Benjamin Netanjahu chce celú krajinu obkolesiť „hraničnými zariadeniami“

Na hraniciach Izraela nie je útulne. Či na severe, alebo na juhu – za líniami číha nebezpečie. Obzvlášť neustále sa meniaca situácia na Blízkom Východe v uplynulých rokoch vystavuje izraelské bezpečnostné sily tvrdým skúškam. Predseda vlády Benjamin Netanjahu teraz zamýšľa zosilniť hranice. Chce nechať postaviť plot, ktorý obopne kompletne celú krajinu: »Aby sme sa ochránili pred divokými zvieratami v susedstve«, nechal sa počuť.

Pri návšteve jedného už dokončeného úseku na juhu sa vyjadril, že jeho vláda pripravuje viacročný projekt, ktorým sa bude možné v dnešnom a budúcom Blízkom Východe obrániť. Pred reportérmi už Netanjahu špekuloval, ako budú reagovať na jeho vyjadrenia politickí protivníci: »Zasa budú hovoriť: ›Čo, ty chceš ochraňovať svoju vilu?‹ A odpoveď je: áno! A oni budú hovoriť: ›Ty chceš obkolesiť celý Izrael bariérami?‹ A odpoveď je: áno!« Stavba plotu je ale extrémne drahá. Výstavba zhltne mnoho miliárd a bude trvať roky, pripustil predseda vlády.

Avšak Izrael s tým nezačína len odo dnes. Kvôli občianskej vojne v Sýrii, teroru na Sinaji, Hamasu v Gaze a iránskeho vplyvu v Libanone sa už roky pracuje na zosilnení hraníc. 240 kilometrov dlhý plot na juhu je už dokončený a je v súčasnosti predlžovaný v smere na Jordánsko. Tento prebieha od prechodu Kerem Schalom v Eilate pozdĺž hranice k Egyptu. Táto 5 metrov vysoká bariéra je vybavená elektronickým zabezpečením a disponuje úzkym pásom pre armádne patroly. Viac ako 100 km bolo k tomu vystavaných na Golanských výšinách medzi Izraelom a Sýriou, naviac 500 km na Západnom brehu Jordánu.

Teror

Yossi Shain, vedúci Ústavu pre politické vedy a program diplomacie na Univerzite Tel Aviv, opísal stavbu plota ako ochranu a zároveň ako odstrašujúce opatrenie. Pripomenul, za ktorými hranicami už teraz prihorieva, alebo v budúcnosti môže byť nebezpečne.

V tieto dni sa v politike predovšetkým diskutuje o hranici k Západnému brehu Jordánu, uvádza Shain. Pretože skoro denné teroristické útoky Palestíncov formálne volajú po jej zosilnení. »Avšak veľkou otázkou je Jeruzalem s arabskými časťami mesta. Ja, úprimne povedané, neviem ako sa to dá zrealizovať.« Aj Netanjahu sa tejto téme vyhýba a vyjadruje sa len, že sa vypracováva plán, ktorý má uzavrieť medzery v plote okolo Západného brehu Jordánu. Údajne existuje „masterplan“ , ktorý má oplotiť veľké židovské bloky osídlenia Maale Adumim pri Jeruzaleme, Ariel a Gusch Etzion. »Jasné však je«, myslí si politológ, »že táto hranica bude v prípade riešenia dvoch štátov demarkačnou líniou.«

Hranice k Sýrii na Golanských výšinách sú ešte dnes relatívne deravé. Shain pripomína: »Keď začali povstania v susednej krajine, prišli naraz Sýrčania cez hranicu a pohybovali sa hore dole v Izraeli. Oni jednoducho preliezli plot a vliezli dnu. Je nepochybné, že táto hranica vzhľadom na občiansku vojnu, ISIS a El-Nusra-Frontu musí byť na Golanoch nevyhnutne posilnená.«

Hizbaláh

Avšak je to hranica k Libanonu, ktorá robí expertom najčastejšie hlavy bolenie. »Dlhodobo je to určite najnebezpečnejšia situácia. Síce je Hizbaláh momentálne involvovaný v Sýrii, a preto sú jeho jednotky zapojené inde. Avšak táto teroristická organizácia je zameraná na napadnutie Izraela a možno dokonca obsadiť časti Galilei.« Pretože Hizbaláh však disponuje raketami a tieto už proti Izraelu nasadili, poskytuje preto plot len obmedzenú ochranu.

Hranica na juhu k Egyptu je »extrémne problematická«, hodnotí Shain. Tamojšie teroristické skupiny, inšpirované IS v Iraku a El-Nusra-Frontom v Sýrii, spôsobia chaos v Egypte a predstavujú aj pre Izrael veľké ohrozenie. »Ostatne existujú už mnohé pokusy zo strany teroristov, prelomiť hranice, z ktorých boli dva úspešné.« Tam je tento expert istý, že silné hraničné zariadenie poskytne definitívne dobré služby. Potom je tu ešte Pásmo Gazy na juhu. »Tuná číha Hamas, a jeho cieľom je ešte stále zničenie židovského štátu. Samozrejme je to reálne ohrozenie.«

Netanjahu reaguje vyhýbavo na otázku, čo by sa malo stať, ak pod plotmi budú vyhrabané tunely – ako dnes už medzi Gazou a Izraelom: »My robíme aj iné, ako staviame ploty. Ale čo, to nebudem tu ani teraz vysvetľovať.«

Yossi Shain vysvetľuje, že sa ploty stavajú na celom svete a posilňujú sa hranice. »A hoci ploty nemôžu ochrániť pred všetkými nebezpečiami, predstavujú predsa akýsi bezpečnostný val. Je rozumné svoju krajinu, tak dobre ako to len ide, pred hrozbami uzavrieť. A práve tu na Blízkom Východe to tak nevyzerá, že sa veci v nasledujúcich dobách zlepšia.«

Preklad: Juraj Borský, www.protiprudu.org
Zdroj: Juedische-allgemeine

Poznámka redakcie:
Článok by mohol mať – s ohľadom na dianie v Európe a Maďarsku – aj názov “Keď dvaja robia to isté…” Samozrejme, Izrael môže chudákov utečencov nechať za plotom. Európa však nie.

Vo večernom vysielaní je 48 reklám, z toho 41 reklám niečo ponúka, predáva, chce zarobiť. 7 reklám je však iných. Je to moderný propagandistický šot Dobré správy, ktorý prináša dobré správy pre Slovensko: rastieme vďaka eurofondom. Určite nikomu neunikli. Politici verejnosti prezentujú eurofondy ako peniaze zadarmo a idú sa o ne roztrhať. Pozrime sa na ne reálnou optikou: ako na drsný nástroj geopolitiky.

Čerpanie eurofondov

Aj takto ich politici čerpajú. Obec s päťdesiatimi obyvateľmi má kruhový objazd. Chodník, ktorý nikam nevedie, zaplatil Trebišov z eurofondov. V obci Krásnohorské Podhradie (okres Rožňava) sa vedľa starého mosta začal stavať ďalší financovaný. V tesnej blízkosti vedľa toho pôvodného. V obci Dojč neďaleko Senice majú WC za 65-tisíc eur. Toaleta je veľmi moderná, zaplatili ju z eurofondov, akurát v zime nefunguje, pretože obec nemá peniaze na vykurovanie. Obec Oslany kúpila za 400-tisíc eur auto, ktoré má zametať 14 kilometrov ciest. Eurofondy minuli v Hnúšti na luxus. Len za osem lavičiek, kovovú plastiku plameňa a preliezačky zaplatili vyše 151–tisíc eur.

Za obdobie 2004 až 2010 bolo na prijatie 1 eura z rozpočtu EÚ potrebné vynaložiť 90 centov zo slovenských zdrojov. Slovensko tak získalo v rámci čerpania eurofondov len o 11 % finančných prostriedkov viac, ako odviedlo. “Do roku 2009 to bolo dokonca rovné euro,” uviedol v decembrovom mesačníku Market Finesse Radovan Ďurana, analytik INESS.

Takýchto nezmyslov a absurdností nehospodárneho čerpania je omnoho viac. Avšak eurofondy majú ďaleko horšie účinky.

Eurofondy nie sú peniaze zadarmo

Úsmevný a najčastejší argument zastáncov eurofondov je, že sú to peniaze zadarmo. Logika týchto ľudí je takáto: príspevok Slovenskej republiky do EÚ 9,3 miliárd a príspevok od Európskej únie pre Slovensko je 12,8 miliárd. Takže dostaneme 3,5 miliardy zadarmo.

Jednoduché a jasné, však? Lenže také jednoduché to nie je. Síce “dostaneme” o 3,5 miliardy viac, ale k tomu “dostaneme” tiež predaj strategických podnikov do zahraničných rúk, povinné kvóty a tisíce utečencov, kultúrnu dekadenciu, protiobchodné regulácie eurobyrokratov, priemysel v troskách a v neposlednom rade, vzdanie sa suverenity. Európska únia nás prinútila prijať také zákony, ktoré smerujú presne sem. Toto všetko je pribalené v balíku 12,8 miliárd. Teraz to tak výhodne už nevyzerá.

Je to takto: Európska únia Slovensku nadiktuje pre naše hospodárstvo totálne likvidačné zákony a my nemôžeme rásť ani prosperovať, naše podniky strádajú, nie sú konkurenčné a bankrotujú. Vo výsledku máme málo peňazí v rozpočte. A potom prídu tí istí eurobyrokrati, ktorí nám nadiktovali tie zákony, kvôli ktorým máme malý rozpočet a pod maskou nezištnosti nám ponúknu “peniaze zadarmo”.

Treba rešpektovať fakt, že Slovenská republika je nemecko-americkou kolóniou. Politicky sme riadení Spojenými štátmi a ekonomicky Nemeckom. Slúžime ako lacní nekvalifikovaní otroci, naše trhy sú odbytisko pre podradné tovary, čím udržiavame vysokú zamestnanosť na západe. V štáte nič nefunguje a ani fungovať nemá. My nemáme prosperovať. Slovenská ekonomika je nastavená tak, aby bola zdrojom lacných pracovníkov, nie tak aby prosperovala. A za takýchto okolností, ako skrachovaná kolónia kde všetko zlyháva, máme rozpočet 9,3 miliárd.

Aký rozpočet by sme mali ako vyspelá ekonomika? Ak by sme mali nízke dane a výbornú legislatívu, ak by sme všemožne podporovali slovenských podnikateľov, vybudovali slovenské strategické podniky, mali kvalitné školstvo a oslnivú kultúru, správne fungujúce súdníctvo a vládu, ak by mladé slovenské mozgy nemuseli odísť do zahraničia?

Ako kolónia máme 9,3 miliárd takže ako životaschopná ekonomika by sme mali povedzme minimálne dvojnásoboch peňazí. (Reálne však viac, to je jasné.) To je hneď 18,6 miliárd. Celkom o 5,3 miliárd viac ako je eurofondová dotácia.

Bez eurofondov a ako vyspelá ekonomika by sme určite mali diametrálne viac peňazí oproti dnešku. Ale vyspelé hospodárstvo sa vylučuje s eurofondami pretože práve členstvo v EÚ nám bráni prijať zákony dobré pre Slovensko a Slovákov, zákony prinášajúce blahobyt.

Preto sú eurofondy strata za každých okolností: v skutočnosti dnes dostaneme menej ako dáme kvôli nevyčísleným škodám likvidačných zákonov a za druhé, bez eurofondov a únie by sme nepochybne mali vyšší rozpočet ako je množstvo “darovaných” peňazí.

Argument o “peniazoch zadarmo” je teda nepríčetný nonsens.

Drsný nástroj geopolitiky

Argumenty zastáncov sú mimo reality a námietky odporcov nejdú k podstate veci.

Najzávažnejšie riziko plynúce z eurofondov je strata štátnej suverenity. Hlavným cieľom eurofondov je pod maskou nezištnej pomoci nahradiť štátny rozpočet a prehĺbiť našu závislosť na EÚ. Eurofondy nie sú ani charita ani dobročinná pomoc, ale drsný nástroj geopolitiky.

Fakt, že 80 % z verejných investícií je z európskeho rozpočtu znamená, že sme závislí od EÚ takmer úplne. Dobré správy vlastne hlásajú, že nemáme vlastné zdroje pre budovanie priemyselných parkov, diaľníc, čistiarní vôd, vytvorenie pracovných miest, protipovodňových zariadení a bez EÚ sme nahraní, skončili sme. Naša holá existencia závisí od európskych peňazí a my musíme robiť všetko preto, aby sme ich získali. Napríklad prijať 100 000 imigrantov.

Vôbec neplatí, že ak prispievame do spoločného rozpočtu, musíme i dostať peniaze. Za to, že sme členmi EÚ a prispievame do únie nedostaneme sankcie, pokusy o štátny prevrat a armádu NATO. Ale povinnosťou EÚ nie je vyplatiť eurofondy, môže ich kedykoľvek pozastaviť a vydierať členské krajiny. V minulosti už pozastavené boli.

Je to krutá realita. Talianský premiér Matteo Renzi podľa agentúry DPA vyhlásil, že Európska únia by mala odobrať finančné prostriedky tým východoeurópskym členským štátom, ktoré nie sú ochotné súhlasiť s kvótami na prerozdelenie imigrantov. Ak neprijmeme niekoľko desaťtisícov arabských násilníkov, nepostavíme im mešity a nedáme vreckové 800 EUR za mesiac, teda ak nesúhlasíme s očividným šialenstvom, zastavia nám eurofondy a štát prestane fungovať, základné funkcie nebude možné udržať – polícia, zdravotníctvo, školstvo až sa štát napokon zrúti.

Toto je úloha eurofondov: mať moc nad členskými štátmi a môcť ich kontrolovať a vydierať.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Keby ste chceli úmyselne navrhnúť zbierku myšlienok za účelom vytvorenia takej zbierky, ktorá by mohla nakoniec predstihnúť každé iné náboženstvo alebo politický systém na zemi, boli by ste pod tlakom urobiť to lepšie než islam.

Pozrime sa na niektoré jednotlivé myšlienky v tejto zbierke, majúc na mysli, že mnohé myšlienky sa navzájom pozdvihujú. Inými slovami, pridanie jednej myšlienky k ostatným môže celú zbierku zefektívniť, pretože niektoré myšlienky fungujú synergicky.

Tu sú niektoré z kľúčových zložiek zbierky myšlienok (alebo zväzku presvedčení) známych ako islam:

1. Štandardizovaná verzia tejto zbierky myšlienok je zapísaná. Toto je niečo, čo je základom pre niekoľko náboženstiev a nie je to islamským vynálezom, no je to dôležitý faktor úspechu islamu.

Niečo, čo sa prenáša len ústne, sa v priebehu času môže zmeniť, ale niečo, čo je zapísané, bude identické aj o tisíc rokov a s modernými tlačiarenskými lismi sa môže reprodukovať v miliónoch, čo mu dá obrovskú výhodu v šírení identických kópií tejto zbierky myšlienok.

2. Korán obsahuje inštrukcie pre svoje vlastné šírenie. Veriacim hovorí, že musia šíriť islam. Je ich svätou povinnosťou priniesť Mohamedove varovania a islamské právo do každého kúta zeme.

3. Táto zbierka myšlienok obsahuje inštrukcie pre svoje vlastné zachovanie, ochranu a duplikáciu. Korán, najdôležitejšia z islamských svätých kníh, svojim stúpencom priamo hovorí, že nikdy nemôžu zmeniť, upraviť alebo „modernizovať“ žiadne z učení v tejto zbierke myšlienok. Je dokonalá taká aká je. Je hrdelným hriechom pokúsiť sa zmeniť ju. Táto myšlienka zaisťuje zachovanie celej zbierky.

Tieto prvé tri myšlienky sú celkom štandardné pre niekoľko úspešných náboženstiev. Ale teraz to začne byť zaujímavé…

4. Islam prikazuje svojim stúpencom vytvoriť vládu, ktorá ho podporuje. Toto môže byť jedna z najdômyselnejších myšlienok v celej zbierke. Islam je jediným náboženstvom, ktoré ju využíva.

Ostatné skupiny veriacich majú politické ašpirácie, ale žiadna iná veľká náboženská skupina nenariaďuje svojim stúpencom – ako náboženskú povinnosť – vytvoriť vládu, ktorá sa riadi svojím vlastným systémom práva.

Islam má systém práva, zvaný šaríja, a všetci moslimovia sú povinní neustále sa snažiť, aby prinútili svoju vládu – nech už sú kdekoľvek – riadiť sa ňou. Kvôli niektorým iným myšlienkam pridaným do islamu uvidíte, že tento politický dodatok do zbierky myšlienok má významné následky.

Mnoho ľudí je pod dojmom, že cieľom islamu je konvertovať každého na islam. Nie je to tak. Prvoradým pokynom islamu je priviesť všetkých ľudí na zemi pod vládu islamského práva.

5. Povolenie šíriť náboženstvo vojnou. Toto je ďalšia úspešná inovácia. Hoci niektoré iné náboženstvá sa šírili za použitia sily, zo svojich vlastných náboženských doktrín mali len veľmi malé ospravedlnenie, aby tak robili.

Ale s islamom to tak nie je. Šírenie pomocou dobytia táto zbierka dosť akceptuje a podporuje. Islamské učenie to prezentuje takto: nemoslimov treba zachrániť pred hriechom nasledovania iných zákonov, než zákonov Alaha. Ak dobrovoľne nevymenia svoje zákony na šaríju, potom je povinnosťou moslima trvať na tom. Svet nemôže byť v mieri, kým sa každá vláda na zemi nebude riadiť zákonmi Alaha.

Mohamedova vlastná skúsenosť ukázala príklad – príklad, hovorí Korán 91 krát, ktorý by mal nasledovať každý moslim. Mohamed sa najprv snažil šíriť islam mierumilovnými prostriedkami. Po trinástich rokoch získal 150 konvertitov.

Ale potom zmenil taktiku a začal využívať nájazdy na karavány, vojnu, popravy, výkupné za rukojemníkov a vraždy, a v priebehu desiatich rokov konvertovali desaťtisíce. A teraz je to jeden a pol miliardy.

Použitie vojny synergicky a silne kombinuje s inštrukciou vytvoriť islamský štát. Takže islam sa šíri rýchlejšie, keď sa jeho armády zväčšujú. Dobyli a vytvorili islamské štáty, z ktorých väčšina pretrvala do dnešných dní, a kvôli zákonom v takomto štáte sa islam dá len veľmi ťažko vytlačiť. Zákony tiež robia konverziu na islam veľmi výhodnou.

Toto je jedna z najefektívnejších metód prinútenia obrovského počtu ľudí riadiť sa nejakou zbierkou myšlienok, aká bola kedy vynájdená. Je to metóda kontroly a indoktrinácie podobná tej, ktorá sa úspešne použila v komunistických a totalitných štátoch. Ale ako zistíte nižšie, islam unikátne využíva moc zákona na vynútenie úplnej konverzie na náboženstvo.

Islam začal za jedinečných podmienok. Všetky ostatné veľké náboženstvá začali v už existujúcom štáte. Islam je historickou výnimkou tohto pravidla.

Akákoľvek organizovaná vláda, samozrejme, zastaví násilné povstania rebelujúcej politickej skupiny – najmä takej, ktorá chce viesť vojnu a uplatniť svoj vlastný systém práva. Kresťanstvo vzniklo v Rímskej ríši, napríklad. Keby bolo kresťanstvo militantným alebo politickým povstaním, Rím by pravdepodobne zabil alebo uväznil viacej stúpencov. Vtedy vzniklo pravdepodobne mnoho vojenských alebo politických náboženstiev, ale nikdy sme o nich nepočuli. Nevedeli sa rozbehnúť.

Ale islam vznikol v Arábii, kde nebola žiadna ústredná riadiaca moc. Celá oblasť sa skladala z jednotlivých kmeňov. Konverzia za použitia vojny a sily bola za takýchto podmienok možná.

6. Krajiny musia byť dobyté. Krajiny, ktoré islam stratil, musia byť znovu dobyté (Španielsko a Izrael, napríklad). Islamské impérium sa musí neustále šíriť. Stiahnutie sa je zlé; expanzia je dobrá. Takže ak nejaká krajina bola kedysi islamská a teraz nie je, je to stiahnutie sa a treba to napraviť.

Podľa islamských učení je zem Alahova. Ak jestvujú časti zeme, ktoré sa neriadia islamským právom, je povinnosťou veriacich, aby získali kontrolu nad tou krajinou a nastolili šaríju. Je hriechom nechať to tak.

7. Táto zbierka myšlienok poskytuje nových vojakov tým, že povoľuje polygamiu. Podľa práva šaríja sa moslim môže oženiť až so štyrmi ženami a môže mať sex s toľkými otrokyňami, s koľkými túži.

Korán zvlášť podporuje mužov, aby si brali vdovy. Pridanie tejto myšlienky je dôležité, ak vám hrozia veľké straty vojakov vo vojne. Potrebujete nejakým spôsobom doplniť svoju armádu. Inak by táto zbierka myšlienok zomrela kvôli nedostatku potomkov.

8. Je trestuhodnou urážkou kritizovať islam. Môžete vidieť, prečo je to dobrou podpornou myšlienkou do zbierky. Pomáha potlačiť akékoľvek myšlienky, ktoré by znížili autoritu tých islamských. Táto myšlienka je v Koráne a Mohamed išiel krutým príkladom trestania ľudí, ktorí kritizovali jeho alebo islam.

9. Keď už ste v islame, nemôžete ho opustiť. Toto je zaujímavé. V skutočnosti je v islamských štátoch zakázané konvertovať z islamu. Toto je kritická časť práva šaríja. Niekto, kto odmietol islam a bol kedysi moslimom je „odpadlíkom“. Toto je zločin a hriech a trestom za neho je smrť (a následne večné zatratenie v pekle).

Očividne môžete vidieť, prečo bola táto myšlienka zaradená do zbierky, no v skutočnosti spôsobila islamu problém, pretože tí, ktorí sa riadia islamom do slova považujú „umiernenejších“ moslimov (tých, ktorí chcú ignorovať alebo zmeniť násilnejšie pasáže Koránu) za odpadlíkov. Keďže trestom pre odpadlíkov je smrť, fundamentalistickí moslimovia bojujú proti modernizujúcim moslimom po celom svete a mnohých rebelujúcich, modernizujúcich moslimov, ktorí modernizáciu zastávajú, držia v strachu zo smrti.

Zakaždým, keď sa skupina moslimov rozhodne, že islam by možno mal byť aktualizovaný pre 21. storočie a ženy by možno mali mať nejaké práva a vláda by možno mala byť demokratickejšia, oddaní moslimovia ich nazvú odpadlíkmi a zdiskreditujú ich, alebo sa ich dokonca pokúsia zabiť.

Týmto a mnohými inými spôsobmi islam ochraňuje svoju vlastnú presnosť (inými slovami, pôvodná zbierka myšlienok sa nemôže zmeniť).

Ďalšia myšlienka v práve šaríja hovorí, že je proti zákonu, aby sa ktokoľvek pokúsil moslima konvertovať na iné náboženstvo.

10. V prvom rade musíte byť verný islamu. V prvom rade ste moslimom, až potom môžete prisľúbiť nejakú vernosť vašej rodine, vášmu kmeňu alebo vašej krajine.

Toto robí dve veci: spôsobuje to jednotu ľudí naprieč hranicami, čo umožňuje skupine rozrastať sa viac než akákoľvek iná entita. Inými slovami, „národ islamu“ môže byť väčší než akákoľvek krajina, bez ohľadu na to, aká je veľká (čo dáva tejto skupine obrovskú početnú výhodu).

11. Zomrieť počas boja za islam je JEDINÝM spôsobom, ktorý mužovi zaručí vstup do raja. Toto presvedčenie vytvára nebojácnych, nadšených bojovníkov, najmä vzhľadom na živé opisy zmyselných potešení raja, ktoré sú v Koráne.

Moslim má šancu dostať sa do raja ak je dobrým moslimom, no nemá to zaručené. Ak však zomrie počas boja za islam, vstup má zaručený a boj je jediná vec ktorú môže urobiť, aby ho mal zaručený.

12. Korán musíte čítať v arabčine. Toto zjednocuje veriacich podľa jazyka a jazyk má veľmi silný zjednocujúci vplyv. Kvôli dodatočnej pohnútke naučiť sa arabsky, ďalší základný islamský princíp hovorí, že nemôžete ísť do raja, kým sa nemodlíte v arabčine.

Takže moslimovia všade na svete majú spoločný jazyk. Toto uľahčuje koordináciu ďalekosiahlych kampaní protestov, politického nátlaku a vojny.

13. Musíte sa modliť päť krát denne. Toto je jedným z piatich „pilierov“ – to znamená, jednou z piatich ústredných činností – islamu. V Islamskom štáte je táto prax vynucovaná zákonom. Každý moslim sa musí modliť päť krát denne. Táto činnosť pomáha islamu dominovať v živote moslima, vypĺňajúc jeho denný rytmus islamom.

Bolo by nemožné zabudnúť na niečo, čo zámerne robíte tak často. Päť krát denne, každý deň, sa moslim musí pokloniť a modliť k Alahovi.

Výskum ukázal, že čím viac úsilia človek vynaloží pre nejakú vec, tým väčšia je pravdepodobnosť, že jej bude veriť a vážiť si ju. Takže toto je dobrý spôsob, ako nakoniec urobiť veriacich aj z ľudí, ktorí sa stali moslimami z donútenia.

Islam úplne preberá kontrolu nad každým aspektom života moslimov. Nielen že sa od nich vyžaduje modliť päť krát denne, no ešte predtým musia prejsť cez umývací rituál. Islam diktuje zákony a zákony pokrývajú mnoho druhov verejného a súkromného správania. V islamskom štáte je nemožné byť ľahostajným moslimom.

14. Modlitby zahrňujú hýbanie sa spolu a naraz. Keď sa moslimovia modlia, všetci sú otočení tým istým smerom, poklonia sa, padnú na ruky a kolená a zložia tvár na podložku, všetko súčasne, a potom sa znovu postavia. Znovu a znovu.

Keď sa ľudia hýbu spolu a naraz, či už pri tanci, pochode alebo modlitbe, vytvára to medzi nimi fyzické a emočné puto. To preto všetok vojenský výcvik zahrňuje cvičenia v tesnom rade (pochodovanie tak aby všetci boli v zhode), hoci je to už dávno, čo vojenské skupiny skutočne pochodovali do boja. Už nie je potrebné ovládať túto zručnosť, no vojenský výcvik zachoval túto praktiku, pretože je efektívna vo vytváraní silného pocitu jednoty medzi vojakmi.

To isté platí o akýchkoľvek fyzických pohyboch, ktoré ľudia robia súčasne. Takže metóda modlenia v islame pomáha moslimom cítiť jednotu medzi sebou.

15. Žena je v celkom podriadenej pozícii. Táto myšlienka skutočne pomáha podporiť ostatné myšlienky v zbierke. Keby mali ženy priveľa vplyvu, pokúsili by sa obmedziť vedenie vojen. Ženy vo všeobecnosti nemajú rady, keď majú poslať svojich mužov a synov do vojny. Ale pokiaľ sa k tomu ženy nemôžu vyjadriť, potom sa zvyšné myšlienky môžu prejaviť bez zasahovania. Vďaka podriadeniu žien táto zbierka myšlienok zabraňuje ich efektívnemu hlasovaniu proti vojne, násiliu a podrobeniu.

Pravidiel a zákonov v islame, ktoré udržujú ženy v stave podriadenia, je mnoho. Napríklad, žena nemá dovolené opustiť svoj dom pokiaľ ju nesprevádza mužský príbuzný. V islamskom práve má žena zakázané byť hlavou štátu alebo súdu. Môže zdediť len polovicu toho, čo môže zdediť muž. Na súde má jej výpoveď len polovicu hodnoty mužskej výpovede. Nemá dovolené vybrať si, kde bude žiť alebo za koho sa vydá. Nemá dovolené vydať sa za nemoslima alebo rozviesť sa svojím mužom. On sa s ňou však môže rozviesť šmahom ruky. A podľa šaríje, on ju môže (a mal by) biť, ak ho neposlúcha.

Všetky tieto myšlienky držia ženu v stave podriadenia, čo pomáha udržať vojnový stroj v chode, bez obmedzenia v podobe domácej vzbury.

16. Jediný spôsob, ako si žena môže zaručiť vstup do raja je, ak je s ňou manžel spokojný v čase jej smrti. Keď som čítal o tomto, pomyslel som si, „Mohamed, ty si ale prešibaný.“

Táto myšlienka zjavne pomáha s podriadením žien. Dáva to žene silnú pohnútku, aby sa podriadila želaniam svojho muža, pretože hoci môže mať šancu dostať sa do raja ak je dobrou moslimkou, jediný spôsob ako si môže zaručiť, že pôjde do raja (a vyhne sa večnému utrpeniu v pekle) je uistiť sa, že jej manžel je s ňou šťastný v čase jej smrti.

17. Alah si dáva povolenie upraviť svoje vlastné dielo. Toto je zaujímavé. V Koráne sa hovorí, že ak si pasáž napísaná neskôr protirečí so skoršou pasážou, potom tá neskoršia je lepšia. Korán bol napísaný v častiach (každá časť je jedným Mohamedovým odhalením, známym ako súra alebo kapitola) v priebehu 23 rokov. Okolnosti Mohamedovho života a jeho náboženstva sa za tých 23 rokov dosť zmenili.

Jednou z myšlienok v Koráne je, „toto je slovo Alaha.“ Ľudia sa už naučili naspamäť jeho skoršie odhalenia a zdalo sa trochu zvláštne, keď vševediaci, nekonečne múdry Alah zmenil niečo z toho, čo už povedal. Ale s touto myšlienkou, že neskoršie odhalenia anulujú alebo prepisujú skoršie odhalenia pokiaľ si protirečia, je možné prijímať novšie myšlienky. Alah mohol upraviť svoje dielo.

Ako som už poznamenal skorej, vo svojich prvých 13 rokoch mierumilovného kázania sa Mohamedovi podarilo získať si len 150 stúpencov. Ale ako vojenský vodca a násilný dobyvateľ bol schopný podrobiť celú Arábiu islamskému právu za menej než 10 rokov. Mierumilovné spôsoby boli pomalé. Konverzia za použitia dobýjania a nastoľovania šaríje bola rýchlejšia a efektívnejšia.

Zlou správou pre nemoslimov je, že neskoršie, násilné, intolerantné verše anulujú skoršie, mierumilovné, tolerantnejšie pasáže.

18. Korán používa metódu cukor a bič aby si vynútil správanie. V celej knihe sú živé opisy pekla, kde hriešnici a nemoslimovia musia piť vriacu, zapáchajúcu vodu a sú vrhnutí tvárou dolu do besniaceho ohňa a musia tam byť na večnosť, trpiac v nekonečných mukách v agónii.

Sú tam tiež živé opisy raja. V raji veriaci nosia zelené hodvábne rúcha a odpočívajú na prepychových pohovkách. Stromy na nich vrhajú tieň, neďaleko visí ovocie. Veriaci majú chutné jedlo a osviežujúce nápoje, ktoré sú im podávané v strieborných kalichoch.

Ale aby mali šancu dosiahnuť raj, musia byť oddanými moslimami. Aby si to zaručili, musia zomrieť v džiháde (muži) alebo sa musia uistiť, že ich manželia sú s nimi vždy šťastní (ženy).

19. Islam poskytuje obrovský a inšpirujúci cieľ. Vodcovia krajín, spoločností a náboženstiev zistili, že zo svojich stúpencov môžete dostať najviac motivácie a nadšenia vtedy, keď im poskytnete expanzívnu víziu – obrovský cieľ. V islamskej zbierke myšlienok tento cieľ vyzýva na pokračujúcu snahu o rozšírenie územia islamského práva, až kým sa mu nepodriadi celý svet.

Mnoho náboženstiev má za cieľ konvertovať ostatných na svoju vieru, ale islam má metódu, ktorá nie je dostupná nikomu inému: expandovať prostredníctvom zmocňovania sa a konvertovania vlád na šaríju, alebo používať metódu získavania jedného malého, prírastkového ústupku alebo vyhovenia po druhom, až kým nedôjde k nasledovaniu šaríje.

Keď sa bude celý svet riadiť islamským právom, bude vládnuť mier. Preto teroristi môžu povedať s úplnou úprimnosťou, že „islam je náboženstvom mieru.“

Korán hovorí, že pre neveriacich je lepšie prijať islam a stať sa moslimom bez použitia sily. Ale ak to odmietnu, potom treba urobiť čo sa dá, aby ich aspoň prinútili žiť podľa zákonov Alaha.

Takže moslimovia dostali poslanie: vytvoriť jednu svetovú vládu. Islamský svet. Svetový mier. Je to obrovský, inšpirujúci a motivujúci cieľ a vytvára silný pocit jednoty účelu.

20. Nemoslimovia musia platiť obrovskú daň. Keď sa už krajina riadi právom šaríja, nemoslimovia dostanú šancu vybrať si medzi tým, aby sa stali moslimami alebo aby sa stali dhimmí. Dhimmí majú povolené praktizovať svoje nemoslimské náboženstvo, ak platia džízu (daň). Ak konvertujú na islam, už nemusia platiť džízu. Toto zjavne vytvára praktický popud konvertovať.

Toto je dômyselné. Daň odoberá peniaze od nemoslimov a ich konkurenčných náboženstiev a dáva tie peniaze na podporu islamu. Príjem z týchto daní (zvyčajne 25 % daň z príjmu) pomohla financovať islamské víťazstvá počas prvých dvoch veľkých džihádov. Dobyli obrovské krajiny, z ktorých väčšina bola plná kresťanov a Židov, z ktorých mnohí najskôr nekonvertovali, a ich džíza naliala obrovské sumy peňazí do islamského vojnového stroja.

Nakoniec sa počty kresťanov a Židov v tých krajinách zmenšili, keďže konvertovali alebo ušli (alebo v niektorých prípadoch boli zmasakrovaní), a až doteraz sú vo väčšine islamských krajín Židia a kresťania veľmi malými menšinami.

Myšlienka zdanenia nemoslimov pomáha islamskej zbierke myšlienok robiť svoje vlastné kópie tým, že utláča konkurenčné náboženstvá a finančne podporuje islam.

Niekoľko myšlienok v práve šaríja rozširuje tento účinok. Napríklad, nemoslimovia nemajú dovolené stavať akékoľvek nové domy uctievania. Nemajú dovolené opravovať už existujúce kostoly a synagógy. Toto dáva domy uctievania akéhokoľvek konkurenčného náboženstva do stavu trvalého úpadku.

Taktiež, nemoslimské modlitby sa nemôžu hovoriť v dosluchu moslima – znovu, aby sa tým zabránilo infikovaniu moslimov konkurenčným náboženstvom. Nemali by sa tiež verejne zobrazovať žiadne symboly inej viery.

Všetko toto zabraňuje šíreniu akýchkoľvek konkurenčných myšlienok a spôsobuje, že konkurenčné náboženstvá v priebehu času zomrú. To preto je dnes toľko „moslimských krajín“. Takmer každá ostatná krajina vo svete sa skladá z rôznych náboženstiev, no kvôli týmto princípom má islam tendenciu vytlačiť všetky ostatné vierovyznania a kultúry, kdekoľvek sa presadí.

21. Moslim má zakázané priateliť sa s nemoslimom. Moslim sa môže tváriť ako priateľ, ale vo svojom srdci nikdy nesmie byť skutočným priateľom nemosilma. Toto je jednou z najlepších ochrán islamu proti tomu, aby moslimovia opustili vieru, pretože ku konverziám na nové náboženstvo dochádza zvyčajne kvôli tomu, že ich predstavil priateľ. Zákaz priatelenia sa s nemoslimami pomáha zabrániť, aby k tomu dochádzalo.

22. Korán radí používať klamanie pri jednaní s nemoslimami. Mohamed inštruoval jedného zo svojich stúpencov, aby klamal, ak musí (aby zavraždil jedného z Mohamedových nepriateľov). Toto vytvorilo precedens a princíp bol jasný: ak to pomôže islamu, je v poriadku klamať nemoslimov.

Táto inštrukcia v Koráne poslúžila islamským cieľom v priebehu histórie veľmi dobre. A týmto cieľom slúži dodnes. Na DVD Obsession: Radical Islam’s War Against the West si môžete pozrieť príklady zo skutočného života, keď islamskí vodcovia povedali jednu vec v angličtine pre západnú tlač a o pár dní neskôr povedali niečo celkom iné svojim vlastným stúpencom v arabčine.

Klamanie nepriateľa je vo vojne vždy užitočné a generáli ho využívali po celú dobu histórie. Islamské učenie považuje islam za náboženstvo, ktoré je v stave trvalej vojny s nemoslimským svetom a to dovtedy, kým sa celý svet nebude riadiť právom šaríja. Všetci nemoslimovia žijúci v nemoslimských štátoch sú „nepriatelia“. Takže klamanie západniarov je úplne prijateľné, pretože klamanie nepriateľa v stave vojny je úplne prijateľné. Podporuje sa to, ak to môže podporiť ciele šírenia islamu.

A tak máme zvláštny fenomén pokrytý Stevenom Emersonom v dokumentárnom filme Terrorists Among Us, v ktorom organizácie v Amerike zdanlivo zbierali peniaze pre siroty, no v skutočnosti ich dávali teroristom. Oklamali dobrosrdečných západných nemoslimov, aby dali peniaze organizáciám, ktoré aktívne zabíjajú západných nemoslimov.

Ako sa píše v Koráne, „Vojna je klamanie“. Táto myšlienka dáva islamu obrovskú výhodu oproti zbierkam myšlienok, ktoré podporujú nerozlišujúcu pravdovravnosť.

23. Islam treba vždy brániť. Táto myšlienka je prvoradý základný pilier, ktorý dáva ospravedlnenie pre vojnu s takmer kýmkoľvek, ako uvidíte v príklade nižšie. Po porážke nepriateľa, samozrejme, moslimovia musia nastoliť islamský štát.

24. Islamské spisy učia používať zámienku na iniciovanie nepriateľských akcií. Korán venuje množstvo času sťažovaním sa na ľudí, ktorí nepodporili Mohameda, keď prvý krát začal svoje náboženstvo, pričom Alah ich často odsúdil na muky v pekle po smrti. Korán je intenzívne intolerantný voči nemoslimom.

Mohamed bol priebojný a neústupný so svojím náboženstvom a keď ostatní cítili, že sa im vnucuje a protestovali, Mohamed si to vysvetlil tak, že sa pokúšajú zastaviť Alahovho svätého proroka, aby nepriniesol odhalené slovo Alaha svetu, takže bol oprávnený bojovať proti nim a zničiť ich ako Alahových nepriateľov. Toto je demonštrácia princípu zámienky.

Nemoslimovia sveta si naliehavo musia uvedomiť tento princíp. Zo všetkých myšlienok v islamskej zbierke je táto pre Západ najnebezpečnejšia, pretože odstraňuje naše prirodzené spôsoby sebazáchovy. Použitie zámienky má tendenciu urobiť Západ bezbranným voči islamským zásahom. A má tendenciu zmiasť Západ ohľadom toho, ako reagovať na násilné moslimské reakcie.

Použitie zámienky znamená, že potrebujete len najzákladnejšiu výhovorku na začatie nepriateľských akcií. To znamená skutočne hľadať výhovorku a dokonca i pokúšať sa o vyprovokovanie ostatných, aby zasadili prvý úder („začatie“ nepriateľských akcií).

Ak jediným spôsobom, ako sa dostať do raja je zomrieť počas boja za islam, potrebujete nepriateľské akcie. A ak je vašou svätou povinnosťou donútiť všetky vlády využívať právo šaríja, musíte dobyť neislamské vlády. Ale vy nechcete skutočne vyzerať ako agresor. Spôsob vystupovania sa ráta. V celom Koráne sa Mohamed pokúša ospravedlniť svoju agresiu tak, že bráni islam.

Korán 91-krát opakuje, že stúpenci islamu by mali Mohameda používať ako vzor a napodobňovať ho. Takže moslimovia po celom svete sa pokúšajú nájsť alebo vytvoriť dôvody nespokojnosti, aby mohli naverbovať nových bojovníkov, aby mohli rozpútať svätú vojnu, aby mohli bojovať a zomrieť za Alaha.

A kvôli vzostupu multikulturalizmu (rešpektu pre všetky ostatné kultúry) na Západe je použitie zámienky veľmi efektívne proti ľuďom, ktorí nie sú oboznámení s islamom. Mnoho západniarov je znepokojených, že Al-Kájda je naštvaná na Západ kvôli prítomnosti vojakov v Saudskej Arábii, napríklad. To je len zámienka. Chcú, aby všetci nemoslimia odišli zo Stredného Východu. Potom povedia, že prestanú s nepriateľskými akciami. Je to smiešny a nemožný cieľ, takže majú ospravedlnenie pre trvalú vojnu proti Západu, aby „bránili“ islam.

Je prekvapujúce, že toľko západniarov prijíma túto konkrétnu zámienku, pretože je úplne proti základnému západnému princípu: rovnosti. Usáma bin Ládin hovorí, „neveriaci sú takí nehodní, že ich samotná prítomnosť niekde v Arábii špiní celú krajinu.“ Vau. Čo to vypovedá o nemoslimoch?

Prečo tento druh rasizmu alebo predsudkov alebo fóbie z neveriacich (alebo akokoľvek to chcete nazvať) nepoburuje viac západniarov? Namiesto toho si mnohí myslia, že by sme sa mali stiahnuť zo Stredného Východu, aby sme prestali urážať týchto úbohých moslimov.

Princíp zámienky znamená, že sa pokúšate vyprovokovať nepriateľskú reakciu a potom ju využiť ako dôvod na eskalovanie nepriateľských akcií. Je to rovnaká metóda, akú školskí bitkári používajú tisíce rokov.

25. Priame použitie dvojakých štandardov. Islam má jeden štandard pre moslimov a iný štandard pre nemoslimov, čo vždy dáva výhodu moslimom a v moslimskej krajine to poskytuje pohnútky pre konverziu.

Napríklad, islam musia šíriť jeho veriaci nech sú kdekoľvek. Ale keď sa ostatní snažia šíriť svoje náboženstvá, moslimovia to majú považovať za agresiu proti islamu – akt agresie, pred ktorou sa treba „brániť“. Islam vždy treba brániť.

Ako ďalší príklad, keď je islam ohováraný akýmkoľvek spôsobom, moslimovia by ho mali násilne brániť. Aj keď sa jedná o karikatúru. Ale moslimovia môžu a mali by ohovárať Židov a kresťanov v moslimských novinách a televízii a mali by ohovárať akéhokoľvek neveriaceho alebo nepriateľa, tak ako dnes ohovárajú USA.

Tu je ďalší príklad: islamskí supremacisti Saudskej Arábie nalievajú peniaze do stavania mešít po celom slobodnom svete. Ale podľa práva šaríja, ktoré je právom v Saudskej Arábii, nie je povolené stavať akékoľvek nemoslimské náboženské stavby.

A predsa moslimovia všade vo svete silne a násilne protestujú, keď ktokoľvek v Európe alebo Amerike vzdoruje postaveniu ďalších mešít vo svojich krajinách.

Islamskí supremacisti v tom nevidia žiadnu iróniu. Nemajú čudný pocit z toho, že majú takýto zjavný dvojaký štandard. Sú napokon stúpencami Alaha a každý ostatný je pomýlený. Férovosť a rovnosť s takými nehodnými neveriacimi by sa zdala dosť nevhodná. Dvojaký štandard sa z tej perspektívy zdá byť úplne vhodný.

Princíp dvojakého štandardu je kľúčovou časťou tejto zbierky myšlienok a bol veľkou výhodou v šírení islamu (a útlaku konkurenčných náboženstiev).
Šesťdesiatštyri percent Koránu je o nemoslimoch a o tom, ako s nimi jednať. Ani jeden verš o nemoslimoch v Koráne nie je kladný.

26. Je zakázané zabiť moslima (okrem správnej veci). Nie je zakázané zabiť nemoslima. Toto vytvára puto medzi moslimami, strach v nemoslimoch a motiváciu stať sa moslimom. Toto je tiež ďalší príklad jasného islamského dvojakého štandardu.

27. Ak moslimovia utečú od Mohamedových učení, Alaha ukončí svet. To robí z konvertovania ostatných a podpory islamu vec prežitia. Moslimov to tiež motivuje, aby si navzájom zabránili v strate viery.

28. Posolstvo v štandardnom Koráne je ťažké dešifrovať. Či už to bolo urobené zámerne alebo nie, posolstvo Koránu bolo pomiešané a v istom zmysle zakódované. Toto odrádza takmer všetkých nemoslimov a významné percento moslimov od toho, aby ho pochopili.

Akým spôsobom je posolstvo pomiešané? Po prvé, v každom štandardnom Koráne sú kapitoly zverejnené mimo poradia. Než by mali byť vytlačené v chronologickom poradí v ktorom boli odhalené, 114 kapitol (súr) Koránu je zoradených za použitia mätúcej metódy: sú zoradené v poradí od najdlhšej kapitoly po najkratšiu. To je tradičné poradie.

Keď čítate štandardný Korán priamo, ako normálnu knihu, posolstvo je nesúvislé, príbeh poskakuje a zdá sa byť protirečivý. Jedným veľmi dôležitým následkom tohto podivného neporiadku je, že skrýva jasnú postupnosť od Mohamedovej polo-tolerancie voči nemoslimom k jeho násilnej nenávisti voči nim.

Neporiadok tiež zabraňuje tomu, aby ktokoľvek zistil, ktoré pasáže sú anulované, pokiaľ nepozná chronologické poradie Koránu.

Druhý spôsob, akým bol Korán zakódovaný je, že kľúč bol vložený niekam inam. Veľká časť Koránu sa nedá pochopiť bez toho, aby ste boli oboznámený so životom Mohameda (tým, že si prečítate Síru a Hadísy). Tie sú v prvom rade o Mohamedovi – o tom, čo povedal a urobil.

Inými slovami, Korán – zdrojová kniha, najdôležitejšia svätá kniha v islame – sa nedá pochopiť bez kľúča a ten kľúč sa nachádza niekde inde, čo je podobné jednému zo spôsobov, ako sa dá správa zapísať do kódu: vložte kľúč na pochopenie správy niekde inde, aby nebol zahrnutý v správe. To stačí na to, aby ste väčšine nemoslimov zabránili pochopiť Korán a tiež aby ste väčšine moslimov povedali len to, čo potrebujú vedieť. Takže jediní, ktorí skutočne vedia o čo ide sú imámovia a učenci. Oni sú autoritou. Všetci ostatní sú v temnote.

Ak nebol Korán zakódovaný zámerne, bola to ohromne šťastná náhoda, ktorá po celú dobu dejín poslúžila cieľom islamu veľmi dobre. Našťastie, niekto pre nás Korán dešifroval.

Čo by sme mali robiť s týmito informáciami o islame? To je dobrá otázka. Pre niekoho je riešením nenávidieť moslimov, ale to nedáva zmysel. Väčšina moslimov nemá vo svojom náboženstve na výber a mnohí z nich nevedia toho toľko o svojom náboženstve ako vy teraz.

Myslím, že najlepšou vecou, ktorú môže ktokoľvek z nás urobiť je jednoducho pomôcť ostatným nemoslimom vzdelávať sa o islame. Keďže islam je taký úspešný, jeho učenie sa stáva čoraz vplyvnejším na svetovú scénu a niektoré z jeho vrodených agresívností by sa mali zbrzdiť. Ale jediný spôsob, ako sa dajú zbrzdiť je, ak o nich vie dostatok ľudí. Spôsob, akým chápeme islam určí, akú politiku v súvislosti s ním kolektívne podporíme alebo odmietneme.

Takže po prvé, naučte sa o ňom viac. A potom sa podeľte o to čo viete s ostatnými. A dajte im vedieť, čo s tým môžu urobiť. Aby ste sa naučili viac, navrhujem, aby ste si najprv prečítali Korán. Toto je verzia ktorú odporúčam. (Slovenská verzia, ktorú odporúča ::prop je tu)

Tu sa dozviete viac o detailoch islamskej doktríny.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: An Inquiry Into Islam

Väzenie národa – časť 8

Kniha “Väzenie národa” nepokrýva obdobie vlády Vladimíra Putina, ale Širopajev ho do hĺbky kritizuje v iných textoch. Putinov režim považuje za “pravoslávny neostalinizmus”: zmes tých najhorších prvkov byzantskej a boľševickej fázy Projektu. Je to vláda komisárov požehnaných pravoslávnym duchovenstvom, ktorí rozširujú impérium na úkor bielej populácie Ruska, pričom podporujú občianske vlastenectvo, miešanie rás, alkoholizmus a mystiku, pretože opilci a kvázi vlastenci, čo sa boja Boha (alebo skôr: boja kňaza) sa nebudú nikdy búriť proti svojim pánom.

A znova sú to “iné rasy”, ktoré skutočne profitujú z euroázijského Projektu: ruská populácia platí účty za všetky neeurópske provincie, v ktorých sú miestni despotovia podplatení k poslušnosti Moskvou. Sú to predovšetkým ázijskí moslimovia, ktorí majú posledné slovo v Rusku. Kremeľ prispôsobuje svoju politiku ich požiadavkám. Oni tvoria jadro armády, oni diktujú svoje podmienky ruským vojakom a dôstojníkom. Oni tvoria väčšinu ruskej ilegálnej pracovnej sily. A najhoršie zo všetkého je, že čečenská mafia ovláda veľké mestá Ruskej federácie.

V knihe “Väzenie národa” Širopajev venuje najväčšiu pozornosť dvom udalostiam, ktoré boli podľa neho medzníkmi v ruských dejinách. Prvý medzník je z raného stredoveku: christianizácia a mongolská invázia (tatárska poroba). Pre neho to je základom zlého ruského štátu, vybudovanie väzenia národov na dvoch pilieroch: kresťanského byzantského imperializmu a nekresťanského ázijského despotizmu. Druhým medzníkom je boľševická revolúcia: priama, otvorená a neobmedzená genocída slovanského obyvateľstva. Hneď po tejto katastrofe však došlo k jednej z najväčších historických príležitostí pre ruský národ: nemeckej invázii do Sovietskeho zväzu. Bohužiaľ, táto príležitosť na oslobodenie Rusi a úplné zbavenie sa utláčateľov bolo Stalinom utopené v krvi.

Širopajev kritizuje takzvanú “ruskú dušu”, tiež známu ako “slovanskú dušu.” Je to iba mýtický vnútorný život Rusa, ktorý je ideálne sentimentálnym fatalistom a víta každého s otvorenou náručou, ale kruto opláca zradu, ktorý putuje po rozľahlých ruských zemiach hľadajúc stratenú lásku, a ktorý sa domnieva, že ľudské problémy sú malicherné v porovnaní s Božou veľkosťou. Širopajev to nepovažuje za prirodzené, vrodené vlastnosti skutočných Rusov, ale za duchovné a kultúrne pokrivenie pochádzajúce z Orientu. Skutočným Rusom je Rus: nordicko-slovanský árijec, ktorý je disciplinovaný, slobodomilovný a skôr faustovský než fatalistický – rovnako ako Švédi, Dáni či Nemci.

Fatalistická “slovanská duša” je reakciou ruského ľudu na otroctvo, ktorá im pomohla vydržať bez toho, aby riskovali svoje životy pri vzbure. Táto idea bola povzbudzovaná, ochraňovaná a zneužívaná mongolsko-byzantsko-židovsko-komunistickými vládcami euroázijského Projektu. “Slovanská duša” je v skutočnosti “otrocká duša.” (V angličtine: slavic soul – slavish soul.) Je to sen árijského muža uvrhnutého do otroctva, ochromujúcej práce a života v ponižujúcich podmienkach, ktorého predkovia boli vyhladení etnicky cudzími elitami, a ktorý nemá vôľu čeliť realite a postaviť sa svojim pánom.

Ďalším ruským fenoménom, ktorý Širopajev odsudzuje, je občianske vlastenectvo “ruského sveta” (Russkij mir). Toto vlastenectvo znamená identifikovanie sa s ruským štátom, či už cárskym, komunistickým, alebo demokratickým – čo sú iba po sebe idúce fázy euroázijského Projektu – a s ruským jazykom bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod osoby, ktorá ním hovorí. Úloha ideológie v Projekte je pomerne zložitá, pretože Projekt si vyberá rôzne ideológie podľa momentálnej potreby: prvou bola kresťanská, potom bola komunistická, teraz je to zmes post-sovietskeho komunizmu priateľského k autokratickému pravosláviu.

Toto vlastenectvo má jasný univerzalistický aspekt: ak sa osoba akéhokoľvek etnického pôvodu naučí rusky, zmení svoje vyznanie na pravoslávie, alebo sa pridá ku komunistom, prijme ruský spôsob života a stane sa občanom Ruskej federácie (rovnako, ako sa každý môže naučiť anglicky, prijať americký spôsob života a stať sa občanom Spojených štátov), potom euroázijský Projekt nemá žiadne štátne alebo geografické hranice – rovnako ako ich nemá americký projekt. Ak Rusi, Ugrofíni, Mongoli, Tatári, Burjati, Čečenci, Čerkasovia a Židia sa stali dnes dobrými Rusmi, prečo by nemohli iné národy (najmä tie v “Ruskej sfére vplyvu”) urobiť rovnako? Mnoho z takýchto národov už očakávalo, že sa stanú Rusmi. Bol to osud Ukrajincov, Bielorusov, Litovcov, Lotyšov, Estóncov, Fínov, Poliakov, Gruzíncov, Arménov, Tadžikov, Kazachov, Uzbekov, a aj niektorých Nemcov, Slovákov, či Čechov. A ako môžeme vidieť zo súčasnej politiky Putinovho režimu, národy, ktoré nesú znaky príbuznosti s ruským jazykom, sú považované za budúce subjekty euroázijského impéria. Tak je občiansky nacionalizmus nástrojom univerzalistického imperializmu.

Širopajevova práca je rúhaním sa mýtu Veľkej vlasteneckej vojny, ktorý je sovietskym/ruským civilným náboženstvom. Jeho knihu je potrebné vnímať v tomto kontexte. Predpokladá sa, že bude šokovať ruského čitateľa, prevráti všetko, čo sa naučil v hodinách dejepisu alebo z ruských vojnových filmov. Cieľom Širopajeva je brutálne prebudenie Rusov a výzva k odmietnutiu falošnej identity (založenej a presadzovanej Projektom) a k znovuobjaveniu svojej pravej identity: návratu z Ruska k Rusi.

Širopajev sa vysmieva a pohŕda ruskou nenávisťou k “dekadentnému Západu”, rovnako ako mesiášskou propagandou o “treťom Ríme”, ktorý “zhromaždí” všetky pravoslávne krajiny pod vedenie moskovského patriarchátu. Považuje to za ďalšiu lož Projektu, zameranú na implementovanie falošnej hrdosti svojim otrokom a ich obrátenie proti možným osloboditeľom. Poukazuje na fakty: vo veci potratov, alkoholizmu, rozvodov, atď. nebol Západ nikdy tak “dekadentný” ako Východ. Na druhej strane bol Západ vždy úspešný, pokiaľ šlo o civilizačný rozvoj a Rusi sú podvádzaní svojimi pánmi, ktorí ho zosmiešňujú.

Vo všeobecnosti je “Väzenie národa” inšpirujúcou, informatívnou a dobre napísanou knihou. Širopajevov štýl je veľmi pútavý, veľmi ruský a veľmi vtipný. Obsahuje veľa irónie a čierneho humoru, poniektoré z jeho neologizmov sú skvelé – ako napríklad nazývanie pravoslávnych spolupracovníkov s komunizmom “hieročekistami.” Avšak je na mieste aj určitá kritika.

Po prvé, Širopajev používa veľa nespoľahlivých zdrojov, z ktorých ale vyvodzuje správne závery. Často cituje konšpirologickú alebo “ezoterickú” literatúru. To je medzi ruskými spisovateľmi veľmi populárne a je to hrozná tendencia. Avšak Širopajev vyvodzuje z týchto dosť absurdných materiálov bystré závery.

Po druhé, aj keď rasa má význam, nedá sa ňou vysvetliť všetko v histórii. Na druhú stranu, existuje mnoho ekonomických, kultúrnych a sociálnych analýz Ruska, takže jedna, ktorá sa zameriava výhradne na rasu, je viac než nutná. Avšak Širopajev občas zachádza priďaleko. Napríklad je veľmi pravdepodobné, že sám Rurik bol zmiešaného pôvodu – Fíni sa často miešali s Vikingami. Širopajev sa tiež vyjadruje o Ugrofínoch obývajúcich Rusko skôr príkro, zatiaľ čo súčasne vykresľuje Fínsko skôr pozitívne. Taktiež neverím, že medzi indoeurópanmi bola nejaká “rasová” legislatíva, skôr sa zdá, že boli zameraní skôr na kultúru, než krv. To bolo asi chybou, ako môže dosvedčiť osud Tocharianov alebo Skýtov, ktorí zmizli v šírom mori iných národov.

Aj ja sa domnievam, že existuje ezoterický a metafyzický aspekt histórie, ale Širopajev niekedy zachádza príliš ďaleko.

Tiež som bol šokovaný pozitívnym zobrazením postavy Bronislava Kaminski, ktorý je temnou postavou poľskej histórie. Tento muž ukázal takú úroveň krutosti a neľudskosti v priebehu Varšavského povstania, že ho zastrelili samotní Nemci.

Myslím si, že Širopajev sa snaží očistiť Hitlera a a jeho politiku na východe. Mám bližšie k postoju Degrella, Mansteina, J. F. C. Fullera a mnohých ďalších, ktorí verili, že v skutočnosti to bolo kruté zaobchádzanie s miestnym obyvateľstvom a nedostatok vôle skutočne oslobodiť národy ZSSR, čo spôsobilo neúspech operácie Barbarossa.

Po publikovaní “Väzenia národa” sa Širopajev posunul smerom k liberálnemu svetonázoru a nedávno vyhlásil, že už nie je nacionalistom, čo bola iba fáza jeho osobného rozvoja. Teraz je “úplný liberál.” Čo sa mu dá pripísať ku cti, nikdy sa neospravedlňoval za svoje predošlé vyhlásenia a nie je odporcom ruského nacionalizmu. Avšak je zjavne sklamaný z ruských nacionalistov, z ktorých sú mnohí cárski sentimentalisti, milovníci despotizmu a dokonca obdivovatelia Ramzana Kadyrova, ktorý je v súčasnosti stelesnením tých najhorších protiruských tendencií euroázijského Projektu.

Myšlienky prezentované v knihe “Väzenie národa” sú stále živé, aj keď Širopajev už za nimi nestojí. Je tu celá nová generácia ruských nacionalistov, ktorí odmietajú všetky tváre Projektu, sú bez zlozvykov občianskeho nacionalizmu, kresťanstva, ázijskej despocie a otrockej povahy. Oni iba neveria v myšlienky Širopajeva, oni podľa nich žijú. Dávajú prednosť fyzickému zdraviu a životnému štýlu “straight-edge” bez alkoholu. Identifikujú sa so severskými tradíciami Európy, vytvárajú vlastné komunity a kultúry, a v mnohých prípadoch bojujú proti Putinovej fáze Projektu, ako na domácom fronte, tak aj na bojiskách východnej Ukrajiny.

Je jeden starý vtip. Na otázku, aký je rozdiel medzi komunizmom a kapitalizmom, znie odpoveď, že v kapitalizme vykorisťuje človek svojho blížneho. V komunizme to je presne naopak. A to je aj prípad Spojených štátov a Ruska.

Spojené štáty sú mnohonárodným impériom, pod vládou cudzincov a s cudzincami, ktoré si kladie za cieľ s pomocou zneužívania bielej populácie rozšíriť svoju moc, podporiť nebiele menšiny a rasové miešanie, agresívne exportovať tento systém do iných krajín, kým domáci nacionalisti sú infiltrovaní, zosmiešňovaní, umlčiavaní a väznení.

Rusko je taktiež mnohonárodným impériom, pod vládou cudzincov a s cudzincami, ktoré si kladie za cieľ s pomocou zneužívania bielej populácie rozšíriť svoju moc, podporiť nebiele menšiny a rasové miešanie, agresívne exportovať tento systém do iných krajín, kým domáci nacionalisti sú infiltrovaní, zosmiešňovaní, umlčiavaní a väznení. Čím skôr to pochopia nacionalisti v Európe, Amerike a Austrálii, tým lepšie pre našu rasu.

Posledná zásadná otázka znie: aká je alternatíva k tomuto väzeniu národa? Čo Širopajev a ďalší etnonacionalisti navrhujú ako alternatívu k moskovskému oligarchickému “pravoslávnemu neostalinizmu”? Odpoveď je jednoduchá: rozbiť ruské impérium do samostatných, etnicky homogénnych štátov.

Treba mať na mysli, že ak by aj došlo k takémuto scenáru, Európska Rus by stále bola najväčšou európskou krajinou. A Rus by nemala byť jedinou bielou krajinou vytvorenou týmto scenárom. Tiež by išlo o Karéliu, Kaliningradskú oblasť, alebo väčšinou bielu Sibír, ktoré by sa stali nezávislými štátmi. V takomto prípade by odsun nebielych prisťahovalcov do ich pôvodnej vlasti bol ďaleko reálnejší, než v gigantickej multikultúrnej ríši.

Druhou možnosťou je vytvorenie skutočnej federácie autonómnych republík.

A ak nie je možný žiaden z týchto veľkých scenárov, odpoveďou je jednoducho vystúpenie Rusi z imperialistickej pseudofederácie a ponechanie multietnického ázijského despotizmu svojmu osudu.

Je teda celkom jasné, že budúce scenáre pre ruskú ríšu, ako sú formulované ruskými bielymi nacionalistami, sa podobajú scenárom pre americké impérium formulovaných americkými bielymi nacionalistami. A to je veľmi dobrým východiskovým bodom pre budúcu spoluprácu.

Autor: Jarosław Ostrogniew
Preklad: ::prop, www.protiprudu.org

1. časť
2. časť
3. časť
4. časť
5. časť
6. časť
7. časť
8. časť

Musíme sa postaviť čelom tvrdej skutočnosti. Naivný ideál Abrahama Lincolna vlády ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud je nerealizovateľný nonsens.

Prirodzené biologické rozdiely

Ľudia si nie sú rovní. Sú rozliční. Rodia sa s rozdielnými vlohami, schopnosťami a slabosťami. To, čo najviac ovplyvňuje naše životy sú predovšetkým biologické predispozície. Každý a jeden z nás nemôže byť doktorom, top manažérom, architektom alebo maliarom, pretože takéto vlohy sú vzácne a unikátne. Platí to tiež pre politiku: každý a jeden občan nemôže byť politikom. Smutná skutočnosť je, že nevzdelané masy politike nikdy nebudú rozumieť. Také niečo môže výhradne len nadpriemerne rozumný jedinec, ktorý do politického vzdelania investuje stovky hodín času.

Dôležité je, že prevažná väčšina ľudí sa rodí bez špeciálneho talentu a je odsúdená k obyčajnosti, sivej priemernosti. Malá menšina narodených ľudí je hlúpa, polodementná až retardovaná. A ešte menšiu skupinku tvoria hyperinteligentní ľudia – genetické elity biologicky predurčené vládnuť a obsadiť najvyššie spoločenské pozície. Je to prirodzený a neodškriepiteľný zákon prírody. Nijak inak to byť nemôže.

Kde sú dôkazy? Úplne všade navôkol. V našich životoch, histórii ľudstva, spoločnosti, v podnikaní a firmách, v politike a zvieracej ríši.

Ani humanizmus, ani žiadna iná teória nemôže predpokladať objektivitu všeobecného hlasovania. Náš volebný systém vychádza z humanizmu a tvrdí, že všetci sme od narodenia rovní. Najspravodlivejší výsledok dostaneme všeobecným hlasovaním. Je to mylný názor. Dokonca ani biologická rovnocennosť a rovnakosť každého človeka na planéte nezaručuje objektívnosť volieb. Logicky, ak sme všetci rovnakí, ale ja sa zaoberám architektúrou a môj kolega politikou po celý život, ani pri rovnocenných vlohách sa mu nevyrovnám. Potreboval by som investovať stovky a stovky hodín do politického vzdelania. Skrátka, zo šachistu sa za týždeň nestane profesionálny boxerista. Pravdepodobne asi nikdy.

Akékoľvek voľby sú nezmysel

Liberálno-demokratický volebný systém je maximálne neobjektívny, a to úmyselne. Súkromní vlastníci médií manipulujú ľudí, aby prijali parlamentnú šou a volili trhových demokratov. Médiá zmanipulujú a nasmerujú masy požadovaným smerom a vplyv vzdelancov je úplne zanedbateľný. Kto vlastní médiá, rozhoduje o výsledku volieb.

Poniektorí jedinci sa podujali navrhnúť opravné opatrenia. Zväčša ide o tzv. “aténsky volebný systém”. Konkrétne parametre sa líšia, ale zakaždým sa požaduje test znalostí pre nadobudnutie volebného práva a rôzne hodnoty volebných hlasov na základe výsledkov testu.

Aj ja som dávnejšie navrhol toto: voľbami sa rozhodne o osudoch miliónov ľudí a preto právo robiť takéto rozhodnutia si je treba zaslúžiť poctivým životom a vhodnými vedomosťami – volebné právo musí byť podmienené skúškou všeobecno-politického minima. Navrhol som desať znalostných stupňov hodnoty hlasov, pričom prvý stupeň by mal hodnotu 1 a desiaty hodnotu 10. Jeden hlas vysoko vzdelaného človeka by sa počítal ako 10 volebných hlasov (bodov). Dobrý argument však je, že i ten, kto má najnižšiu hodnotu hlasu si ju musí zaslúžiť.

Zámerom je, aby vysoko vzdelaní a inteligentní ľudia mali určujúci vplyv. Myslel som si, že takýto systém zabezpečí objektivitu volieb. Má to však zádrhel.

Predpokladajme, že bude 400 tisíc voličov a z toho 300 tisíc na prvom znalostnom stupni. Súčet hodnôt ich hlasov je 300 tisíc. Ďalej predpokladajme, že v republike je tritisíc hyperinteligentných jedincov. Problém je, že i pri aténskom systéme by bol ich vplyv drobný; súčet hlasov by bol len 30 tisíc. Asi by to fungovalo trochu lepšie, no vzdelanci stále nemajú rozhodujúci vplyv. Zvýšme teda hodnotu hlasu desiatého stupňa na 100. Súčet hodnôt hlasov by bol 300 tisíc. Rovnaký ako súčet hlasov politických amatérov. Opäť to nefunguje – ani pri extrémnych rozdieloch 1 a 100. Stav, v ktorom majú osvietené elity rozhodujúci vplyv by bol pri hodnote 150 pre desiaty stupeň. A potom by nemalo pre ostatných zmysel hlasovať.

Ak majú mať dominantný vplyv šikovní a múdri jedinci, nevzdelané masy musia prísť o akékoľvek rozhodovacie právomoci. Skutočnosť ukazuje, že práve najlepší jedinci vládnu v každom štáte a režime, napriek všeobecným voľbám. Voľby sú vždy len komédiou pre masy. Toto dohromady je dostatočne silný dôkaz, že žiaden volebný systém nezabezpečí vládu najlepších.

Hierarchické usporiadanie štátu

Ak by tak mohutný kolos ako štát nebol riadený hierarchicky, nedokázal by koordinovať zložité procesy a pružne reagovať, bol by podmanený iným štátom alebo skupinou. Ľubovoľný štát, v ktorom bola nainštalovaná “demokracia” musel byť disfunkčný a stagnujúci.

Nedajte sa oklamať, i liberálna demokracia je model s hierarchickým riadením. Vládne nám finančná oligarchia, je držiteľom totálnej a absolútnej moci. V kapitalizme sa politika robí prostredníctvom ekonomiky – vlastníctvom, investíciami, sankciami, obchodými dohodami … Politici v parlamente sú národný folklór. A decentralizácia štátu? Je to presúvanie ešte väčších právomocí do rúk finančníkov.

Právo silnejšieho

Existuje jediný druh práva a to je právo silnejšieho. Ľudské práva, slobody, občianské práva a podobné nezmysly sú len marketingové výmysly na ovládanie más.

Povedať, že existujú ľudské práva, pretože sú spísané v ústave či v akejsi listine, je zábavné. Ako to, že podpísaním honosného papiera ľudstvo získava “od narodenia univerzálne a nescudziteľné práva”? Dovtedy univerzálne práva nejestvovali? Či existovali a odhalili sme mocné vesmírne princípy, ktoré treba uzákoniť? Nikdy som nechápal, prečo sú univerzálne práva každého človeka iné dnes, ako pred 200 rokmi (sú univerzálne). Nerozumiem ani, ako môžu viaceré ideologické smery požadovať iné “univerzálne práva pre každého od narodenia” – komunisti právo na prácu, právo na internet, právo na bývanie a právo na helikoptéru na streche, liberáli právo na súkromný majetok (toto univerzálne právo sa ľavičiarom hnusí a popierajú ho).

Občania majú len také práva, aké dokáže štát vymôcť a udržať.

Dúfam, že nemusím vysvetľovať, kto rozhodoval, rozhoduje a bude rozhodovať o tom, čo je prirodzené, normálne a čo nie? Je nepochybné, že ľudia, ktorí nie sú schopní presadiť a obhájiť ani svoje najzákladnejšie záujmy to nebudú.

Takže kto určuje čo je akceptované a čo nie?

Skupina ľudí, ktorá je schopná presadiť a obhájiť svoje spoločenské, politické, sexuálne záujmy alebo členovia spoločnosti, ktorí dokážu tak najviac tliachať po krčmách a internetoch? Rozhodne prvá skupina ľudí. A je úplne irelevantné, akej farby sú záujmy a ciele rôznych skupín. Buď svoje záujmy presadzovať dokážu, alebo nie. Tu treba ísť cez mŕtvoly.

Demokracia vo svojej podstate neexistuje, právo silnejšieho je realitou. Ľuďom, ktorí nesúhlasia, prajem veľa šťastia pri hľadaní nejakého “mesiáša”, ktorý za nich prevezme zodpovednosť a podujme sa presadzovať ich (alebo svoje vlastné?) záujmy a valcovať ako buldozér (presadzovať právo silnejšieho).

Demokracia je nezmysel, je to zlý systém. Našťastie nie je večná, vždycky sa zrúti a je nahradená väčšinou dobrým autoritatívnym režimom, akými boli štáty riadené panovníkmi, ktorým išlo o dobro štátu a jeho obyvateľstva, keďže vládli celoživotne a teda ich osud bol s osudom štátu a obyvateľov bytostne spätý. Na rozdiel od demokratických vodcov, ktorým ide len o súkromný prospech, o obohatenie sa počas volebného obdobia na škodu ostatným.

Demokracia je len výnimočne nahradená zlým autoritatívnym režimom, akým boli napríklad boľševici.

Vždy sa nájde niekto, kto dokáže presadiť svoje záujmy – právom silnejšieho. Ak ja neprevalcujem druhých, oni prevalcujú mňa. Takže musím konať tak, aby som ja valcoval ich, aby som mal vždy navrch. Je to historická pravda, pre overenie stačí otvoriť ľubovoľnú knižku o svetových dejinách.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Mzda je mrhanie pracovného potenciálu: zrušme ju.

Prvotným impulzom, vďaka ktorému vo mne postupne dozrievali tieto názory bol článok na blogovisku denníka SME.

Mladý chalan, absolvent Slovenskej technickej univerzity nastúpil do akejsi bratislavskej firmy. Pracoval za CNC strojom, vyrábal súčiastky. Pracoval s vysokým nasadením a elánom, pretože naivne predpokladal, že za lepší výsledok dostane vyšší plat. Mal to dohodnuté s manažérom. Za krátky čas mal výbornú produktivitu a nízku chybovosť, naozaj hlboko pod priemerom. Životom ostrieľaní majstri si z neho uťahovali, čerstvý naivný absolvent si myslel, že mu závidia pracovitosť. Šok prišiel keď chalanovi prišla na účet výplata – nezodpovedala jeho výkonu ani vzdialene. Manažér ho oklamal a žiadne bonusy mu vyplatiť nemienil. Majstri s rokmi skúsenosti to dobre vedeli. Ich výkon je priemerný, pretože nemajú dôvod snažiť sa viac, nedostanú ani cent naviac. Pracujú len toľko, aby ich nevyhodili. Chalan podal výpoveď a po dvoch rokoch skončil vo Švajčiarsku pracujúc za 4000 EUR.

Príklad výborne ilustruje, ako je mzda mrhanie možného výkonu. Čerstvý študentík bez skúsenosti, praxe a odpracovaných rokov môže byť produktívnejší než majster. A keby majster chcel, môže byť neporovnateľne produktívnejší než čerstvý absolvent STU. Lenže nie je tomu tak kvôli tomu, že odmena za ich prácu je mzda.

Gallupov ústav zverejňuje výskumy o angažovanosti amerických zamestnancov. Výsledky sú vždy rovnaké. V roku 2006 sa len 27 % pracovníkov označilo za angažovaných, pričom 59 % bolo neangažovaných a 14 % aktívne neangažovaných. V roku 2015 bolo angažovaných 32 % pracovníkov, 50,8 % neangažovaných a 17,2 % aktívne neangažovaných.

Predpokladá sa, že zamestnanci využívajú v priemere úbohých 5-15 % svojho potenciálu. Je to nelogický stav, kedy zo sto dostupných strojov firma využíva len desať. Kto by toleroval takéto plytvanie a nevyužitý potenciál? Je to výsledkom toho, že sa hodnotia hodiny v práci – počet odsedeného času na stoličke, nie konkrétne výsledky.

Mzda je ekonomický antilogizmus, nakoľko ňou dochádza k mrhaniu vysoko cenným zdrojom: ľudskou prácou.

Nebolo by lepšie, ak by chalan ostal vo firme a dlhodobo podával vysoké výkony? Nie je výhodnejšie, aby ich podával každý zamestnanec firmy a každý zamestnanec na Slovensku?

Spravodlivá a legitímna požiadavka

Preto vyslovujem spravodlivú a legitímnu požiadavku: Požadujem zrušiť mzdu a uzákoniť účasť zamestnancov na hospodárskych výsledkoch.

Moja vízia je, že taxikár dostane “províziu” za každého odvezeného cestujúceho, kuriér za každý doručený balík, predavačka za každý kus naúčtovaného tovaru, čašník a kuchár dostanú časť zisku z obslúženého zákazníka, kaderníčka za každý účes, sústružník za každú zhotovenú súčiastku. Autobusár, remeselník, cukrár, kaderníčka, stavbár a murár, autobusár, kuriér či rozvozca jedla, predavačka, kuchár, telefonista, sekretárka, robotník, kominár, čašník, sústružník, klampiar a automechanik, masér, úradníčka za prepážkou či poštárka, kamionista, optik, grafik, všetci dostanú podiel zo zisku.

Aký fantastický výkon by mal majster zo spomenutej bratislavskej firmy, ak by bol odmeňovaný za každú správne vyrobenú súčiastku? O koľko produktívnejší by bol každý zamestnanec dostal časť dosiahnutého zisku firmy v ktorej pracuje? Ako veľmi by sa zvýšila efektívnosť a produktivita slovenského hospodárstva?

Reakcia radového Slováka na ponuku firmy, že poctivou prácou si môže zarobiť o 300, 400, 500 EUR viac za mesiac by bola viac ako ohromná. Mnohí, ozaj mnohí by určite začali podávať špičkové výkony. Ešte krajšia je predstava, že každá slovenská firma bude takto fungovať. Že každý pracujúci Slovák bude mať časť zo zisku. Vyše dva milióny zamestnancov v našej republike sa budú snažiť, budú usilovnejší a tvrdšie makať. A dostanú zodpovedajúco zaplatené. Nádhera.

Pracovníci nebudú platení za čas strávený v práci, ale za hmatateľné výsledky. Stavbár bude stavať budovu rýchlo a kvalitne aby mala firma dobré meno a získala nové zákazky. Taxikár nepremrhá ani liter benzínu. Robotník za strojom vyrobí ďaleko viac dielov. Predavačka bude účtovať tovary ešte rýchlejšie než teraz. Kuchár bude mať eminentnú snahu jedlo uvariť rýchlo, chutne a urobiť peknú úpravu. Poštárka príde skôr. Úradníčka vybaví papiere na počkanie. A takto by mali fungovať všetky slovenské firmy.

Príklady z praxe

Komentár z akejsi diskusie, ktorý to pomenoval dokonale presne:

“Kazdy zamestnanec by mal fungovat ako zivnostnik, ktory svoju vlastnu pracu ocenuje a nasledne fakturuje svojim kolegom. Trhova konkurencia medzi jednotlivymi zamestnancami by zabezpecovala efektivnu alokaciu zdrojov. Zazil som na vlastnej kozi, ze to naozaj funguje, ked som dal vypoved, zacal som pracovat ako zivnostnik a jednym z mojich zakaznikov bol aj moj byvaly zamestnavatel (a teda aj byvali kolegovia). Efektivita mojej prace sa zvysila, cas straveny pracou poklesol (lebo som riesil len naozaj tie veci za ktore mi zaplatili), moje prijmy vzrastli a naklady byvaleho zamestnavatela na vykonanie danej prace (podla jeho slov) poklesly.”

Môj známy, nadaný kuchár, ktorý má pracovné skúsenosti z niekoľkých reštaurácií na úrovni momentálne pracuje v takej, ktorá mu vypláca percentá z tržby. Dostane minimálnu mzdu ako fixný základ a ostatné na ruku. Rozpätie mzdy má od 600 po 1100 Eur. Súhlasil s okomentovaním myšlienky podielu zo zisku.

„Percentá zo zisku ako ohodnotenie mojej práce ma motivuje jednak k podávaniu lepších pracovných výkonov ale najmä ma to núti myslieť aj ekonomicky. Sám, ako zamestnanec sa zaujímam o náklady spojené s prevádzkou. To v praxi znamená, že prihliadam na cenu nakupovanych surovín, ich množstvo a ich najefektívnejšie využtie pri práci. Priamo mňa (skrz moju výplatu) zaujíma čo najvyššie zníženie nákladov a zvýšenie ziskov. V praxi to znamená, že ak mi príde mäso povedzme v cene 15 eur za 1 kg,v počte dve kilá, potrebujem ho predať s čo najvyšším zárobkom. Teda z dvoch kíl potrebujem mať čo najnižšší odpad, z čoho vyplýva precíznejšie opracovanie mäsa, dôkladnejšie naporcovanie a rozumné využitie odpadu (orez použijem trebárs do vývaru, ktorý je tiež produktom, ktorý vieme predať). Takto viem z dvoch kil mäsa urobiť desať porcií predávaného pokrmu, ak ho čo najlepšie (zredukovanie vzniknutého odpadu – šľachy, nečistoty) opracujem a za predpokladu, že ho čo najpresnejšie naporcujem (nestrácam prebytočnými gramami porcie, ktoré môžu zarobiť peniaze). Tým, že toto priamo ovplyvňuje moje finančné ohodnotenie ma núti aj k poctivejšiemu prístupu k mojej praci.“

Osobná angažovanosť zamestnancov

Zamestnanci generujúci vysoké marže, vo voľnom čase sa podieľajú na vývoji inovatívnych výrobkov, alebo vymýšľajú ďalšie spôsoby ako vyriešiť problém zákazníka, sú snom každej firmy. Pravdou však je, že takíto ľudia sa nachádzajú všade, kam sa pozrieme. Je to napríklad technik, ktorého nezaujíma kvalita výrobkov, predajca ignorujúci zlepšovacie návrhy od kolegov alebo upratovačka, ktorá vyzerá akoby ju nikdy nezaujímalo nič. Stačí im však poskytnúť percentá a priestor pre ich talent a všetko bude vyzerať ináč.

Dobrý pracovník je pracovník, ktorý preberá iniciatívu. A práve zamestnanec z percentami bude mať osobný záujem na správnom fungovaní firmy, bude osobne angažovaný na maximálnom zisku, nadobudne obchodného ducha – snahu o efektívnosť a porozumie zodpovednosti za svoje náklady. Je to práve iniciatíva podnikavých zamestnancov v čo by mali dúfať dobre fungujúce firmy ak si chcú udržať zákazníka, vyriešiť nejaký problém alebo poradiť si s interným konfliktom.

Jedným slovom, zamestnanci získajú myslenie kapitalistického pracovníka. Pretože budú osobne zainteresovaní na úspechu firmy, pracovnú dobu využijú na plno a so zanietením, čas strávia intenzívnou prácou, budú premýšľať ekonomicky – ako mať čo najnižšie náklady (pretaví sa to do rastu platov), ako pracovať najefektívnejšie (princíp minimaxu), ako pracovať lepšie (invencia a inovácia).

Prémie nie sú podielom

Medzi podielom zo zisku a klasickými odmenami v dnešných firmách je fundamentálna rozdielnosť.

I dnes existujú podniky, v ktorých majú zamestnanci motivačné percentá. Je to veľký posun vpred, na tom sa iste zhodneme. A je to blízke mojej požiadavke, áno. Zamestnaný človek dostane fixnú mzdu (častokrát minimálnu) plus motivačné percentá. Toto je obyčajná prémia, ale podiel funguje inak. Mať podiel zo zisku znamená nedostať žiadnu fixnú mzdu a mať výhradne len motivačné percentá. Fixná mzda nebude existovať, plat by mal pozostávať z podielu v 100 %-nej výške. A to je markantný rozdiel.

V prípade, že 50 % platu pozostáva z fixnej mzdy a 50 % z odmien, motivácia pracovať, byť efektívnejší, lepšie hospodáriť je nižšia ako v druhom prípade, kedy je plat tvorený odmenou v plnej výške. Bezpečne môžem povedať, že k maximálne možnému využitiu pracovnej sily dôjde až pri zavedení systému podielníctva.

Z tohto dôvodu nehovorím o motivačných percentách.

Ľudská práca ako investícia do firmy

Niekto môže namietať, že ekonomika podielníckych firiem sa bude podobať kapitalistickej a že rozdiel medzi kapitalizmom a zamestnaneckým podielníctvom je ako rozdiel medzi Pepsi colou a Coca colou. Že firmy majú stále záujem na zisku, efektivite výroby, rovnako sa sústreďujú na uspokojenie dopytu. A teda, že moja požiadavka je len akýmsi zmiernením katastrofálnej kapitalistickej reality.

Našťastie, nie je to tak. Pre jednu základnú vec: pracovná sila nebude patriť medzi výrobné náklady – preto podniky nebudú mať ani najmenší záujem na znižovaní týchto nákladov (miezd), lebo pracujúci budú spolupodnikatelia, spolumajitelia žijúci zo zisku. Mzda nebude existovať.

Každý a jeden človek bude akýsi malý podnikateľ investujúci pracovné schopnosti do najvýnosnejšej príležitosti – najziskovejšej pracovnej ponuky. Pracovník z investície do firmy dostane podiel zo zisku. V kapitalizme sa práca mylne považuje za tovar, no v takomto systéme tovarom viac nebude. Ľudská práca sa pretransformuje na investíciu.

Uzákonením zamestnaneckého podielníctva dôjde k stotožneniu ekonomických záujmov zamestnancov a ich zamestnávateľov: maximalizovať zisk. Bude to ich spoločný záujem a spoločný výsledok. Zamestnanci nebudú prekážkou na ceste k tučnému zisku pretože budú akcionári, spolupodnikatelia, spoluvlastníci, partneri. Dosiahnutý zisk bude patriť majiteľom, manažérom a zároveň pracovníkom.

Znamená to nastolenie revolučného stavu, v ktorom i posledný bedár žije zo zisku takisto ako podnikatelia, živnostníci. Vydieranie a zdieranie zadĺžených úbožiakov žijúcich z minimálnej mzdy a zničených zúfalou núdzou skončí. Nebudú musieť živoriť, žiť do dňa na deň a prosíkať o omrvinky.

Čo je dôležité, odmena akcionára sa volá dividenda a je časťou zisku. Dnes, na voľnom trhu firma vníma mzdy ako náklad, stratu. Výrobný faktor, ktorého cenu treba tlačiť dolu. Platí, že čím vyššie sú mzdy, tým horší je hospodársky výsledok.

Klasický model: MZDY: 20 000. (Ich vyplatenie.) ZISK: 80 000. SPOLU NA PLATY (20 %): 20 000.

V novom modeli, kde plat zamestnanca bude “mesačná dividenda” budú tieto vzťahy úplne iné. Prvorado, mzda vôbec nebude existovať, takže sa ani nebude dať odčítať od zisku. V prípade, že bude zisk po zdanení 100 000 Eur, rozdelia si ho celý medzi sebou majitelia, akcionári a manažéri. Akcionári, podielníci budú i pracujúci ľudia vo firme, takže i oni budú patriť do odmeňovanej skupiny.

Nový model: MZDY: 0. ZISK: 200 000. (Vyplatenie podielov.) SPOLU NA PLATY (25%): 50 000.

Otázka pre nechápavých: je dividenda náklad? Je odmena pre akcionárov náklad pre firmu?

Príklad je hrozne zjednodušený tak, aby som čo možno najzrozumiteľnejší.

Moja vízia je: prvý rok firma vygeneruje zisk 1 milión – zamestnanci dostanú 12 %, druhý rok vygeneruje zisk 1 milión 150 tisíc – zamestnanci dostanú 12 %, v treťom roku príde kríza a firma vytvorí zisk len 580 tisíc – zamestnanci opäť dostanú 12 %. Preto nejde o klasické tabuľkové odmeny, kedy sa zistí maximálny možný výkon a ten sa stanoví ako výkonnostné minimum.

Hlavná vec však je, že vznikne národné hospodárstvo, ktoré bude existovať pre ľud, pre Slovákov a Slovenky. Tendencia firmy je pracovať pre majiteľa, zvyšovať jeho ekonomický prospech. Toto je dôležitý bod. Ak sa zamestnanci stanú podielníkmi, tak sa budú maximalizovať ich platy, to bude účelom ekonomiky. Logicky, keď budú platy pracujúcich ziskom a zároveň ak zisk sa bude maximalizovať, cieľom hospodárstva bude vyplácať stále vyššie a vyššie platy. Takisto ako dnes generujú stále viac zisku pre majiteľov, je to ten istý princíp. A práve toto je pointa podielov zo zisku: mať hospodárstvo, ktoré skutočne slúži ľuďom. Nie nadnárodným záujmom úžerníckej internacionály.

Nepriateľstvo kapitalizmu voči spotrebe

Posledný odsek predchádzajúceho podtitulku je maximálne dôležitý. Kapitalistické hospodárstvo maximalizuje zisk a minimalizuje náklady. Dnes je platom radová mzda, výrobný náklad, je všemožne tlačená dolu. Keď ju zrušíme a zaradíme zamestnancov do kategórie, ktorá maximalizuje zisk – k majiteľom, hospodárstvo bude slúžiť ľuďom. Pretože jeho poslaním bude maximalizovať mesačné dividendy, čoby súčasť zisku. V poslednej inštancii hospodárstvo bude slúžiť ľudu ak sa zamestnanci stanú spoluvlastníkmi a spolupodnikateľmi pretože za tejto podmienky bude cieľom hospodárstva to, aby podielník zarobil čo najviac.

Treba povedať, že práve v navrhovanom ekonomickom modeli je v pozadí prítomný masívny tlak na zvyšovanie spotreby. Zamestnanci sú spotrebitelia; ten istý človek, ktorý doobeda pracuje, poobede relaxuje, navštivuje obchody a nakupuje produkty za peniaze, ktoré zarobil v práci. A kedže hospodárstvo bude maximalizovať mesačné dividendy, môžeme ľahko vydedukovať, že spotreba sa bude stále a stále prudko zvyšovať – spotreba sa bude maximalizovať. Logicky: ak je spotreba tvorená odmenami pracujúcich a tie sú tlačené hore, je i spotreba tlačená hore.

Čo je však podstatné, v kapitalistickej ekonomike pôsobí opačná tendencia: tlak na zníženie spotreby na minimum. Predovšetkým mzdy, ktoré sú minimalizované tvoria spotrebu, takže spotreba je minimalizovaná, tlačená nižšie a nižšie. Cieľom kapitalizmu je minimalizovať mzdy a teda minimalizovať spotrebu, žiadúce je aby sa predávalo i kupovalo tak málo, ako len je možné. Áno, skutočne. Znie to ako magorina a je to magorina, je to proti zdravému rozumu ale takto funguje kapitalizmus. Vyvoláva to množstvo negatívnych javov.

Poznanie, že kapitalizmus minimalizuje spotrebu je zarážajúce. Je neoblomným dôkazom, že uspokojiť potreby zákazníkov je na periférii záujmov finančnej oligarchie a že kapitalizmus v skutočnosti slúži ako nástroj na získanie moci nad druhými – prostredníctvom zisku. Slovom, že kapitalizmus nemôže slúžiť masám a nikdy ani neslúžil.

Môže to vôbec fungovať? Je to hotová fantasmagória

Áno, určite môže. Nepochybujem. Podiely zo zisku veľmi úspešne fungovali v minulosti a fungujú i dnes v tisícoch súkromných podnikoch. Úspešne ich zaviedol napríklad i český podnikateľ Tomáš Baťa v Baťových závodoch:

„Lidem v zodpovědných pozicích platíme zpočátku fixní plat 5000 K měsíčně. Ale později, když se osvědčí a zapracují, dostanou fixní plat menší, pouze 2000 K měsíčně, přičemž jejich další příjem jsou procenta účasti na zisku, ale i na ztrátě, dosažených v jejich odděleních. Může to být více než původních 5000 K, ale také méně, podle úsilí a schopností pracovníka i celého oddělení.”

„Každý čin je lepší než sebedelší a sebekrásnější revoluční řeči. Účast dělníků na zisku závodu je čin revolučně mocnější než všechna májová hesla nejslavnějších revolucionářů světa, která kdy z květnových tribun zazněla.”

“Nejschůdnější cesta je, když výrobci jsou přímo zainteresováni na zisku jako vlastníci a podílníci. Tvůrci naší ekonomické reformy se však od světového trendu evidentně odvracejí.”

“Účast na zisku neznamenala každoroční přerozdělení bonusů a extra platů na základě výkonu celého podniku. To není spolupodnikání, ale kolektivní spotřeba. Účast na zisku je nedílnou součástí samosprávy dílen: aby se lidé mohli na zisku podílet, musí mít optimální podmínky k ovlivnění jeho tvorby, individuálně i týmově.”

Veľmi podobný systém teda fungoval v Baťových závodoch a v súčasnosti sa motivačné percentá vyplácajú v latinsko-amerických firmách a v mnohých amerických firmách, ktoré sú nadpriemerne ziskové a úspešné. Ďalšími žiarivými príkladmi sú brazílske firmy Semco a Los Chanchitos, grécka firma Vio.Me, argentínska zamestnanecká samospráva Zanon Ceramic, španielské korporátne družstvo Mondragon a francúzská fabrika na čaj Fralib. V minulosti to boli české JZD Slušovice – socialistický zázrak. V posledných rokoch sme svedkami pomalého, zato významného nárastu firiem so zamestnaneckou participáciou v USA. 130 miliónov Američanov v súčasnosti nejakou formou participuje na vlastníctve v družstevných podnikov alebo družstevných bankách. Viac ako 13 miliónov Američanov sa stalo spoluvlastníkmi vo viac ako 11 000 zamestnancami vlastnenými spoločnostiach.

Trendy a metódy podnikania sa vyvíjajú. Dnes sa hovorí o “podnikaní 21. storočia”, ktoré je spojené s participáciou zamestnancov, zamestnaneckou samosprávou, slobodomyseľným riadením, duševným rozvojom, vedomostnou ekonomikou, priestorom pre rozvoj zamestnancov a tiež s podielníctvom na zisku. Jedná sa o celosvetový trend.

Myšlienka podielu zo zisku nie je nová. Neuzrela svetlo sveta týmto návrhom. Jej revolučnosť však spočíva v tom, že v hospodárstve nebude žiadna fixná mzda a platy budú tvorené zo zisku v plnej miere. Práve táto odlišnosť robí z požiadavky požiadavku revolučnú.

Národné hospodárstvo

Hlavných následkov plynúcich zo zavedenia podielu zo zisku je sedem:

1. vysoký nárast produktivity a efektivity slovenských firiem,

2. sociálna spravodlivosť,

3. zvýšenie platov ľudí,

4. vytvorenie majetnej strednej triedy,

5. zlepšenie pracovných podmienok,

6. humanizácia ekonomiky,

7. účinná a silná ochrana zamestnancov.

Prvé štyri následky sú viac-menej jasné. Zanietení pracovníci nabití pracovným elánom budú makať usilovnejšie, budú šetriť surovinami a v konečnom dôsledku vyprodukujú viac produktov pri nižších nákladoch. Za prácu budú musieť dostať zodpovedajúco zaplatené, čo je sociálne spravodlivé a zapríčiní aj rast platov. Rast platov veľkej časti obyvateľstva vyústi vo vznik bohatej strednej triedy.

Piaty bod znamená, že podniky začnú využívať plný potenciál zamestnancov, nielen manuálne zručnosti. Čoskoro po zavedení podielu podnikatelia zistia, že je výhodné aby participovali na výrobe a riadení, dajú im voľnosť a určité právomoci. Hovorí sa tomu podnikanie 21. storočia.

Šiesty bod je maximalizácia spotreby v hospodárstve. Podiel odstráni nepriateľstvo kapitalizmu voči spotrebe a nahradí ho zvyšovaním spotreby.

Siedmy bod je najzaujímavejší. Ukazuje sa, že ochrana zamestnancov reguláciami nezaberá pretože chamtivý podnikateľ vždy nájde malinkú trhlinku v paragrafe a beztrestne obíde zákon. Najlepšie je chránený švajčiarsky zamestnanec; keď politici schválili liberálny zákonník práce, na cenu práce či postavenie zamestnancov to nemalo žiaden negatívny dopad. Prečo? Pretože Švajčiar má vysoký plat a na účte veľkú rezervu, je vzdelaný, ochotný súdiť sa a má množstvo iných pracovných ponúk. Vysoké platy sú najlepšou ochranou zamestnancov, nie regulácie. A podiel tomu napomôže.

Konečný cieľ podielu zo zisku je využiť schopnosti, nadanie a talent slovenských pracovníkov pre prospech a rozvoj národa a štátu. Masívne vzrastie produktivita i efektivita. Zavádzanie inovácií bude rýchle, častokrát urobia invenciu zamestnanci. Rozvoj krajiny bude prekvapivo rýchly. Jeden kus tovaru sa vyrobí dramaticky kvalitnejšie a rýchlejšie než v zahraničí. Konkurencieschopnosť Slovenska môže vyletieť do nepoznaných výšin.

Proti komunizmu a proti kapitalizmu

Hospodársky princíp podielov zo zisku je v priamom kontraste so socialistických blúznením o neziskovosti a s kapitalistickým úžerníctvom. Vyberieme sa treťou cestou.

Nie, mi nebudeme regulovať, kontrolovať, schvaľovať nekonečne komplikované smernice či nariadenia, hromady zákonov, kŕmiť prebujnenú byrokraciu, zoštátňovať a zvyšovať minimálnu mzdu. Omnoho lepšie než znižovať a obmedzovať zisk podnikateľa – ako to robia socialisti – je prispieť podnikateľovi k jeho generovaniu v maximálnej možnej miere a čast z neho odliať zamestnancom-spolupodnikateľom. Mastné zisky sa premietnu ako kráľovské platy pracujúcich. Najschodnejšia cesta je zainteresovať ľudí vo firme na zisku. Skrátka, motivovať obyčajného zamestnanca osobným záujmom, ktorým je motivovaný i zamestnávateľ.

A súčasne je jasné i logické, že finančná oligarchia a úžernícka internacionála nikdy nebudú súhlasiť s podielmi. Ak by chceli, podiely mohli vyplácať už storočia. No ako vidíme, finančná oligarchia s ideou podielu za žiadnych okolností nesúhlasí. Prečo? Pretože týmto ľudským beštiám vôbec nezáleží na miere zamestnanosti, inflácii, výške platov, spoločenskom pokroku či nebodaj na životnej úrovni. Jediné, na čom finančníkom záleží, je moc. Neobmedzená kontrola. Skutočná pohnútka ich jednania je toto. Oligarchovia podnikajú z jediného dôvodu: podnikanie je nástrojom a cestou ako získať moc. Predaj a vývoj produktov týchto ľudí nechá chladných.

Zámerom parazitov je vysať ekonomiku a zmocniť sa úplne všetkých peňazí v obehu, požičiavať peniaze na vysoké úroky a zotročiť národy sveta. A práve tu je kritický stret s podielom. Ak bude zamestnanec odmenený zodpovedajúco – podľa výsledkov, nebude možné ani tlačiť platy nižšie a tak zdierať obyvateľstvo a ani vysať peňažný obeh. (Jasné, že podiely nie sú riešením ako oslobodiť ekonomiku od nadvlády úžerníckej internacionály. Sú však bariérou istého rozmeru v zotročení obyvateľstva.)

Liberálni ekonomickí experti, agenti finančnej oligarchie budú naveky hlásať, že podiely zo zisku sú zakukleným komunizmom, že motivovať zamestnancov ziskom je v podstate to isté čo zoštátnenie – a pritom sú rýdzo kapitalistickým výmyslom. Takéto absurdné, kŕčovité výkriky do tmy je treba ignorovať.

Napriek všetkému zlému je na mieste upozorniť, že kapitalizmus má tri veľké prínosy. Kapitalistická výroba, ktorá je najproduktívnejšia, najefektívnejšia a dokonale odpovedá na spotrebiteľské priania a túžby. Doposiaľ nebol vynájdený systém, ktorý by vyprodukoval čo i len polovičné množstvo statkov a služieb a to ani v teoretickej rovine. Za druhé je to maximalizácia zisku. Zabezpečuje, že dnes sa vyrábajú produkty rýchlejšie, lacnejšie a vo väčšom množstve ako v minulosti. Jej jediná chybička krásy je, že i ľudská práca je chápaná ako náklad, ale to sa zmení uzákonením podielu zo zisku. Práca sa potom stane investíciou do firmy. Ďalší, tretí obrovský prínos je uvoľnenie cesty pre ľudský potenciál a tvorivosť. Toto je základný stavebný kameň produktívneho hospodárstva.

Proti ekonomickej demokracii

Obdobné myšlienky, aké som tu načrtol, propaguje i ľavicovo-anarchistická háveď pod názvom “ekonomická demokracia”. Autorom je americký marxista David Schweickart, napísal knihu “Po kapitalizme – ekonomická demokracia”. Je to najmodernejší marxistický výkvet alebo výlet, ktorý sa zasadzuje o spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov (pozor, nie štátne!), zamestnaneckú demokratizáciu pracoviska – rovnostárske platy, výber manažmentu pracujúcimi, prepúšťanie pracujúcimi, hlasovanie o firemných plánoch a stratégiách, o družstevníctvo typu 1 zamestnanec = 1 hlas, o spoločenskú kontrolu investícií.

Musím rezolútne vyjadriť, že s názormi marxistu Schweickarta absolútne nesúhlasím a sú mi proti srsti. Hneď z niekoľkých dôvodov.

Ľudia si nie sú rovní. Rodíme sa s unikátnymi vlohami, schopnosťami a nedostatkami. Biologické danosti udávajú človeku životný smer. Existujú ľudia bez špeciálneho nadania, ľudia hlúpi od narodenia a do tretice nesmierne schopní jedinci – genetické elity. Je to prirodzené, prírodou dané ukotvenie spoločnosti.

Netvrdím, že určitá hladina participácie občanov nie je dobrá, práveže naopak. Súhlasím, aby zamestnanci participovali na výrobe ich schopnosťami a nápadmi, aby obce mali participatívny rozpočet, aby žiaci hlasovali kam pôjdu na výlet alebo o disciplínach školských súťaží, aby rodičia pomocou hlasovania mohli prepustiť učiteľa, aby občania mohli hodnotiť zmeny. Skrátka, aby slovenský národ získal nadovšetko cennú schopnosť rozhodnúť sa a konať. To potrebujeme ako soľ.

Ale uviesť ekonomickú demokraciu k životu nie je možné z rovnakého dôvodu, z akého nemôže byť každý doktorom, architektom, manažérom či svetovo uznávaným maliarom: každý človek nemá predpoklady byť top manažér.

Skúsenosti západných krajín ukazujú, že i v podmienkach rozvinutého kapitálového trhu je držiteľmi akcií väčšinou len 5-15 % obyvateľstva; ani snahy o maximálne rozšírenie “ľudových” akcií nedokázali v tejto forme účasti na podnikanie udržať viac než 25 % populácie. Ani thatcherizmu sa nepodarilo zvýšiť podiel akcionárov nad štvrtinu populácie napriek veľkému úsiliu. Totiž aktívne podnikateľské správanie vyžaduje prinajmenšom sledovať výsledky podniku v zrkadle kapitálového trhu – zatiaľ čo pre pasívnych rentierov je pohodlnejšia iná možnosť. Väčšina ľudí nechce byť zaťažená zložitým riadením podniku, odmieta to, vyhýba sa mu.

Ako bonus ekonomická demokracia eliminuje najlepšie kapitalistické prvky: bujnú výrobu, znižovanie nákladov a ľudskú tvorivosť.

Výsledkom aplikácie ekonomickej demokracie by bolo schátrané zaostalé hospodárstvo ako v socializme.

Disponujeme teda nepriestrelnými teoretickými i praktickými argumentami o nefunkčnosti “ekonomickej demokracie”. No marxistické naivky i tak ďalej snívajú o ekonomickej demokracii. Jedno ľavicové bláznovstvo beznádejne stroskotalo pred štvrť storočím – komunizmus. Nové, druhé šialenstvo nazývané multimulturalizmus zlyháva práve teraz, sme toho očividnými svedkami. Reakciou ľavičiarov nie je zahodenie ich ideológie do smetného koša – teda kam patrí, ale výmysel ešte monštruóznejšieho magorizmu.

Teším sa na podnetnú diskusiu.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Poznámka redakcie:
Voči mnohým tvrdeniam autora mám výhrady, iné zasa považujem za zaujímavé. Čo vy na to? Myslíte, že by to mohlo fungovať? Prečo?

Som odporca súčasného volebného systému. Neverím mu a som presvedčený nevolič. Nesledujem priamo volebné kampane a vyjadrenia politikov, keďže to považujem iba za mlátenie prázdnej slamy. Namiesto toho sa snažím pozerať na to, ako strany (a ich lídri) konajú. Dáva to istý nadhľad, ktorý umožňuje pomerne nezaujato – bez fandenia niektorej strane – zhodnotiť prekvapujúce výsledky volieb. A napodiv, zrejme rozhodujúci vplyv na volebné výsledky viacerých strán má spoločný základ, udalosti za hranicami Slovenska – imigračná vlna do Európy.

Pre mnohých je prvým prekvapením slabý výsledok strany SMER. Ešte týždeň – dva pred voľbami mal SMER v prieskumoch verejnej mienky približne o 10 % viac, než bol konečný výsledok. Časť hlasov odobrala SMER-u “obrodená” SNS, ktorá sa netajila tým, že je ochotná ísť po voľbách do spoločnej koalície. Proti koalícii sa nestaval ani Róbert Fico a s Andrejom Dankom pôsobili dojmom dobre si rozumejúcej dvojice. Myslenie voliča zrejme fungovalo spôsobom: “Aj tak pôjde SNS do koalície so SMER-om, teda bude v poriadku, ak dám hlas SNS.” Netreba asi pripomínať, že ako SNS, tak aj SMER, majú veľkú, prekrývajúcu sa skupinu voličov. A tak došlo k opačnému efektu, ako pri minulých voľbách, keď veľká skupina voličov SNS dala prednosť SMER-u. Čo len poukazuje na krátku pamäť voliča SNS, ktorý už zabudol na kauzy, ktoré stranu postihli pred minulými voľbami.

Čo však spôsobilo ešte zásadnejší odliv voličov SMER-u, bol postoj Róberta Fica k imigračnej otázke. Kým sa staval tvrdo voči imigrantom, kvótam a postojom EÚ, volič mu zobal z ruky. Nanešťastie (pre SMER), jedno hovoril a iné konal. Potajomky v nočných hodinách prichádzali na Slovensko s požehnaním vlády imigranti, a čo je najhoršie, počas februárových rokovaní v Bruseli sa podpísal pod dokument, ktorý počíta s prerozdelením utečencov. Slovenský volič má možno krátku pamäť, ale úplného blbca zo seba robiť nenechá.

Druhým prekvapením bolo nečakané druhé miesto strany SAS vo voľbách. A opäť je pravdepodobnou príčinou tohto úspechu téma imigrantov. Richard Sulík na internete značne bodoval svojimi vystúpeniami v nemecky hovoriacich televíziách, kde sa ostro staval proti nemeckej kancelárke Angele Merkelovej a politike EÚ v oblasti imigrácie. Obvykle pôsobil ako sám vojak v poli proti hordám navzájom sa prekrikujúcich “slniečkárov”, ktorým oponoval vecne, logicky a triezvo. Nepochybne mu to veľmi pomohlo vo voľbách.

Tretím – a najväčším – prekvapením, je výsledok Mariána Kotlebu. V minulých voľbách nezískal so svojou stranou ani 1,6 %. Čo zapríčinilo takýto skok tejto médiami zaznávanej strany, označovanej ako fašistická, extrémistická, nacistická, “hnedá”? Zmenil snáď Kotleba rétoriku, alebo program? Veľmi nie. Úspech pripisujem dvom faktorom. Za prvé. Zvoleniu Mariána Kotlebu za župana VÚC. To bol prvý krok, ktorým si tzv. “systémové” strany začali kopať vlastný hrob. Ľudia videli, že napriek všetkým predpovediam o “hnedej” Banskej Bystrici sa nič také nestalo (a ani nemohlo) a celá župa nefunguje horšie, ako predtým. Skôr naopak. (Čo aj naznačuje, ako darebácky sú riadené ostatné župy, keď človek v podstate bez politického zázemia, podpory a skúseností dokáže takto viesť župu – to ale nesúvisí s témou článku.) Za druhé. Zmenila sa situácia v Európe, ktorá má (alebo môže mať) vplyv aj na samotné Slovensko. Už to nie sú nejaké vzdialené vojny v Afganistane či Iraku, prinášané cez televíznu obrazovku. Táto vojna prenikla do Európy a aj keď zatiaľ nie priamo na Slovensko, do susedných krajín (Maďarsko, Rakúsko) aspoň čiastočne áno. V tomto sa Marián Kotleba stavia jednoznačne. Žiadni imigranti. Nech si EÚ zje, čo si navarila. Jednoduché, jednoznačné vyjadrenie. Na toto voliči počujú, obzvlášť, ak sa ich to týka.

Že téma imigrantov má svoju silu dosvedčuje aj presadenie sa Borisa Kollára, ktorý sa vyjadril jasne a imigračnú vlnu nazval inváziou a obsadením Európy. Pomerne slabé výsledky ostatných strán (s výnimkou Matoviča – tam hralo značnú úlohu jeho zatlačenie do roly martýra) pripisujem aj tomu, že sa vyjadrovali o imigrácii “politicky korektne”, teda nemastne-neslane.

Imigračná vlna hýbe aj politikou na Slovensku, či si to už chceme priznať, alebo nie. Teraz nám už len zostáva sledovať, ako sa k tejto téme postavia poslanci strán, ktoré vďaka nej získali kreslá v parlamente. Činy musia nasledovať sľuby.

Autor: ::prop, www.protiprudu.org

Nebezpečné účinky nášho mlčania na nás samých.

Keď som sa na neho pozrel, okamžite ma zamrazilo. Stislo ma v bruchu a potom som si, samozrejme, dal politicky korektnú facku… Pomyslel som si, „Bože môj, Michael, toto je len pár arabských podnikateľov.“

To bola spomienka predavača lístkov Michaela Tuoheyho na jeho stretnutie s Mohamedom Attom pri kontrolnom pulte Amerických aerolínií v Portlande ráno 11. septembra 2001. Pre Tuoheyho bol strach z politickej nekorektnosti väčší, než jeho inštinktívny strach. Radšej podstúpiť vzdialené riziko teroristického útoku, než okamžitejšie riziko, že ho budú považovať za náboženského fanatika.

Dalo sa očakávať, že 11. september ukončí politickú korektnosť – aspoň v súvislosti s islamom. Ale nebolo tomu tak. Namiesto toho sily politickej korektnosti zosilneli a rozhodili ochranný prstenec okolo islamu, čím ho urobili prakticky imúnnym voči kritike. Mohli ste, samozrejme, kritizovať teroristické skupiny, samovražedných bombových atentátnikov a džihádistov „osamelých vlkov“ – pokiaľ ste pridali námietku, že ich činy nemajú nič do činenia s islamom. Ale naznačte, že teroristi boli inšpirovaní islamom samotným a mohli ste si byť istý, že sa ocitnete v horúcej vode a možno i v súdnej sieni.

11. septembra to nebolo naposledy, kedy o niečo menšia politická korektnosť mohla zachrániť deň. Vezmite si masaker vo Fort Hood z roku 2009. Džihádistické sympatie majora Nidala Hasana boli jeho kolegom dôstojníkom dobre známe celé roky predtým, ako zahájil svoj vražedný útok. A predsa ho nenahlásili zo strachu, že ich onálepkujú ako náboženských fanatikov. Dokonca aj po masakri armáda, médiá a administratíva energicky pracovali na ututlaní Hasanovej oddanosti voči islamu. Jeho útok, ako nám bolo povedané, bol jednoducho prípadom násilia na pracovisku.

Medzitým, znova v Anglicku, ďalšie ututlanie moslimského nevhodného správania bolo už desaťročie staré a nebolo odhalené po dobu ďalších piatich rokov. V priebehu pätnásť ročného obdobia bolo viac než 1400 dievčat v meste Rotherham nalákaných, znásilnených a predávaných pakistanskými gangmi. Polícia, mestské autority a agentúry na ochranu detí vedeli o znásilneniach, no nepovedali nič zo strachu, že by boli objektom obvinení z „rasizmu“ a „islamofóbie“, keby poukázali na účasť Pakistancov.

Politicky korektné tutlania sa stali v Európe normou. Ututlanie sexuálnych útokov afganských mladíkov na štokholmskom festivale mládeže v roku 2014 bolo odhalené až po dvoch rokoch. Polícia vysvetlila, že zadržiavala informácie zo strachu z vyvolania hnevu voči utečencom a tiež preto, že tie informácie by „hrali do rúk švédskym demokratom“ (protiimigračnej strane). Podľa jednej správy, švédska polícia počas roku 2015 zatajila cez 5000 incidentov zahrňujúcich utečencov.

Médiá tiež boli neochotné informovať o rozsahu zločinov imigrantov. Masové sexuálne útoky pred kolínskou vlakovou stanicou na Nový rok boli médiami ignorované niekoľko dní potom, ako boli tieto zločiny spáchané. Bolo to len po lavíne protestov na sociálnych médiách, čo tlač oneskorene a neochotne pokryla tento príbeh.

Mediálne informačné embargo na politicky nekorektné správy Európanom extrémne sťažilo pochopenie neporiadku, v ktorom sú. Briti, ktorí sa spoliehali na informácie z médií hlavného prúdu vedeli málo, ak vôbec niečo, o epidémii znásilnení, ktorá sa prehnala mnohými časťami Británie. A Švédi, ktorí sa spoliehali na informácie zo švédskej orwellovskej tlače zostali blažene neznalí faktu, že imigrácia premenila ich socialistickú utópiu na hlavné mesto znásilnení na severnej pologuli.

Keby nebolo sociálnych médií, Európania by slabo chápali rozsah moslimskej imigrácie a výslednej vysokej miery kriminality. Čo je dôvod, prečo teraz európska myšlienková polícia tvrdo zasahuje proti nekorektnému používaniu internetu. V Škótsku bol nedávno zatknutý muž za negatívne komentáre na Facebooku o príchode utečencov na jeho malý ostrov. Obával sa, že ostrov Bute s asi 6500 obyvateľmi si má podľa očakávaní vziať 1000 sýrskych migrantov. Vzhľadom k matematike sa mužove obavy zdali oprávnené. Situácia pripomína film z 50-tych rokov zvaný Tight Little Island, ktorý, náhodou, sa tiež zaoberá drobným ostrovom na pobreží Škótska. Problém, ktorému čelí komunita na fiktívnom ostrove je trocha odlišná od tej, ktorej čelia ľudia na Bute: došla im whisky. Ale, pokiaľ si spomínam, whisky čoskoro mohla byť v krátkych dodávkach, ak sa utečencom podarí uvaliť svoje striedme spôsoby na miestnych. V každom prípade, policajný zbor nebol pobavený príspevkom na Facebooku. Okresný policajný inšpektor varoval, „Dúfam, že zatknutie tohto jedinca vyšle jasnú správu, že polícia Škótska nebude tolerovať nijakú formu činnosti, ktorá by podnecovala nenávisť a provokovala útočné komentáre na sociálnych médiách.“

A v Dánsku úradníci vysielali rovnako jasné správy. Okresný súd udelil pokutu mužovi za komentáre na svojej facebookovej stránke, ktoré „urážali a ponižovali stúpencov islamu.“ To čo ten muž napísal znie takto:

Ideológia islamu je taká hnusná, nechutná, utláčateľská a mizantropická ako nacizmus. Masívna imigrácia islamistov do Dánska je najničivejšia vec, ktorá sa dánskej spoločnosti v nedávnej histórii stala.

Tvrdé slová? Áno. Ale o nič tvrdšie ako to, čo sa o katolicizme denne hovorí v západných novinách, keď v roku 2002 prepukol škandál so sexuálnym zneužívaním detí kňazmi. A predsa nikto nenaznačil, že kritici katolicizmu by mali byť zatknutí alebo pokutovaní. Rozdielom je, že nikto sa nebál, že katolíci by sa v reakcii vzbúrili. Naproti tomu, naposledy, keď boli moslimovia v Dánsku urazení, boli výsledkom celosvetové nepokoje a 200 úmrtí. Takže v Dánsku predstavuje citlivosť moslimov preventívne veto na slobodu prejavu.

To isté platí v krajine liberté, egalité, fraternité. Vezmite si prípad brata Guya Pagesa, francúzskeho kňaza. Francúzska polícia zatkla brata Pagesa a odstavila jeho webstránku Islam-et-verite (islam a pravda) za zverejnenie fotiek ľudí zmasakrovaných v divadle Bataclan počas novembrového masakra v Paríži. Je pravdepodobné, že nefotografický obsah jeho webstránky bol tiež faktorom v jeho zatknutí. Počas nedávneho rozhovoru s webstránkou Polina Christiana (Kresťanské Poľsko), brat Pages prirovnal islam ku antikristovi:

Nemoslimovia by preto mali pochopiť, že ak odmietnu Krista, budú mať antikrista. Rozvoj islamu na Západe je tvrdým trestom za odpadlíctvo.

Trestá Boh Európanov za ich odpadlíctvo? Je islam antikrist? Nech už sú odpovede na tie otázky akékoľvek, zdalo by sa, že rozhodnutie nie je na francúzskych úradníkoch. No i tak francúzske súdy spolu s ostatnými európskymi súdmi v podstate vzali na seba obranu islamských zákonov o rúhaní – zákonov, ktoré sa tak voľne vykladajú, že akákoľvek kritika islamu sa dá považovať za zločin. Brat Pages nie je prvým, čo sa previnil touto mentalitou. Mnohí prominentní Európania, vrátane Geerta Wildersa, Oriani Fallaciovej a Larsa Hedegaarda boli súdení za niečo, čo by sa v skoršej dobe nazvalo kacírstvom. Mysleli si, že ponúkajú platnú, dôkaznú kritiku islamu, ale z islamského pohľadu boli vinnými z rúhania. A mnoho európskych súdov s tým súhlasilo.

Wilders, Fallaciová a Hedegaard poukázali na očividné hrozby, ktoré sprevádzali šírenie islamu. Ale pravidlom v Európe je, „ak nemôžeš o islame povedať nič pekné, nehovor vôbec nič.“ Všetci traja strávili roky vlastnou obranou na rôznych európskych súdoch a Fallaciová nakoniec ušla do Ameriky, aby sa vyhla trestnému stíhaniu. Lekcia pre posmelenie ostatných? Netraste multikultúrnou loďou, inak budete ďalší v prístave.

Zdôvodnenie obrany politicky korektných fikcií znie asi takto: ak poukážete na kruté a totalitné aspekty islamu, ešte viacej to podnieti už popudlivých moslimov a tiež to urazí umiernených moslimov do takej miery, že nebudú mať inú možnosť, než sa obrátiť na násilie. Argumentom je, samozrejme, nevyslovené priznanie, že islam nie je mierumilovným náboženstvom. Ak sa dajú jeho členovia tak ľahko vyprovokovať k násiliu, silne to naznačuje, že násilie je prirodzenou inklináciou islamu. Ak je tomu tak, potom nijaké množstvo neútočných ústupkov nezastaví násilie.

Nie je veľa dôkazov o tom, že udržiavanie zdvorilého mlčania o islame zabráni šíreniu radikalizmu. Ako sa slučka politickej korektnosti okolo krkov obyčajných občanov ešte viac uťahuje, rady radikálov sa len zvyšujú. Keby niečo, mlčanie o radikálnej povahe islamu, ktoré na seba Západ sám uvalil, zaistilo šírenie radikalizmu.

Nedávno americký súd nariadil newyorkskému policajnému oddeleniu, aby stiahlo zo svojej webstránky správu nazvanú „Radikalizácia na Západe: Domáca hrozba“. Podľa odborníkov, správa „bola kritická k tomu, ako na oddelení chápu radikálny islam, a jeho snahe o kontrolu tejto hrozby.“ Moslimské lobistické skupiny už úspešne požiadali o očistenie výcvikových materiálov používaných americkými výzvednými agentúrami a teraz od newyorkského policajného oddelenia vyžadujú nosenie klapiek na oči pri vyšetrovaní islamského terorizmu. Toto je dobrou správou, pokiaľ je vašou hlavnou obavou to, ako sa vyhnúť urážaniu „moslimskej komunity“. Len majte na mysli, že „moslimská komunita“ je kódový jazyk pre CAIR, ISNA, MAS a ostatné nátlakové skupiny podobné Moslimskému bratstvu, ktoré používajú politickú korektnosť ako nástroj na odradenie od bližšieho pohľadu na aktivity islamistov. Ak je na druhej strane vašou hlavnou starosťou ďalší teroristický útok v rozsahu 11. septembra, nie sú to pre vás dobré správy.
Namiesto strachovania sa o to, aké účinky môže mať naša kritika islamu na moslimov by bolo lepšie strachovať sa o účinky nášho mlčania na nás samých. Pravidlá politickej korektnosti mali urobiť svet menej hrozivým miestom, ale namiesto toho len zvýšili nebezpečenstvo. Keď sa diskutovanie o aktivitách islamistov stáva nákladným, ľudia sa učia držať jazyky za zubami. Politicky korektné obmedzenia prejavu vytvorili podnebie strachu, ktoré znemožňuje slobodný prejav a všetkých nás stavia do nebezpečenstva. Hovoria nám, že nesmieme kričať „horí“ v zaplnenom divadle, ale ak divadlo naozaj horí, potom je tu jasná povinnosť vysloviť sa.

Štrnásť rokov potom, ako si predavač lístkov Michael Tuohey dal „politicky korektnú facku“, sa obyvateľ San Bernardina, sused Syeda Farúka a Tašfín Malík stali podozrivými kvôli činnostiam vo svojom dome. Suseda premýšľala o upovedomení polície, ale potom sa rozhodla inak, keďže sa netúžila „rasovo vyprofilovať.“

Až na politickú korektnosť sa masakru v San Bernardine dalo predísť. Od 11. septembra už ubehlo veľa času, ale jediná lekcia, ktorú, ako sa zdá, sme sa medzitým naučili je, že mlčať je zlato.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: William Kilpatrick

Tragikomický rozmer povolebnej frustrácie nad gýčovými výsledkami volieb ponúka jedinečnú možnosť prijať demokratúrne princípy. To v skratke znamená strieľať v duchu mušketierskeho „všetci na jedného“. Je len otázne, či si ľudia uvedomia, že slepými nábojmi. Toto v týchto dňoch znamená mať ústavné právo slobody prejavu.

Ale ja som od prírody zrejme veľmi lenivý, tvrdohlavý, krátkozraký a… Som prekvapený. Jednoduchá forma života – Ficovolič, dožíva. Mečiazmus – Hranolizmus o desiatich eurách a vlakoch zadarmo dorazil na konečnú. Veľa z tých, čo pili víno, sa možno dočkajú aj vody. Dopriať im k tej vode ešte suchý chleba a odpočinok v nejakom oplotenom zariadení, to by bolo ponaučenie, veď každá rozprávka má mať dobrý koniec. Na smetisku skončili poslovia nebeského otca, aj kočovníci z ďalekého východu, čo si poplietli lásku so šovinizmom. Mafiánske gangy zabalené do priehľadného obalu značky „Strana na pravom krídle politického spektra“ si tiež konečne vyšibali po vajci. Zlodej kričí chyťte zlodeja a čuduj sa svete, pár voličov si to všimlo.

Niekdajší „lídri“ by si zaslúžili zažiť stredovek, na začiatok by postačili krompáč a lopata, za minimálku, v daždi a so šúľanou v hube. V posledných zábleskoch mediálneho záujmu ziapu všade naokolo, v akej chorej spoločnosti to asi žijeme, keď sa do parlamentu dostane niekto, kto nehovorí o tom, že vyvodí politickú zodpovednosť, ale prosto zatvorí zlodejov do pracovného tábora. Keby som nakradol a mal strach z toho, že ma za to niekto zatvorí, určite by som kričal tiež.

Kde sú tie staré dobré časy, keď sa odchádzalo s piesňou „..neublížil som vám…“ na perách. Smeje sa prostoreký inseminátor, ale jeho voliči už toľko dôvodov na smiech nemajú. Totiž nejako sa mu do tej politiky nakoniec nechce. Je to na neho príliš sofistikovaná forma zarábania. Šulín po chrbte prechádzku vyliezol na vrchol, cestou pozbieral všetkých inakejších a nasadil masku riaditeľa vesmíru. So svojimi percentami je na tom ale podstatne horšie, ako sa cíti. Pretože mu jeho nepodarený žiak vykradol agendu. Že dostal striebornú medajlu, asi za herecký výkon, mu v konečnom dôsledku aj tak nepomôže.

A čo Marián K.? Ukazuje sa, že som sa mýlil a rád to priznám. Myslel som si totiž, že tomuto národu už niet pomoci, že ak sa hocaký samozvaný bača rozhodne naordinovať ovečkám smer cesty, rozbehnú sa dole kopcom rovno do priepasti. Ono to tak v globále stále funguje, ale tvrdé KO dostali vlastníci manuálu na správne názory – médiá. Nemyslím si, že ľudia zmúdreli. Asi len vytriezveli po opíjaní sa rožkom. Alebo sa len viac rozprávajú v krčme pri poháriku. Nemám teraz na mysli flašistov a všetkých tých extrémnych záporákov, ktorí v zákulisí plánujú vybudovať jadrový arzenál, nakúpiť Zyklon B a vyhladiť všetky vrany a drozdy. Skôr sa asi začali prebúdzať obyčajní daňoví poplatníci, ktorí si po x rokoch sledovania smotánky všimli očividnú biedu horných 10 tisíc.

To je zlé znamenie pre všetky pohodlne zarábajúce schránkové firmy, análytikov, šebejov, havranov (áno, s malým písmenom) a rôzne kolchozy outsiderov známe tiež ako mimovládky. K siláckemu gestu sa vybičoval aj chronický arciúžerník aka „Bútorova huba“. Našťastie, verný svojej povesti, pokračuje v premene pojmu prezident na vulgarizmus najhrubšieho zrna. Vlastne sa napĺňa menej očakávaný scenár, ale za to do bodky. Najviac som zvedavý na to, koľko % štandardní politici naženú herr Kotlebovi svojim detinským jednaním do predčasných volieb. Potenciál na nejaké tie srdcové infarkty tu určite je a všetci vieme, v akom komfortnom stave sa nachádza slovenské zdravotníctvo.

Možno to vyzerá, že som nejaký zástanca Kotlebu a je mi to nakoniec úplne jedno. On totiž nie je ani čert ani inteleguán, teda ani to, čo sa z neho snažia robiť odporcovia, ani to čo by chceli jeho riťolezovia aby bol. Je to jednoduchý človek z davu, čo mal v sebe drzosť. Keby nebol egoista, určite by prilákal na svoju stranu veľa ľudí, čo na riadenie štátu majú bunky, ale to je už na inú úvahu. Čo z toho všetkého vyplýva? Veľa plaču pre nič. Jednoduchí budú sledovať zásnubné tance a divadielka, tí prezieravejší plánovať stratégiu do predčasných volieb. Ešte by som poprosil každého nespokojenca, ktorý sa chystá pochodovať na znak nesúhlasu s úspechom protistrany, aby sa zamyslel nad zmyslom demokracie.

Autor: Volchvmag, www.protiprudu.org

Masová imigrácia je jav, ktorého príčiny sú systémom stále šikovne skrývané. Multikultúrna propaganda sa imigráciu pokúša falošne vykresliť ako neodvratnú. S týmto článkom hodláme potvrdiť raz a navždy, že toto nie je žiaden spontánny jav. To, čo chcú predstaviť ako neodvratný výsledok moderného života, je v skutočnosti plán vymyslený spoza stola a pripravovaný desaťročia. Jeho cieľom je úplné zničenie vzhľadu celého kontinentu.

Paneurópa

Len zopár ľudí vie, že jedným z hlavných iniciátorov procesu európskej integrácie bol ten istý človek, ktorý navrhol genocídny plán pre európske národy. Je to temná osoba, o existencii ktorej davy nevedia, ale elita ho považuje za zakladateľa Európskej únie. Jeho meno je Richard von Coudenhove-Kalergi. Jeho otec bol rakúsky diplomat menom Heinrich von Coudenhove-Kalergi (s prepojeniami na byzantskú rodinu Kalergiovcov) a jeho matka Japonka Mitsu Aojama. Kalergimu sa vďaka svojim úzkym kontaktom so všetkými európskymi aristokratmi a politikmi, vďaka známostiam svojho otca – šľachtica a diplomata – a pohybom v zákulisí mimo žiary publicity, podarilo presvedčiť najdôležitejších vodcov štátov o svojom pláne, čím z nich urobil podporovateľov a kolaborantov „projektu európskej integrácie“.

V roku 1922 založil vo Viedni „Paneurópske“ hnutie, ktoré si kládlo za cieľ vytvoriť Nový svetový poriadok, založený na federácii krajín pod vedením Spojených štátov.

Európska integrácia bola prvým krokom vo vytváraní svetovlády. Medzi prvými podporovateľmi boli českí politici Tomáš Masaryk a Edvard Beneš, a bankár Max Warburg, ktorý investoval 60 000 mariek. Rakúsky kancelár Ignaz Seipel a budúci prezident Rakúska Karl Renner prevzali zodpovednosť za vedenie „paneurópskeho“ hnutia. Neskôr ponúknu svoju pomoc francúzski politici ako Léon Bloum, Aristide Briand, Alcide De Gasperi, atď.

So vzostupom fašizmu v Európe sa od projektu upustilo a „Paneurópske“ hnutie bolo donútené k rozpusteniu, no po druhej svetovej vojne sa Kalergimu, vďaka horúčkovitej a neúnavnej činnosti a podpore Winstona Churchila, židovskej slobodomurárskej lóže B’nai B’rith a veľkých novín, ako New York Times, podarilo zariadiť, aby vláda Spojených štátov plán prijala. CIA sa neskôr ujala dokončenia projektu.

Podstata Kalergiho plánu

V svojej knihe „Praktischer Idealismus“ Kalergi naznačuje, že obyvatelia budúcich „Spojených štátov Európskych“ nebudú ľuďmi starého kontinentu, ale druhom podľudí, produktmi miešania plemien. Jasne vyjadruje, že národy Európy by sa mali krížiť s Ázijčanmi a farebnými rasami, čím vytvoria mnohonárodné stádo bez akejkoľvek kvality a ľahko kontrolované vládnucou elitou.

Kalergi vyhlasuje zrušenie práva na sebaurčenie a následne elimináciu národov za použitia etnických separatistických hnutí a masovej migrácie. Aby bola Európa kontrolovaná elitou, chce ľudí premeniť na jedno homogénne zmiešané plemeno černochov, belochov a Ázijčanov. Kto je však touto elitou? Kalergi to podrobne objasňuje:

Človek budúcnosti bude zmiešanej rasy. Rasy a triedy dneška postupne zmiznú kvôli eliminácii miesta, času a predsudkov. Eurázijsko-negroidná rasa budúcnosti, zovňajškom podobná starovekým Egypťanom, nahradí diverzitu národov a diverzitu jednotlivcov. Namiesto zničenia európskeho judaizmu, Európa proti svojej vôli skultivovala a vzdelala týchto ľudí, vedúc ich do ich budúceho stavu ako vedúceho národa prostredníctvom tohto umelého evolučného procesu. Neprekvapuje, že ľudia, ktorí ušli z giet a väzení, sa stali duchovnou šľachtou Európy. Takže, milosrdná starostlivosť, ktorú Európa poskytla, vytvorila nové plemeno aristokratov. Toto sa stalo, keď sa európska feudálna aristokracia zrútila kvôli emancipácii Židov (kvôli činom, ktoré vykonala Francúzska revolúcia).

Hoci žiadna učebnica Kalergiho nespomína, jeho myšlienky sú vedúcimi princípmi Európskej únie. Viera, že národy Európy by sa mali zmiešať s Afričanmi a Ázijčanmi, aby bola zničená naša identita a vytvorená jedna miešanecká rasa, je základom všetkých miestnych politík, ktoré si kladú za cieľ ochraňovať menšiny. Nie z humanitárnych dôvodov, ale kvôli nariadeniam vydanými bezohľadným režimom, ktorý tajne pripravuje najväčšiu genocídu v histórii. Coudenhove-Kalergiho Európska cena sa každé dva roky udeľuje Európanom, ktorí vynikli v podpore tohto zločinného plánu. Medzi ocenenými touto cenou sú Angela Merkelová a Herman Van Rompuy.

Podnecovanie ku genocíde je tiež základom ustavičných výziev Organizácie spojených národov, ktoré požadujú, aby sme prijali milióny imigrantov, ktorí majú “napomôcť” s nízkymi mierami pôrodnosti v EÚ. Podľa správy zverejnenej v januári 2000 v posudku Organizácie spojených národov v New Yorku s názvom „Rozdelenie obyvateľstva“, pod pojmom „Imigračné nahradenie: Riešenie pre znižujúce sa a starnúce obyvateľstvo,“ Európa bude do roku 2025 potrebovať 159 miliónov imigrantov.

Človek by sa mohol čudovať, ako môžu byť takí presní v odhadoch imigrácie, hoci to nebol vopred premyslený plán. Je isté, že nízka miera pôrodnosti by sa dala ľahko zvrátiť vhodnými opatreniami na podporu rodín. Je to rovnako jasné ako to, že prínosom cudzích génov nie je ochraňovať naše genetické dedičstvo, ale že umožňujú jeho vymiznutie. Jediným účelom týchto opatrení je úplne zdeformovať našich ľudí, aby sa zmenili na skupinu ľudí bez národnej, historickej a kultúrnej súdržnosti. Skrátka, politiky Kalergiho plánu boli a stále sú základom oficiálnych vládnych politík zameraných na genocídu národov Európy prostredníctvom masovej imigrácie. G. Brock Chisholm, bývalý riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie potvrdzuje, že sa naučil lekciu Kalergiho plánu, keď hovorí: „To, čo ľudia na všetkých miestach musia urobiť je, aby obmedzili miery pôrodnosti a podporovali zmiešané manželstvá (medzi rôznymi rasami), toto je zamerané na vytvorenie jednej rasy vo svete, ktorý bude riadený ústrednou autoritou.“

Závery

Ak sa pozrieme okolo seba zdá sa, že Kalergiho plán sa plne realizuje. Čelíme fúzii Európy s tretím svetom. Pliaga medzirasových manželstiev vytvára každý rok tisíce mladých ľudí zmiešanej rasy: „Kalergiho deti“. Pod duálnymi nátlakmi dezinformovania a humanitárneho omámenia, podporeného sexom mužov s mužmi, sa Európania učia zriecť svojho pôvodu, zriecť svojej národnej identity.

Služobníci globalizácie sa nás pokúšajú presvedčiť, že popretie našej identity je pokrokovým a humanitárnym činom, že „rasizmus“ je zlý, pretože chcú, aby sme všetci boli slepými spotrebiteľmi. Teraz je nevyhnutné viac než kedykoľvek predtým, aby sme čelili klamstvám systému, aby sme prebudili revolučného ducha Európanov. Každý musí vidieť pravdu, že európska integrácia predstavuje genocídu. Nemáme inú možnosť, alternatívou je národná samovražda.

Poznámka prekladateľa: Hoci dôvody, kvôli ktorým sa Kalergi rozhodol tak ako sa rozhodol, nás nijako zvlášť nezaujímajú, pokúsime sa zodpovedať na otázku, ktorú by si čitatelia určite položili: Prečo európsky aristokrat s flámskymi, poľskými, grécko-byzantskými koreňmi a dokonca s nejakou samurajskou krvou vo svojich žilách (od svojej matky) bol takýmto architektom v rukách temných síl? Dôvody, podľa nášho názoru, sú viaceré, idiosynkratické, psychologické a… ženy.

Preto pozorujeme osobnosť so silnými snobskými postojmi, aroganciou a – dovoľte mi použiť ten pojem – „zvrhlým elitárstvom.“ Taktiež fakt, že jeho matka bola Ázijčanka, možno vytvoril vnútorné konflikty a frustrácie, niečo, čo sa môže stať ľuďom s takým temperamentom. Ale najrozhodujúcejším faktorom musí byť „správna teenagerka“, ktorá – samozrejme náhodou – bola po jeho boku a stala sa jeho prvou ženou (vo veku 13): židovka Ida Roland, ktorá sa neskôr stala slávnou herečkou.

Európska rada – Coudenhove-Kalergiho cena putuje k prezidentovi Van Rompuyovi

16. novembra 2012 bol prezident Európskej rady Herman Van Rompuy ocenený Coudenhove-Kalergiho cenou počas zvláštnej konferencie vo Viedni, oslavujúcej 90 rokov Paneurópskeho hnutia. Cena sa udeľuje každé dva roky vedúcim osobnostiam za ich mimoriadny príspevok ku procesu európskej integrácie.

Rozhodujúcim faktorom, ktorý mu pomohol vyhrať cenu, bol vyrovnaný spôsob, akým prezident Van Rompuy vykonával svoje povinnosti na novej pozícii prezidenta Európskej rady, ktorá bola založená Lisabonskou zmluvou. Poradil si s touto zvlášť citlivou vedúcou a koordinujúcou úlohou s duchom odhodlania a zmierenia, pričom zároveň sa kládol dôraz na jeho zručnú arbitráž európskych záležitostí a neutíchajúcemu záväzku voči európskym morálnym hodnotám.

Počas svojho prejavu pán Van Rompuy opísal zjednotenie Európy ako mierový projekt. Táto myšlienka, ktorá bola tiež cieľom práce Coudenhove-Kalergiho, je po 90 rokoch stále dôležitá. Ocenenie nesie meno grófa Richarda Nicolausa von Coudenhove-Kalergiho (1894-1972), filozofa, diplomata, vydavateľa a zakladateľa Paneurópskeho hnutia (1923). Coudenhove-Kalergi bol pionierom európskej integrácie a vo svojej práci spopularizoval myšlienky federálnej Európy.

Medzi držiteľmi ocenenia sú federálna kancelárka Nemecka Angela Merkelová (2010) a prezidentka Lotyšska Vaira Vike-Freiberga (2006).

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Riccardo Percivaldi

HLAS voliča. Strategické ciele Štatistického úradu zamerané na HLAS zákazníka. HLAS jedného z 5993 predsedov, jedného zo 119 860 členov okrskových komisií.

Ideálny scenár – program priebehu volieb na okrsku.

Voľby prebehli pokojne usporiadane a korektne, bez sťažností občanov.

Sčítanie hlasov pre strany a preferenčných hlasov 512 voličov prebehlo rýchlo a bez vážnych problémov.

ON LINE zadávanie údajov do systému a všetky kontroly prebehli bez problémov

R E A L I T A

Dovoľte, aby som sa predstavil, volám sa Peter Peržo, bývam v Michalovciach, som počítačový inžinier, viac podrobností o mne a o mojich “blbnutiach” nájdete na nete.

Hneď na úvod vyhlasujem, že cieľom mojej správy nie je nikoho “rozzúriť do biela” nikomu ublížiť, ani nikoho potrestať. O čo mi ide? Uhádnete sami, veď nie ste “opičky”.

Počas volieb do NR SR 2016 som bol predsedom volebnej komisie vo volebnom okrsku č. 16 v Michalovciach. Pred voľbami sme zúčastnili školenia, na ktorom nás okrem iného pracovníčky Štatistického úradu SR informovali o tom, že najvhodnejšia forma doručenia výsledkov volieb je elektronická.

Ja “blbec” som sa dôkladne pripravoval na to, aby všetko v našom volebnom okrsku prebehlo čo najlepšie, aby voliči aj členovia komisie boli jednoducho spokojní. Aby sme výsledky spracovali čo najrýchlejšie a čo najefektívnejšie. Bol som už predtým členom volebnej komisie a verte či neverte, nie je to jednoduchá činnosť a viac ako 19 hodinová šichta dá poriadne zabrať aj nám mladým, nielen “najstarším zákazníkom Kauflandu”, ktorí boli členmi a členkami komisie.

Vďaka Bohu a úsiliu všetkých členov komisie prebehlo všetko bez väčších problémov a s úsmevom na tvárach. Sčítanie hlasov pre strany i preferenčných hlasov viac ako 500 voličov spolu s ich zavedením do systému sme zvládli za 2 hodiny a 5 minút! Elektronicky sme odoslali výsledky, systém fungoval a potvrdil, že všetko je O.K. Vytlačili sme dva krát Zápisnicu, ktorú všetci členovia komisie podpísali a spolu s našou zapisovateľkou sme odišli na Obvodný úrad v Michalovciach.

Odovzdali sme Zápisnicu, poverený pracovník ju prijal a poslal nás do zasadačky, ktorá bola preplnená členmi okrskových komisií. Chodby na úrade boli plné nespokojných ľudí. Poverení pracovníci v zasadačke vyvolávali “podľa poradia” v akom došli zástupcov jednotlivých okrskov. V sále znelo “Obec XY vizuálna kontrola”, “Obec XY 1 oprava údajov” “Obec XY 2 vizuálna kontrola” a tak dookola.

Po chvíľke “mi došlo” a uvedomil som absurdnosť celej situácie a pochopil, že budem čakať do skorého, možno i neskorého rána. Až dovtedy, kým všetci, ktorí prišli pred nami a výsledky doniesli aj v papierovej forme, alebo na kľúči a nemali ich skontrolované, neodstránia všetky nezrovnalosti. V tej chvíli som si spomenul na svojich členov a členky komisie na okrsku, ktorí tam čakajú. Odísť mohli až po našom návrate z Úradu a až potom im mala byť vyplatená “kráľovská odmena”.

Vlasy sa mi zježili, adrenalín stúpol a začal som “blbnúť po svojom”. Ohlásil som sa najprv u vedúcej spracovania, ktorá ma najprv slušne “odbila”. Vybral som sa teda za predsedníčkou okresnej volebnej komisie a členom a členkám som položil jednoduchú otázku “Na čo vlastne čakám? Veď výsledky sme odoslali, systém potvrdil všetko je O.K., zápisnice sú podpísané, prevzaté a skontrolované. K žiadnym problémom na našom okrsku počas volieb nedošlo.

Pár členov okresnej komisie, ktorí duchom patria k “starším zákazníkom Kauflandu” ma išlo presvedčiť o tom, že tak to má byť, taký je Zákon, oni nič, oni “muzikanti” všetko je v rukách Štatistického úradu SR, oni nemajú do toho žiadne právo zasahovať. Dosť dôrazne som im otázku zopakoval, až predsedníčku volebnej komisie “osvietilo” a vybrala sa mi na pomoc.

“Blbnutia” pokračovali ako na bežiacom páse, moja tvár pekne belela, našu zápisnicu totiž nevedela “šéfka” štatistikov a jej personál v tom zhone a po mojom zvýšenom hlase nájsť. Po zhruba pol hodine sa im to chvalabohu podarilo. Spolu s obidvoma šéfkami a mojou zapisovateľkou sme prišli k pracovníkovi, ktorý mal na starosti “vizuálnu kontrolu”.

Teraz zbystrite pozornosť!

Údaje, ktoré sme zadali do systému, ktoré systém odkontroloval, odsúhlasil a potvrdil O.K., tie isté údaje, ktoré sme si my vytlačili na okrskovej komisii a poverený pracovník od štatistikov u nich na Obvodnom úrade, začali zrkadlovo kontrolovať a nahlas odsúhlasovať “nabrúsená šéfka okresnej volebnej komisie” (namiesto nás) a poverený pracovník.

A ja som si dovolil otázku? Pre BOHA prečo? Veď sú to tie isté údaje? Aký zmysel mala táto kontrola? To už nechápavo krútila hlavou aj naša zapisovateľka, tiež lapala po dychu a jej tvár sa zahalila belobou. Po desiatich minútach a vzájomnom odsúhlasení ma požiadali o podpis a poslali nás na ďalšiu kontrolu.

A tu som povedal DOSŤ. Podpísať vizuálnu kontrolu som odmietol!

Spolu so zapisovateľkou sme sa vybrali naspäť na okrsok, z ktorého nám predtým už viackrát telefonovali s nechápavou otázkou čo sa vlastne deje?

Vrcholne nespokojným a riadne unaveným členom komisie, ktorí viac ako 4 hodiny zbytočne čakali na odmenu za poctivo vykonanú prácu ju pani zapisovateľka vyplatila. Preč sa pobrali so škaredým výrazom adresovaným mne “Blbému predsedovi”, ktorý sa im snažil naivne vysvetliť, že by čakali ešte omnoho dlhšie, pretože nás vďaka môjmu kriku, šéfka štatistov uprednostnila, hoci to sama odmietla priznať.

Pár členov komisie na odmenu, ani nepočkalo a odišli pred našim príchodom. Kvôli vlastnému blbnutiu aj “blcom” a “blbému systému” som odmenu za voľby odmietol prijať. Prevzal som ju až 8.3.2016, aby som nespôsoboval problémy pani Tkáčovej, zapisovateľke, pracovníčke Mestského úradu v Michalovciach. Je mi to ľúto a ľúto mi je mojich členov a členov všetkých okrskových komisií, pani vedúcej štatistikov v Michalovciach a jej tímu. Ľúto mi je vlastne NÁS všetkých, Slovákov, Slovenky i celého SLOVENSKA.

Verím, že ste ľahko uhádli o čo mi ide. Zverejneniu informácií z mojej správy sa nebránim a verím, že Vy, ani ja neporušíme žiadne zákony, ani pravidlá. Práve naopak zabránime ďalšiemu blbnutiu a blbostiam zo strany štatistikov a všetkých, ktorí majú voľby a blaho občanov našej krásnej krajiny na starosti.

Ďakujem Vám za Váš drahocenný čas, ktorí ste venovali mojim “blbnutiam”.Ospravedlňujem sa za moju štylizáciu. Verte či neverte, som z toho všetkého ešte stále “zblblnutý”.

A “zavraždiť”, zatiaľ, až na pár výnimiek , nikoho naozaj nechcem.

Kaufland na záver: V nedeľu popoludní som pred obchodným domom stretol známych, zástupcov komisie, ktorí boli v poradí pred nami zhruba o 30 čísel. Konštatovali, že ich tiež zaujal môj krik a “blblnutie”. Tiež nechápavo krútili hlavami, pretože skončili pred šiestou hodinou rannou. A kedy by sme skončili my?

So želaním pokojných, úspešných a šťastných dní nám všetkým i celému Slovensku

Ing. Peter Peržo

M. Rázusa 4
Michalovce.

P.S. “Slovensko, Slováci a Slovenky, máme v znaku tri vrchy a kríž – a nie tri opičky a hrabličky, ako návod na spokojný život “nevidím, nepočujem, nehovorím a hrabem len k sebe.” https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20150915002

Poďakovanie v hudobnej forme na záver

Odkazy:

http://ekonomika.sme.sk/c/20115071/preco-meskali-vysledky-volieb-takto-to-vysvetluju-statistici.html
“Štatistický úrad má za sebou krušnú noc. Jeho systém na ščítanie a vyhodnocovanie hlasov v noci oproti predošlým voľbám výrazne meškal. Dôvod? Jednoducho zblbol.

Prečo sme na výsledky z volieb čakali tak dlho? Poďakujte informačnému systému za milióny

Zdroj: redakčná pošta, www.protiprudu.org

Malthusov populačný zákon a tézu o vyčerpaní zdrojov realita posledných dvoch storočí úplne jednoznačne vyvrátila. Žiadne predpovedané katastrofické vizie sa neodohrali – ani len vzdialene. Ľudstvo má stále viac a viac potravín, zdrojov, členov. Realita ukazuje na fakt, že Malthus spolu s jeho pohrobkami sa na plnej čiare mýlili. Ľudske poznanie vytvára nové prírodné zdroje. A nakoľko hranice ľudského poznania neexistujú, prírodné zdroje sú neobmedzené a nevyčerpateľné.

Klasické malthusianské argumenty o vyčerpateľnosti

Prírodné zdroje sú vyčerpateľné. Naša Zem má určitú veľkosť a určité zdroje. Až bude veľmi rýchlo narastať počet ľudí vo svete, tak proste zdroje nebudú. Už teraz sa klčujú vo veľkom dažďové pralesy, v moriach je omnoho menej rýb ako pred 100 rokmi, sú úplne zničené oblasti, kde príroda ustúpila poľnohospodárskej pôde alebo pasienkom – kvôli odlesňovaniu. Je možné, že Zem zvládne aj viac než 7 miliárd ľudí, ale nie je možná islamská a africká nekontrolovateľná natalita. Už teraz dochádza pitná voda a iné zdroje.

Takouto argumentačnou muníciou sú vyzbrojení zastánci malthusiánstva a tieto argumenty sú nesprávne a mylné od samého základu. Sú odrazom zastaralého a prekonaného myslenia klasickej ekonómie 18. storočia. Ako prvý ich vyslovil angličan Thomas Robert Malthus, autor populačnej teórie.

Thomas Malthus a populačná teória

Thomas Robert Malthus (1766-1834) bol anglický kňaz a ekonóm, ktorý žil v polovici 18. storočia v období demografickej a priemyselnej revolúcie na západe. Bol šiestým dieťaťom v bohatej a vzdelanej rodine, takže si mohol dovoliť študovať na prestížnych univerzitách. Bol významným predstaviteľom klasickej školy ekonómie. V tomto období sa nevyskytovali ohrozujúce epidémie ani veľké vojny, hospodárstva západných krajín sa bujne rozvíjali, potraviny sa dovážali z kolónií. Vychádzajúc z Adama Smitha, Malthus definoval podstatu fungovania pozemkovej renty a zaoberal sa zákonom klesajúcich výnosov. Najvýznamnejšií prínos je populačná teória (dala vzniknúť maltusianizmu, malthusiánstvu), ktorou zdôvodňoval nemožnosť odstránenia chudoby a predpokladal ľudské tragédie a katastrofy. Priniesla mu prívlastok “ekonóm pochmúrnej budúcnosti”. Malthus je ikona a apoštol všetkých ekonomických skeptikov od 18. storočia až po súčasnosť.

Hlavná myšlienka populačnej teórie je, že rast poľnohospodárskej výroby je vzhľadom na obmedzené množstvo poľnohospodárskej pôdy tiež obmedzený. Výroba potravín môže rásť len aritmetickým radom. Obyvateľstvo za rovnaké obdobie môže vzrásť až dvojnásobne, teda geometrickým radom. Znamená to, že obyvateľstvo rastie oveľa rýchlejšie, ako množstvo potravín. Preto človek nebude privádzať neobmedzený počet detí na svet, nakoľko by nemali čo jesť. A ak počet ľudí na planéte presiahne množstvo vyprodukovateľných potravín, časť spoločnosti bude hladovať.

Výsledkom Malthusových úvah bol i nesúhlas s plošných zvyšovaním miezd, pretože ak by robotníci dostali vyššie mzdy, rozhodli by sa ich minúť na nákup väčšieho množstva potravín. Množstvo potravín sa však nemôže meniť. Keďže však budú mať viac peňazí, budú chcieť viac nakupovať ako ostatní, čo vyvolá zvýšenie cien potravín, ktorých nebude viac. Zvýšenie miezd teda nebude mať na následok zvýšenie životnej úrovne robotníkov. Na Malthusov podnet boli anglickou vládou zrušené sociálne zákony pre chudobných.

Slovensky povedané, nemôžeme mať viac potravinových produktov, ako je množstvo “surovín” potrebné na ich zhotovenie. Z kila múky nebudú tri kilá rožkov. Jasné a logické, však?

V skutočnosti to také jasné a logické nie je. Malthusov populačný zákon a tézu o vyčerpaní zdrojov realita posledných dvoch storočí úplne jednoznačne vyvrátila. Žiadne predpovedané katastrofické vizie sa neodohrali – ani len čiastočne. Ľudstvo má stále viac a viac potravín, zdrojov a príslušníkov. Realita ukazuje na fakt, že Malthus sa na plnej čiare mýlil.

Vzniká tu otázka: Kde je chyba malthusiánstva?

Má dve chyby. Prvá chyba je, že množstvo detí je úmerné životnej úrovni. Nie je to pravda, chudobnejší ľudia mávajú viac detí než dobre situovaní. A druhá chyba je, že množstvo potravín, ktoré ľudstvo dokáže vyprodukovať, je determinované celkovou plochou poľnohospodárskej pôdy. Inými slovami, Malthus vôbec nerátal s technickým pokrokom.

Pre vyvrátenie mýtu o vyčerpateľnosti zdrojov je dôležitý druhý predpoklad. Populačnú časť teórie odložme stranou.

Rád by som špeciálne upozornil, že mojím záujmom je vyvrátiť malthusiánske argumenty ohľadom vyčerpateľnosti prírodných zdrojov. Nie populačná politika. Nekompromisne odmietam neobmedzené rozmnožovanie ako u bielej rasy, tak u iných rás. Som zastánca riadenia evolúcie a kontrolovanej pôrodnosti. Predmetom článku je však údajné vyčerpanie prírodných zdrojov a jeho teoretické podchytenie, nie pôrodnosť.

Ricardovský koncept vyčerpania zdrojov

Malthus bol prvý ekonóm, ktorý sa vyčerpaniu zdrojov síce venoval, no bol to len marginálny bod jeho teórií, ich podmnožina. Až anglický ekonóm a politik David Ricardo (1772 – 1823) sa začal systematicky zaujímať o hospodárstve dopady prameniace z obmedzaného množstva zdrojov. Utriedil Malthusove myšlienky, obohatil ich a vytvoril “teóriu vyčerpania zdrojov”, ktorá je súčasťou mnohých učebníc dodnes. Musíme teda rozlišovať tieto koncepty.

Malthusiánsky koncept tvrdí, že jadrom problému je fyzická obmedzenosť zdrojov, ktorá je v rozpore s rastúcim dopytom po nich. Exponenciálne rastúci dopyt po zdrojoch je dôsledkom exponenciálneho rastu obyvateľov. Zvyšujúci sa počet ľudí je pohonným motorom postupného vyčerpávania existujúcich zásob zdrojov, ktoré musia neodvratne vymiznúť a už ich nebude možné nahradiť. Vyústi to v skokový prepad životnej úrovne ľudstva. Vzdialenosť k tomuto bodu sa dá vypočítať rastúcim dopytom po zdrojoch a ich celkovou zásobou. Malthusiánsky prepočet ale nepracuje s premenlivými nákladmi na ťažbu ani s reálnou celkovou zásobou zdrojov. Všetky parametre sú fixné a vyčerpanie akéhokoľvek zdroja je potom nevyhnuteľné.

Koncept bol rýchlo vyvrátený. Žiarivým príkladom kompletného zlyhania malthusiánstva zo súčasnosti je potravinová situácia vo svete. Thomas Malthus by sa divil, že pri štvornásobnom množstve obyvateľov v porovnaní s jeho dobou a pri dvadsaťnásobne nižšom počte pracovníkov v poľnohospodárstve nevie dnes celý vyspelý svet čo robiť s prebytkami potravín. Európska únia musí vytvárať obrovské dotačné programy, aby ich predala aspoň pod cenu na tretích trhoch.

Ricardovský koncept je sofistikovanejší. Založený je na predstave, že fyzická obmedzenosť zdroja bude v dlhom období vyvolávať rast jeho ceny. Na začiatku ťažíme zdroj s malými nákladmi pretože ťažíme prístupnejšie ložiská. Postupne však musíme vynakladať stále vyššie a vyššie náklady na dodatočnú vyťaženú jednotku zdroja. V priebehu času bude klesať zásoba a súčasne budú stúpať náklady na ťažbu. Takže cena zdrojov musí v dlhodobom období rásť. Veľkosť zásob určuje cenu. Istá časť zdroja zostane vždy nevyužitá preto, lebo náklady na jeho vyťaženie budú neúnosne až neprijateľne vysoké. Ricarda teda narozdiel od Malthusa nestrašila predstava fyzického vyčerpania, ale ekonomického vyčerpania. Bane nebudú nikdy plne vyčerpané, ale kvôli neúnosným nákladom ich nebude možné doťažiť. Logika tohoto konceptu sa zdala správna a mnohým sa taká zdá dodnes.

Ricardo závery úvah prepracoval do prepočtov na najvyužívanejšom zdroji tej doby – na uhlí. Podľa jeho prognóz z 20. rokov 19. storočia malo ľudstvo za 80 rokov vyčerpať všetky ekonomicky vyťažiteľné zásoby uhlia, pričom jeho cena mala stúpnuť o 70-80 %. V polovici storočia sa ukázalo, že Ricardove prepočty nie sú v súlade s realitou. Veľký ekonóm svojej doby William Jevors neskôr demonštroval, že cena uhlia nielen že nestúpla, no klesla o 20 %, ročný vyťažený objem uhlia stúpol o približne 40 % a zároveň stúpal i objem preverených, vyťažiteľných zásob.

Jevors teda zistil, že i ricardovský zdanlivo logický koncept je mylný. Ale prečo?

Ricardo nevzal v úvahu faktor technického pokroku. Ten zabezpečuje, že cena zdroja nemusí rásť, pretože i nedostupnejšie ložiská sme schopní vyťažiť s rovnakými či dokonca nižšími nákladmi než v minulosti. Toto je dôležitý poznatok a jeho význam je ďaleko väčší než len náklady ťaženia a jej rýchlosť.

Smutné je, že William Jevors nedokázal zodpovedať otázku, ako je možné, že pri stále intenzívnejšom raste a stúpajúcom dopyte rastú celkové využiteľné zásoby uhlia. Priniesol síce dôkazy o mylnosti ricardovského konceptu vyčerpania zdrojov, ale nebol schopný interpretovať ich. Nevysvetlil, či sú len výnimkou alebo základnou vadou. Nedokázal ani formulovať alternatívnu teóriu. Nedokázal uveriť, že je možné, aby trend zvyšovania zdrojov pokračoval donekonečna, takže sa začal pohrávať s myšlienkou, či nie je zvýšenie intenzity ťažby akési rýchlejšie približovanie sa k nevyhnuteľnému zlomu totálneho vyčerpania uhlia na planéte. Okamih vyčerpania zdrojov sa odsunul na neurčito. Malthusiánisti ožili.

Od Jevorsových čias bolo jasné, že ekonomická teória si žiada vysvetlenie, prečo katastrofické predikcie malthusiánistov zlyhávajú tak zásadne a tak spoľahlivo. Moderná ekonómia spory o vyčerpaní zdrojov úspešne zodpovedala. K vysvetleniu bolo od Jevorsa však ešte veľmi ďaleko.

Zmŕtvychvstania a novodobé zlyhania ricardovského konceptu

Po dôkaze, že ricardovský koncept vyčerpania zdrojov nie je v súlade s realitou zasa raz nastalo ticho. Útlm. Ale odvtedy sa história niekoľkokrát zopakovala a to podľa zúfalo stereotypného scenára: Skeptici, varujúci pred vyčerpaním zdrojov, spustia kolo diskusie na tému s podobnými argumentami a s podobne katastrofickými predikciami aké mali Thomas Robert Malthus a David Ricardo. Následne sa zakaždým ukáže, že hrozivé scenáre sa nenaplnili a s tým problém zdrojov odchádza do zabudnutia. A čaká na okamih, kedy problém otvorí ďalší pohrobok malthusianizmu – s predikciami, ktoré sa majú ukázať ako mylné.

Niekoľko príkladov za všetky. Začiatkom 20. storočia argumentovali veľké americké olejárske firmy rizikom vyčerpania zdrojov ropy na území USA do 30-tich rokov. Olejári požadovali obmedzenie vstupu do odvetvia ťažby ropy, ku ktorému nedošlo. Katastrofické predikcie sa však tak či tak nenaplnili. V 30. rokoch 20. storočia významný ekonóm Harold Hotteling postavil na stranu malthusiánistov vybudovaním neoklasickej teórie vyčerpania zdrojov. V nej na základe precízne matematicky rozpracovaného princípu ricardovskej vzácnosti varoval, že ceny všetkých zdrojov sa nevyhnutne zvýšia. Výrobcovia, vedomí si obmedzenosti množstvo zásob, budú totiž obmedzovať produkciu, konzervovať zdroje v zemi a čakať s ich ťažbou až na výhodnejšie cenové podmienky na trhu. Skepsa nebola na mieste, katastrofické predikcie sa nenaplnili.

Ako vidíme, každá jedna predikcia o limitovanom množstve zdrojov a ich vyčerpaní sa ukázala byť zlá, nespráva. Oživení neomalthusiánisti chybovali vždy, v každej predpovedi, od vzniku populačnej teórie po teóriu najaktuálnejšiu. Žiadna katastrofická budúcnosť nikdy nenastala. Realita je v priamom rozpore k skeptickým predpovediam, nakoľko pozorujeme, že realita smeruje inam: zdrojov máme omnoho viac, ťažíme neporovnateľne intenzívnejšie a objem použiteľných zdrojov je zďaleka vyšší než v minulosti.

Záujem o vyčerpanie zdrojov po tomto období opadol a nasledovalo obdobie kľudu a nezáujmu. Všeobecné vzrušenie nevyvolala dokonca ani práca Barnetta a Morsa (1963), ktorá ako prvá systematicky mapovala prognostické neúspechy zastáncov malthusiánskeho vyčerpania zdrojov a formulovala odvážnu tézu, že vyčerpanie zdrojov je len akademickým problémom, ktorý nemá skutočný obsah. Barnett a Morse dospeli k názoru, že dejiny na tému obmedzenosti zdrojov sú “dejinami zlých prorokov”.

Napriek tomu Malthusovi pohrobkovia ešte len mali zažiť svoju najlepšiu hodinu.

Limity rastu – biblia Malthusových pohrobkov

V roku 1972 skupina vedcov Donella H. Meadows, Dennisa L. Meadows, Jorgena Randers a William W. Behrensa III. na objednávku Rímskeho klubu napísali knihu Limity rastu (Limits to Growth). Títo štyria vedci si na nasledujúcich 20 rokov privlastnili debatu o všetkých zásadných otázkach ľudstva. Limity rastu dospeli k trom kľúčovým záverom:

Za prvé, ak nedôjde k zásadným zmenám v hospodárskom a populačnom vývoji, ľudstvo v horizonte najdlhšie 100 rokov vyčerpá posledné prírodné zdroje.

Za druhé, drobné a čiastkové riešenia nemôžu byť úspešné. Tvrdenie autori demonštrovali tak, že zdvojnásobili zásobu prírodných zdrojov a počítačom vygenerovali nové predikcie. I v tomto prípade počítač predpovedá kolaps, avšak nie kvôli vyčerpaniu zdrojov, ale pre presýtenie Zeme znečistením.

A za tretie, najdôležitejším záverom Limitov rastu je, že preťaženiu možností planéty je môžné zabrániť len okamžitým zastavením hospodárskeho a populačného rastu.

Zničenie ľudskej civilizácie bolo považované za nevyhnuteľné. Ľudstvo žije na vypožičaný čas. Požičiava si ho od doposiaľ nenarodených generácií. Vyčerpanie zdrojov sa dá iba oddialiť. Smrteľnú agóniu zmiernime jedine znížením počtu obyvateľov a spotreby, je to posledná možnosť.

Všimnite si jednoznačnú podobnosť s populačnou teóriou Thomasa Roberta Malthusa. Rozdielmi medzi Malthusovou populačnou teóriou a Limitmi rastu sú jemné, zanedbateľné. V skutočnosti Limity rastu nie sú ničím iným, než sofistikovanejšie zabalenou pôvodnou populačnou teóriou z 18. storočia. Malthusiánske argumenty sa v diskusii o obmedzenosti zdrojov monotónne opakujú. Preto som si dal námahu prv vysvetliť Malthusovu teóriu (v knihe od Mojmíra Humpla to absentovalo).

Späť k Limitom rastu. I keď v tej dobe bolo mnoho podobných predpovedí, Limity boli najúspešnejšie. Ich úspech bol daný mixom piatich činiteľov:

Za prvé, Meadowsonovci ako prví počítali s devastáciou životného prostredia – čo bola nová myšlienka priťahujúca pozornosť.

Za druhé, tím vedcov mal novátorskú snahu využiť na predikcie počítačové modely.

Za tretie, malthusiánske katastrofické vízie sú lákavé pre široké publikum pretože záhuba ľudstva priťahuje pozornosť rovnako, ako zrážka kamióna s vlakom.

Za štvrté, sila knihy spočíva paradoxne i v tom, že ju písali neekonómovia. Bez hrozby posmechu si mohli dovoliť ignorovať všetky poznatky, ku ktorým ekonómia na tému prírodných zdrojov za 150 rokov diskusie dospela.

A za piate, celková atmosféra 70. rokov ovplyvnená dvomi ropnými krízami.

Šiety dôvod, ktorý Humpl nevyslovil, je politická motivácia. Dnes je už všeobecne známe, že kniha bola napísaná na objednávku Rímskeho klubu, ktorý bol mocnou organizáciu.

Okrem nekritického obdivu a zbožňovania žali Limity rastu i ostrú kritiku – našťastie. Najtvrdšia kritiky prišla práve od ekonómov. A nie ledajakých. Závery počítačového modelu napádali renomovaní ekonómovia a dodnes uctievaní akademici. Nordhaus označil celý model za úplne bezcenný: “Celá práca je beznádejne spiatočnícka v použitých vedeckých technikách, teoretických konceptoch i v práci s dátami.” Nositeľ Nobelovej ceny na ekonómiu James Mirrlees s kolegom Johnom Kaynom dospeli k názoru, že “celý model je koncepčne naivný, konštrukčne zúfalo amatérsky, pričom naviac používa okrajové a k tomu ešte zdeformované dáta.” K takmer totožným záverom dospeli i Surrey a Page, Robinson a mnoho ďalších.

Tak zásadné odsúdenie ekonomickej obce nie je prekvapivé. Boli to totiž práve ekonómovia, ktorí odhalili malthusiánsku podstatu Limitov Rastu a pri znalosti predchádzajúcich fatálnych neúspechov všetkých malthusiánskych prognóz pre nich nebolo intelektuálne riskantné prácu spochybniť. Spochybnili teda na oko logické tvrdenie, že z kila múky nemôžeme mať tri kilá rožkov.

Zatiaľ čo sa ekonómovia hájili názory v odborných periodikách, Meadowsonovci de facto ovládli médiá. Technicky zložitá kniha s vierohodným obsahom a podaná zrozumiteľne v dobe ropných kríz a záujmu o ekológiu slávila obrovské úspechy. Ekológovia i dnes šikovne vytvárajú dojem, že len oni rozumejú ochrane životného prostredia a že výhradne len oni sú teda kvalifikovaní fundovane hovoriť o prírodných zdrojoch. Ochrana životného prostredia je pre nich len zásterkou pre podivné sociálne plány – zelený socializmus. O ňom článok ale nie je.

Pochopiteľne, i tento sofistikovane zamaskovaný derivát populačnej teórie beznádejne stroskotal. Autori sa ukázali byť obyčajnými falošnými prorokmi do početnej zbierky, kópiami svojich malthusiánskych predchodcov, vízie ktorých sa nikdy nenaplnili. Prognózy Limitov rastu ohľadom bodu vyčerpania boli takéto:

Po dvadsiatich rokoch od vydania knihy bolo jasné, že katastrofické predikcie vyčerpania zdrojov sú zlé.

Pri stále intenzívnejšej ťažbe sa objem aktuálnych zásob zdrojov dokonca zvýšil!

Autori po dvadsiatich rokoch vydali novú verziu Limitov rastu s ešte pesimistickejším názvom Prekročenie limitov (Beyond the Limits). Ich vydaním, ktorým len posunuli okamih vyčerpania zdrojov do budúcnosti potvrdili svoje dominantné postavenie na poli, ktorému môžeme hovoriť vážne mienené sci-fi pre dospelých.

Z akých dôvodov katastrofické scenáre vyčerpania systematicky zlyhávajú? Prečo sa malthusiánske prognózy vždy nutne a spoľahlivo musia minúť s realitou a prečo tomu v prípade Limitov rastu nemohlo byť inak? Kde sú myšlienkové defekty Malthusa, Ricarda a Javorsa? Čo je nesprávne na zjavne logickej myšlienke, že zdroje sa istého dňa minú? Čo vie moderná ekonómia o vyčerpaní zdrojov povedať? A z akých myšlienok to vychádzali Nordhaus, James Mirrlees a John Kay a iní, keď nekompromisne a bez intelektuálneho rizika zamietli Limity rastu?

Julian Simon – autor ucelenej konkurenčnej teórie

Prečo by nás vyčerpanie zdrojov nemalo trápiť?

Ekonóm Julian Simon ako prvý vytvoril konkurenčnú teóriu k malthusiánskym teóriám – teóriu nemožnosti vyčerpania prírodných zdrojov. Využil pri tom logické argumenty a bohatý empirický aparát. Simons vysvetlil, že malthusiánske teórie sú nesprávne z dvoch príčin: koncept preverených zásob je mylný a nerátajú s faktorom technologického pokroku. Vďaka svojej presvedčivosti sa ešte pred smrťou stal obeťou najzúrivejších a najtvrdších útokov stúpencov malthusiánizmu.

Falošný koncept preverených zásob

Skeptikovia všetkých odtieňov stanovujú svoje predikcie vyčerpania zdrojov na dnešných odhadoch tzv. preverených zásob.

Podľa Ricarda je cena funkciou zdroja – so zmenšujúcou sa zásobou a vyčerpávaním zdroja musí rásť jeho cena. Avšak táto na prvý pohľad intiutívne prijateľná idea môže platiť len pre celkové zásoby. Čo má podstatnú vadu: ich veľkosť u žiadneho zdroja v žiadnom okamihu v čase nepoznáme a prakticky ani poznať nemôžeme.

Celkové zásoby zdroja sa kumulatívne skladajú z niekoľkých súčastí. Najmenšou podmnožinou sú preverené zásoby, ktoré sú zmapované, pretože sú vyťažiteľné za súčasných cien, súčasnej technológie a na dnešnej úrovni geologického poznania. Pravdepodobné zásoby sú najlepším existujúcim expertným odhadom dodatočných prírodných zdrojov nad rámec preverených zásob. Možné zásoby sú čisto špekulatívnym odhadom toho, ako veľké rezervy by mohli obsahovať oblasti pri známych ložiskách. Suma preverených, pravdepodobných a možných zásob a možných rezerv nemôže byť celkovou zásobou zdroja. Pretože posun k hranici celkových zdrojov ide ruka v ruke s poklesom geologického poznania.

Geologické poznanie sa s posunom k menej istým zásobám zdroja postupne limitne blíži k nule a náklady na ťažbu zdroja sa zároveň limitne blížia k nekonečnu. Znamená to logicky, že tiež celkový objem zásob akéhokoľvek zdroja sa s poklesom nášho poznania limitne blíži k nekonečnu. Rast poznania nemožno predvídať. Takže celkovú zásobu zdroja nemôžeme v žiadnom okamihu poznať. Teoreticky totiž pri zmierení sa s nekonečne vysokými nákladmi na ťažbu je možné v akomkoľvek okamihu vyťažiť i nekonečne nedosiahnuteľné a teda nekonečne veľké zásoby akéhokoľvek zdroja.

Ak toto vezmeme v úvahu, koncept celkových zásob stráca použiteľnosť, je len éterickou neznámou veličinou, ktorú determinuje iná premenná – rast poznania. Čo ideu celkových zásob diskvalifikuje v debatách o vyčerpaní zdrojov.

V diskusiách o prírodných zdrojoch sme odkázaní na preverené zásoby, ktoré ako jediné sú s rozumnou presnosťou štatisticky zmapované. V tomto prípade je Ricardova hypotéza bezcenná. Kauzalite medzi cenou zdroja a jeho preverenou zásobou je práve opačná, než Ricardo tvrdil. Cena nie je funkciou preverených zásob. Naopak. Veľkosť preverených zásob je cenou funkcie trhovej ceny a znalostí. Preverené zásoby sú len tie rezervy, ktoré má pri terajších technológiách vôbec zmysel hľadať. Preverené zdroje tak nie sú objektívnym odhadom celkového objemu zdroja.

Nikto nie je schopný akýmkoľvek racionálnym spôsobom odhadnúť veľkosť zásob ropy napríklad pri cene 3 000 dolárov za barel – čo je asi stonásobok priemernej ceny na v roku 2003 – i keď takéto zásoby s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou existujú. Nikto na svete nemal a nemá motiváciu takéto rezervy hľadať a nikdy ani mať nebude. Ľudstvo je dnes schopné vyrobiť ropné substitúty pri cene 1 500 dolárov za barel z iných látok. To vylučuje možnosť, že by niekto mal dôvod mapovať ložiská vyťažiteľné za ceny, ktoré mnohonásobne prevyšujúcu pravdepodobné budúce trhové ceny.

Hľadanie zásob zdrojov je investíciou, ktorú robí vlastník ložiska alebo užívateľ ložiska s jednoznačným cieľom, ktorým je profit. Celkové preverené zásoby zdrojov preto nie sú zámerným produktom činnosti – celosvetovým súčtom, ktorý vzniká zo štatistických dôvodov. Ale len vedľajším dôsledkom investičnej činnosti tisícov podnikateľov prahnúcich po zisku. Povaha preverených zásob je ekonomická, nie štatistická.

Vzájomnú závislosť medzi cenami zdroja a preverenými zásobami vynikajúco demonštruje príklad ropy v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Len medzi rokmi 1984 a 1988 stúpli preverené zásoby o viac ako 28 %. Vysvetlenie sa nachádza v 70. rokoch. Dramatický nárast ceny ropy po dvoch ropných šokoch vyprovokoval dva logické procesy. Na strane ponuky sa zvýšili investície do šetrnejších technológií a ďalších foriem úspor. A na strane ponuky raketovo stúpli investície do hľadania nových zásob a ložísk ropy. Vzhľadom na to, že investičný cyklus v ropnom priemysle je pomerne dlhý, výsledky oboch procesov sa dostavili až v 80. rokoch.

Kauzalita je teda presne opačná, akú predpokladal David Ricardo. Tvrdil, že čím viac zdroja využívame, tým menej ho existuje a jeho cena zákonite rastie. Realita je očividným dôkazom, že čím vyššia cena zdroja je, tým je ho viac. Vysoká cena stimuluje zavádzanie efektívnejších a úspornejších technológií i iných šetriacich procesov, hľadanie nových ložísk a podobných zdrojov a v neposlednom rade vyvíjanie umelých náhradných substitútov.

Príklad ropy je dobrou ilustráciou od zmeny cien k zmenám proverených rezerv zdrojov. Mohlo by sa zdať, že v ostatných obdobiach takáto kauzalita nejestvuje. To je však dané len faktom, že dlhodobo dôležitejším faktorom, stojacim za rastom preverených zásob, sú zmeny v technológiách a raste ľudského poznania. Naviac, v “nešokových” časoch sú posuny v preverených zásobách hladšie, jemnejšie a teda menej nápadné. Na ilustráciu vzájomnej závislosti je nutné použiť sofistickované empirické metódy. Avšak na kauzalite samotnej to nič nemení.

Koncept preverených zásob je teda bezcenný a nepoužiteľný v tom zmysle, ako ho vnímajú malthusiánisti.

Faktor technického pokroku: poznanie vytvára zdroje

Práve rast ľudského poznania spôsobuje, že u prírodných zdrojov vidíme úplne opačný vývoj než predpovedajú malthusiánisti. Je hlavným a najzásadnejším dôvodom totálneho zlyhania malthusiánskych predikcií. V predošlej časti článku som ho označil za hlavný faktor, ktorý mení preverené zásoby zdrojov. Ľudské poznanie je však omnoho významnejšie. Rast ľudského poznania relativizuje obmedzenosť akéhokoľvek zdroja či výrobného faktoru, ktorý ľudstvo používa.

Malthusiánisti neberú v úvahu alebo prinajmenšom výrazne podceňujú faktor rastu ľudského poznania a technologického pokroku. Pritom práve toto umožňuje dlhodobo tak pokles nákladov ťažby, ako i pokles nákladov na hľadanie jeho zásob. Naviac je to práve rast ľudského poznania, ktorý umožňuje hľadanie náhradných látok za existujúce zdroje.

Poznanie relativizuje fyzickú vyčerpateľnosť každého a jedného prírodného zdroja a výrobného faktora na planéte. Fyzickú obmedzenosť pôdy ľudský rozum postupne prekonáva miniaturizáciou, stavaním do výšky (viacposchodové budovy) či do hĺbky (sklady, podzemné garáže) alebo technologicky intenzívnejším využívaním pôdy. Každá viacposchodová budova je odpoveďou ľudského poznania na prirodzenú obmedzenosť plochy Zeme.

Dostupné štatistiky ukazujú, že v celom vyspelom svete sa za posledných 100 rokov celková výmera poľnohospodárskej pôdy znížila o viac ako 25 % pri súčasnom raste obyvateľov a raste objemu produkovaním potravín na viac než trojnásobok. Fyzicky menší objem zjavne fixného zdroja – poľnohospodárskej pôdy – tak dokonca produkuje viac potravín než pred 100 rokmi.

Efektívnejšie využívanie akéhokoľvek zdroja, rozširovanie jeho doposiaľ známej zásoby, či nahradzovanie zdroja iným zdrojom je ekvivalentom rastu množstva tohoto zdroja. Platí to pre všetky existujúce zdroje. To isté, čo som opísal pri pôde, sa deje pri každom zdroji – pri železe, zinku, zlate, dreve, vode, rope, uhlí, hliníku, pri bauxite, kameni, atď. Je to možné vďaka rastu ľudského poznania. Ono zabezpečuje praktickú nevyčerpateľnosť zdrojov.

Celý problém rastu sa teda scvrkol len na otázku, či sa sám rast ľudského poznania niekedy vyčerpá. Pre poznanie je však charakteristické, že je nevyčerpateľným zdrojom. Neexistujú žiadne mysliteľné limity pre jeho budúci rast.

A ak ľudské poznanie neustále rastie a rastie, tak potom fyzická obmedzenosť zdrojov nie je prekážkou rastu, ani nespôsobuje nevyhnuteľný nárast ceny zdroja v dlhodobom období, ako predpokladal Ricardo. Ignorovať pri dlhodobom prognózovaní tento zásadný faktor znamená vystaviť sa riziku absurdných predpovedí.

Malý príklad. Lineárna extrapolácia trendov v doprave z roku 1880 za predpokladu nulového technologického pokroku tejto oblasti by ukázala, že dnešné mestá by mali byť pochované pod nánosom konského trusu. Takáto je logika malthusiánskych katastrofických predikcií.

Prírodné zdroje nie sú prírodné

Zaujímavé je, že malthusiánske prognózy sa takmer výlučne týkajú práve vyčerpania prírodných zdrojov. Ťažko ale nájsť prognózu, ktorá by varovala pred vyčerpaním konkrétneho výrobku. Podľa malthusiánistov je síce nutné báť sa, že ľudstvo spotrebuje ropu, uhlie, plyn, meď, ale nikto z nich nevaroval, že by sme sa mali bát vyčerpania zásoby ihiel, nití, telefónov, automobilov či kuchynských liniek. Samotná predstava vyčerpania zásoby ihiel pôsobí komicky.

Ale na výrobu finálnych statkov sa musí odčerpať nejaký prírodný zdroj! Železná ruda, nikel, drevo, ropa, atď. Ako je teda možné, že vyčerpanie konkrétnych statkov nie je malthusiánistami zdôrazňované?

Odpoveď na túto otázku sa skladá z dvoch častí a každá z nich nabúrava predstavu o tom, čo je to vlastne prírodný zdroj.

Prvá časť odpovedi je, že samotný zdroj a jeho ťažba sú z hľadiska spotrebiteľov úplne nepodstatné. Nie je dôležitý prírodný zdroj ako taký, ale len úžitok finálneho statku. Pre akéhokoľvek spotrebiteľa nie je dôležité, či je suchý článok vyrobený zo zinku, z lítia alebo z iného alkalického prvku, či dokonca z úplne iného materiálu, ale len to, či dodáva akumulovanú elektrickú energiu. Platí to pre každý výrobok: dôležitý je úžitok z produktu, nie materiál. Preto je tiež zrejmé, že vyčerpanie konkrétneho statku nie je problémom: vstupy pri výrobe sa predsa dajú nahradiť inými. Tak platy nahradili pri mnohých bežných statkoch kovy, ktoré zase predtým vytlačili drevo.

Druhá časť odpovede spočíva vo fakte, že prírodné zdroje sami o sebe sú úplne bezcenné – nemajú žiadnu hodnotu. Zdroje totiž neexistujú nezávisle na človeku. Zdrojom v pravom význame slova je to, čo má pre ľudstvo hodnotu. Ropa bola ešte začiatkom 19. storočia bezvýznamná čierna tekutina bez akejkoľvek ceny. Až ľudské poznanie z nej zdroj na ťažbu spravilo. Takisto opustené kamenné lomy v Európe alebo uzavreté nevyťažené zlaté či uhoľné bane kdekoľvek na svete dokazujú, že význam zdroja v danom mieste a čase môže pre človeka klesnúť alebo byť dokonca nulový, napriek tomu, že v inom mieste a čase má zdroj obrovskú hodnotu. Saharský piesok je bezpochyby prírodným zdrojom v prírodovedeckom zmysle slova, ale žiadne prognózy jeho vyčerpania nevznikajú, pretože tento zdroj (možno zatiaľ) nemá hodnotu.

Tak sa dostávame k ďalšej vlastnosti ľudského poznania: Ľudské poznanie vytvára zdroje! Človek nie je pasívnym užívateľom zdrojov, ale svojim poznaním z bezcenných zdrojov vytvára zdroje s ekonomickou hodnotu. Slovné spojenie “prírodné zdroje” sugeruje predstavu, že ide o zdroje majúce hodnotu bez ohľadu na existenciu človeka. Práve som dokázal pravý opak. Žiaden zdroj nie je skutočne zdrojom, ak mu hodnotu ľudská činnosť nedá. Preto nie je možné povedať, čo bude v budúcnosti zdrojom, ani čo ním nebude.

Pre prírodné zdroje platí teorém nekonečnej substitovateľnosti – ako ukázal Simon. Človek využíva len zdroje, ktoré majú ekonomickú hodnotu a až toto spôsobuje, že pre ne platia rovnaké ekonomické zákony ako pre iné statky. Spotrebuvávame len tie zdroje, ktoré za najnižšiu cenu prinášajú najvyšší úžitok. Ak rovnaký úžitok prinesie lacnejší zdroj, človek z neho spraví ekonomický zdroj.

Z ekonomického hľadiska je teda nemožné, aby sa ľudstvo vôbec priblížilo okamihu, kedy by uvažovalo, či vyťažiť posledný barel ropy a či nie. Pretože už dávno predtým by človeku úžitok poskytoval iný zdroj. Keby čisto teoreticky zostal na svete posledný barel ropy a ropa by ešte stále bola zdrojom, potom by jeho hodnota musela byť nekonečne vysoká a motivácia vlastníka by bola nekonečne vysoká nevyťažiť ho a jeho cenu ešte zvýšiť. Ale zároveň by existovala nekonečne vysoká motivácia nahradiť už dávno predtým ropu iným zdrojom.

Ak je ťahúňom všeobecného rastu ekonomických zdrojov ľudské poznanie, potom ich pomyslená zásoba nie je fixná. Ak je skutočnou podstatou zdroja jeho úžitok pre človeka a nie jeho existencia ako taká, tak potom zdroj nie je prírodný, ale ľudský. A ak platí, že zdroje nie sú vo svojej podstate prírodné a ich zásoba nie je fixná, znamená to, že nie sú vyčerpateľné. Nie sú vyčerpateľné v tom zmysle, že úžitok plynúci z ich využívania nemá žiadne prirodzené limity pre svoj rast.

Záver – kde ležia skutočné hranice rastu

Tento článok je spracovaním knihy “Vyčerpání zdrojů – Skvěle prodejní mýtus” od českého ekonóma Mojmíra Hampla. Predslov napísal Václav Klaus, bývalý český prezident. Je sumárom najdôležitejšieho; vynechal som kapitoly o ekológii a ekologizme, médiách a popularite Limitov rastu a o globálnom otepľovaní. Tiež som sa snažil o vyššiu zrozumiteľnosť. Prvé časti som sa snažil skrátiť, avšak nové poznatky som častokrát len prekladal pretože inak by sa ich nedalo pochopiť. Pre čitateľa, ktorý nepozná žiadného českého ekonóma, ale len zahraničných, odporúčam preštudovať Juliana Simona a jeho teóriu nevyčerpateľnosti prírodných zdrojov.

Článok som spísal predovšetkým na podnet debaty o podiele zo zisku, kde mnohí diskutéri varovali pred vyčerpaním zdrojov z dôvodu rýchlej produkcie. Tieto starosti boli neopodstatnené a ak by aj boli, vôbec nepatria do debaty o podiely pretože jeho zavedenie by znamenalo len rýchlejšie priblíženie sa k nevyhnutného bodu vyčerpania. Druhý dôvod pre písanie je, že je to zaujímavá téma a čitateľov zaiste obohatí.

Všetky štatistiky za posledných 200 rokov ukazujú, že ľudstvo sa k vyčerpaniu zdrojov nijak nepriblížilo. Naopak. Preverené zásoby prírodných zdrojov trvale rastú a ich relatívne ceny klesajú. Empirické štúdie ukazujú, že dnešné preverené zásoby ropy sú 15-krát vyššie než v roku 1948. Ani rastúci počet obyvateľov Zeme nijak neobmedzil dostupnosť zdrojov. Ľudstvo nenarazilo na akékoľvek limity, ktoré by nedovolovali rastúci počet obyvateľov uživiť, ošatiť a inak zabezpečiť. Opäť, pravý opak je pravdou. Rastúce množstvo potravín vyrába menší počet zamestnancov na stále sa zmenšujúcej ploche. Uspokojenie žiadnej ľudskej potreby nebolo narušené nedostatkom prírodných zdrojov a i naďalej to vyzerá tak, že jediné ozajstné zdroje utrpenia, chudoby a hladu spočívajú v devastujúcej a sebazničujúcej neekonomickej činnosti človeka (vojny, revolúcie, embargá, teror). Nie vo vonkajších limitoch, ktoré by rozvoji ľudstva postavila planéta Zem ako taká.

V akejkoľvek diskusii o prírodných zdrojoch je nutné pamätať na fakt, že zdroje sú vytvárané ľuďmi a podstatou ich existencie je teda rast ľudského poznania, ktoré nemá žiadne prirodzené hranice. Nie je najmenší dôvod sa domnievať, že by rast poznania nebol nekonečným procesom. Ak je rast poznania nekonečný, musí tiež platiť to isté i pre objem zdrojov, ktorým sme si nepresne zvykli hovoriť prírodné zdroje. Samotná obmedzenosť ekonomických zdrojov nie je bariérou rastu a otázka či vyčerpanie zdrojov hrozí alebo nie, nie je zaujímavá – vyčerpal sa jej ekonomický obsah.

Keď ekonómovia hovoria o nekonečnom raste, vychádzajú z týchto myšlienok, ktoré na celej čiare teoreticky porazili malthusiánstvo. Používať dnes argumenty, aké som spomenul na začiatku, je známkou ekonomickej nevzdelanosti.

Existuje teda nejaký skutočný problém v oblasti prírodných zdrojov? Určite. Ale je rovnaký, ako kedykoľvek predtým a rovnaký ako kedykoľvek v budúcnosti. Problémom je iba to, že zdroje sú vzácne. Ich získavanie nie je bezplatné, musíme investovať úsilie a kapitál. Nič viac a nič menej.

Uvedené závery sa môžu na prvý pohľad javiť veľmi kontraintuitívne a málo prijateľné. Avšak ako už naznačil nadpis tejto práce, zmyslom textu nie je podporovať rozšírené a väčšinou prijímané mýty, ale pokúsiť sa vyvrátiť ich. A k vyvráteniu mýtov je často potrebné pozrieť sa na veci inak, než býva zvykom. Až potom sa objavuje niečo nové. Nakoniec, väčšina prevratných a dnes úplne bežných myšlienok Koperníka či Galilea začala nepríjemným nabúravaním zažitých mýtov, ktoré vo svojej dobe boli intiutívne prijateľnejšie než teória nemožnosti vyčerpania prírodných zdrojov od Juliana Simona, ktorá sa nachádza v rovnakej váhovej kategórii.

A ak ešte niekoho ťaží úprimná starosť o to, aby k vyčerpaniu zdrojov nedošlo, tak potom sa štúdia rovnako úprimne a otvorene snažila povedať: Spite kľudne, vyčerpanie zdrojov nehrozí.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Představitelé Národní demokracie, předseda Adam B. Bartoš a bývalý místopředseda Ladislav Zemánek, půjdou k soudu. Podle státního zástupce hanobili židovskou komunitu a podněcovali k rasové nenávisti. Hrozí jim 3 roky za mřížemi.

Jihlavský státní zástupce Mgr. Ivo Novák podal k okresnímu soudu v Jihlavě obžalobu 8. března 2016. Novák se tak rozhodl na základě dosti pochybného znaleckého posudku vypracovaného Josefem Zouharem. Připomínáme, že Bartoš a Zemánek jménem strany u příležitosti výročí vraždy Anežky Hrůzové, za niž byl opakovaně odsouzen Žid Leopold Hilsner, konstatovali v Polné u Jihlavy následující: „Na tomto místě byla o Velikonocích 1899 brutálně zavražděna nevinná dívka Anežka Hrůzová. Její smrt český národ semkla a s naléhavostí mu ukázala nutnost řešení židovské otázky. Židovská otázka nebyla dosud uspokojivě vyřešena.“ Za prosté konstatování faktu se ale dočkali štvanice nejen mediální.

Státní zástupce Novák vyšel vstříc trestnímu oznámení brněnského radního Bc. Michala Doležela, nechvalně známého havlistického aktivisty, a přitakal jeho nehoráznému a dehonestujícímu prohlášení, jež učinil už 10. dubna loňského roku ve vysílání ČT, kdy představitele Národní demokracie obvinil, že vybízejí k „holocaustu“ a „masovému vyvražďování Židů“. Pánové Doležel, Novák i Zouhar buď nevědomky, nebo účelově ztotožnili „řešení židovské otázky“ s „konečným řešením židovské otázky“, a tak mohou Bartoše se Zemánkem obviňovat z nacistické rétoriky.

Nechce se věřit, že by se tak diletantské chyby dopustili omylem. Spíše se zdá, že jde o politicky motivované jednání namířené proti objektivně posilující opozici s cílem jejího zastrašení a potlačení. Je s podivem, že od března 2015, kdy k údajným trestným činům došlo, se policie rozhodla národní demokraty obvinit až v listopadu a tuto skutečnost jim sdělit doslova pár dní před Štědrým dnem. Je pravděpodobné, že obvinění si vynutily určité zainteresované skupiny buď z politického prostředí, anebo z kruhů silné židovské lobby. Zdaleka by za dobu existence strany nešlo o první případ.

V České republice se schyluje k politickému procesu. Liberálně demokratický režim tak pomalu odhaluje svou skutečnou povahu. Za tresty pro vlastence se však dočká zasloužené odplaty.

Národní demokracie

Knihy Adama B. Bartoše

Obrázok lúzerského antifáka: “Ten, ktorý stratil vlasteneckého ducha, stratil aj seba a celý svet sám o sebe.” – Johann Gottfried von Herder, Pojednanie o pôvode reči, 1772

Nemecký filozof Johann Gottfried von Herder (1744-1803) sa vo svojej “Pojednaní o pôvode reči” výrazne odklonil od predchádzajúcich úvah o ľudskej prirodzenosti. Rovnako, ako Platónove úvahy o duši, aj väčšina filozofov z obdobia Osvietenstva mala tendenciu nazerať na ľudskú prirodzenosť všeobecnými termínmi predpokladajúc, že racionalita je jej najvýraznejší aspekt, a že táto racionalita je rovnomerne rozložená po celej ľudskej populácii. Argumentovali, že človek je rovnaký všade, kde sa nachádza. Herder prišiel s veľmi odlišným názorom. Tvrdil, že pokiaľ sa ľudia v rôznych historických dobách a kultúrach tak menili vo svojich predstavách, viere a schopnostiach, ľudská prirodzenosť musí byť v rôznych kultúrach tiež radikálne odlišná. Píšuc ešte pred objavom rasovej a genetickej vedy Herder tvrdil, že značné rozdiely medzi kultúrami možno čiastočne vysvetliť dvoma základnými pozorovaniami. Prvým bolo, že človek je nesporne výtvorom svojho stáda, spoločnosti. Vyjadrené iným spôsobom, človek je, či sa mu to páči alebo nie, viazaný k skupine, z ktorej pochádza. Druhým a súvisiacim je, že ľudské hodnoty a vnímanie samého seba sú formované okolitou spoločnosťou a kultúrou, obzvlášť rečou.

Táto predstava o “vytvarovaní” človeka jeho okolím a kultúrou viedla Hedera k ďalšej súvisiacej myšlienke – že človek sa nenarodil “kompletný”. Heder to vyjadril: “Včela sa stala včelou akonáhle vytvorila prvú bunku, ale osoba sa nestala človekom, dokiaľ nedosiahla úplnosti. Ľudia sa vyvíjajú po celý svoj život. … Stále sa vyvíjame, nepokojní a nenásytní. Podstatou nášho života nie je uspokojenie, ale skôr pokrok a nikdy sa nestaneme človekom, až kým nedôjdeme do konca svojho života.” Aj za cenu chybnej interpretácie je potrebné zdôrazniť, že Herder nebol existencialista. Nikdy nenaznačoval, že sa nemôžeme nikdy uspokojiť a každý by mal neustále hľadať naplnenie svojho vlastného hyper-individuálneho osudu. Herder skôr argumentoval, že posun k tomu, aby sme sa stali kým sme, k našej identite, je do značnej miery určený tým, ako efektívne napĺňame svoj osud vo svojej skupine. Môžeme dosiahnuť úplnosti, a táto úplnosť je naplnená, keď sa staneme časťou svojho rodu a naplníme svoju úlohu, keď odovzdáme jeho hodnoty novej generácii. Teda naša identita má aj nevyhnutnú národnú a kolektívnu identitu. Táto časť našej osobnej identity je nám odovzdávaná a značná časť toho, kto sme, teda nie je záležitosťou voľby.

Podľa Herdera akýkoľvek zásah do tohto procesu stávania sa súčasťou národa má katastrofálne následky. Tvrdil, že každý národ je odlišný, líšiaci sa podnebím, vzdelaním, zvykmi, tradíciami a dedičstvom. Herder napísal, že božská prozreteľnosť “nádherne oddelila národy nielen lesmi a horami, oceánmi a púšťami, riekami a podnebím, ale obzvlášť rečou, záľubami a charaktermi.” Národná kultúra má tak kľúčový význam pre formovanie osobnej identity a charakteru, že bez nej by bol jedinec neúplný. “Ten, ktorý stratil vlasteneckého ducha, stratil aj seba a celý svet sám o sebe. … V istom zmysle slova je každá ľudská dokonalosť národná.” Stať sa človekom zahŕňa rast a učenie plne sa identifikovať s vlastnou kultúrou a jej hodnotami. Iba tým, že prijmeme tento rast a stotožnenie sa môže v jedincovi odkryť “skutočnú” podstatu a naplniť jeho osud.

Pre Herdera kľúčom k tomuto “stávaniu sa” – pomocníkom pri osobnom rozvoji – je reč. Reč bola prirodzene vyvinutá skupinou pre odovzdávanie svojej kultúrnej podstaty. Reč môže určovať myslenie alebo správanie a jazykové návyky v skupinách môžu prikláňať jej členov k určitým možnostiam pri výklade. Rečové návyky v rodinách alebo národoch teda neprenášajú iba faktické informácie o okolitom svete svojim nasledovníkom, ale aj hodnoty a vnímanie sveta. Užitočným príkladom môže byť skutočnosť, že všetky európske jazyky majú slovo pre “lásku” a pojem “romantickej lásky.” Slovo a pojem, ktorý je ním popísaný sa vynoril z pevného a jasne európskeho hodnotového súboru a svetonázoru. Naproti tomu, japonský národ až do 19. storočia, kedy k nemu dorazil globalistický projekt, nepoznal slovo “láska”, ani nič, čo by sa aspoň vzdialene blížilo kultúrnemu pojmu či chápaniu romantickej lásky. Až keď boli západné romány preložené do japončiny a tak zaviedli mnoho európskych pojmov, boli Japonci nútení fonetizovať slovo ako ra-bu. Veľavravné je, že aj naďalej sa používa veľmi zriedka a samotný pojem, ako existuje v Japonsku, by bol sotva pochopený Európanom.

Herder kladie dôraz na jazyk, hodnoty a kultúru, ktoré posilňujú jeho pohľad na národnosť a ľudskú prirodzenosť: na vytvorenie skutočného národného celku jednoducho nestačí byť iba jeho genetickým potomkom. Nemec, dokonca aj s rýdzim nemeckým genetickým dedičstvom, sa nestane plnohodnotným Nemcom, kým nedosiahne “kompletnosť” vďaka prijatiu kultúrneho dedičstva. To ukazuje neistú povahu jedinca a národa, ktoré závisia na reči, hodnotách a kultúre. Zmeny a odchýlky v reči môžu narušiť prenos hodnôt a tak môžu poškodiť reprodukciu národného spoločenstva, aj keď jeho pôrodnosť môže byť stabilná. Jednoducho povedané, dokiaľ národ dokáže efektívne odovzdávať svoje hodnoty, svetonázor a kultúru svojmu rasovému potomstvu, je pôrodnosť irelevantná, pretože pôrody produkujú iba potencionálnych štátnych príslušníkov, ktorí nie sú nikdy “plne dotvorení.” Taký národ nakoniec zahynie.

Vidíme to aj dnes. Ľudia európskeho pôvodu môžu mať dosť detí (aj keď menej, než predošlé generácie), ale to neznamená, že produkujú Európanov v pravom slova zmysle. Pokrivená reč zavádza akúsi kultúrnu profylaxiu. Kultúrna profylaxia samozrejme nevyhnutne povedie k biologickým dôsledkom.

Orwell majstrovsky predviedol túto slabinu rečového a kultúrneho prenosu (predvídajúc ich zneužitie) v románe “1984”, kde je jeho myšlienka “newspeaku” postavená na predpoklade, že ak sú slová a pojmy zakázané a odstránené, potom nemôžu byť ani myslené. Následkom toho sa kultúra vo svete románu “1984” dramaticky zmenila. Boli zakázané slová ako “sloboda”, zatiaľ čo sa zaviedli výrazy ako “myšlienkový zločin.” Počas jedinej generácie orwellovská spoločnosť prestala veriť v slobodu a začala veriť v platnosť “myšlienkového zločinu”, akoby to bolo niečo, čo vždy existovalo.

Slová môžu byť samozrejme sprofanované, môže sa z nich stať tabu, alebo môžu byť vytvorené nové. Stačí poukázať na frázy ako “biely supremacista”, “fašista”, “rasista”, “trestný čin z nenávisti”, “ľudské práva”, “tolerancia”, “rozmanitosť”, “multikulturalizmus” a máme východzí bod mnohých našich súčasných ťažkostí vďaka manipulácii s rečou, a tým aj deformovaním našich hodnôt a zničeniu našej kultúrnej reprodukcie. Predstavte si svet, kde slová ako “kapitalista” a “proletariát” neboli nikdy zavedené; svet, kde takéto koncepty nikdy nezapustili korene.

Herderove pozorovania o zraniteľnosti jazyka sa pozoruhodne zhodujú s neskoršími obavami o jazykovú čistotu a o vplyve židovských intelektuálov na jazykový život európskych národov. V roku 1793 Johann Gottlieb Fichte publikoval “O Francúzskej revolúcii”, v ktorej apeloval na európske národy, aby si zachovali jazykovú čistotu a obviňoval Židov zo zavádzania cudzích myšlienok do európskeho povedomia rozprávaním v pôvodných európskych jazykoch “sladkými slovami o tolerancii, ľudských právach a občianskych právach, ktorými porušujú naše základné práva.” V roku 1819 Jacob Grimm publikoval “Deutsche Grammatik”, v ktorej rozvíjal Fichteho myšlienky o čistote nemčiny a zdôrazňoval zjednocujúcu silu jazyka ako “völkische sprachenheit.” Grimmova kniha podľa všetkého znamenala počiatok stabilného zvyšovania pozornosti voči jazyku “völkisch” mysliteľmi. Mnoho z týchto učencov a mysliteľov neskôr namietalo proti asimilácii Židov na základe toho, že zvýšený počet Židov hovoriacich nemeckým jazykom by taktiež zvýšil infiltráciu židovského myslenia do nemeckej jazykovej kultúry. Následkom by bolo jej zriedenie a skazenie.

Herder je občas súčasnými vzdelancami označovaný za kultúrneho relativistu, odmietajúc vidieť jednu kultúru nadradenú druhej, alebo jednu rasu vyššie ako druhú. Takéto neobjektívne a rozvratné interpretácie idú úplne mimo ústrednej myšlienky vytvárania ľudskej prirodzenosti. Hlboko sa zaujímal o pravosť ľudskej a národnej identity a o ich vzájomnú závislosť na reči, ako spôsobe kultúrneho prenosu, a reprodukcii. V tomto ohľade mohol byť pre Herdera čestný africký divoch v skutočnosti nadradený kultúrne a rasovo odcudzenému Európanovi, pretože bol autentickejší voči sebe a svojej povahe. Biely muž, ktorý popiera svoje rasové a kultúrne korene, ktorý vidí sám seba ako akéhosi “svetoobčana”, to je podvod a karikovanie ľudskej bytosti; neúplné a definitívne nezmyselné. Tu nie je “svet”, ktorý by mohol potvrdiť občianstvo; žiaden jediný veľký “ľudský druh”, ktorého by mohol byť členom. Alebo ako to Herder uviedol:

Herder by dnes nebol zmätený kultúrnou kritikou židovských intelektuálov a ich spojencov. Veril, že je správne a cnostné nasledovať nadčasové hodnoty rodiny a spoločnosti, a nie ich spochybňovať a kritizovať. Oceňoval hodnoty organickej národnej komunity (“das Volk”) a bol kritický k módnym trendom Osvietenstva, ktoré predstierali záujem o imaginárne “celé druhy”. Neberúc do úvahy cudzincov, ľudia, ktorí nasledovali takéto štýly a myšlienky boli v Herderovej mysli zakrpatení a neúplní pri rozvoji svojej ľudskej povahy. Odcudzili sa od svojho ľudu a kultúry. Sledovali falošnú cestu. Neboli nič viac, než biologické tiene naháňajúce ideologické tiene. Herder by sa vysmial a bol by znechutený mnohými “svetoobčanmi”, ktorí sa dnes pýšia svojimi cudzími, patologickými “cnosťami” na našich uliciach. Títo jedinci, ktorí sa vo svojej arogancii domnievajú, že sú vrcholom ľudského osvietenstva (!), by videli Herdera ako svoj pravý opak – menejcennejšieho než najhorší divosi, ktorí dnes obývajú džungle a dažďové pralesy.

“Zápasil som so svojou najvnútornejšou dušou: sú tieto osoby ľuďmi hodnými náležať k veľkému národu? … Rozmýšľal som s úzkostlivými obavami o masách tých, ktorí už viac nepatria ku svojmu národu a sledoval som ich rast do rozmerov hrozivej armády.” – Adolf Hitler, Mein Kampf

Aj keď na Západe máme viac než spravodlivý podiel patologických rasových popieračov, neexistuje snáď žiadny lepší príklad “kultivovaných tieňov”, než sú takzvaní “antifašisti”, alebo Antifa. Títo ľudia môžu byť naši genetickí bratia a sestry, ale sú neúplnými členmi nášho národa. Sledujú falošnú cestu, ktorá je veľmi vzdialená tej, po ktorej kráčali aj ich predkovia. Predstierajú starosť o “celý druh”, ako povedal Herder, zatiaľ čo napomáhajú zničeniu vlastnej odnože tohto druhu. Môžeme byť znepokojení patologickým altruizmom mnohých bielych ľudí, ale bieli antifašisti to dvíhajú na neuveriteľnú úroveň. To, čoho sme v skutočnosti svedkami medzi antifašistami, nie je patologický altruizmus, ale agresívne patologické sebazničenie. Tento fenomén si zasluhuje bližšiu štúdiu.

Domnievam sa, že Herderove zamyslenia nad ľudskou prirodzenosťou, nám môže pomôcť pri pochopení bielej Antify. Ignorujme na chvíľu ich manipulátorov a zmätených starých hippies. Antifašizmus je prevažne fenoménom mládeže a to je presne to, čo by sa dalo očakávať pri hnutí zloženom z “neúplných”. Demografia Antify odráža jej nezrelé, zakrpatené a stagnujúce ideologické korene. Je zložená z tých, ktorí nedokážu rásť. A napriek všetkým sklonom k radikalizmu, keď členovia dosiahnu stredný vek a opúšťajú hnutie, elegantne vkĺznu do buržoázneho liberalizmu. Zostávajú zakrpatení, ale tvoria súčasť väčšej a tichšej masy “neúplných”. Ich “radikalizmus” je prechodný a povrchný. Keď dosiahnu vek 30 – 40 rokov, zdržiavajú sa konfrontačnej sebadeštrukcie, ale zostávajú ďaleko od vlastenectva, ktoré vymizlo z ich ľudskej prirodzenosti. Aj naďalej budú voliť, konať a vychovávať svoje deti ako “svetoobčania” a tak zostanú púhymi tieňmi až do dňa svojej úbohej a nezmyselnej smrti.

Viackrát som počúval, že naše hnutie by sa malo usilovať viac zasiahnuť mládež. Nesúhlasím. Viac mladých je žiadúcich iba do tej miery, ktorá môže pomôcť zatraktívniť našu vec pre mladých. Ale my musíme pre našu vec pritiahnuť viac bielych stredného a staršieho veku. Domnievam sa, že nič skutočne životaschopné, trvanlivé a konštruktívne nemôže vzísť z hnutia skladajúceho sa prevažne z ľudí mladších ako 20 rokov – ako je tomu v prípade Antify. Antifa môže samozrejme zverbovať množstvo nezamestnaných agitátorov z tejto vekovej skupiny na boj s nacionalistami, ale čo kedy tieto osoby vybudovali alebo vytvorili? Aký politický program je presadzovaný Antifou mimo neustáleho jačania o “ľudskosti” a hysterického bečania o “boji proti rasizmu”? Ako už samotný názov napovedá, Antifa je antiideológia. Chýba jej predstavivosť. Existuje iba pre ničenie. Keď telo produkuje bunky, ktoré sú neužitočné, zhubné a ničivé, nazývame to rakovina. Antifa je obzvlášť agresívna a akútna rakovina v tele národa.

Naproti tomu skutočnosť, že v našom hnutí sú zastúpené všetky vekové skupiny, najmä múdrosť staršej generácie, vyjadruje jeho prirodzený charakter a väčší dôraz na ideologickú pravdivosť. To je to, čo Herder vnímal ako prirodzenú životaschopnosť. Jeho odkaz je nestarnúci a nadčasový. Naše hnutie je v súlade s ľudskou prirodzenosťou. Keď som bol koncom minulého roka informovaný, že náš vážený veterán bol napadnutý bandou Antify na konferencii NPI (National Policy Institute – think tank bielych nacionalistov) vo Washingtone D.C., bol som útokom nielen znechutený, ale aj zasiahnutý mentálnym obrazom, ktorý útok vyčaroval. Matt Forney bol tesne pred ukončením konferencie varovaný iným účastníkom. Ten ho vystríhal, že Antifa vyslala svojich členov ku každému východu z miesta konania konferencie – budovy National Press: “Tí chlapi nebojujú fér. Skočí na teba celá skupina, skopú ťa, neštítia sa ani útoku na starých ľudí; Budeme musieť vymyslieť spôsob, ako odísť bez toho, aby sme boli napadnutí. Nemôžeme ich nechať zaútočiť na našich starších členov, alebo aby ich sledovali do metra.”

Bol to útok na Sama Dicksona, jedného zo starejších nášho hnutia, ktorý v mojej mysli vytvoril obraz rozdielu medzi našim hnutím a Antifou. V našom hnutí je veľký počet starších osôb, ktoré boli spolu v dobrom i zlom, v zlých časoch aj v tých dobrých a stále bojovali za našu vec. Bojovali, rástli, tvorivo pracovali a boli veľkou oporou a vzorom pre mladšie generácie nacionalistov. Boli to úspešní podnikatelia, vedci, vojaci, pedagógovia, umelci a právnici. Neúplné tiene, ktoré tvoria Antifu, ani vzdialene nezodpovedali ich kalibru. Zameranie týchto oportunistických a zbabelých osôb na našich starejších iba zdôrazňuje ich nespôsobilosť. Obzvlášť keď sa títo zbabelci zamerajú na osamelú obeť, alebo osobu staršiu ako 65 rokov. Niektoré fotografie antifašistov po nedávnej nacionalistickej demonštrácii v anglickom Doveri vypovedajú viac, ako je to možné slovami.

Strety antiimigračných zoskupení vrátane Národného frontu (NF) a English Defence League (EDL) počas protestov v anglickom Doveri. V snahe narušiť protesty antifašistické skupiny vrátane Unite Against Fascism (UAF) a Kent Anti-Racism Network (KARN) zahájili protidemonštráciu. Ďalší “tieňoví” Európania boli poučení o realite.

Plne súhlasím s názorom, že patologický altruizmus ovplyvňuje bielu populáciu celého sveta. Ak chceme lepšie porozumieť tomuto javu, Herderove skôr filozofické než vedecké ponímanie vlastenectva a etnocentrizmu nám ponúka cenné objasnenie, ako analyzovať a interpretovať sebadeštruktívne správanie bielych. Som naďalej presvedčený, že nikdy nesmieme zabúdať na dôležitosť cudzieho ideologického vplyvu na bielu populáciu – je to jed, na ktorý treba poukazovať a s ktorým treba počítať. Avšak je zrejmé, že sme náchylní k chorým úrovniam etnomasochizmu. Herderove predstavy o vlastenectve a odovzdávaní kultúrnych hodnôt môžu vrhnúť viac svetla na to, prečo je kultúra 20. storočia tak nevraživá k pocitom rasovej identity u našej mládeže. Môže to vysvetliť, prečo sa pri mnohých príležitostiach staviame v boji proti etnickým bratom a sestrám, ktorí sa ani nezdajú byť ľuďmi. Vysvetľuje to, prečo sú obyčajnými “tieňmi” miesto toho, čo by mohli a mali byť.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Andrew Joyce, Occidental Observer

Argument: Pred istou dobou vyslovil Greg Johnson zaujímavý názor – je potrebné sťažiť Izraelu správu štátu a zvýšiť náklady na jeho správu tak veľmi, ako je to len možné. Čím viac úsilia a zdrojov Židia vynaložia na jeho prevádzku, tým menej ich budú mať na útoky proti záujmom bielych.

To isté sa dá povedať o Systéme ako celku. Čím viac úsilia a prostriedkov Systém vyžaduje na udržanie narušeného a rozpadajúceho sa multikultúrneho režimu, tým menej sa môže zameriavať na tých, ktorí pracujú v prospech bielej politiky. Preto to, čo potrebujeme, je napnúť a vyčerpať Systém tak, ako je to len možné. Zaistiť, že nebude mať pokoj, neustále podporovať chaos a zmätok, aby bol Systém bez prestávky v defenzíve a neustále sa snažil zabrániť pádu do anarchie. Oslabený Systém v zúfalej snahe o prežitie otvára mnoho možností pre nacionalistickú expanziu.

Protiargument: Systém odpovie na našu škodu ešte väčším potlačením bielych (“čím horšie, tým lepšie” je najčastejšie iba výmysel, horšie obvykle znamená naozaj iba horšie).

Odpoveď: Záleží na tom, akú podobu naberú problémy Systému. Ak bude problémom masová mobilizácia naštvaných bielych más, vybudených Trumpom a následne zosilnený aktivizmom “hnutia”, Systém môže vnímať, že najlepším postupom je menej represie v spojení s pokusmi o reformy – podobné tomu, o čo sa snažil Gorbačov v ZSSR. Záleží na nás – ak porastie hnev bielych, potom to bude problém, ktorý sa bude Systém snažiť upokojiť; ak budeme sedieť a nič nerobiť, nechať farebných a sio-židov chvastať sa, vrieskať a obracať pozornosť na seba, potom bude Systém cítiť, že musí upokojiť ich a nie nás.

Protiargument: Reformy Systému budú poistným ventilom, ktorý upokojí hnev bielych, takže naše požiadavky na zmeny bude zložitejšie presadiť (opäť argument “čím horšie, tým lepšie”).

Odpoveď:Toto je podľa mňa totálne nepochopenie základnej povahy väčšiny revolúcií v histórii. Spomínam si na to, čo som čítal v knihe sovietskeho prebehlíka Viktora Suvorova: úspešné revolúcie sa obvykle nekonajú v čase najväčšieho útlaku, ale v dobe, keď sú represie náhle uvoľnené. História preteká príkladmi, tie najhlavnejšie sú francúzska a boľševická revolúcia. Pád komunizmu je novšieho dáta a pre fanatikov “hnutia” je tu poučenie z prípadu Svätého Adolfa, keď sa nacisti dostali k moci po pokuse o kooptáciu konzervatívcami.

Môžeme diskutovať o rôznych mechanizmoch pravidiel dejín, vrátane toho, že keď sa represie uvoľnia, všetok zadržiavaný hnev, zúrivosť a revolučná energia má dostatočnú silu na presadenie sa a vládnuci Systém odhaľuje svoje slabiny, vďaka čomu revolucionári cítia “pach krvi”. Naproti tomu počas najväčších represií sú obete ochromené hrôzou, ktorou na ne pôsobí. Systém vyvíja auru nepremožiteľnej brutálnej sily a jeho štátny kontrolný aparát je príliš silný na prekonanie.

Protiargument: Systém pozná toto pravidlo histórie a dá si naň pozor.

Odpoveď: Som si istý, že sovieti taktiež poznali toto pravidlo, ako demonštruje Suvorov. Ale daný Systém nemusí mať možnosť inej voľby. Môže byť v situácii, keď ďalšie represie nie sú možné a reformy sú nutné pre ďalšie prežitie. Môžu dúfať, že reformy predĺžia ich vládu a odsunú revolúciu na neskôr. Vo všetkých historických prípadoch uvedených vyššie boli vládnuce elity v nebezpečenstve a museli pristúpiť na šancu, ktorú im dávali reformy. Z toho potom vyplýva, že je nutné nedať Systému inú voľbu – buď pokusom o reformy zmierniť hnev a obavy bielych más, alebo celý multikultúrny režim rozbiť na kúsky. To sa však nestane samo o sebe. Trump bol katalyzátorom, ktorý naštartoval reakciu. Ale pokiaľ niekto nerozšíri postup a zosilnenie reakcie, minieme viac času, čakanie na ďalšiu príležitosť bude trvať dlhšie a udeje sa to za ešte menej výhodných demografických podmienok. Oheň bol zapálený, musíme doňho priliať benzínu.

Preto je nevyhnutné, aby sa “hnutie” dalo do práce. Zasievalo semená nedôvery, hnevu, sváru, odcudzenia, horkosti, cynizmu a spravodlivého hnevu medzi biele masy, ktoré boli aspoň čiastočne prebudené zo spánku Trumpom a ešte viac zväčšiť rozrušenú odozvu Systému na Trumpovu skôr umiernenú a centristickú politiku (reakcia Systému na Trumpa je preň väčšou záťažou ako Trump samotný, je to akoby sa imunitný systém zbláznil – to by nás malo povzbudiť v tom, že Systém bude časom dostatočne zúfalý na to, aby sa pokúsil o reformy, pokiaľ bude tlak trvať).

Čo by mohlo skutočné, efektívne a predvídavé hnutie, primerane zabezpečené proti prieniku agentov a zradcov, robiť v súčasnej situácii (mimo obvyklej taktiky online príspevkov a propagácie jasne rasovo orientovaných memov)? Sú tri možnosti:

1. Vysielať svojich zástupcov na Trumpove zhromaždenia a ďalšie akcie po celej krajine. Kľúčovým momentom pre týchto aktivistov by malo byť, aby nevystupovali ako zjavní racialisti, ktorí zastupujú isté skupiny a obracajú na vieru s obvyklými nezmyslami. Namiesto toho by títo ľudia mali zapadnúť do davu, takpovediac v utajení, šíriť podvratné reči podkopávajúce Systém, zasievať nedôveru a nepriateľstvo voči Systému, využívať hnev a odpor Trumpovych priaznivcov, šikovne útočiť na legitimitu Systému využívajúc rétoriku, ktorá je jednoduchá ale zároveň ľstivo navrhnutá tak, aby rozvášnila a podnecovala hnev.

Napríklad rôzne eseje o “prebudení sa z amerického sna” sú vynikajúcim zdrojom pre “našepkávanie” Trumpovým priaznivcom, ktorí sú nepochybne pozitívne vnímaví k takémuto posolstvu. Áno, môže dôjsť aj ku nepokrytým racialistickým náborom a dať to na vedomie, avšak väčšina by mala pracovať skryto zasievajúc semená a takpovediac pripravujúc pôdu, takže ak budú neskôr počuť tvrdšie vyjadrenia, ľahšie ich prijmú. Vo všeobecnosti, kľúčovým je šírenie cynizmu, delenia, sváru, zlosti, hnevu, odporu. Zdôrazňovať, ako sú všetci proti Trumpovi, ako chcú zmariť vôľu ľudu, a ako ničia Ameriku. A ak začnú odporcovia Trumpa svoje obvyklé tančeky, je to len ďalšia voda na mlyn a ďalší príklad toho, ako nás nenávidia. Nesúhlas a delenie, chaos a balkanizácia, to všetko podkopáva dôveru, že americký Systém zastupuje záujmy Trumpových priaznivcov.

Tu treba dodať dva body.

Po prvé. Cieľom je vštepiť pocit vzdorovitého hnevu, nie zúfalej kapitulácie. Ľudia musia byť informovaní o svojom podriadenom postavení, ale takým spôsobom, ktorý vyvoláva spravodlivý hnev, nie defenzívnu zbabelosť.

Po druhé. Aby nedošlo ku zámene a dezinterpretácii, cieľom nie je provokovať násilie (aj keď každý má právo na sebaobranu v prípade napadnutia), ale podporiť postoj “my všetci sme príliš odlišní, Amerika je zlý vtip, Systém je skazený, je čas postarať sa o našich ľudí” a postaviť sa proti myšlienke “napriek rozdielom, všetci sme Američania.” Rozdeliť, rozdeliť, rozdeliť! Keď “Američania” rôznych rás, vyznaní a farieb budú nazerať na všetkých s podozrením, nepriateľstvom a prekypujúcou nenávisťou, potom sme na ceste k obnove. To je váš cieľ, to je vaša úloha.

2. Aktivisti bez zjavného napojenia na racialistickú politiku sa môžu pripojiť k Trumpovej kampani, aj keď iba lokálne, a robiť všetko preto, aby ho postrkovali ku konfrontačnému pravicovému populizmu. Rozbúriť opozíciu, ktorej teatrálne excesy budú priamo hrať do rúk aktivistov jednajúcich podľa bodu 1.

3. Mladší aktivisti bez hodnoverného napojenia na akúkoľvek predošlú pravicovú politickú aktivitu môžu v utajení infiltrovať opozíciu. Zapojte sa do miestnej skupiny na podporu kampane Clintonovej alebo Sandersa a postrkujte ich ku zjavnejšiemu a očividnejšiemu prejavu protibelošstva. Propagácia nehoráznych prejavov nepriateľstva voči bielym a americkým tradíciám lepšie ukáže Trumpovym priaznivcom, ako ich Systém nenávidí. Teoreticky by sa mohli infiltrovať aj kampane republikánskych odporcov Trumpa, aby taktiež podporovali protibelošské postoje. Použi svoju predstavivosť!

Opäť pripomínam, že cieľom bov 1, 2 a 3 je memetická konfrontácia, nie provokácia násilia. V skutočnosti sú uvádzané skupiny, najmä stojace proti Trumpovi, už násilné. Neexistuje nič, čo by bolo potrebné provokovať.

Je samozrejme možné, že aktivisti už konajú a múdro o tom mlčia. Ak tomu tak je, v čo dúfam, bolo by to skvelé a ukázalo by to istú nádej pre “hnutie”.

Aktivisti, hor sa na hradby. Hovoríte, že chcete revolúciu? Pracujte pre ňu!

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Ted Sallis

Nemecku kvôli bezprecedentnému prílevu migrantov do krajiny čoskoro dôjdu väzenské cely.

Cudzinci tvoria 9 percent nemeckej populácie, no takmer 30 percent jeho väzenskej populácie. Číslo je ešte vyššie medzi uväznenými ľuďmi očakávajúcimi súdny proces, keďže je tu riziko ich opustenia krajiny.

Štáty si potrebujú najať viac ľudí a otvoriť nové zariadenia, aby si poradili, tvrdí prezident federálnej únie väzenského štábu (BSBD) Anton Bachl.

„Vlna utečencov nezostala pre nemecké väzenia bez následkov,“ povedal Bachl v utorkovom vydaní Neue Osnabrucker Zeitung (NOZ), „pretože v minulom roku prišlo viac než jeden milión utečencov, s 30 000 prebiehajúcimi (kriminálnymi) prípadmi.“

Bachl očakáva, že tieto prípady vyústia do najmenej 2 000 trestov odňatia slobody.

Sexuálne útoky v Kolíne na Nový rok sú ďalším faktorom prispievajúcim k problému. Hoci bolo chytených menej než 10 percent z asi 1 000 páchateľov, vyvinulo to na autority väčší nátlak, aby konali. Imigranti zo Severnej Afriky sú v štatistikách zvlášť nadmerne zastúpení, čo platí tak pre Kolínske útoky ako aj celkovú mieru zločinu.

Severné Porýnie-Vestfálsko, štát kde sa nachádza Kolín, dokonca zakázal imigráciu z Maroka, aby si poradil s problémom. Štát teraz hostí 11 149 väzňov na ploche určenej pre 10 128 zadržaných.

Peter Brock, štátny predseda BSBD v Severnom Porýnii-Vestfálsku povedal, že nedostatok úradníkov si v blízkej budúcnosti vynúti tisíce hodín nadčasov.

„Polícia robí viac razií, súdy idú tvrdšie proti páchateľom a zavádzajú predsúdne zadržanie, pretože verejný nátlak vzrástol,“ povedal Brock NOZ.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: dailycaller.com

Pozn.: Článok Winstona Churchilla vyšiel v Illustrated Sunday Herald, Veľká Británia, 8. februára 1920, na strane č. 5.

Niektorí ľudia majú Židov radi a niektorí nie, ale žiadny hĺbavý človek nepochybuje o fakte, že sú obávanou a tou najpozoruhodnejšou rasou, aká sa kedy vo svete objavila.

A možno povedať, že táto ohromujúca rasa je v súčasnosti pôvodcom odlišného systému morálneho a filozofického – asi tak zlovestného ako bolo kresťanstvo blahodárne – o ktorom platí, že ak sa jeho rozmach nezamedzí, ten neodvratne zrúti všetko to, čo kresťanstvo považovalo za možné. Takmer by sa zdalo, akoby Kristovo aj Antikristovo evanjelium vytvorili tí istí ľudia; akoby túto mystickú a tajomnú rasu boli vybrali k hlavným manifestáciám: božskej, i diabolskej.

Židom ruského pôvodu, napriek ťažkostiam, kvôli ktorým trpeli, sa podarilo zohrať čestnú a úspešnú rolu v národnom živote Ruska. Ako bankári a priemyselníci sa húževnato snažili o rozvoj ruských ekonomických zdrojov a stáli v popredí vytvárania tých pozoruhodných organizácií – ruských kooperatívnych spoločností. V politike zväčša podporovali liberálne a progresívne hnutia a boli jedným z najoddanejších stúpencov priateľstva s Francúzskom a s Veľkou Britániou.

Medzinárodní Židia

Úplne opačne k tejto sfére židovského úsilia stoja schémy medzinárodných Židov. Stúpenci pravej konfederácie pochádzajú zväčša z nešťastných populácií tých krajín, kde Židov prenasledujú ako rasu. Väčšina z nich, ak nie všetci, zanevreli na vieru svojich otcov a vyhnali z mysle všetku duchovnú nádej na onen svet.

Toto hnutie medzi Židmi nie je ničím novým. Už od čias “Spartaka” Weishaupta, až po takých, ako je Karl Marx a po Trockého, Bélu Kúna, Rósu Luxemburgovú a Emmu Goldmanovú (USA), táto celosvetová konšpirácia zvrhnúť civilizáciu a znovuvybudovať spoločnosť prostredníctvom potlačenia rozvoja, závistlivej zloby a nemožnej rovnocennosti, sa sústavne rozmáha. Tá zohrala, ako nám to tak zručne dokázala moderná spisovateľka pani Nesta Websterová, definitívne rozoznateľnú rolu vo Francúzskej revolúcii. Tá bola hlavným prameňom za každým podvratným hnutím v 19. storočí. A teraz táto banda výnimočných osobností z podsvetia veľkých európskych a amerických miest uchopila ruské obyvateľstvo za vlasy na hlave a stali sa prakticky neobmedzenými pánmi tohto rozľahlého impéria.

Teroristickí Židia

Ani netreba nadnášať rolu týchto medzinárodných a zväčša ateistických Židov vo vytváraní boľševizmu a vyvolaní ruskej revolúcie. Istotne je veľmi značná; tá pravdepodobne prevažuje nad všetkými ostatnými. Okrem Lenina má väčšina popredných postáv židovský pôvod. A navyše, principiálnou inšpiráciou a hnacou silou silou sú židovskí lídri. Takže Čičerina, čistého Rusa, zatemňuje jeho podriadený Litvinov a vplyv takých Rusov ako je Bucharin alebo Lunačarski, sa vôbec nedá porovnať s mocou Trockého alebo Zinovjeva, diktátora Červenej citadely (Petrohrad) alebo Krassina a Radeka – ktorí sú všetci Židmi. V sovietskych inštitúciách je prevaha Židov ešte ohromujúcejšia. A prvoradú, ak nie principiálnu rolu v teroristickom systéme výnimočnej Komisie pre boj s kontrarevolúciou zohrávajú Židia a v niektorých prípadoch Židovky.

Rovnako zlú prevahu mali Židia aj v krátkom období teroru v dobe, keď vládol v Maďarsku Béla Kún. A ten istý jav sa prezentoval v Nemecku (zvlášť v Bavorsku) tak ďaleko, nakoľko sa tomuto šialenstvu dovolilo poľovať na dočasne vyčerpané nemecké obyvateľstvo. I keď vo všetkých týchto krajinách je veľa nežidov rovnako zlých, ak nie horších, ako sú židovskí revolucionári, rola, akú zohrali títo vzhľadom na ich počet v celkovej populácii, je ohromujúca.

“Ochranca Židov”

Netreba ani hovoriť, že v hrudi ruského obyvateľstva sa dvíhali tie najintenzívnejšie vášne pomsty. Kamkoľvek až mohla siahať Denikinova autorita, židovskému obyvateľstvu sa vždy zaručovala ochrana a jeho podriadení vyvíjali húževnaté úsilie zabrániť represáliám a strestať tých, ktorých z nich vinili. Toto sa dialo do tej miery, že petljurovská propaganda proti generálovi Denikinovi ho odsudzovala ako ochráncu Židov. …Brigády Machna, bandy Petljuru a Gregorjeva, ktoré signalizovali úspech tými najbrutálnejšími masakrami, všade nachádzali medzi napoly ohlúpnutým a napoly nahnevaným obyvateľstvom zápalistú antisemitskú odozvu v tých najhorších a najhnusnejších podobách. Skutočnosť, že v mnohých prípadoch sú židovské záujmy a synagógy boľševikmi vyňaté z ich inak takmer všeobecnej nepriateľskej reakcie, bola príčinou, že čoraz viac a viac spájajú židovskú rasu v Rusku so zlami, ktoré sa tam teraz dejú.

Domov pre Židov

Sionizmus ponúka tretiu sféru politických koncepcií židovskej rasy. V príkrom rozpore s medzinárodným komunizmom.

Sionizmus sa už stal faktorom v politickom podvrate Ruska, ako mocný konkurujúci vplyv v boľševických kruhoch s medzinárodným komunistickým systémom. Nič nemôže byť významnejšie, než hnev, s akým Trockij napadá sionizmus všeobecne a Dr. Weissmanna konkrétne. Krutá prenikavosť jeho mysle ho nenecháva na pochybách, že jeho schémy celosvetového komunistického štátu pod nadvládou Židov, priamo marí a hatí tento nový ideál, ktorý presmerováva energie a nádeje Židov v každej krajine smerom k jednoduchšiemu, pravdivejšiemu a oveľa ľahšie uskutočniteľnému cieľu. Zápas, ktorý sa teraz začína medzi sionistami a boľševickými Židmi, to nie je nič menšie, než zápas o dušu židovského obyvateľstva.

Autor: Winston Churchill, 1920
Z propáckeho archívu

Vďaka “turbanom”, ktorí zabili viac ako 30 nevinných ľudí v Bruseli, teraz už viem, prečo bol vynájdený internet: aby sa multikultúrne spoločnosti nerozpadli a mohli naďalej existovať.

Viete čo mám na mysli. Vždy, keď sa niečo takéto stane, dostanete identické reakcie: oduševnené správy o tom, že nenávisť nesmie zvíťaziť alebo odreagovanie sa s pripomienkami typu “ako mohli byť naši lídri takí hlúpi?”

A samozrejme netreba zabudnúť na naše ovečky, ktoré si jednoducho zmenia filtre na Facebooku alebo Twitteri, aby reflektovali vlajku tej časti Západu, v ktorej sa práve dané zverstvo odohralo, aby sa neskôr vrátili k obrázkom svojich mačičiek.

Vzostup internetu sa zhoduje s eskaláciou multikulturalizmu v posledných 20-tich rokoch. Je ľahké porozumieť tejto synergii. Internet totiž vytvára virtuálny priestor, virtuálne komunity a virtuálne gestá nahradzujúce reálne priestory, komunity a emócie, ktoré sa stratili kvôli multikulturalizmu – plesni, ktorá prehlbuje spoločenské vákuum a napomáha terorizmu.

Keď dôjde k obdobným udalostiam ako v Bruseli, vždy tu máme rovnakú emocionálnu trajektóriu – pocit, že sa niečo deje a emocionálnu skupinovú odpoveď, že by sme mohli dosiahnuť najvyššie koridory moci a presiahnuť náš impotentný, atomizovaný stav.

Zvyčajne to trvá až do prvých hmlistých pripomienok našich lídrov, podľa ktorých ide len o bezvýznamný atak “niekoľkých zhnitých jabĺk”, a preto musíme ešte znásobiť toleranciu, lebo inak “zvíťazí nenávisť”. Lenže náš hnev, strach a obava boli už do značnej miery rozptýlené a rozpustené v kyberpriestore.

Pri takýchto udalostiach ihneď natrafíte na dookola sa opakujúce – precitlivelé a hlúpe – tvrdenia. Dve najhlúpejšie z nich sú:

1. Väčšina moslimov nie je teroristami, tak prestaňte viniť všetkých moslimov.
2. Niekto jednoducho iba zneužíva tieto incidenty, aby nás rozdelil.

Áno, samozrejme, že väčšina moslimov nie je teroristami, avšak sú disproporčne zastúpení medzi teroristami, znásilňovačmi, sociálnymi parazitmi a inými skupinami s negatívnym vplyvom na spoločnosť.

Za týmito myšlienkami stojí uvažovanie, že tu máme – napriek tomuto negatívnemu správaniu – stále dobrých moslimov, ktorí by trpeli, ak by sme ich všetkých súdili kolektívne, pričom takéto kolektívne odsúdenie by iba zvýšilo ich tendencie k takémuto správaniu.

Pochopiteľne, že v prípade, ak ide o bielych, tak tí môžu byť nielen odsudzovaní kolektívne, ale i trans-generačne. Pokiaľ môžu byť moslimovia dotlačení do terorizmu a znásilňovania detí, nie je tu, na základe rovnakého mechanizmu, potom i nebezpečenstvo, že bieli môžu byť dotlačení do nacizmu a otrokárstva? Ale to už som odbočil.

Hlavnou chybou tohto spôsobu uvažovania je, že jednoducho ignoruje komplexnosť ľudských jedincov a skupín a predpokladá zjednodušenú predstavu o atomizovaných individuálnych tvoroch, ktorí buď nasledujú, alebo nenasledujú pevné spoločenské normy. Ide o detinsky jednoduchý model ľudského správania.

Za prvé, ignoruje existenciu skupín. Moslimovia sú údajne moslimami len preto, že pochádzajú z moslimských krajín. Ich identita je jednoducho označením pôvodu a v žiadnom prípade neurčuje ich správanie alebo vzťah k nám. Myslieť si opak je, podľa tohto názoru, rasizmom a popretím ich plného potenciálu ako jednotlivcov v našej spoločnosti.

Za druhé, tento pohľad ignoruje súťaživú povahu skupín – a preto reprezentuje formu jednostranného ozbrojenia pre tých, ktorí ho prijmú.

S vzhľadom na podmienky, za ktorých moslimovia prišli na Západ, je jasné, že len malá menšina z nich sa bude uchyľovať k radikálnemu násiliu. Treba si však položiť otázku: aký pocit bude mať z toho zvyšok moslimov? Domnievam sa, že ich prístup je duálny. Na jednej strane si neželajú byť priamo obviňovaní z týchto činov, ale zároveň majú potešenie z aury sily a mužnosti, ktoré tieto činy projektujú a efektu, ktorý vyvolajú, ak budú videní ako potencionálne násilní a nebezpeční – niečo na spôsob “s nami nevybabreš, sme moslimovia.”

Navyše i mnohí umiernení moslimovia vnímajú samých seba ako vzostupnú silu na Západe, skupinu, ktorá stabilne rastie, zatiaľ čo dekadentní Západniari upadajú. Niekedy si predstavujú samých seba na našom mieste a premýšľajú o tom, ako by sa správali, ak by boli úlohy obrátené.

Dokonca i pri našej degenerácii očakávajú nejaký druh odporu. Niektorí z nich sa možno priklonia k takíji a nebudú vzbudzovať pozornosť, až do času, keď ich počty budú favorizovať. Dokonca i takýto moslim pozná koncept spoločenského boja s pôvodnou populáciou, ktorý robí jeho prístup k terorizmu extrémne nejednoznačným.

V hĺbke svojho srdca možno cíti, že “dokiaľ zostáva kafír slabým a zmäteným, môže byť trocha terorizmu dobrá vec”.

Tento druh myslenia by určite vysvetlil, prečo nám prieskumy ukazujú prekvapivo vysoké množstvo moslimov podporujúcich sebevražedných atentátnikov.

Druhé spomenuté tvrdenie – predstava, že spáchanie týchto činov predstavuje false flag, ktorý nás má “rozdeliť” – je naozaj smiešne. Nie preto, že by sa operácie pod falošnou vlajkou nediali – dejú sa – ale preto, že doplnkovým predpokladom tohto trópu je, že musíme ťažko pracovať na prekonaní rozporov, aby sme demonštrovali “zlým elitám” alebo tajným sektám páchajúcim tieto zločiny, že nemôžeme byť rozdelení ich zlovestnými plánmi.

Tento pohľad je jednoducho súčasťou konšpiračnej teórie, ktorá je zase súčasťou utopického nezmyslu. Samozrejme, že nikto nemôže dokázať, že nešlo o false flag, pretože takéto teórie sú jednoducho vykonštruované tak, aby boli nefalzifikovateľné v tom zmysle, že akýkoľvek dôkaz, ktorý by poukazoval na opak je nastražený a je iba potvrdením sprisahania. Pripomína mi to predstavy kresťanov z viktoriánskych čias, podľa ktorých Boh zasadil kosti dinosaurov do zeme, aby otestoval vieru darwinistov, ktorí pochybovali o stvorení.

Ale i v prípade, že by sme toto tvrdenie brali za pravdivé, je pomerne ľahké sa s ním vysporiadať. Skôr než s predstavou, že by sme mali s naši moslimskými bratmi spoločne spievať “Kumbaya”, jednoducho stačí poukázať na to, že nič viac nehrá do rúk našich zlovoľných elít než vnútorne rozdelená spoločnosť, v ktorej rasové a náboženské odlišnosti môžu byť ľahko použité k tomu, aby sme si navzájom išli po krku. V takomto prípade je zrejmé, že multikulturalizmus treba demontovať. Brusel je len ďalším dôkazom tejto čoraz očividnejšej pravdy.

autor: Colin Liddell
preklad: Aman, protiprudu.org

V roku 539 pred Kristom babylonský kráľ Baltazár uvidel ruku píšucu na múr štyri prorocké slová. Toto „ručné písanie na múr“ nakoniec prorok Daniel vysvetlil ako predpoveď pádu kráľovstva. Mal pravdu. Babylon padol Médom-Peržanom v tú istú noc.

Ako bolo „ručné písanie na múr“ vysvetlené prorokom Danielom, existujú aj štyri arabské slová, ktoré by mohli viesť k podriadeniu celého sveta islamu, ak nemoslimovia úplne nepochopia ich význam a dôsledky. Tie slová sú takíja, tavríja, kitman a muruna.

Každé z týchto slov opisuje iný štýl klamania používaného moslimami, keď diskutujú o islame alebo svojich aktivitách ako moslimovia. Mohamed slávne povedal, „Vojna je klamanie“ (Bucharí, zv. 4, kniha 52, číslo 268). Korán sa chváli, že Alah je „pán všetkého intrigánstva“ (súra 13:42) a že je „hlbokomyseľný vo svojich úkladoch“ (súra 8:30). Západné civilizácie nie sú zvyknuté jednať s ľuďmi, ktorí rozvinuli klamanie do umeleckej podoby. Vedomosti znamenajú moc a najlepším spôsobom boja proti islamistickej agende je povedať, „Sme múdri voči vašim podfukom. Prestaňte s nimi!“

Takíja

Takíja je definovaná ako pretvárka o moslimskej identite jedinca. Pochádza z verša v Koráne, ktorý hovorí, „Nech si veriaci neberú neveriacich za priateľov namiesto veriacich! Kto tak učiní, nedostane sa mu od Boha ničoho, jedine v prípade vlastnej obrany.“ (illaa an-tattaqu minhum tuqah )(súra 3:28). Táto „vlastná obrana“ ospravedlňuje pretvárku. Islamské právo šaríja ustanovuje, „Keď je možné dosiahnuť cieľ klamaním, no nie hovorením pravdy, je povolené klamať, ak je dosiahnutie cieľa žiaduce, a klamanie je povinné, ak je povinný cieľ.“ (Sprievodca cestovateľa, časť r8.2) Príklady zahrňujú klamanie na ochranu islamu alebo moslima.

Tavríja

Tavríja je definovaná ako skrývanie a dala by sa nazvať „tvorivým klamaním“. Je v poriadku porušiť zámer prísahy, pokiaľ neporušíte list prísahy (Sprievodca cestovateľa, časti o19.1 a o19.5) Ako to funguje? Predpokladajme, že niekto protestuje, že súra 1 z Koránu ponižuje kresťanov a Židov, pretože je úpenlivou prosbou, ktorú moslimovia vznášajú k Alahovi sedemnásť krát denne, aby ich udržali mimo cesty „tých, na ktorých sa Boh hnevá“ a „tých, ktorí stratili svoju cestu“. Moslim by mohol reagovať, „Súra 1 nikdy nespomína Židov alebo kresťanov.“ Praktizuje tavríju, pretože hoci súra 1 nespomína Židov a kresťanov menovite, bezpochyby vie, že slová „tých“ odkazujú na Židov a kresťanov.

Ďalším príkladom by bolo, ak by moslim reagoval na váš pozdrav „Šťastné Vianoce!“ Mohol by povedať, „Želám ti to najlepšie.“ Podľa vášho názoru by ste si mohli myslieť, že vrátil kresťanovi pozdrav. V skutočnosti vyjadril svoju túžbu voči vám, aby ste konvertovali na islam; želá vám to najlepšie, čím je podľa jeho názoru to, že sa stanete moslimom.

Kitman

Kitman je charakterizovaný tým, že niekto hovorí iba časť pravdy. Najbežnejším príkladom tohto je, keď moslim hovorí, že džihád v skutočnosti odkazuje na vnútorný, duchovný boj. Nehovorí „pravdu, celú pravdu a nič len pravdu“, ako prisahajú svedkovia na amerických súdoch. Kitman má často za následok hrubé skreslenie pravdy. V uvedenom príklade Korán používa džihád a jeho odvodeniny 59 krát. Z nich by sa len 16 (27 %) dalo považovať za „vnútorný“, bez akéhokoľvek objektu ako cieľa boja vzhľadom ku kontextu súry.

Ďalšou bežnou formou kitmanu je citovať len niekoľko mierumilovných pasáží z Koránu dobre vediac, že tá pasáž bola neskôr zrušená militantnejším, protirečivým veršom. Tu je príklad:

„Niet donútenia v náboženstve“ (súra 2:256, skorá Medina).

„Môžu uctievať inú vieru než vieru v Alaha, keď už sa do vôle Jeho odovzdalo – chtiac-nechtiac – všetko, čo na nebesiach je i na zemi, a keď všetko sa k Nemu navráti?“ (súra 3:83, neskorá Medina).

Ďalší príklad:

„A tým, ktorí chcú, je dovolené, aby bojovali kvôli tomu, že im bolo ukrivdené.“ (súra 22:39, neskorá Mekka).

„A až uplynú posvätné mesiace, potom zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy!“ (súra 9:5, neskorá Medina).

Muruna

Muruna znamená využívanie „prispôsobivosti“ na splynutie s nepriateľom alebo prostredím. Ospravedlnením pre tento druh podvodu je tak trochu bizarná interpretácia súry 2:106, ktorá hovorí: „Kedykoľvek zrušíme verš nejaký či dáme ti naň zabudnúť, prinesieme iný, lepší alebo podobný.“ Takže, moslimovia môžu zabudnúť na niektoré z príkazov v Koráne, pokiaľ sledujú lepší príkaz. Moslimovia bojujúci za podporu islamu sa preto môžu odchýliť od svojich islamských zákonov, aby nemoslimovia znížili svoju ostražitosť a dôverovali svojim moslimským náprotivkom.

Niekedy moslimovia praktizujú murunu rovnakým spôsobom, ako chameleón mení farby, aby ho neodhalili. Moslimovia si niekedy oholia brady, nosia západné oblečenie či dokonca pijú alkohol, aby splynuli s nemoslimami. V týchto dňoch si islamisti nič nevážia viacej než modrookú kaukazskú moslimku ochotnú zapojiť sa do terorizmu.

Ďalší bežný spôsob používania muruny pre moslimov je, keď sa oženia s nemoslimkami, alebo keď sa správajú ako nemoslimovia, aby ich skutočná agenda nebola podozrivá. Únoscovia z 11. septembra navštevovali striptízové kluby a bary počas svojich dní voľna, kým v USA chodili na kurzy, aby vedeli, ako naletieť lietadlami do Svetového obchodného centra, Pentagónu a Bieleho domu. Mnohí Američania veria, že poradkyňa Hillary Clintonovej, Huma Abedín, sa vydala za židovského kongresmana Anthonyho Weinera prinajmenšom čiastočne preto, aby zlepšila svoju bezpečnostnú reputáciu, aby tak mohla infiltrovať najvyššie úrovne administratívy.

Dôsledky týchto vysokovyvinutých taktík klamania by mohli byť pre nenáročné západné spoločnosti enormné. Pred dvadsiatimi rokmi psychológ Paul Ekman napísal prenikavú knihu, „Telling Lies“ (v slovenčine vyšla pod názvom O klamaní – pozn. prekl.), ktorá demonštrovala, že ľudia pri klamaní vydávajú rozoznateľné vodidlá. Ich svedomie im nedobrovoľne spôsobí potenie alebo zvýšenie hlasu, alebo kvôli tomu robia iné rozoznateľné gestá. Výskum Dr. Ekmana však bol výlučne s ľuďmi zo západných kultúr. Moslimovia, na druhej strane, nepreukazujú pri klamaní nijaké rozoznateľné znaky, pretože necítia vinu. Podľa svojich názorov robia presne to, čo od nich Alah chce aby robili, aby tak podporili islam. Pretože ktorákoľvek osoba zo Západu, ktorá vychovala deti takmer intuitívne vie, kedy niekto klame, západniari predpokladajú, že to vedia vo všetkých prípadoch.

Nanešťastie, tí istí západniari sa dajú ľahko oklamať islamským klamaním, pretože na podvodníkovi nie sú nijaké prezrádzajúce znaky.

Dúfajme, že tento článok bude budíčkom pre nič netušiacich neveriacich. Dôveruj ale preveruj – ako bola stará americká stratégia pri jednaní s potenciálne nepriateľskými stranami – je cesta, ktorou ísť pri jednaní s islamistami.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Islam watch