisti-to-doma-nemohli-260129
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Prespekulovany-Omar-V-Nemecku-sa-uz-osemkrat-uchadzal-o-azyl-vzdy-v-inom-kraji-a-pod-inou-identitou-Vymakli-ho-pri-kradezi-ponoziek-261465
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Imigrantov-v-Nemecku-sa-nedari-zamestnat-Z-tychto-cisiel-sa-vam-zatoci-hlava-261405
http://www.parlamentnelisty.sk/arena/monitor/Bandy-utecencov-cele-dni-a-noci-profesionalne-lupia-A-neda-sa-s-tym-nic-robit-Zufaly-nemecky-policajt-prehovoril-uplne-o-vsetkom-261387

VIDEO Pozri sa na môj penis. Dobrý je? F*ck you. Nemecká babička sa podelila o príhodu s imigrantom. Urážate islam, prerušili moslimovia jej rozhovor s televíziou

Švédsko: Znásilnené hlavné mesto západu. Imigranti znásilňujú švédske ženy. Čo na to pani Pietruchová?

Hrôza v Británii: Desaťtisíce znásilnených bielych detí moslimskými imigrantmi. Bojí sa ich polícia aj súdy

Spracoval: Michal, www.protiprudu.org

Väzenie národa predkladá originálny pohľad na komunistickú revolúciu z roku 1917 v Rusku. Po prvé. Širopajev to vidí ako zmenu vládnucej elity v euroázijskom Projekte. Byzantskí kresťania boli iba nahradení boľševickými Židmi. Teda nevidí veľa dôvodov na podporu starého režimu, ktorý už realizoval multirasovú, protieurópsku utópiu, len pod inou vlajkou. Po druhé. Širopajev považuje za najväčší hriech revolucionárov zničenie dvoch najpozitívnejších síl cárskeho Ruska, ktoré mohli zachrániť zem. A to liberálnych populistických reformátorov a germonofilný kruh okolo Rasputina a cárovnej Alexandry. Po tretie. Revolúcia by nemala byť posudzovaná len v ekonomických, geopolitických alebo náboženských hraniciach. Najdôležitejším aspektom revolúcie bol rasový aspekt: bol to návrat k najkrvavejším fázam Projektu, porovnateľný s christianizáciou Rusi, mongolskou inváziou a moskovitským bojom za absolutizmus. Len tentoraz to boli Židia (na čele s židovsko-mongolsko-bielym miešancom Leninom), kto sa pokúšal o vyhladenie bielej populácie Rusi.

Širopajev vypočítava ukrutnosti napáchané boľševikmi na Slovanoch: krvavé vyhladzovanie celých rodín a dedín, mučenie obetí, atď. Často sa hovorí, že tieto zverstvá sú nepredstaviteľné a nepochopiteľné. Vo “farboslepej” ekonomickej alebo politickej perspektíve také aj sú. Ale ak budeme považovať revolúciu za akt rasovej vojny – vyhladenie rasovo odlišnej populácie fanatickou a krvilačnou etnickou menšinou s cieľom získať absolútnu moc – potom sa stávajú predstaviteľné a zrozumiteľné. Širopajev cituje komunistických vodcov, ktorí (za použitia rasových nadávok) predkladajú plány na vytvorenie légií “bielych otrokov” slúžiacich etnickej menšine ovládajúcej túto novú dystopiu.

Medzi najväčšie zločiny, ktoré spáchali červení komisári, patrí vyhladenie ukrajinských roľníkov vyhladovaním (Holodomor) a systém vyhladzovacích táborov po celom sovietskom impériu (Gulagy). Je potrebné zdôrazniť, že vyhladovanie ako zbraň bolo v ZSSR využité aj pri mnohých ďalších príležitostiach. Napríklad pri potlačení Tambovského povstania a ďalších roľníckych povstaní, rovnako ako pri potlačení kozákov a iných národov impéria, ktorí povstali za svoju slobodu.

Sovietski, ruskí a západní dejepisci majú sklony vykresľovať ZSSR ako krutý, ale napriek tomu dobre fungujúci totalitný štát, v ktorom po niekoľkých krvavých rokoch bol disent potlačený a spoločnosť bola pomerne pokojná. Tento obrázok je však nepravdivý. Od samého začiatku až do samého konca vládli v ZSSR krvavé nepokoje, keď sa rôzne národy a skupiny búrili proti vláde. Disidenti boli posielaní do koncentračných táborov, väzníc a na psychiatrické oddelenia. Organizovaný aj neorganizovaný zločin bol na dennom poriadku. Rôzne stranícke kliky neustále konšpirovali v snahe prevziať moc do svojich rúk. Neustále prebiehalo vraždenie a pokusy o atentát na vedúcich politických predstaviteľov, vrátane samotného Stalina.

Širopajev vidí aj okultný rozmer sovietskeho komunizmu, obzvlášť v jeho symbolike. Napríklad červená hviezda ako symbol Červenej armády nebola vybraná náhodne, ale ako odkaz na židovských rebelov bojujúcich proti Rimanom. Existujú správy o okultných symboloch, ktoré sa našli na miestach vyvražďovania bielych národov impéria, vrátane miesta popravy cára a jeho rodiny. Mučenie obetí možno prirovnávať k židovskej rituálnej vražde. A vyhladenie slovanskej populácie môže byť považované za krvavú obeť euroázijskému Projektu. Obzvlášť zaujímavý je kult mumifikovanej Leninovej mŕtvoly, analogický s kultom nepoškvrnených tiel mŕtvych pravoslávnych svätých. Na začiatku vojny s Treťou ríšou Stalin verejne prisľúbil Leninovi, že povedie víťaznú vojnu proti Nemecku. Širopajev to prezentuje ako verejné zaklínanie a sľub obetovať “biomasu” ruských a nemeckých vojakov “večne živej” múmii.

Širopajev kritizuje “Biele hnutie”. Prisudzuje im cársky sentimentalizmus, lipnutie na predchádzajúcej fáze euroázijského protiruského Projektu. Napriek tomu im priznáva zásluhy za postavenie sa boľševikovi so zbraňou v ruke. Na druhú stranu, ak by Bieli tak pevne neľpeli na udržaní starej ríše s jej nespravodlivou a zastaralou sociálnou štruktúrou, mohli získať väčšiu podporu verejnosti a nakoniec vyhrať. Je zaujímavé, že Širopajev prirovnáva emigrantskú Ruskú fašistickú stranu, ktorá lipla na cárskom chápaní Ruska a Rusov, k občianskemu nacionalizmu (Rossija) a byzantskému kresťanstvu. Podľa autora boli skutočnou opozíciou roľníci a najmä kozáci, bojujúci za svoju nezávislosť.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť
2. časť
3. časť
4. časť
5. časť

Briti, susedia ktorých sa zmenili kvôli prílivu migrantov sú nešťastnejší a cítia sa izolovanejší, zistila dlhodobá štúdia.

17-ročná štúdia na vzorke viac než 10 000 ľudí zistila, že Briti sa cítia menej naviazaní na svoje susedstvo potom, ako sa ich komunity stanú multikultúrnejšími.

Avšak tí, ktorí sa presťahovali do oblastí v ktorých boli obkolesení sebe podobnými boli šťastnejší, zistila štúdia Manchesterskej univerzity.

To isté však neplatí o Britoch, ktorí sa presťahovali na už zmiešané miesta, keďže presťahovanie sa do týchto oblastí nemalo žiadny škodlivý účinok na to, ako sa ľudia pozerali na svoje okolie, ani na úroveň šťastia.

Štúdia zistila, že hoci imigrácia prinajmenšom krátkodobo ovplyvňuje sociálnu súdržnosť, nezvyšuje predsudky alebo konflikty medzi skupinami.

Sociológ Dr. James Laurence povedal: „Dlho sa ‘predpokladalo’, že zvyšovanie etnickej diverzity v nejakej oblasti oslabuje sociálnu súdržnosť obyvateľov.

„Na jednej strane naša štúdia podporuje tento názor – napríklad, ľudia sa cítia šťastnejší keď sa presťahujú z diverzných oblastí do susedstiev, kde sú obklopení ľuďmi ako oni sami.

„Zistili sme však, že existujú ľudia sťahujúci sa do diverzných oblastí, ktorí nie sú ovplyvnení prítomnosťou rôznych etník a sociálnych skupín.

„Diverzita má tiež v skutočnosti relatívne slabší efekt na ľudí zostávajúcich v komunite, v ktorej sa diverzita okolo nich zvyšuje.“

Je to prvá štúdia svojho druhu skúmajúca vzťah medzi etnickou diverzitou a miestnou súdržnosťou v priebehu času a identifikovala ešte komplexnejšiu súvislosť než predtým, medzi tým, ako sa mení susedstvo a ako sa cítia obyvatelia.

Výskum predpovedá, že bieli Briti budú v menšine do roku 2066 a to kvôli labouristickej imigračnej politike otvorených dverí medzi rokmi 1997 a 2010.
Počet cudzincov a nebielych Britov tu žijúcich sa podľa očakávaní zdvojnásobí do roku 2040 a budú tvoriť jednu tretinu populácie Spojeného kráľovstva.
Dr. Laurence a kolegovia si vytýčili za cieľ rázne otestovať myšlienku, že etnická diverzita má škodlivý efekt na komunity, pričom chceli preskúmať spôsob, akým ľudia reagujú na susedstvá v ktorých zostávajú v porovnaní s ľuďmi, ktorí sa z nich presťahujú.

Podľa štúdie zverejnenej v European Sociology Review a financovanej Radou ekonomického a sociálneho výskumu, skupina ľudí ktorí sa presťahovali je spokojnejšia.

S využitím rozhovorov s dospelými v Anglicku a Walese, podieľajúcich sa na prieskume British Household Panel medzi rokmi 1991 a 2008 zistili, že ľudia ktorí zostali v diverzifikovaných susedstvách uviedli zníženú úroveň pocitu náklonnosti voči svojej komunite.

Ale šťastie vzrástlo medzi tými, ktorí sa presťahovali do menej multikultúrnej oblasti.

Dr. Laurence povedal: „Je mnoho dôvodov, prečo sa miestna súdržnosť môže znížiť s rastúcou diverzitou: rapídne sociálne zmeny v okolí ľudí im môžu navodiť pocit menšej istoty ohľadom oblasti okolo nich, a pocit úzkosti kvôli tomu, čo by táto zmena mohla znamenať pre budúcnosť.

„Ale ľudia majú vo všeobecnosti tendenciu tráviť čas s ostatnými, ktorých vnímajú ako podobnejších.

„Vzrastajúca diverzita môže znížiť súdržnosť, lebo ľudia jednoducho považujú svojich susedov za odlišnejších než sú oni; môžu mať odlišné hodnoty, odlišné záujmy a odlišné normy, čo môže pozastaviť kontakt.

„Tieto efekty diverzity sú však len krátkodobé.

„Spoznanie susedov z odlišných skupín v priebehu času môže stačiť na opätovné naplnenie krátkodobých poklesov v súdržnosti.“

Povedal, že neexistuje jednoznačné pravidlo, podľa ktorého by etnická diverzita poškodzovala sociálnu súdržnosti a medzi susedstvami sa vyskytuje množstvo rýchlych zmien, čo môže viesť ku stabilným, súdržným a diverzným komunitám.

Dr. Laurence povedal: „Dôležitý bod na ktorý treba poukázať je, že oslabenie súdržnosti susedstva kvôli etnickej diverzite neznamená nevyhnutnú predpojatosť ľudí alebo že rastúca diverzita spôsobuje konflikty medzi skupinami.“

Podľa údajov asi pätina ľudí v Spojenom kráľovstve je nebiela alebo nebritská.

Ale očakáva sa nárast tohto čísla na štvrtinu do roku 2025, tretinu do roku 2040 a do roku 2050 by malo dosiahnuť 38 percent.

Nárast od roku 2010 do roku 2050 v Spojenom kráľovstve – o 22 percentuálnych bodov – je najvyšší z hlavných západných krajín.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Daily Express

Poznámka redakcie
Aj jasné výsledky sa dajú prezentovať rôzne. A keď výsledok nie je presne taký, ako chceme, platí staré dobré “zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať.”

Širopajev vidí operáciu Barbarossa – nemeckú inváziu do ZSSR – ako poslednú veľkú šancu na záchranu Rusi pred euroázijským Projektom. Tvrdí, že Hitlerova stratégia bola jediná správna: zasiahnuť šelmu predtým, ako napadne Nemecko a zotročí Európu. Autor knihy zdôrazňuje hlboko symbolickú povahu týchto udalostí: dovolávanie sa veľkého cisára Barbarossa, Sig runy SS, útok v deň letného slnovratu a vojaci pochodujúci pod prápormi so svastikou. Pre neho je to okamih, kedy “prápory Wotanu” viali znova Rusou – rovnako ako v dobách Varangov.

Hitler je často kritizovaný, a to aj zo strany sympatizujúcich historikov a esejistov, za tvrdý postup voči ZSSR. Širopajev to vidí v úplne inom svetle. Nemecko čelilo najagresívnejšej a najkrvavejšej tyranii všetkých čias a malo morálnu povinnosť na začatie preventívneho útoku. Tento útok musel byť divoký a krutý, aby zaistil víťazstvo.

Širopajev nevidí ZSSR ako dobre fungujúcu totalitu, ale ako krvavú, chaotickú tyraniu, ktorá bola vždy na pokraji kolapsu a občianskej vojny. A akonáhle armády Ríše zaútočili, k tomuto kolapsu skutočne došlo. Sovietske armády utrpeli veľkú porážku a štát sa začal rozpadať. Vysokí úradníci začali organizovať ústup na Sibír, vrátane vyprázdňovania moskovských archívov, ktoré by mohli čoskoro padnúť do rúk Nemcom.

Vojna na východnom fronte bola krutá, ale nie vďaka Nemecku. Bolo to ZSSR, ktoré ako prvé zmasakrovalo svoje vlastné obyvateľstvo a vytvorilo obrovský štátny vyhladzovací systém. Nemecko len hralo podľa pravidiel, ktoré určili Sovieti. Treba zdôrazniť, že hneď potom, ako nemecké jednotky prekročili hranice ZSSR, prehnala sa krajinou nová vlna krutosti. Boľševici začali likvidovať všetkých politických väzňov a osoby podozrivé z disentu. To bol ich spôsob, ako zabrániť nespokojencom v spolupráci s armádou alebo orgánmi Ríše. Na odplatu boli strieľaní zajatí červení komisári, popravení komunisti, zlikvidovaní predstavitelia miestnej správy, atď. To všetko boli oprávnené prostriedky boja proti komunistickému násiliu a akt oprávnenej pomsty na likvidátoroch bielych národov ZSSR. Krv ľudí musela byť pomstená krvou utláčateľov.

Pre Širopajeva bolo obdobie Druhej svetovej vojny dobou, keď vznikli noví hrdinovia Rusi. Samozrejme, sovietska propaganda ich všetkých označila ako “zradcov”: Ukrajinci, pobaltské národy, Rusi, kozáci, atď., ktorí sa rozhodli povstať proti Sovietom; všetky antikomunistické miestne milície, vojaci, ktorí sa vzdali Nemcom, roľníci, ktorí pomáhali nemeckým vojakom. Boli to ľudia, ktorí si zvolili slobodu pred otroctvom. Zradili Rusko, aby zachránili Rus.

Je zaujímavé, že Širopajev nemá vysokú mienku o generálovi Vlasovi a Ruskej oslobodzovacej armáde. Veril, že Vlasov bol nakazený Projektom, a že všetky pochybnosti, ktoré o ňom vyjadril Hitler – konkrétne že zradí Ríšu a pokúsi sa vytvoriť vlastný štát – boli pravdivé. V rozhodujúcej chvíli naozaj Vlasov zmenil strany a skúsil spolupracovať so západnými spojencami. Avšak autor si ctí všetkých ľudí Ruska, ktorí sa postavili na cestu odporu voči sovietskej tyranii.

Najväčšími hrdinami tejto doby sú Bronislav Kaminski a Ruská národno-oslobodzovacia armáda. Hneď, ako jeho rodné Lokotsko bolo pod nemeckou kontrolou, aktívne spolupracoval s novou administratívou a vytvoril Lokotskú autonómnu republiku. Širopajev považuje tento politický organizmus za posledný štát, ktorý mohol byť jadrom pre prestavbu Rusi na troskách Projektu. Kaminski bol skutočný národný socialista nedotknutý ideológiou Projektu, ani byzantským, či komunistickým duchom. Chápal, že po mnohých storočiach tyranie Projektu môže byť Rus opäť vybudovaná iba pod záštitou veľkých európskych vizionárov vládnucich Tretej Ríši. Republika mala svoju vlastnú milíciu, z ktorej sa neskôr stala Ruská národno-oslobodzovacia armáda a potom SS Sturmbrigade R.O.N.A. Ďalšími veľkými hrdinami boli kozáci, ktorí bojovali pod velením generála von Pannwitza.

Nakoniec zvíťazil v Druhej svetovej vojne Projekt. Širopajev pripisuje všetky zásluhy Stalinovi a jeho klike. Po prvé, Stalin oklamal Rusov tak, že si mysleli, že reprezentuje ich záujmy. Dovolával sa predošlých fáz Projektu a odvolával sa na takzvané “vlastenecké inštinkty”, aby Rusi počúvali jeho rozkazy a umierali po miliónoch pri obrane svojich vlastných koncentračných táborov. Po druhé, Stalin prekonal Hitlera pokiaľ ide o krutosť a bezohľadnosť. Ak by bol Hitler ešte tvrdší, ešte rozhodnejší, a zabil ešte viac komisárov a komunistov – bol by zvíťazil.

Širopajev pripomína krutosť, s akou sovietska armáda jednala s Nemcami po vpadnutí na územie Ríše: vraždy, znásilnenia, mučenie vojakov a civilistov. Považuje to za akt rasovej likvidácie bielych aziatmi a za ukážku nenávisti, aziatského despotizmu a zaostalosti voči slobode a európskej civilizácii. Sovieti rovnako zaobchádzali so svojimi vlastnými neposlušnými poddanými. Rusi, Ukrajinci, kozáci, ľudia z Pobaltia, ktorí boli boli chytení Sovietmi (alebo im boli odovzdaní Spojencami) boli uväznení a popravení aj so svojimi rodinami. Jednalo sa o naplnenie Džingischánovho sna: ázijské hordy drancujúce Európu a vraždiace bielych ľudí pod vedením najväčšieho štátu vo svetovej histórii.

Stagnácia a neostalinizmus

Post-Stalinská éra bola dobou stagnácie. ZSSR sa pomaly rozkladal a upadal: ekonomicky, kultúrne a spoločensky. Avšak to neznamená, že boj Projektu proti Rusi ustal. Všetky politické a spoločenské inštitúcie boli zamerané na vytvorenie Homo sovieticus: rasovo zmiešaného otroka, ktorý je poslušný voči svojim pánom a ochotný brániť svoje väzenie. Nenávisť voči slobode, dôstojnosti a “prehnitému Západu” – to všetko ostalo netknuté od čias mongolského jarma až po Brežneva. A existuje aj v súčasnom, Putinovom Rusku. Stagnácia tiež neznamená koniec útlaku. Gulagy stále fungovali, ľudia boli väznení a vraždení za svoje názory.

Sovietsky občiansky nacionalizmus bol len poslednou verziou euroázijského Projektu. Rovnako ako každý, kto bol pokrstený pravoslávnou cirkvou a prijal vládu cárov sa stal súčasťou ruskej ríše, tak aj každý, kto veril v marxizmus-leninizmus a prijal vládu Kremľa, sa mohol stať súčasťou sovietskej ríše. Rovnako ako ich monarchistickí predchodcovia, boľševici podporovali rasové miešanie a pôvodnú bielu populáciu Ruska používali ako otrokov pri budovaní Červenej Ríše, do ktorej začleňovali ďalšie a ďalšie územia, ďalšie a ďalšie národy. Rovnako ako v Rusku, aj sovietska elita bola zmesou národov a rás. Do istej miery Sovieti vynucovali rusifikáciu všetkých častí ríše, ale už cárska rusifikácia bola univerzalistická, globalistická, občianska a zbastardená. Všetko čo komunisti urobili, bolo nahradenie kríža hviezdami.

Je paradoxné, že krajina, ktorá vyhrala Druhú svetovú vojnu utrpela najvážnejšie straty, z ktorých sa nedokázala dostať, zatiaľ čo povojnové Nemecko vytvorilo “ekonomický zázrak.” Tempo vývoja východného a západného bloku sa nedalo porovnať. Na jednu stranu Sovieti budovali školy, cesty, letiská a pod. Na druhú stranu vykorisťovali obyvateľstvo, ktoré sa utápalo v alkoholizme, korupcii a zločine.

Štát sa konečne zrútil. Avšak Širopajev poukazuje na to, že Rusko bolo v roku 1990 v tak zlom stave, že neexistovala iná alternatíva. Aj keď bol Projekt slabý a mohol byť ľahko zvrhnutý, Rus sa neprebudila. Jedinou významnou silou boli tvrdí komunisti, ktorí chceli za každú cenu zachrániť ZSSR, a postkomunisti, ktorí chceli zmeniť impérium na oligarchiu pod vedením KGB/FSB. Hŕstka procárskych sentimentalistov a prozápadných idealistov nemala žiaden vplyv na priebeh udalostí.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť
2. časť
3. časť
4. časť
5. časť
6. časť

Štádium číslo 1: Infiltrácia

Moslimovia sa začínajú sťahovať do nemoslimských krajín vo zvyšujúcich sa počtoch a je možné vidieť začiatky kultúrnych konfliktov, hoci sú často jemné.

– Prvá migračná vlna do nemoslimskej „hostiteľskej“ krajiny
– Apel na humanitárnu toleranciu od hostiteľskej spoločnosti
– Pokusy o vykreslenie islamu ako mierumilovného a moslimov ako obetí neporozumenia a rasizmu (hoci islam nie je „rasa“)
– Vysoká pôrodnosť moslimov v hostiteľskej krajiny zvyšuje moslimskú populáciu
– Mešity sú využívané na šírenie islamu a odporu voči hostiteľskej krajine a kultúre
– Výzvy na kriminalizovanie „islamofóbie“ ako zločinu z nenávisti
– Ponuky na „medzináboženský dialóg“ na indoktrináciu nemoslimov

Koľko krajín trpí kvôli islamskej infiltrácii? Jedna? Zopár? Takmer každá krajina? Islamské „vedenie“ Moslimského bratstva a ostatných túži zrušiť suverenitu každej krajiny a nahradiť ju celosvetovým zavedením islamského práva šaríja. Právo šaríja, založené na koráne, Síre a Hadísoch, odsudzuje slobodu a zakazuje rovnosť a je nekonzistentné so zákonmi všetkých západných krajín. Ako tvrdí autor a historik Serge Trifkovic: „Odmietnutie západnej elitnej triedy ochraňovať svoje krajiny pred infiltráciou džihádistov je najväčšou zradou v histórii.“

Štádium číslo 2: Konsolidácia moci

Moslimskí imigranti a konvertiti hostiteľskej krajiny pokračujú s požiadavkami na vyhovenie v zamestnaní, vzdelávaní, sociálnych službách, financovaní a súdoch.

– Získavanie nových prívržencov sa zvyšuje; založenie a nábor džihádistických buniek
– Snahy o konvertovanie znepriatelených častí obyvateľstva na islam
– Revizionistické pokusy o islamizáciu histórie
– Zvýšená protizápadná propaganda a psychologická vojna
– Snahy o naverbovanie spojencov, ktorí zdieľajú podobné ciele (komunisti, anarchisti)
– Pokusy indoktrinovať deti islamistickým stanoviskom
– Zvýšené snahy o zastrašenie, umlčanie a eliminovanie nemoslimov
– Snahy o zavedenie zákonov o rúhaní a nenávisti s cieľom umlčať kritikov
– Pokračujúce zameranie na zväčšujúcu sa moslimskú populáciu vďaka rastúcim počtom narodených moslimov a imigrácii
– Použitie dobročinných spolkov na verbovanie podporovateľov a financovanie džihádu
– Skryté snahy o privodenie zničenia hosťujúcej spoločnosti zvnútra
– Rozvoj moslimskej politickej základne v nemoslimskej hostiteľskej spoločnosti
– Islamské finančné siete financujú politický rast, akvizíciu pôdy
– Veľmi viditeľné zavraždenie kritika zamerané na zastrašenie odporu
– Tolerancia voči nemoslimom sa zmenšuje
– Väčšie požiadavky na prijatie prísnej islamskej správy
– Tajné hromadenie zbraní a výbušnín na skrytých miestach
– Otvorené ignorovanie právneho systému a kultúry nemoslimskej spoločnosti
– Snahy o oslabenie a zničenie mocenskej základne nemoslimských náboženstiev, vrátane a predovšetkým Židov a kresťanov

Je v tom nejaký vzorec? Theo van Gogh je v Holandsku zavraždený za „urážku“ islamu; Organizácia islamskej konferencie požaduje prostredníctvom OSN zákony „proti rúhaniu“; Francúzsko pravidelne podpaľujú „mladíci“ (čítaj moslimovia); vzostup zabití zo cti (necti)… popieranie holokaustu… antisemitizmus… klamanie je základom islamu; nenávisť voči kresťanom, Židom, hinduistom a budhistom. Vzorcom pre všetko čo uvidíme je vzostup islamskej intolerancie a skrytý/kultúrny džihád na prerobenie hostiteľských spoločností na svety podriaďujúce sa šaríji – na odstránenie hostiteľskej suverenity a jej nahradenie islamským právom šaríja. Právom šaríja, ktoré odsudzuje svetskú slobodu a slobodu jednotlivca, ktoré odmieta predstavu krajín mimo celosvetového domu islamu, dal al-Islam.

Štádium číslo 3: Otvorená vojna/Vodcovstvo a kultúra

Otvorené násilie na zavedenie práva šaríja a s tým spojené kultúrne obmedzenia; odmietnutie hostiteľskej vlády, podrobenie ostatných náboženstiev a zvykov.

– Medzinárodné snahy o oslabenie hostiteľskej vlády a kultúry
– Barbarské skutky na zastrašenie občanov a živenie strachu a podriadenosti
– Otvorené a skryté snahy o spôsobenie ekonomického kolapsu spoločnosti
– Všetok odpor je napadnutý a buď zlikvidovaný alebo umlčaný
– Masová poprava nemoslimov
– Rozšírené etnické čistky páchané islamskými milíciami
– Odmietnutie a odpor voči sekulárnym zákonom a kultúre hostiteľskej spoločnosti
– Vražda „umiernených“ moslimských intelektuálov ktorí nepodporujú islamizáciu
– Zničenie kostolov, synagóg a ostatných nemoslimských inštitúcií
– Ženy sú ešte viac obmedzené v súlade s právom šaríja
– Obrovské zničenie obyvateľstva, vraždy, bombové útoky
– Zvrhnutie vlády a uzurpácia politickej moci
– Zavedenie práva šaríja

Webová stránka www.thereligionofpeace.com udržuje záznam o počte násilných džihádistických útokov najlepšie, ako len vie. Stránka má v zozname viac než 14 000 útokov od 11. septembra 2001. Stojí za to pozrieť si ju. K čomu však dochádza je, a čo je pravdepodobne neodhadnuteľné, sú udalosti, pri ktorých sú moslimovia šikanovaní inými moslimami za to, že nie sú „dostatočne moslimskí“, kde sú nemoslimovia zastrašovaní, aby robili alebo nerobili niečo po čom túžia, kde zvyšky obyvateľstva sú v špirále smrti jednoducho preto, lebo sú nemoslimami v prevažne moslimskej oblasti. Kresťania, Židia, hinduisti, budhisti, animisti a ateisti sa stretávajú so smrťou, ničením alebo konfiškáciou majetku, nútenou konverziou, znásilnením, nadmerným zdanením (džíza), zotročením, divokými davmi a rôznymi inými formami islamskej (ne)spravodlivosti v rukách moslimov v Sudáne, Filipínach, Keni, Malajzii, Indii atď. A nezabudnime na „smrť odpadlíkov“ všade vo svete.

Štádium číslo 4: Totalitná islamská „teokracia“

Islam sa stáva jedinou nábožensko-justično-kultúrnou ideológiou.

– Šaríja sa stáva právom krajiny
– Všetky nemoslimské ľudské práva sú zrušené
– Zotročenie a genocída nemoslimského obyvateľstva
– Sloboda prejavu a tlače je zlikvidovaná
– Všetky iné náboženstvá než islam sú zakázané a zničené
– Zničenie všetkých dôkazov o nemoslimskej kultúre, obyvateľstve a symboloch v krajine (sochy Budhov, domy uctievania, umenie atď.)

Dom islamu („mieru“), dal al-Islam, zahrňuje tie krajiny, ktoré sa podriadili islamskej vláde, dušu drviacemu, slobodu odsudzujúcemu, diskriminujúcemu právu šaríja. Zvyšok sveta je v dome vojny, dal al-harb, pretože sa nepodriaďuje šaríji, a existuje v stave vzbury alebo vojny s vôľou „Alaha“. Žiadna nemoslimská krajina alebo jej občania nie sú „nevinní“ a zostávajú živými terčmi vojny za to, že neveria v „Alaha“. Kresťania, Židia, kopti, hinduisti a zoroastrijci sveta trpeli pod útlakom po stáročia. Dhimmí majú zakázané stavať domy uctievania alebo opravovať tie existujúce, sú ekonomicky ochromení ťažkou džízou (daňou), sociálne ponižovaní, legálne diskriminovaní, trestne zacieľovaní a vo všeobecnosti držaní v permanentnom stave slabosti, strachu a zraniteľnosti zo strany islamských vlád.

Treba poznamenať, že stále sú nahlasované nútené konverzie (Egypt) a otroctvo (Sudán). V Iráne sú homosexuáli vešaní na verejnom námestí. Mladé dievčatá sa vydávajú za starých mužov. Odpadlíkom sa vyhrážajú smrťou. Zabitia „zo cti“ sú rutinou. Ženy sú zo zákona druhotriednymi občanmi, hoci moslimovia tvrdia, že sa s nimi „zaobchádza“ lepšie než na západe. Tieto zjavnejšie prejavy môžu odpútať pozornosť od niektorých menej zjavných, akým je nedostatok intelektuálneho výskumu vo vede, úzkeho rozsahu písania, všetkého okrem neexistujúceho umenia a hudby, sexuálneho využívania a zneužívania mladistvých a žien, a ignorovanie osobného naplnenia, radosti a zvedavosti. Pozrite sa do očí nedávno vydatého 12-ročného dievčaťa, aby ste videli následky morálnej deprivácie spôsobenej islamom.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Civilus defendus