Skandální tiskovka z USA k sestřelení ruského Su-24 v Sýrii – české titulky

Hitlerova revolúcia, kapitola 6.2 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Prvé kampane

Nemecké kampane počas Druhej svetovej vojny sú obľúbenou témou štúdia historikov a vojenských analytikov; avšak keď skúmajú úspechy a neúspechy Hitlerových stratégií, málokto berie do úvahy zhubný vplyv hnutia odporu. Rovnako ako renegáti v diplomatických službách pomáhali blokovať mierové dohody s Anglickom v roku 1939, vysokí dôstojníci armády dôsledne narúšali vojnové úsilie po zahájení nepriateľských akcií. Aj keď iba menej ako 5 % nemeckých armádnych dôstojníkov sa identifikovalo so zradcami vlastného národa, [19] zradcovia často zastávali pozície v plánovaní a logistike, čo im umožňovalo spôsobiť katastrofu neprimeranú k ich počtu. Gestapo si časom vytvorilo zoznam podozrivých, ale obvykle nevyšetrovalo armádu. To umožnilo prakticky nepozorovane naďalej podvracať bojové operácie. Pruský šľachtic Fabian von Schlabrendorff, štábny dôstojník a nemilosrdný sabotér, vyjadril myslenie sprisahancov: “Zabránenie Hitlerovmu úspechu za akýchkoľvek okolností a akýmikoľvek prostriedkami, a to aj za cenu drvivej porážky nemeckej ríše, bolo našou najdôležitejšou úlohou.” [20]

Vymenovaním na kľúčové miesta v generálnom štábe získali sprisahanci vhľad do vojenskej stratégie ako bola vytváraná, a tieto informácie odovzdávali nepriateľovi. Bývalý armádny náčelník generálneho štábu Haider potvrdil v roku 1955: “O takmer všetkých útokoch plánovaných OKW vedel nepriateľ dokonca ešte skôr, než sa mi dostali na stôl.” [21] Nemeckým ozbrojeným silám chýbal prvok prekvapenia od prvého dňa bojov. Dňa 30. augusta 1939, teda dva dni pred tým, ako Nemecko zaútočilo na Poľsko, doručil Kleist-Schmenzin podrobné operačné rozkazy na britské veľvyslanectvo v Berlíne s pokynmi “odovzdať ich Varšave.” [22] Chamberlain včas odovzdal dokumenty plukovníkovi Beckovi.

Niekoľko mesiacov po ukončení kampane v Poľsku zatklo SD v Berlíne člena ríšskeho ministerstva zahraničia, ktorý sa pokúšal prepašovať mikrofilm. Boli v ňom uvedené presné informácie o sile a umiestnení nemeckých okupačných síl v Poľsku. Vtedajší šéf SD neskôr napísal: “V OKW boli viac ako trocha prekvapení, aká bola správa presná a komplexná. Najmä preto, že údaje boli správne do posledného detailu.” Vyvodil z toho, že “iba vysokí nemeckí dôstojníci” mohli vypracovať takýto materiál. [23]

Medzi voľne spolupracujúce podvratné skupiny patrila aj vojenská rozviedka – Abwehr. Jej činnosť bola obzvlášť deštruktívna a šéf Abwehru Canaris bol majstrom dezinformácií. Veľkoadmirál Karl Dönitz vyhlásil vo svojich pamätiach, že Abwehr “nevydal po celú vojnu jedinú užitočnú informáciu o nepriateľovi.” [24] Canaris prijal monarchistu Hansa Ostera na centrálne oddelenie agentúry. Oster bol počas Prvej svetovej vojny dôstojníkom generálneho štábu, v roku 1932 odišiel z armády kvôli porušeniu svojho kódexu cti. Canaris ho znovu prijal ako záložného podplukovníka v roku 1935. Keď vypukla vojna, Oster začal sťahovať do Abwehru svojich známych, ktorí boli nepriateľskí voči štátu, ako “špecialistov”. Od októbra 1939 Oster urobil kópiu každej správy Abwehru plus všetkého, čo mohol získať z OKW a odovzdával to holandskému vojenskému atašé v Berlíne, ktorým bol plukovník Giysbertus Sas. Presviedčal Sasa, aby informácie využil na posilnenie obranyschopnosti Holandska proti Nemecku a a odovzdal správy západným mocnostiam. Oster mu poskytol 3. apríla 1940 aj podrobnosti o hroziacej nemeckej invázii do Nórska, aby varoval Oslo. [25]

O mesiac neskôr Oster odovzdal Sasovi konečný dátum nemeckej prekvapivej ofenzívy na západe. [26] Holanďania neuverili informácii. Rovnako skepticky sa vyjadril belgický veľvyslanec Adrien Nieuwenhuys: “Žiaden Nemec by niečo také neurobil!” [27] Veriac, že upozornil Spojencov včas, Oster vypočítal, že nevydarená ofenzíva by stála Nemecko 40 000 mŕtvych. Podľa vlastných slov sa považoval za “lepšieho Nemca, než všetci čo prišli po Hitlerovi.” [28] Nemecká bezpečnostná služba moniturujúca telefónne linky holandského veľvyslanectva vedela, že Sas prijal tajnú informáciu o západnom ťažení, ale nebola schopná lokalizovať zdroj. Aby odvrátil podozrenie, Oster sa snažil do veci zatiahnuť barónku Steengracht, manželku nemeckého diplomata. Iba zásah Ribbentropa zabránil Osterovi – synovi pastora – využiť zdroje Abwehru k zatiahnutiu nevinnej ženy do zrady. [29]

Canaris nechránil iba Ostera, ale zrádzal vojenské tajomstvá aj na vlastnú päsť. Aj keď počas Prvej svetovej vojny slúžil ako kapitán ponorky, nebránilo mu to podávať informácie britskej tajnej službe o podrobnostiach vývoja nemeckých ponoriek počas 30-tych rokov. Vysokí dôstojníci Abwehru profitovali z vojny, prijímali úplatky výmenou za prieťahy návrhov, a polícia zatkla Hansa von Dohnanyi – “špecialistu” naverbovaného Osterom, za verejnú korupciu. Riaditelia Abwehru predávali v Mníchove obrazy, gobelíny a valuty na čiernom trhu. Samotný Canaris si zaistil agentúrne kuriérne lietadlo, ktoré pravidelne lietalo do Španielska a vozilo mu čerstvé jahody. [30] Korupcia a neschopnosť sa v Abwehre tak rozšírila, že Hitler nakoniec uvoľnil ľstivého admirála z funkcie a agentúru dal pod právomoc Himmlera.

V roku 1940 bolo však ešte ďaleko do robenia poriadkov v Abwehre. Práve v tom roku Canaris zasadil ďalšiu ťažkú ranu nemeckým záujmom. Potom, ako Londýn odmietol v júli Hitlerovu veľkorysú ponuku na mier, Vodca premýšľal, ako pokračovať vo vojne proti Anglicku. Vzhľadom k tomu, že obojživelná invázia na Britské ostrovy bola príliš riskantná, rozhodol sa zaútočiť na zámorské pozície nepriateľa. Jednou z možností bolo obsadenie britskej základne v Gibraltári, ktorá kontrolovala námorné cesty do Egypta a Suezský prieplav. Nielenže by dobytie doslovne ochromilo pozíciu Anglicka v Stredomorí, ale operácia bola aj v možnostiach Nemecka. Predpokladom bol vstup Španielska do vojny na nemeckej strane a Madrid už uprednostňoval Nemecko a Taliansko. V júli 1940 verejne vyhlásil Francisco Franco – hlava španielskeho štátu: “Ovládnutie Gibraltáru a expanzia do Afriky je povinnosťou a poslaním Španielska.” [31] Dňa 19. júla oznámil svoju ochotu vyhlásiť vojnu Británii a dodal: “V tomto prípade by asi k útoku na Gibraltár bola nevyhnutná podpora Nemecka.” [32]

Hitler mohol presunúť vojakov do južného Španielsku na akciu proti strategickej anglickej základni. Berlín vyslal Canarisa vyjednať spojenectvo, vďaka jeho dobrým vzťahom s poprednými Španielmi. Spolu s Weizsäckerom však dosiahol opak – súkromne informoval Franca, že postavenie Nemecka je zúfalé, takmer bez nádeje na víťazstvo vo vojne. Radil svojmu hostiteľovi, aby ponechal Španielsko neutrálne a uistil ho, že Hitler nevyšle do Španielska armádu, aby si vynútil spoluprácu Madridu. Ak by Canaris presvedčil Franca ku podpore Ríše, “Je viac ako pravdepodobné, že takéto rozhodnutie Španielska by v tom momente znamenalo ukončenie vojny,” napísal španielsky minister zahraničia Serrano Sũner. [33] Silnejšia pozícia Nemecka by dala Hitlerovi silnejšiu ruku pri jednaní s Molotovom v novembri. Mohol vyriešiť svoje spory so ZSSR bez použitia zbraní.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[19] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 48
[20] 20. Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 59
[21] Ibid, s. 198
[22] Ibid.
[23] Schellenberg, Walter, Hitlers lezter Geheimdienstchef, s. 117
[24] Dönitz, Karl, Zehn Jahre und Zwanzig Tage, s. 247
[25] Meiser, Hans, Gescheiterte Friedens-Initiativen 1939-1945, s. 191
[26] Sudholt, Gert, So war der Zweite Weltkrieg 1940, s. 146
[27] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 132
[28] Ibid, s. 130
[29] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 425
[30] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 104-105
[31] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 288
[32] Schmolke, Heinz, Die Entscheidungsschlacht, s. 10
[33] Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 289

Špičkový akademik, evolučný biológ, zoológ a propagátor ateizmu Richard Dawkins v netradičnom výbuchu emócií zaútočil na uvoľnený postoj západnej spoločnosti voči radikálnemu islamu.

Britský vedec sa objavil v živej televíznej diskusii v Spojených štátoch, kde vyhúkol „do pekla s ich kultúrou“, pričom odkazoval na niektoré praktiky v islame, ako je nosenie buriek u žien.

Dawkins sa objavil na šou HBO Billa Mohera a obaja diskutovali o spiatočníckych liberáloch a konkrétne o tom, že univerzity zakazujú prednášať ľuďom s extrémnymi názormi.

Konverzácia sa obrátila na islam, keď Dawkins skritizoval tých, ktorí sa boja konfrontovať náboženstvo niektorých ľudí s jeho extrémnymi praktikami so slovami, že náboženstvo dostalo „voľný priechod“.

Starý pán (74 rokov) povedal: „Je tu predstava, že islam a moslimovia sú týmito chránenými druhmi.“

„Takže, ak o nich vôbec hovoríme, alebo ak ich vôbec kritizujeme, tak tým nejako ubližujeme alebo ponižujeme moslimov. Je to smiešna myšlienka.“

Hostiteľ Maher potom dodal, že liberáli by mali ochraňovať tých, ktorí sú utláčaní, bez ohľadu na to, koho to uráža.

Ďalej povedal, že toto zahrňuje ženy nútené nosiť náboženské oblečenie, čo Dawkinsa viedlo k neobyčajnému komentáru.

Maher povedal: „Sme na strane ženského hnutia a chudobných menšín a čohokoľvek. Gayovia, postihnutí, zneužití, čokoľvek, za čo je Caitlyn (Jenner). Všetci sme za nich. A oni (liberáli) to schvaľujú, ale ak poviete niečo o tom, že žena je nútená nosiť včelársky oblek v horúcom slnku celý deň…“

Podľa Dawkinsa má islam “voľnú cestu” vďaka strachu z rasizmu

Dawkins na to nadviazal a povedal: „Ale to je „ich kultúra“ a vy to musíte akceptovať. Je to jedna výnimka. Liberálny v čomkoľvek okrem tejto jednej výnimky, je to „ich kultúra“. Nuž, do pekla s ich kultúrou.“

Dawkins pokračoval a povedal, že islam dostal „voľný priechod“ kvôli „teroru, ktorý sa považuje za rasistický“ ak dôjde ku kritike náboženstva.

Dodal: „Zamieňa sa to s rasizmom. Neuveriteľné množstvo ľudí si myslí, že islam je rasa. A tak si myslia, že keď kritizujete islam tak ste rasista.“

Sociálne médiá kvôli tejto konverzácii vybuchli, pričom niektorí ľudia kritizovali použitie silného jazyka proti moslimom.

@MarceAriasSouto povedal: „Toto je len protimoslimský náboženský fanatizmus. Bill Maher bol vždy šašo. Dawkins sa ním stáva.“

@vcw42 napísal: „Zvyčajne taký postoj pochádza z konzervatívnej nevedomosti. V tomto prípade je to Billova liberálna nevedomosť.“

Iní vyjadrili páru podporu.

@ibrahimsapien povedal: „Vzhľadom ku kontextu v ktorom to povedali, súhlasím. A aj ja som bol moslim. Musia tu byť objektívne absolútne štandardy ľudských práv. Nič, čo by umožnilo zneužívanie len preto, že sú označení ako „kultúra“. To bol jeho názor. Ak vaša kultúra povoľuje bitie žien alebo manželské znásilnenie, „do pekla s ich kultúrou“. Je to až také zlé?“

Maher a Dawkins začali diskusiu kritikou univerzít za ich zákaz vystupovania radikálnym rečníkom.

Podnietili to správy o tom, že bývalej moslimke Maryam Namazie zrušili návštevu na Warwick University.

Dawkins povedal, že to zosmiešnilo celý étos univerzít.

Povedal: „Na univerzite na ktorú som išiel, University of California v Berkeley, sme v 60-tych rokoch mali hnutie za slobodu prejavu. Čo za zradu to teraz vidíme, keď univerzitné mestá v celej Amerike a Británii odopierajú ľuďom právo hovoriť. Ak nemôžete hovoriť o svojich názoroch v univerzitných mestách, tak kde? O čom sú všetky tie univerzity? Sú o slobode prejavu, sú o tom, že ste vystavený myšlienkam, s ktorými ste sa predtým nestretli alebo ktoré sú nepriateľské. Keby ste boli vystavený len tým myšlienkam, s ktorými súhlasíte, čo by to bolo za univerzitu?“

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Express

Nedávno som si prechádzal stránky In Vivo magazín, kde som natrafil na článok zaoberajúci sa rasovou otázkou a rasovými odlišnosťami. Stránka In Vivo magazín je predovšetkým zameraná na vyvracanie rôznych tradovaných povier a mýtov. Autori projektu In Vivo magazín o sebe tvrdia, že sa snažia budovať záujem o prírodu, porozumenie vedy, vedeckú gramotnosť a kritické myslenie. Osobne patrím k tým, ktorí si tiež silne zakladajú na vedeckej gramotnosti, porozumeniu prírody a kritickom myslení, a preto by ma mohla takáto iniciatíva jedine potešiť. Avšak osobne nemám dojem, že by práve uvedeným článkom veľmi napĺňali vytýčený cieľ a skôr mýty vytvárajú a potvrdzujú.

Prekladateľom textu s názvom „Rasa a rasové rozdiely – existujú vôbec?“ je istý Dušan Valent, ktorý je i šéfredaktorom uvedeného webu. Ide o absolventa Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (odbor geológia a paleontológia), ktorý sa vo svojich textov zameriava prevažne na vyvracanie rôznych kresťanských a kreacionistických hlúpostí. Vo vyššie spomenutom článku sú predkladané tradičné environmentálne a rovnostárske stanoviská k danej téme ako 100 %-ný fakt bez toho, aby sa autor usiloval svoje tvrdenia podložiť zdrojmi, alebo oboznámiť čitateľa s argumentami hereditárnej strany. To ma podnietilo k napísaniu nasledujúceho textu, ktorý reaguje na niektoré argumenty uvedené v predmetnom článku a ktorý zároveň môže poslúžiť i ako akýsi sumár danej problematiky. Dúfam, že sa vám bude páčiť.

Otázka inteligencie

Autor článku začína najskôr s tradičným spochybňovaním konceptu inteligencie tvrdením, že existuje viacero typov inteligencie. Avšak príklady niektorých schopností, resp. „inteligencií“, ktoré autor uvádza, ako napr. výborná pamäť, technická zdatnosť či rozoznávanie analógií korešpondujú s dobre identifikovanými skupinovými faktormi, ako sú lingvistický, logicko-matematický a priestorový. Predovšetkým testy takýchto schopností bývajú vysoko sýtené tzv. faktorom g (general factor). Iné „inteligencie“ (ako napr. hudobná, sociálna/interpersonálna, telesne kinestetická, atď.) nie sú ešte kvantifikované alebo merateľné takým spôsobom, aby bolo možné ohodnotiť ich nasýtenosť faktorom g.[1]

Čo je to vlastne faktor g?

Ide o ústrednú duševnú vlohu zistiteľnú pomocou faktorovej analýzy. Je to biologická premenná, ktorá, ako všetky ostatné biologické premenné, je produktom evolúcie. Vhodná analógia je, že faktor g je motor v továrni, ktorý poháňa rôzne stroje, ktoré vykonávajú rôzne úkony. Niektoré zo strojov pracujú lepšie a vyrábajú nadpriemerne kvalitné výrobky, iné pracujú horšie a vyrábajú zmätky. Ale bez hlavného motoru by nemohol pracovať žiaden z nich.

Autor článku sa pokúša bagatelizovať význam IQ testov konštatovaním, že „najpresnejšie tvrdenie, aké možno o IQ testoch vysloviť je, že sú dobré na meranie IQ a akékoľvek vyvodzovanie záverov z jeho hodnoty môže byť problematické“.

Treba k tomu však dodať, že:

Za prvé, nikto netvrdí, že IQ testy sú dokonalé. Sú však momentálne tým najlepším prostriedkom na zmeranie ľudskej inteligencie, ktorý poznáme.

Za druhé, IQ má svoj praktický význam. Súvisí totiž s mnohými dôležitými ukazovateľmi v oblasti vzdelania, zamestnania, ako aj hospodárskymi a sociálnymi ukazovateľmi – a to pravdepodobne viac než akákoľvek iná merateľná ľudská vlastnosť.

Linda S. Gottfredson, profesorka psychológie na univerzite v Delaware, argumentuje, že výsledky tisícok štúdií podporujú význam IQ pre školské a pracovné výkony. IQ tiež predvída a koreluje s mnohými ďalšími životnými výsledkami. Na druhej strane empirická podpora pre „inteligencie“ nesýtené faktorom g chýba, alebo je veľmi slabá. Podľa Lindy S. Gottfredson sú myšlienky ďalších inteligencií veľmi atraktívne, pretože nám ponúkajú návrh, že každý môže byť nejakým spôsobom múdry.[2]

Spoľahlivosť a validita IQ testov

V článku sa tvrdí, že IQ testy nie sú objektívnym meradlom inteligencie a sú silne predpojaté v prospech bielej strednej vrstvy.

IQ testy však majú v skutočnosti vysokú štatistickú spoľahlivosť. Vysoká spoľahlivosť znamená, že zatiaľ čo skúšaní môžu mať rôzne výsledky pri rôznych príležitostiach alebo sa môžu líšiť vo svojom skóre pri rôznych IQ testoch uskutočnených v rovnakom období, ich výsledky sa vo všeobecnosti budú zhodovať.

Skóre skúšaného pri akomkoľvek IQ teste je obklopené chybným pásmom, ktoré do určitej miery ukazuje, aké bude pravdepodobné skóre skúšaného. V prípade moderných testov sa štandardná chyba merania pohybuje okolo 3 bodov, inak povedané, je pravdepodobné, že približne dve osoby z troch budú mať IQ buď 3 body nad, alebo 3 body pod skúšobným IQ. Ďalším popisom môže byť, že je tu 95 %-ná šanca, že pravdivé IQ je v rozsahu 4-5 bodov nad alebo pod testovaným IQ, v závislosti od predmetného testu. Klinickí psychológovia vo všeobecnosti považujú IQ testy za dostatočne štatisticky spoľahlivé pre mnohé klinické účely.[3]

Mnohé z rozmanitých druhov IQ a psychometrických testov využívajú širokú škálu metód. Niektoré testy sú vizuálne, iné verbálne, ďalšie sú zamerané na riešenie abstraktných problémov a iné sa venujú aritmetike, priestorovej predstavivosti, čítaniu, slovnej zásobe, pamäti a všeobecnému rozhľadu. Osoba, ktorá je dobrá v jednom teste inklinuje k tomu byť dobrá i v ďalších testoch. Inak povedané, výsledky testov navzájom korelujú.

Psychológ Charles Spearman našiel jeden spoločný faktor, ktorý vysvetľoval túto pozitívnu koreláciu medzi testami. Ide práve o vyššie spomínaný faktor g. Okrem toho sú tu tiež menšie, špecifické, faktory alebo schopnosti pre určité oblasti, ktoré sa označujú ako faktor s. Za najlepšie meradlo faktoru g sa považujú Ravenove progresívne matice, ktoré sú testom vizuálneho uvažovania.[4]

Ukážka testu Ravenove progresívne matice. Ide o neverbálny a kultúrne neutrálny test, ktorý môže robiť i negramotný človek. Prof. Rushton ho použil pri testovaní IQ študentov psychológie v JAR. Čierni študenti dosiahli priemer 84 a bieli 105.

Sú IQ testy predpojaté v prospech bielych?

Poďme sa pozrieť na zopár faktov:

1. Pokiaľ ide o socio-ekonomický status, sú na tom americkí Indiáni horšie ako černosi. Napriek tomu v IQ testoch skórujú vyššie. V neverbálnom teste predloženom v prvej triede, kde by mal byť zotretý vplyv vzdelania, prekonali indiánske deti černošské priemerným ekvivalentom 14 IQ bodov, čo odporuje teórii, že rozdiely v IQ medzi etnickými skupinami odrážajú iba rozdiely v socio-ekonomickej oblasti.[5]

2. Čierni si vedú lepšie v tých častiach IQ testov, kde je širšie zastúpenie kultúrnej zložky a horšie v tých, kde žiadna kultúrna zložka nie je. Černosi sú zďaleka lepší vo verbálnych častiach IQ testov než častiach so symbolmi, ktoré merajú schopnosti abstraktného myslenia. Ak by za rozdiely vo výsledkoch IQ testov černochov a belochov mohla kultúrna predpojatosť, potom by mali byť najväčšie rozdiely v kultúrne zameraných verbálnych testoch. Ale opak je pravdou.[6]

3. Tvrdenia článku o údajnej predpojatosti v prospech bielej strednej vrstvy tiež spochybňuje verejné stanovisko 52 medzinárodne uznávaných odborníkov, ktoré bolo vydané ako reakcia po početných, často negatívnych, ohlasoch na knihu The Bell Curve od Herrnsteina a Murraya, v ktorej autori skúmajú dôležitosť a dopad inteligencie na život spoločnosti. Vyhlásenie bolo prvý raz bolo publikované v The Wall Street Journal dňa 13. decembra 1994:

„Inteligenčné testy nie sú kultúrne zaujaté voči americkým černochom alebo iným v USA narodeným, anglicky hovoriacim skupinám obyvateľstva. Skôr naopak, skóre IQ má rovnako presnú prediktívnu silu pre všetkých takýchto Američanov, bez ohľadu na rasu alebo sociálnu triedu. Jedinci, ktorí dobre neovládajú angličtinu, môžu absolvovať buď neverbálny test alebo test v ich rodnom jazyku.“

Vo svojej smerodajnej práci na danú tému s názvom „Predpojatosť v mentálnom testovaní“ Arthur Jensen zistil, že IQ testy nie sú predpojaté (využívajúc štatistické kritéria), s výnimkou drobnej nespoľahlivosti, ktorá mierne favorizuje nižšie skórujúce skupiny. Jensen píše:

„Zistil som, že písomné IQ testy v skutočnosti inklinujú k preceňovaniu mentálnych schopností černochov, pretože významná časť väčšiny IQ testov je ústna s väčším dôrazom na pamäťové a skúsenostné zložky, než na abstraktné myslenie a riešenie problémov. Pokiaľ by testy dokázali lepšie vyčleňovať priestorové myslenie, rozdiel by bol dokonca ešte väčší.“

Autor ďalej tvrdí, že IQ testy favorizujú bielych, aby neskôr dodal, že americkí Aziati majú podľa nich dosahovať nadpriemerné výsledky (čo však podľa neho nie je pravda, avšak toto tvrdenie – ako je v tomto článku zvykom – nepodkladá žiadnou štúdiou). Lenže ťažko si predstaviť, čo viac by mohlo prispieť k odmietnutiu argumentu predpojatosti testov, ktoré majú favorizovať bielych (ako to tvrdí autor), než skutočnosť, že deti ázijských imigrantov dosahujú v testovaní nadpriemerné výsledky.

Dedičnosť inteligencie a odlišný meter pri homosexualite

I autor článku musel uznať fakt, že kognitívne schopnosti sú výrazne dedičné. Ba čo viac, na stránke vyšiel aj článok študenta genetiky, ktorý sa venoval dedičnosti homosexuality a inteligencie a v ktorom sa konštatuje:

Dedičnosť inteligencie je genetickými faktormi ovplyvnená ešte viac ako homosexualita. Napríklad notoricky známa Minnessottská štúdia na dvojčatách vychovávaných oddelene tvrdí, že 70 % rozdielov vo výkonoch pri IQ testoch je daných geneticky. Väčšina iných štúdií ukazuje trochu nižšie čísla držiace sa niekde okolo hodnoty 50 %. Napriek tomu sú zistené čísla vysoké. Navyše, treba si uvedomiť, že keď sa povie „inteligencia je daná z 50 % vplyvom génov“ nemyslí sa tým inteligencia ako taká. Myslí sa len rozdiel v inteligencii medzi jednotlivými ľuďmi. Nikto nepochybuje o tom, že ľudia majú podstatne vyššie IQ ako napríklad šimpanzy dané výhradne geneticky.

Autor samozrejme ihneď dodáva „zázračnú formulku“, že “vzdelanie a pestré, podnetné domáce prostredie dokážu výrazne zvýšiť ich hodnoty”. Dobre, veď málokto tvrdí, že by prostredie nezohrávalo nijakú úlohu (otázka, ktorú treba vyriešiť je, aký je jeho podiel). Bolo by však zaujímavé vedieť, či by obdobnú vetu napísal napr. i v prípade homosexuality (homosexualita je výrazne dedičná, ale absencia rodičov opačného pohlavia alebo sexuálne zneužitie môžu výrazne zvýšiť jej výskyt).

Sám Valent ukazuje typický dvojitý meter liberálov, ktorí radi dokazujú, zdôrazňujú či poukazujú na dedičnosť homosexuality (viď jeho článok Homosexualita: Fakty verzus demagógia, kde ukazuje väčšie sympatie ku genetickému vysvetleniu tohto fenoménu), zatiaľ čo v prípade otázky geneticky podmienených rozdielov v IQ medzi rasami sa v okamihu silne prikláňajú na stranu environmentálnej pozície.

Rozdielnosť v prostredí nie je príčinou rozdielnosti v IQ (skôr naopak)

Argumentácia článku, že zlé sociálne či ekonomické podmienky sú výlučne zodpovedné za rozdiel v IQ medzi čiernymi a bielymi, je zámena príčiny s následkami. Toto tvrdenie je pri bližšom pohľade veľmi problematické. Nevysvetľuje totiž úspechy imigrantov z pacifickej oblasti Ázie a z indického subkontinentu. Nadpriemerné výkony iných menšín, ktoré na tom neboli lepšie, často i horšie než čierni, stavia hypotézu o vplyvu prostredia do nepravdepodobného svetla.[7]

Navyše, mnohé štúdie černochov a belochov berú sociálno-ekonomické faktory do úvahy. Tieto štúdie sa zhodujú v tom, že dokonca aj tí černosi, ktorí pochádzajú z dobre vzdelaných rodín s vysokým príjmom, stále vykazujú značne nižšie IQ než belosi.[8]

Nehovoriac o tom, že niektorým černochom i s relatívne vysokým IQ často chýbajú iné charakterové vlastnosti potrebné k dobrým výsledkom v niektorých životných oblastiach a činnostiach.

Prostredie, adoptívne rodiny a IQ

Autor ďalej tvrdí (opäť bez toho, aby ponúkol akýkoľvek zdroj), že “výskumy jednoznačne ukazujú, že u černošských detí adoptovaných do domácností belochov alebo vychovávaných v detských domovoch rozdiely v IQ nejestvujú“. Nie je to pravda.

Asi najznámejšou štúdiou rasy a prostredia je štúdia, ktorú vytvorili psychológovia Sandra Scarrová, Richard Weinberg a I. D. Waldman. Štúdia mala pôvodne preukázať pravdivosť environmentálnej pozície.[9]

Vo svojej štúdii analyzovali biele, čierne a rasovo zmiešané adoptované deti vo viac než 100 bielych rodinách v Minnesote. Adoptívni rodičia mali vysoký stupeň príjmu, vzdelania, priemerné IQ okolo 120 a boli dostatočne anti-rasistickí, aby si do svojej rodiny adoptovali čierne dieťa.

Do štúdie boli zahrnuté adoptované biele, čierne a miešané deti, ako aj biologické deti bielych adoptívnych párov. Deťom bolo vo veku 7 rokov testované IQ a všetky skupiny, vrátane čiernych a mulatov, skórovali nadpriemerne. Scarrová a Weinberg vydali spis, prehlasujúci, že dokázali takmer výlučný vplyv prostredia na IQ v rámci všetkých rás, napriek tomu, že museli pripustiť, že biele deti, či už adoptované či nie, skórovali oveľa vyššie než čierne a miešané deti a že miešané deti skórovali lepšie než čierne.

O desať rokov neskôr, keď deti dosiahli priemerný vek 17 rokov, štúdia pokračovala a znova im bolo merané IQ. Ako dospeli, čierne deti klesli späť k priemernému IQ 89, ktoré je pre černochov v testovanom regióne Spojených štátov bežné. Biele adoptované deti skórovali priemerne na 106 bodoch, o 17 bodov vyššie oproti čiernym deťom, čo súhlasí s obvyklými výsledkami štúdií rozdielov IQ medzi belochmi a černochmi. V súlade s genetickou teóriou, rasovo zmiešané deti (mulati) skórovali takmer presne medzi adoptovanými belochmi a černochmi.

Čierne deti v adoptívnych rodinách sa teda nepodobali svojim bielym súrodencom. Vo veku 7 rokov bolo ich IQ síce porovnateľné s IQ ich bielych súrodencov, ale o 10 rokov neskôr kleslo k ich populačnému priemeru a to isté platilo pre školskú úspešnosť. Prostredie môže ovplyvniť vývoj adoptovaného dieťaťa do puberty, potom už nie a dochádza k regresu.

Ako príklady niektorých ďalších štúdií potvrdzujúcich rasové rozdiely v IQ možno uviesť:

– 3 štúdie o adoptovaných východoázijských deťoch, ktoré boli podvyživené a adoptované v neskoršom veku, pričom ukázali, že napriek zlým podmienkam, skórovali vysoko v IQ testoch.[10]

– ďalšie výsledky z adopčnej štúdie z High School Longitudinal tiež argumentujú v prospech hereditárnej pozície. [11]

– štúdiu z roku 2008, v ktorej boli preskúmané výsledky kognitívnych testov vo Švédsku v prípade odvodov do armády u mužov vo veku 18 rokov medzi rokmi 1968-1976 (povinne u všetkých takto starých mužov vo Švédsku počas týchto rokov). Osvojenci z Južnej Kóreje skórovali omnoho vyššie, ako ďalší adoptovaní z iných nezápadných krajín (najčastejšie z Indie, Thajska, Čile, Etiópie, Kolumbie a Srí Lanky). Zistili sa tiež veľké rozdiely vo vekovej skupine 0-6 mesiacov po adopcii. Odlišnosť bola tak veľká, že nemohla byť vysvetlená iba odlišnosťami, pokiaľ ide o priemerné IQ krajiny. Štúdia tiež zistila iba slabý vzťah medzi dĺžkou vzdelania pestúnov a IQ ich adoptovaných detí. Navyše bol zistený omnoho silnejší vzťah medzi rodičmi a ich biologickými deťmi. To bolo interpretované ako dôkaz, že genetické rodičovské IQ ovplyvňuje dĺžku ich vzdelávania a IQ ich biologických detí, ale intelektuálne stimulúcejšie prostredie vytvorené rodičmi s dlhším vzdelaním pravdepodobne neovplyvňuje IQ ich detí. [12]

Pochybný afroamerický biológ

Článok sa ďalej odvoláva na tvrdenia istého Josepha Gravesa, afroamerického biológa z Arizonskej štátnej univerzity. Graves je autorom dvoch kníh, ktoré údajne mali zničiť tzv. rasovú vedu (HBD), ktorú on nazýva „vedeckým rasizmom”. V úvode svojej knihy „Cisárove nové šaty“ píše, že dôvodom pre jej napísanie bolo „vyliečiť ľudí z rasizmu“:

„Napísal som túto knihu, pretože verím, že naša spoločnosť nemôže pokročiť smerom k skutočnej spravodlivosti a rovnosti, až kým nevyženieme rasizmus z nášho kolektívneho povedomia.“

Joseph Graves

Čiže nie hľadanie pravdy, ale „boj proti rasizmu“ je primárna motivácia tohto biológa.

Avšak ako upozorňuje i táto recenzia jeho knihy, Dr. Graves sa vo svojej práci dopúšťa toľkých logických omylov, že si jeden diskutér pod článkom musel položiť otázku, „či je klamár alebo je len tak hlúpy“.

Ako príklad sa v recenzii spomína jeho snaha podsunúť vo svojej knihe čitateľom, že „Afričan“ a „černoch“ sú synonymá:

„Julián si myslel, že Afričania boli civilizovaní, inteligentní a mierumilovní, zatiaľ čo Árijcov a Anglosasov vnímal ako bojovných, barbarských a krutých. Išlo o úplne opačný pohľad, než aký sa objavil vo Veku objavov.“

Avšak pán biológ je očividne nedovzdelaný v základných historických faktoch. Slovo “Afrika” označovalo v Júlianových časoch jednu z rímskych provincií (alebo bývalých rímskych provincií) na severe Afriky, ktorú obývali kaukazoidi (a dodnes obývajú). Ak by Julián odkazoval na černochov, pravdepodobne by nepoužil výraz „Afričan“, ale “Etiópčan”. Avšak Graves predpokladá, že slovo “Afričan” automaticky znamená, že ide o černocha a tento predpoklad sa snaží podsunúť i svojim čitateľom.

Existuje rasa?

V závere svojho článku sa autor zamýšľa, či vôbec existujú ľudské rasy, aby nakoniec dospel k stanovisku, že rasa je len sociálny konštrukt.

Rovnako sa snaží v závere vzbudiť dojem, že vedecká obec kompletne upustila od konceptu rasy. Pre rasových popieračov bývajú často typické tvrdenia typu „žiaden seriózny vedec neverí v rasu a považuje ju len za sociálny konštrukt“. Takéto tvrdenia sú však falošné a zvyčajne prezentované bez zdroja. Avšak výskumy (Liebermann et al. 2004) ukazujú, že mnohí odborníci na celom svete veria v existenciu ľudských rás:

31% amerických antropológov verí v rasu, 69 % nie.

43% európskych antropológov považuje rasu za reálnu, 53% nie.

75% poľských fyzických antropológov považuje rasu za reálnu, 25% nie.

100% viera v existenciu rasy v Číne.

Ako ste si istotne všimli, stanovisko, že rasy existujú sa medzi odborníkmi mení v závislosti od časti sveta, kde žijú (v multirasových Spojených štátoch, kde panuje väčšia politická korektnosť v otázke rasy, je väčšinové stanovisko odlišné, ako napr. v etnicky homogénnom a konzervatívnejšom Poľsku). Miestom kde nájdeme úplný konsenzus je Čína – a týmto konsenzom je, že rasy existujú.

Dr. Rushton mal za to, že názor, že rasy sú sociálnym konštruktom jednoducho neobstojí. Sú jasne odlíšiteľné napr. krvnými bielkovinami, DNA a stavbou lebky. Podľa neho kategórie a konštrukty majú vo vede význam iba vtedy, pokiaľ majú vysvetľujúcu hodnotu. Zmienené tri makrokategórie majú silnú prediktívnu validitu (t.j. môžeme na ich základe vytvárať pravdepodobnostné predpovede). Rasy sa medzi sebou líšia vo viac než 60 premenných. Mongoloidná a negroidná tvoria konce spektra, kaukazoidná je uprostred.

Pre ešte lepšie pochopenie prečo rasa nie je sociálnym konštruktom by som vás odkázal na článok doktora filozofie Grega Johnsona, v ktorom podrobil 4 základné argumenty v prospech sociálnej konštrukcie rasy kritickej analýze.

Každopádne zástancom sociálnej konštrukcie rasy niekedy uniká jeden podstatný fakt: dokonca i v prípade, že by bolo dokázané, že zmysel rasy ako poddruhu je nesprávny, debata o rozdieloch v IQ, ako i ďalších rasových odlišnostiach, nezmizne. Je možné študovať odlišnosti v IQ medzi rôznymi skupinami, ktoré nie sú rasami (napr. medzi kriminálnikmi a ne-kriminálnikmi, medzi rozličnými vekovými kategóriami, a pod.).

Čiže i v prípade, ak je rasa sociálnym konštruktom, tak je stále možné študovať napr. priemerné odlišnosti v príjme medzi čiernymi a bielymi, rovnako ako ich rozdiel v priemernom IQ. Akurát namiesto pojmu „rasa“ budeme používať viac politicky korektné označenia ako sú „etnicita“ alebo „populácia“.

Greg Johnson k tomu dodáva, že konečným problémom argumentu v neprospech vedeckého vysvetlenia rasy je „predpoklad, že voči absencii vedeckého vysvetlenia rasy je jedinou alternatívou sociálny konštruktivizmus. V skutočnosti je tu východiskovou pozíciou práve rasový realizmus založený na empirickom pozorovaní, ktorý nie je vôbec závislý na vedeckom vysvetlení.“

Malé rozdiely a veľké dôsledky

Autor sa ďalej v texte odvoláva na hardvardského genetika Richarda C. Lewontina a na jeho dobre známy omyl (Lewontin’s Fallacy), ktorý bol už x-krát rozobratý mnohými odborníkmi, t.j., že rozdiely medzi príslušníkmi jednej rasy sú väčšie než rozdiely medzi rasami ako takými, a preto rasy neexistujú.

Áno, rasy sa geneticky líšia „iba“ o 0,0012% (Lewin, 1997, s.22), ale to v skutočnosti môže znamenať veľa – ľudia a šimpanzy zdieľajú 98 % spoločných génov. Malé genetické odlišnosti môžu mať nelineárny efekt (napr. geniálny matematik sa geneticky líši len veľmi málo od človeka s priemerným matematickým nadaním).

Rushton k tomu dodáva:

„Tí, čo argumentujú, že rasa je iba sociálny konštrukt, niekedy tvrdia, že rasy neexistujú, pretože projekcia ľudského genómu dokazuje, že ľudia majú 99 % svojich „génov“ spoločných. Je to smiešne. Ľudské gény sa z 98 % podobajú génom šimpanzov. Napriek tomu si nikto nemyslí, že šimpanzy vykazujú rovnakú inteligenciu, veľkosť mozgu, či vzory sociálneho správania, ako ľudské bytosti, vyzerajú a chovajú sa veľmi odlišne. Človek v skutočnosti zdieľa 90 % svojich génov s myšou, čo je tiež dôvod, prečo ich môžeme používať pri farmaceutických testoch. Podobne i muži a ženy sú z 99 % totožní, ale je bláznivé veriť, že pohlavie je iba „sociálny konštrukt.“

Článok sa nám snaží vnútiť, že vzhľadom k tomu, že z genetického hľadiska sú odlišnosti medzi rasami malé a ide len o otázku zopár génov sú vlastne rasové odlišnosti úplne zanedbateľné. Je nám de facto povedané, že rasové odlišnosti nemajú žiadne praktické dôsledky.

Pravdou však je, že z malých genetických rozdielov vyrastajú obrovské fyzické, spirituálne, kultúrne a politické rozdiely. A pokiaľ genetici nedokážu vidieť tieto rozdiely, možno ich hľadajú na chybnom mieste.

Záver

Politicky korektný článok bol ukončený obrázkom spojených rúk príslušníkov rôznych rás, ktorý sa nám pokúša naznačiť, že rasa je len o farbe pokožky. Zdá sa, že niektorí by radi verili predstave, že svet pozostáva iba z “belochov” rôznych odtieňov.

Na myseľ mi prichádzajú typické jehovistické obrázky, ktoré sme všetci už niekde videli, kde sa lev túli k jahniatkam a vlci tancujú s ovcami, kde na samotnom vzhľade, na základe ktorého vieme rozlíšiť jednotlivé druhy zvierat, vôbec nezáleží, pretože vo svojej podstate sme všetci rovnakí, a preto i schopní žiť v spoločnej harmonickej utópii.

Očividne sa niektorí ľudia stále hlásia k tomuto zbožnému želaniu a myslia si, že ignoráciou prírodných faktov či dezinformáciou a prekrúcaním vedeckých poznatkov sa im podarí takúto utópiu vytvoriť. Bohužiaľ pre nich, história i súčasnosť nám ukazujú presný opak: multi-rasové spoločnosti nevyhnutne vedú k nenávisti a násiliu.

Poznámky a odkazy:

Zdroje:
1. BAKALÁŘ, P. 2003. Tabu v sociálních vědách. Praha : Votobia, 2003.
2. DUKE, D. 2008. My Awakening : A Path To Racial Understanding. Mandeville, Lousiana : Free Speech Press, 2008.
3. LEVIN, M. 2005. Why Race Matters? New Century Books, 2003.
4. VAN COURT, M.: Opýtajte sa eugenika: Čo je inteligencia a môže byť meraná?
5. JOHNSON, G. 2015. Prečo rasa nie je sociálny konštrukt, www.counter-currents.com
6. RUSHTON, J.P. 2002. Je rasa platný taxonomický konštrukt?, www.bratrství.net
7. Verejné stanovisko pod názvom „Mainstreamová veda o inteligencii“, www.nadhlad.com
8. Jewamongyou’s Blog
9. www.wikipedia.org

Spracoval: Aman, protiprudu.org

Švédska štátom financovaná televízna stanica SVT (Švédska televízia) nariadila svojim zamestnancom a novinárom, aby nepoužívali slovo „imigranti“, tvrdí sa v jej novom „jazykovom manuále“. Fráza „imigrantské obyvateľstvo“ musí byť teraz nahradené frázou „sociálne/ekonomicky slabá oblasť.“

Jazykový manuál tiež zamestnancov varuje pred používaním slov „čierny“, „s tmavou kožou“, alebo „afrického pôvodu“ v negatívnom kontexte. Hovorí sa ňom, že by ich mali nazývať „Švédmi“, ak majú švédske občianstvo.

Štábu SVT však zároveň hovorí, že používanie výrazu „biely“ alebo „so svetlou kožou“, v tom istom negatívnom kontexte, je absolútne v poriadku. Jedna časť jazykového manuálu hovorí, že ktokoľvek, kto je obvinený z takzvaného „rasizmu“ alebo „diskriminácie“ by nemal vo vysielaní dostať žiadny čas na vlastnú obranu.

Podľa riaditeľky správ a športu v SVT – Anne Lagercrantz, je dôvodom tohto konania to, že „Jazyk je sila. Jazyk je tiež politika.“

Má absolútnu pravdu a to je dôvod, prečo keď hovoríme „diverzita“, hovoríme že je to „biela genocída“. Odoberá to silu protibielym, ktorí by boli radi, ak by sme verili, že celý svet sa mení na „rôznorodý“.

Ale ak sa pozriete okolo seba, tak si nebudete môcť pomôcť a všimnete si, že jediné krajiny, veľkomestá a mestá, ktoré musia mať vnútenú „diverzitu“ sú plné bielych ľudí.

Japonsko, Saudská Arábia, Dubaj, Južná Kórea, Čína – len pár bohatých krajín, ktoré nie sú nútené „presídliť utečencov“, „podporovať diverzitu“ alebo „miešať rasy“. To preto, lebo nie sú plné bielych ľudí.

Neviem, prečo nás chcú vyššie vrstvy politiky eliminovať z našich krajín, ale viem, že ich agenda bielej genocídy už prebieha niekoľko desaťročí a naberá na rýchlosti.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: WGP

21. storočie, západná Európa prekvitá, zatiaľ čo Česká republika je spustošená etnickou vojnou. Vládne tam bezprávie, moslimské bandy, cigánske rodiny a ruská a ukrajinská mafia. Územie Čiech je roztrhané na teritóriá. Príbeh z možnej budúcnosti, ktorá je stále pravdepodobnejšia. Autor Vladimír Šlechta si neberie pred ústa politicky korektné obrúsky. Temná budúcnosť prichádza…

***

V pozdním odpoledni se přiblížili k prvním paloukům a pasekám. Nebyla tady souvislá zástavba, jen malé hospodářsky využívané plochy, ze všech stran obstoupené lesem. Na paloucích se popásaly ovce i strakaté kravky, z černé hlíny ohrazených políček se dralo zelené osení. Vedla tu široká cesta, po které se dopravovalo zboží do Přátelského místa.

Domorodci přicházeli blíž a dívali se na nesourodou čtveřici: na Arewiho, Havrana, vysokého majora a hubenou ženu ve zválených teplácích a zmačkané košili. Někteří znali Arewiho, jiní Havrana. Hlasitě je zdravili.

Tihle místní obyvatelé, poslední Jihomoravané, v sobě neměli nic z Arewiho elfské rozevlátosti. Oblékali se do montérek, džínsů, košil a dalších produktů textilních továren. Jejich domy měly krytinu z pálených tašek či z eternitu. Nad střechami se otáčely vrtule větrných generátorů. Marie však věděla, že domorodci dodávají společnosti ELVENFORREST Inc. ručně šité obleky z podomácku utkaných látek, home made suvenýry i potraviny, vypěstované ekologickým způsobem. Všechny jejich dodávky spolykal turistický průmysl.

„Viděl jsem staré noviny ze začátku války,“ řekl zničehonic Havran. „Viděl jsem tam vaši fotku, majore Kováři. Podle toho, co tam psali, byste měl být ve vězení ještě teď.“

„Chtěli ze mě udělat válečnýho zločince, to jo,“ přikývl major. „Nakonec mě osvobodili. Moje kariéra šla stejně do hajzlu. Tenkrát jsem byl kapitán a dneska, po šestnácti letech, jsem jen pitomej major.“

„Povíte mi svou verzi toho, co se tehdy stalo?“

„Není žádná moje verze, Havrane. Je jenom pravda. A pravda je takováhle. Bylo mi osmadvacet. Právě se mi narodil první syn. Vozil jsem s manželkou kočárek. Takový pěkný dny tenkrát byly. Sluníčko a tak. Potom to prasklo… Mám vás obeznámit jen zhruba, nebo byste si to přál detailně?“

„Byl bych vděčný za detaily.“

„Tak dobře. Tou dobou jsme tady už pár let měli imigranty z válkou postiženejch muslimskejch zemí. Zavázali jsme se jich přijmout tři sta tisíc, všichni však věděli, že nám jich sem nacpali mnohem víc. Skočdopolová mluví o osmi stech tisících a já bych jí docela věřil. Všichni ti Súdánci, Somálci, Afghánci a Pákistánci sem přišli jako ohromně kvalifikovaná posila, což teda myslím ironicky. Uměli pást kozy a šikovně opravovali kalašnikovy pomocí dvou šutrů a ohně z velbloudího trusu. Což tady nikdo nepotřeboval. Taky si představovali, že tady budou řídit taxíky a prodávat kebab. Jenže taxíkama tady nikdo nejezdil a kebab nikdo nežral. Takže nepracovali, dělali bordel a rozčilovali se, že se nám nezamlouvá ten jejich islám. Sociální systém vysáli dosucha. Pak se proslechlo, že parlament potají odhlasoval přijetí dalších imigrantů. Potají, chápete? Podplacení poslanci, což byli jeden jako druhej buď předlistopadoví veksláci, šmelináři a estébáci, nebo jejich loutky, věděli, že je to špatný. Pokoušeli se to utajit. Prosáklo to až po třech tejdnech. Vypukly protesty a muslimové nezaváhali. Násilnosti, hořící auta, vyrabovaný obchody, prostě to, co muslimové obvykle dělají. První mrtvoly. Vietnamci měli pocit, že je to namířený proti nim, a začali z tajnejch skladů tahat zbraně. Vietnamci prej měli pod palcem veškerou ilegální produkci marjánky a pervitinu. Nevím, co je na tom pravdy, ale kde jsou drogy, tam jsou i zbraně, a Vietčíci měli těch zbraní fakt dost. Začalo to bejt hodně zlý. Cikáni si jednu chvíli připadali jako v ráji, jenže ten jejich cikánskej ráj se vzápětí změnil v peklo jak pro ně, tak pro nás ostatní. Nacpal jsem rodinu do auta a sešlápnul pedál směrem na Rozvadov. Jako všichni. Pak mi to ale nedalo. Zastavil jsem u krajnice, vystoupil jsem a nechal volant manželce. Tak blbej jsem byl. Klukovi byly sotva dva měsíce a já jsem nechal ženskou, aby se probíjela tím ródeem samotná. Díval jsem se, jak se snaží odlepit od krajnice a zařadit do proudu, jenomže kolem svištěly ty zkurvený auta. Všichni zdrhali, chápete? Vlítnul jsem do silnice s pistolí a trochu střílel do vzduchu. Teprve pak se manželce podařilo vyjet a zařadit se… Setkal jsem se s rodinou až za půl roku. Málem se se mnou rozvedla, ženuška moje shánčlivá, ale překousali jsme to. Nakonec jsme zapracovali i na druhým synkovi. A na třetím a na čtvrtým. Staráme se, aby českej národ nevyhynul…

Když jsem se zbavil rodiny, vrátil jsem se do kasáren pěšky. Ušel jsem dvacet kilometrů, abych zjistil, že z mojí roty zbylo akorát pět maníků. Ostatní práskli do bot. Dal jsem dohromady malou údernou jednotku, přibrali jsme i pár civilů. Čekali jsme na rozkaz. Čekali jsme a kolem byl pořád větší bordel. Půlka Berouna hořela a druhá půlka teprve začínala doutnat. Ale dočkali jsme se… všichni ti imigranti byli dost neradi, že nás vidí. Šli jsme od jedný arabský barikády ke druhý a rozhazovali jsme je bazukama. A když říkám, že jsme šli, tak to znamená, že jsme popojížděli v džípech a v ótéčkách. Jinak bysme se do tý Prahy vůbec nedostali… když pak začaly bombarďáky shazovat svý dárečky na Chodov, čekali jsme na okraji čtvrti a stříleli na všechno přičmoudlý, co odtamtud utíkalo… nakonec nás odveleli… odvedli jsme práci, vycedili jsme hektolitry krve, a stejně to bylo k ničemu. Jo, kdyby bylo tenkrát víc takovejch oddílů jako ten můj, mohlo to tady dneska vypadat jako v Německu a v Rakousku, a né jako v sibiřskejch bažinách…“

„Neserte mě, majore,“ zavrčela Marie.

„Co se děje, Skočdopolová? Šlápl jsem vám na nohu?“

„Takovejch oddílů, jako jste vedl, majore, byly tenkrát desítky. Vojáci a poliši. Sváteční střelci s berettama. Myslivci s brokovnicema. Slyšela jsem o magorech s ládovacíma mušketama a replikama perkusních koltů. Tihle všichni bojovali a umírali. Jenže se jim nedostalo tý publicity jako vám.“

„Tak sorry, Skočdopolová,“ pokrčil major rameny. „Vždyť to znáte. Když si vás novináři vyberou a začnou psát jen o vás, brzy vám to stoupne do hlavy. Jak by se tomu mohl ubránit takovej hloupej Honza, jako jsem já?“

***

„Jako bys nás chtěl zavést do vnitřní Prahy, Havrane,“ podotkl Tlustý Jemmy. „To by se nám nelíbilo.“

Seděli v jakémsi dolíku, snad v kráteru po letecké bombě. Stříšku jim dělala rozměrná železobetonová deska, trčící do prostoru. Rozdělali si tu malý ohníček, na kterém si ohřívali pár konzerv. Franta a Kuba byli tak prozíraví, že ve své velké montérské brašně přinesli i proviant.

Šeřilo se. Teď na začátku září se stmívalo o dost dřív než ve vrcholném létě. Počasí jim však přálo: nepršelo, obloha byla jasná a přetrvávalo teplé počasí. Za takových dnů Havran s Marií nachodili třeba i padesát kilometrů. Nejspíš se jim to povedlo i dneska.

„Další naší zastávkou bude Ratejna,“ řekl Havran.

„Ratejna? To ještě jde,“ přikývl Tlustý Jemmy. „Tam s tebou klidně půjdeme.“

Hobble Frank zvedl oči od plamenů: „Proč Ratejna?“

„V Ratejně si doplníme proviant a munici,“ řekl Havran. „Určitě tam potkáme pár Hangorbadžových. Zeptám se jich, co vědí o ukradené jaderné mině.“

„Hangorbadžové ti nic neřeknou,“ řekl Kuba.

„Budu se ptát chytře,“ pousmál se Havran. „Něco se dozvím. Musíme vyzjistit, pro koho pracují. Jejich nynější ochránce nejspíš zorganizoval útok na konvoj.“

„Nula dvojkou jde jeden hlas, že Hangorbadžové teď makají pro emíra Chalída…“

„Kdo jsou Hangorbadžové?“ zeptal se Lukáš, který se už oklepal ze šoku.

„Cikánská velkorodina,“ vysvětlil mu Tlustý Jemmy. „Je jich asi tak sto. Posluhují velkým šéfům, protože jinak by tady nepřežili.“

„Nepřežili by tady?“ podivila se Marie. „Jak to, že tady přežijete vy dva, Franto a Kubo?“

„Tak za prvé, dámo,“ zdvihl Kuba ukazovák. „Když jsem říkal tady, měl jsem na mysli okraj vnitřní Prahy. Od toho my se držíme dál. Ani Havran sem moc nechodí. A to už vůbec nemluvím o vnitřní Praze.“

„Je to pravda?“ podívala se Marie na Havrana.

Pokrčil rameny: „Vnitřní Praha je územím mrchožroutů a ti se občas rozlezou až sem. Jinde je možné uzavřít dohody a udržet jakýs takýs pořádek, ale ve vnitřní Praze ne. Mrchožrouti jsou šílení.“

„Šílení, zfetovaní, zdrogovaní a věčně ožralí,“ přikývl Tlustý Jemmy. „Boj s mrchožroutama není práce pro jednotlivce, ale pro organizaci. Ti pánbíčkáři z Novýho Askalonu měli pořádný koule, když se usadili v jejich těsný blízkosti. A oni se nejen usadili, ale i udrželi.“

„Párkrát jsem se pokusil vyjednávat i ve vnitřní Praze,“ řekl Havran. „Bylo to k ničemu. Všechno, co jsem dohodl, zapomněli pět minut po mém odchodu.“

„Takže chápete, proč se do okolí Prahy nehrneme, dámo,“ zakončil vysvětlování Tlustý Jemmy.

„Moment,“ zarazila ho Marie. „Řekl jste za prvé. Máte tam ještě nějaký za druhý? Máte tam další vysvětlení, proč se vám tady podařilo přežít celejch šestnáct let?“

„Jo, je tady ještě jedno vysvětlení,“ přikývl Tlustý Jemmy, až se mu zatřásly hladce oholené syslí tváře. „Ale to je tajný. Nikomu ho neprozradíme.“

„Máme totiž mocný ochránce, pro který pracujeme,“ pochlubil se Hobble Frank.

„Vy pro někoho pracujete?“ užasla Marie.

„Přesně tak,“ prskl mužík. „Udržujeme vlastnický práva.“

„Cože to?“

„Radši drž hubu, Franto,“ pokusil se ho zakřiknout Tlustý Jemmy, ale vousáč se chtěl pochlubit.

„Tahle země nepatří nějakejm pěstitelům máku nebo marjánky, dámo,“ vysvětloval Hobble Frank. „Má svoje vlastníky. A my udržujeme jejich vlastnický práva.“

„Co to znamená?“

„Máme tady rozmístěný radiobóje. Trvalo roky, než jsme je natahali na patřičný místa. Teď už je to snadná služba. Jenom couráme kolem, čas od času radiobóji aktivujeme, což můžeme udělat i na vzdálenost dvou tří kilometrů. Nemusíme hledat, kam jsme ji zakopali. Přes bóji odešleme jednoduchou zprávu, například: Ema má mísu, my máme maso, ó my se máme. To z mezinárodního práva úplně stačí. Squateři se nemůžou ohánět tím, že si to tady takzvaně vydrželi a že jim to teď patří.“

„Pěstitelé máku tady nebudou věčně,“ přidal se Tlustý Jemmy. „Nebude to trvat dlouho, nasednou na velbloudy a vrátí se zpátky do rodný pouště. Pak to tady převezmou velký kluci.“

„Vy pracujete pro českou vládu?“ ujistila se Marie.

„To taky, ale především makáme pro velký kluky, jak jsem říkal. Pro německý koncerny, který nebudu jmenovat. Potichu tady skoupily kdeco.“

„Vlastně,“ zajíkla se Marie, „asi vím, o co jde. Pracovala jsem v německý detektivní kanceláři. Jeden čas jsme měli takovou kampaň. Vyhledávali jsme vlastníky českejch nemovitostí, kteří se zrovna nacházeli na německým území.“

„To je ono,“ přikývl Tlustý Jemmy. „Katastr nemovitostí visel na internetu ještě po začátku války. Mohl si ho stáhnout každej, kdo na to měl software. A taky si ho stáhli. Pak začalo skupování. Koncerny od emigrantů vykupovaly pozemky i baráky, ke kterým emigranti stejně neměli přístup.“

„Aha, to jsem nevěděla…“

„Česká země do německejch rukou, dámo. Celej proces, který začal v devadesátkách, bude dokonanej. Máme s Frantou jeden oblíbenej precedent. Třeba by vás zajímal. Vy jste z Českejch Budějovic, nebo ne?“

„To jsem.“

„Nedaleko Českejch Budějovic se nacházelo městečko. Říkejme mu město Bé. Ve městě Bé se nacházela fabrika Cé.“

„Ve městě Bé se nacházela fabrika Ká,“ opravil ho Franta.

„Ve městě Bé se nacházela fabrika Cé, čteno Ká.“

„Tak to potom jo,“ souhlasil Franta.

„Ve fabrice Cé, čteno Ká, se vyráběly kameninový kanalizační roury. Vyráběly se tam zhruba od roku 1900. Byly ohromně žádaný a fabrika prosperovala. Pak, po sto letech provozu, někdy koncem tisíciletí, získala fabriku německá firma. Česká vláda jim fabriku přepustila za pár šušňů, aby do ní Němčouři nalili investice a zvelebili ji. Aby v ní dalších sto let vyráběli kameninový roury. Kameninová roura totiž vydrží v zemi celou věčnost, né jako ty plastový srágory, který se musejí každejch třicet let vykopat a položit znova. Jak říkám: tyhle kameninový roury ze zmiňovaný fabriky Cé, čteno Ká, byly kvalitní, žádaný a taky relativně laciný. A víte, co udělali Němčouři? Když fabriku převzali, namíchali beton a zalili vypalovací pece. Aby je už nikdy nikdo nemohl použít.“

„Né, nezalili je,“ opravil ho Franta. „Rozbili je sbíječkama.“

„Vidíte, milostivá,“ obrátil se Kuba k Marii, „já i Franta jsme mluvili s očitejma svědkama a každej to tvrdil jinak. To je ale jedno. Na provedení nezáleží, důležitý je, že německý vlastníci zničili vypalovací pece. Výroba kameninovejch rour skončila. Němčouři fabriku zavřeli.“

„Proč to udělali?“ užasla Marie.

„Zbavili se konkurence,“ vysvětlil jí Kuba. „Ve městě Bé dřív pracovala většina obyvatel ve fabrice Cé, čteno Ká. Pak se z nich stali nezaměstnaní… to je celej polistopadovej němčourskej přínos českýmu hospodářství v kostce. Koupit za hubičku, zavřít, zbavit se konkurence a lidi kopnout do prdele. Tohle udělali se spoustou fabrik. Tím to ale neskončilo. Němčouři podnikli další krok. To oni způsobili etnickou válku, víte? Aby se zbavili obtížnejch Čechů. Až se sem zase vrátí civilizace, budou Němčouři vlastnit většinu český kotliny a ta bude Tscheche-frei.“

„Myslím si, že nemáte pravdu,“ řekla Marie. „Né, že bych se chtěla zastávat Dojčmenů, jenže etnickou válku a všechno, co s ní souvisí, zapříčinili amíci.“

„Amíci? Proč amíci?“

„Táta s babčou o tom před válkou vedli opilecký debaty. Jejich řeči mi tenkrát, jako holce, připadaly ulítlý, jenže pozdějc začaly dávat smysl. Tohle všechno zavinili amíci a pracovali na tom opravdu dlouho. Celý desetiletí.“

„Váš fotřík chlastal s babčou?“ podivil se Kuba. „To jako se svojí matkou?“

„Byla to jeho tchyně.“

„Sodoma, Gomora!“ vyhrkl Franta. Kuba jen vyjeveně civěl.

„Oni spolu ale nechlastali každou chvíli,“ pousmála se Marie. „Nanejvejš jednou za půl roku. Babička byla pedagožka na Jihočeský univerzitě a zachovávala si úroveň. Já si ji pamatuju jako ráznou padesátnici. Bydlela s náma v dvougeneračním 4+2 v paneláku na sídlišti Máj. Naši by si určitě přáli, aby se odstěhovala jinam, jenže po tom, co táta dostal výpověď a nemohl sehnat práci, táhla babča větší část rodinnýho rozpočtu. Nemohli se jí jen tak zbavit… táta obvykle chodil kolem babči po špičkách. Vykal jí, zatímco ona mu tykala. Jednou za čas, většinou na oslavě nějakejch narozenin, si padli do noty. To pak babča vytáhla ze záňadří klíček, odemkla sekretář a ze sekretáře vytáhla pravou skotskou whisky… jejich debata s tátou pak obvykle začala zdí v Matiční ulici. Víte, o čem mluvím?“

„Jo,“ přikývl Kuba. „V Ústí nad Labem, v Matiční ulici, chtěli postavit zeď, která by oddělila zlodějský cikány od slušnejch lidí. Pravdoláskaři začali hystericky řvát. Zeď musela dolů.“

„Přesně tak,“ přikývla Marie. „Slušní lidi se pak odstěhovali. Za svoje domky, který museli prodat, dostali pakatel. Cikáni zůstali. Sám prezident Havel tenkrát, když se zeď stavěla, prohlásil, že pokud ji nezbourá magistrát, přijede do Ústí osobně a rozebere ji sám. Těma svejma intelektuálskejma pacičkama. Taťka s babčou to považovali za bod nula. Za zlomovej moment, kdy v Český republice začala bejt protežovaná uřvaná svoloč na úkor slušnejch lidí. Na Havlovi nenechali nitku suchou. Mluvili o něm jako o opilci a o agentovi jú es ej. Připouštím, že v tom byla určitá logika, protože politická korektnost, přepjatej feminismus a podobný sračky jsou součástí amícký vývozníideologie. Silou je tady protlačil právě Havel a jeho pravdoláskařský nohsledi.“

Odmlčela se.

„Co ještě povídali taťka s babčou?“ zeptal se Franta.

„Někdy se pustili do Slováků – jak nám při každý příležitosti vrazili kudlu do zad. Že se radši spojili s Hitlerem, než aby s náma zůstali v jednom státě. V osmašedesátým, jen co začalo uvolňování šroubů, si vydupali federalizaci. A po plyšovým převratu nás kopli do prdele. Prej za to ale nemohli ani tak Slováci. S těma jsme se prostě neměli spolčovat. Byla to naše blbost, že jsme se jim vnucovali, protože Slováci o nás stejně nikdy nestáli. Podle táty a babči to způsobil svým hochštaplerstvím Masaryk.“

„Tomáš Garýk Masaryk,“ přikývl Franta. „Nikdy jsem nepochopil, proč si říkal Garýk.“

„To bylo jeho válečný jméno, vole,“ vysvětlil mu Kuba. „Tak se to tenkrát dělalo. Lenin se ve skutečnosti jmenoval Uljanov, Stalin Džugašvili a Masaryk si říkal Garýk.“

„Nejmenoval se Garýk, ale Gar-rig-ue,“ vysvětlila jim Marie. „Převzal příjmení svojí manželky.“

„Cože?“ vykulil na ni oči Franta. „Příjmení svý manželky? To myslíte vážně, dámo?“

„Úplně vážně.“

„Sodoma, Gomora! Nebyl on nějakej praštěnej feminista?“

„Nejspíš… podle táty a babči byl Masaryk kořenem všeho zla. Kdyby nerozbil Rakousko, kdyby Vídeň a Praha zůstaly součástí jednoho státu, Masarykovi nohsledi by nešikanovali sudetský Němce. Protože, jestli to nevíte, spojení se Slovenskem byl jenom takovej trik. Jenom způsob, jak tuzemskejm Němcům šlápnout na krk. Čechů tu tehdá žilo pět miliónů a sudetskejch Němců tři a půl miliónu. Češi bez Slováků neměli žádnou výraznou přesilu. Jenže se rozhodli, že to těm nenáviděnejm sudetskejm Němčourům dají sežrat. Ve výsledku vehnali Sudeťáky do Hitlerovy náruče, což by se ve společným česko-rakouským státě nestalo. Tak to alespoň tvrdili babička s tátou… Hitler nás pak postupně schlamstnul – jako v tý pověsti o Svatoplukovejch synech. Začal Rakouskem, pokračoval Sudetama a skončil protektorátem Böhmen und Mähren… plus je tady další tucet zločinů, ze kterých babča s taťkou Masaryka obvinili – a usvědčili. A protože se o rozpad Rakouska zasadil především americkej prezident Wilson – a bez něho by se to nikdy nepodařilo – tak jsme zpátky u amíků. A u jejich neutuchající snahy destabilizovat Evropu i celej zbytek světa.“

„Na tom, co říkáte, něco je,“ připustil Kuba.

„Fotřík s babčou na to kápli,“ souhlasil Franta.

Podívala se z jednoho na druhého: „Nejdřív jste mi děsně šli na nervy, vy dva, ale teď vás začínám mít ráda. Tak si to nepokazte.“

„Vidíš, mladej?“ plácl Kuba do ramene Lukáše, který mlčky civěl do plamenů. „Stačí vykydlit dvacet Ukrajinců, a ženský tě začnou milovat.“

Havran vstal. „Tohle je nebezpečné území,“ řekl. „Projdu se po okolí a porozhlédnu se. I tak byste měli držet hlídky.“

„Vezmu si první hlídku,“ nabídl se Lukáš. „Stejně bych neusnul. Ani nevím, jestli dneska vůbec usnu.“

„Do Pihele tmavýho,“ rozdurdila se Marie. „To chcete jít spát? Vždyť je sedm večer!“

„Ještě ne,“ řekl Hobble Frank. „Ještě zdlábneme tyhle fazole.“

„Až tu budete šestnáct let jako my, dámo,“ poučil ji Tlustý Jemmy, „naučíte se usnout v každou denní i noční hodinu, když bude příležitost.“

Dívala se, jak Havran odchází do tmy. Přemýšlela, jestli ji tím třeba nevyzývá, aby se k němu připojila. Nakonec to neudělala. Tohle bylo nebezpečné území a oni potřebovali, aby je Havran pohlídal.

Autor: Vladimír Šlechta, kniha Rok Havrana

Hitlerova revolúcia, kapitola 6.2 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Zrada na východe

Nemecko vlastnilo vynikajúcu spravodajskú sieť pre vojnu na východe. Jej špecialisti prelomili zložité sovietske rádiové šifrovanie a sledovali vysielanie. Od roku 1934 prenikli lámači kódov z Hillersleben do zabezpečených telefónnych liniek spájajúcich Moskvu s ich európskymi ambasádami. V roku 1937 Nemci rozlúštili sovietsku foto-telegrafickú komunikáciu. Okrem prístupu k diplomatickej korešpondencii získali aj znalosti o sovietskej zbrojnej výrobe, umiestnení a kapacite tovární, a nedostatkoch priemyslu. [34]

Eskadra diaľkového prieskumu Theodora Rowehla, podriadená najvyššiemu veliteľstvu letectva, podnikala výškové lety nad ZSSR od začiatku roka 1935. Letecké posádky fotografovali sovietske námorné zariadenia, výzbroj a priemyselné komplexy, vojenské opevnenia a zoskupenia vojsk. Tisíce fotiek ruského vnútrozemia poskytlo dostatok obrazového materiálu na vytvorenie presných máp. V roku 1947 používalo USA Rowehlove fotografie na vytvorenie vlastných máp Sovietskeho zväzu. [35]

Počas prvých týždňov ruského ťaženia postupujúce nemecké jednotky ukoristili mnoho úradných dokumentov, ktoré sa sovietskej správe nepodarilo zničiť alebo evakuovať. Vďaka tomu Nemci získali ucelený obraz o infraštruktúre ZSSR, civilných postojoch a pod. Komunikační špecialisti Luftwaffe prelomili sovietske vojenské rádiové kódovanie, vďaka čomu mohli okamžite a neprestajne dodávať podrobnosti o sile ruských jednotiek, stave munície a pohonných hmôt, plánovaných leteckých a pozemných útokoch, a trasách, po ktorých sa presúvali nepriateľské divízie. Americká povojnová Seabournova správa dospela k záveru, že nemeckí kryptoanalytici si udržiavali 80 %-nú presnosť pri znalosti všetkých plánovaných sovietskych operácií a zbrojnej výrobe. [36]

Sledovacie stanice odovzdávali tieto obrovské množstvá spravodajských informácií Abwehru na posúdenie. Canaris, Oster a ďalší sprisahanci neodovzdali takmer žiadnu z informácií Hitlerovi. Namiesto toho ich umiestnili do skladiska dokumentov v Angeburgu vo Východnom Prusku a nikdy ich nevyhodnotili. [37] Vojenskí kartografi pripravovali mapy Východu bez znalosti Rowehlových fotografií. Niektoré z máp boli vytvorené na základe ruských máp vytlačených v roku 1865. Nemecká armáda mala k dispozícii nepresné mapy, ktoré označovali poľné cesty – po daždi úplne neschodné – ako moderné, spevnené cesty. Tieto dezinformácie často miatli taktický postup nemeckých mechanizovaných síl. Niekedy sa objavili v mestách, ktoré na mapách vôbec neboli.

Krátko pred začiatkom ruskej kampane sa účastníci nemeckej vojenskej misie v Rumunsku už poučili od miestnych a od dezertérov z Červenej armády o sile novej sovietskej výzbroje, videnej počas Stalinovej okupácie Besarábie. Svedkovia poskytli podrobnosti o ruských ťažkých tankoch KV-I a KV-II, plus nákresy tretieho modelu, ktorý bol rýchlejší, dobre obrnený, a pýšil sa rovnako dobrou palebnou silou. Letecký prieskumný dôstojník Georg Pemler skúmal letecké fotografie urobené Rowehlovou eskadrou nad oblasťami Pruthu a Dnestra. Objavil fotky zachytávajúce záhadné tanky na železničných plošinových vagónoch, smerujúcich k jednotkám Červenej armády, umiestneným v blízkosti hraníc s Ríšou. Pemler prizval k preskúmaniu fotografií rumunského plukovníka Krescu, ktorý mu povedal: “Až doteraz sme si mysleli, že tento tank je stále vo vývoji a testovaní. Výroba však pokročila tak ďaleko, že armáda ich už zaraďuje do svojich stavov. Je to objav veľkého významu. … Velenie musí byť ihneď o tom informované!” [38]

Pemler zhromaždil fotografie a relevantné dáta, a osobne odletel do Berlína predložiť svoje pozorovania. Spravodajskí dôstojníci prijali jeho správu, ale neodovzdali ju OKW. Keď sa nový sovietsky tank T-34 objavil počas bojov v júni 1941, bolo to šokom pre nemecké frontové vojská. Inovatívne šikmé pancierovanie bolo príliš silné pre nemecké protitankové zbrane, ktoré sa razom stali zastaralými.

Kým nemecká spravodajská služba skrývala sovietske vojenské schopnosti pred plánovačmi OKW, Canaris uisťoval Hitlera, že centrum nerastných surovín na Urale je spojené s priemyselnými centrami v Moskve jedinou jednokoľajovou železničnou traťou. [39] Spojka Abwehru v Rumunsku Dr. Barth povedal svojmu spolupracovníkovi Pemlerovi: “Velenie ozbrojených síl hrubo podceňuje silu Červenej armády. Ja osobne sa neviem vyhnúť dojmu, že je to dokonca podporované niekoľkými mužmi. Napríklad sme potvrdili dôvernú informáciu, že iba v jedinej konkrétnej továrni na tanky sa vyrába denne okolo 25 ťažkých tankov. Od tej doby sme identifikovali tri takéto zariadenia. … Náčelník generálneho štábu dal k tomu otáznik a poslal správu späť na znovuvyhodnotenie bez toho, aby informoval Vodcu.” [40]

Barth mal na mysli Haidera, ktorý sa stal náčelníkom štábu v septembri 1938. Povojnový “denacifikačný” výbor ohodnotil Haiderove chovanie ako “úplnú zradu svojej krajiny.” [41] Po dobytí Poľska v roku 1939 vytvoril tajný plánovací výbor na zvrhnutie vlády a dal ho na starosť generálovi Heinrichovi von Stuipnagel, ktorého jeden nemecký historik s obdivom opísal ako “európskeho šľachtica starej školy.” [42]

Haider presviedčal Hitlera aby zaútočil na Rusko, pričom bagatelizoval nebezpečenstvá kampane. Dňa 3. februára 1941 Hitler nariadil Zahraničnej armáde Východ – pobočke vojenského spravodajstva – zhodnotiť schopnosti Červenej armády pri nasadení veľkých formácií v rozsiahlych Pripjaťskych močiaroch. Táto oblasť pozostávala z bahnitého terénu v juhozápadnej časti budúceho frontu. Predtým, ako sa vypracovaná správa dostala 12. februára k Hitlerovi, Haider v nej ešte urobil zmenu. Vypustil záver hodnotenia, podľa ktorého by pre Rusov bolo možné presunúť jednotky cez močariská a tým ohroziť boky a tyl postupujúcich nemeckých divízií. Na základe tohto hodnotenia OKH nevyčlenilo jednotky na stráženie južných okrajov močarísk, aby zabezpečili plánovaný výpad nemeckej 6. armády a 1. tankovej armády smerom na Kyjev.

Zanedlho potom, ako vypuklo nepriateľstvo, sovietska 5. armáda sa presunula na juh cez pripjaťskú železničnú sieť a napadla otvorené ľavé krídlo nemeckej 6. armády. To prinútilo Hitlera zastaviť 10. júla postup. “Obsadenie Kyjeva začiatkom júla 1941, necelé tri týždne od zahájenia kampane, bolo vcelku možné. Zabránili mu silné sovietske vojenské zoskupenia, operujúce z Pripjaťskych močiarov,” usúdil vojenský historik Ewald Klapdor. [43] Bez podpory pechoty 6. armády ostala 1. tanková armáda stáť na mŕtvom bode, vedúc náročné opotrebovacie boje s frontálne útočiacimi ruskými divíziami po ďalších sedem týždňov. Po dvoch mesiacoch trvania kampane Hitler poznamenal, že celá operácia by bola naplánovaná inak, ak by poznal skutočné rozmiestnenie nepriateľa a jeho silu.

Obr.: Sovietsky tank BT-7 (napravo) a dva tanky T-34 opustené svojimi posádkami. Nemeckí spravodajskí dôstojníci si boli vedomí existencie lepších sovietskych tankov pred začiatkom ruskej kampane, ale neinformovali Hitlera. Červená armáda začala dostávať dodávky tankov T-34 v máji 1941.

Po začiatku invázie sovieti dostávali aktuálne správy o nemeckých vojenských operáciách z najvyššieho armádneho velenia OKH, priamo z Hitlerovho hlavného stanu. Tamojší veliteľ komunikácií generál Erich Fellgiebel nechal tajne nainštalovať telefón s priamym spojením do Švajčiarska, ktorým odovzdával utajované informácie. V Berne bol umiestnený Hans Gisevius, ďalší zo “špecialistov” Canarisovho Abwehru. Práve on odovzdával správy ďalej do Moskvy. Zúčastňovali sa aj ďalší agenti vo Švajčiarsku, ako Rudolf Rössler, ktorý bol identifikovaný, ale tolerovaný Švajčiarskou spravodajskou službou. Sofistikovanú špionážnu sieť nazvalo SD “Červená kapela”. Schellenberg neskôr napísal, že uniknuté informácie “mohli prísť len z najvyšších nemeckých kruhov.” [44] Keď SD konečne odhalilo v roku 1942 kruh sprisahancov, len v samotnom Berlíne zatklo 146 podozrivých agentov. Súdy odsúdili 86 z nich na trest smrti za zradu. Mali odoslať do Kremľa viac ako 500 podrobných správ. V októbri 1942 zatklo Gestapo ďalších 70 komunistických agentov na ríšskom ministerstve letectva a v Úrade pre vzdušnú výzbroj.

V Červenej armáde bolo 22. júna 1941 zaradených 25 508 tankov, 18 700 bojových lietadiel a 5 774 000 vojakov. [45] Medzi 303 divízií prvého a druhého sledu bolo rozdelených 79 100 diel. Hitlerovi boli odopreté zásadné informácie o sile nepriateľa, tajné služby vedome podhodnocovali nepriateľské zdroje a dôstojníci neustále vystríhali nepriateľa pred nemeckými útokmi. Dňa 1. augusta, päť týždňov po zahájení kampane, Červená armáda nasadila 269 divízií, 46 z nich bolo tankových, a ďalších 18 brigád proti útočiacim Nemcom. Podľa správy spravodajskej služby, ktorú dostal Hitler iba dva týždne predtým, Rusi mali k dispozícii 50 streleckých divízií a 8 tankových divízií. [46] Dňa 10. augusta obsadili nemeckí vojaci veliteľské stanovisko sovietskej 16. armády východne od Smolenska. Poľná polícia objavila dve kópie plánov OKH na nemecký útok. Zanedlho na to po obsadení Brianska objavili aj ďalší nemecký operačný plán, ktorý predložilo OKH Hitlerovi 18. augusta. [47] Gisevius sa neskôr chválil: “Mali sme špiónov po celom ministerstve vojny, na polícii, v ministerstve vnútra a obzvlášť na ministerstve zahraničia. Všetky nitky viedli k Osterovi.” [48]

Včasné znalosti nemeckých plánov pomohlo Červenej armáde počas júla a augusta zatiahnuť útočníkov do ťažkých bojov v okolí Smolenska. Nemci získali iniciatívu, keď sa 21. augusta Hitler rozhodol presunúť svoje tankové divízie južne od Kyjeva. “Nezmyselná operácia rozhodla,” soptil Haider vo svojom denníku, “rozptýli naše sily o oddiali postup na Moskvu.” [49] Nemci v skutočnosti pri Kyjeve zničili štyri sovietske armády a piatu ťažko poškodili v obrovskej obkľučovacej bitke, pričom obsadili veľkú časť Ukrajiny. Hitler povedal svojmu architektovi Gieslerovi: “Vo výpadoch po krídlach a v obchvatoch som videl jedinú šancu, ako poraziť obrovské ruské zoskupenia. … Musel som doslovne vytrhnúť vedenie operácií z rúk mojich generálov. … No ani tento úspech ich nepresvedčil o jedinej možnej stratégii v Rusku.” [50]

Vodca nakoniec po únavnom dohadovaní schválil Haiderov nápad: čelný útok proti Moskve. Operácia Tajfún začala 1. októbra, ale podvody a sabotáže stanovili výsledok. Zásobovací generál Wagner hlásil stav zásobovania pre útok ako “uspokojivý.” Minimálne požiadavky boli 24 zásobovacích vlakov denne pre Armádnu skupinu Stred. Avšak na frontu dorazilo denne 8 až 15 vlakov počas augusta, 12 počas septembra. Dokonca aj za pekného počasia stáli stovky plne naložených zásobovacích vlakov nečinne na vedľajších koľajach medzi Berlínom a Krakovom.

Obr.: Halder a Hitler počas vojenských cvičení v roku 1937. Začiatkom roka 1941 popisoval Halder Červenú armádu ako “príliš zaostalú” k útočným operáciám. V septembri 1942 ho Vodca uvoľnil z funkcie armádneho náčelníka štábu

Veľkú časť zodpovednosti za meškajúce dodávky niesli riaditeľ Hlavnej železničnej dopravy Juh Erwin Landenberger v Kyjeve a riaditeľ Hlavnej železničnej dopravy Stred Karl Hahn v Minsku. Hitler nariadil zatknúť oboch mužov za sabotáž. Po prepustení z koncentračného tábora Sachsenhausen o niekoľko mesiacov neskôr, Hahn sa sám opísal inému dôstojníkovi ako “smrteľný nepriateľ nacistov.” Hitler osobne vybral ich náhradníkov. Erhard Milch a Albert Speer prevzali zodpovednosť za obnovenie dodávok na front. Situácia sa zlepšila v priebehu niekoľkých týždňov. Speer uprednostnil výrobu lokomotív, zatiaľ čo Milch reorganizoval železničnú a plavebnú dopravu na front. Milch varoval podriadených: “Mám oprávnenie obesiť akéhokoľvek zamestnanca železníc na ktorýkoľvek strom – vrátane vedúcich pracovníkov. A ja to urobím!” [51]

Obr.: Albert Speer (napravo) sa stal ministrom pre výzbroj vo februári 1942. Ukončil vplyv generálneho štábu na výrobu zbraní a zásobovanie, a nechal súkromný priemysel reorganizovať a uprednostniť výrobu zbraní. Toto výrazne zvýšilo výrobu. Na obrázku ďakuje poddôstojníkovi (podľa dištinkcií zrejme stabsfeldwebel – pozn. prekl.) za predloženie odporúčaní, založených na osobných skúsenostiach v boji, ktoré viedli k modifikácii zbraňových systémov. Zhromažďovanie názorov skúsených veteránov bolo ďalším revolučným krokom namiesto starých poriadkov

OKH postupne znižovalo údernú silu skupiny armád Stred počas operácie Tajfún. Dňa 11. októbra odvelilo 8. armádny zbor s troma divíziami, a 1. jazdeckú divíziu. Čoskoro nasledovali 5., 8. a 15. pechotná divízia. 9. armádny zbor bol presunutý do “zálohy”. Dňa 3. novembra OKH oznámilo zámer stiahnuť sedem tankových divízií z východného frontu na doplnenie. [52] V tej istej chvíli Luftwaffe pustilo na dovolenku takmer štvrtinu svojho personálu v Rusku. Vrchné veliteľstvo stiahlo 13 stíhacích skupín a zanechalo iba tri skupiny 51. stíhacej perute na podporu ofenzívy zo vzduchu. [53]

Operácia Tajfún napriek tomu pokračovala. Severozápadne od Moskvy dobyla 1. tanková divízia Kalinin. Namiesto toho, aby zamierila juhovýchodne a využila svoj potenciál, vojská postupovali na sever. Očitý svedok Carl Wagener si spomína: “Obsadenie Kalinina nám poskytlo veľkú taktickú príležitosť. Držali sme jeden zo základných pilierov obrany Moskvy a mohli sme zatlačiť na na slabo zabezpečené severné krídlo mesta. Mesto nám bolo otvorené, po dobrých cestách a iba za menej, ako jeden deň cesty. Namiesto toho naše tanky a podporná 9. pechotná armáda dostali rozkaz zamieriť na úplne nevýznamné mesto Toržok viac ako 100 míľ severne od Kalinina. Cítili sme, že nové rozkazy OKH nedávajú žiaden zmysel.” [54]

Najväčšou prekážkou, pred ktorou stáli nemeckí vojaci, bol nedostatok zimného vybavenia. Nemecký priemysel vyrobil množstvo prešívaných zimných uniforiem, ktoré postačovali na vybavenie minimálne 56 divízií. Spolu s prefabrikovanými prístreškami a ohrievačmi boli naložené na 255 nákladných vlakov, ktoré čakali na pokyn k ceste na východ. Dňa 1. novembra Hitler skontroloval zimné vybavenie určené pre východný front a veliteľ zásobovania Wagner ho uistil, že vlaky sú už na ceste ku poľným armádam v dostatočnom počte. [55] O deväť dní neskôr sa Wagner zveril Haiderovi, že väčšina zásob prešívaných uniforiem sa neodošle skôr, ako koncom januára. Stáli naložené vo vlakoch vo Varšave celé mesiace. [56] Hitler sa o nedostatku zimného vybavenia dozvedel až 20. decembra, keď generál Heinz Guderian priletel z centrálneho frontu a povedal mu o ňom. Všetok personál Luftwaffe bol vybavený zimným oblečením len vďaka osobnému dohľadu Milcha.

OKH sa taktiež stavalo ľahostajne k informovaniu Hitlera o správach rozviedky, predpovedajúcich plánovanú sovietsku protiofenzívu. V priebehu novembra Rusi presunuli mnoho sibírskych streleckých divízií z Ďalekého východu do sektora Moskvy. Nemecký letecký prieskum spozoroval rastúcu koncentráciu nepriateľských záloh. Diaľkové pozorovacie lietadlá hlásili alarmujúci nárast počtu sovietskych transportných vlakov dopravujúcich čerstvé jednotky do sektora Kalinin – Moskva. OKH si tieto informácie nevšímalo. Švédsko dodalo Nemcom presné údaje o plánoch a rozsahu blížiacej sa červenej ofenzívy, ale Abwehr, ktorý tieto informácie dostal, ich nepredložil v Berlíne. [57]

Obr.: Nemeckí delostrelci sa tešia na horúce jedlo počas prestávky v bojoch v Rusku. Majú na sebe štandardné poľné uniformy, ktoré neposkytovali dostatočnú izoláciu pred chladom počas zimy 1941/42

V strede novembra usúdili Zahraničné armády Východ, že sovietske divízie sú iba na 50 %-ách plánovaných stavov a viac ako polovica dôstojníkov a mužstva nemá dostatočný výcvik. V skutočnosti však mnoho z 88 streleckých divízií, 15 jazdeckých divízií a 24 tankových brigád pripravených k útoku na nemecké línie, bolo dobre vybavených a v plnom stave. [58] Večer 4. decembra 1941 – len niekoľko hodín predtým, ako začal útok – dospeli Zahraničné armády Východ k záveru, že bojová účinnosť Červenej armády je nedostatočná “pre vedenie veľkého útoku v tejto dobe, iba ak by zapojili významné posily.” [59]

Na konci svojich síl, prekvapená a slabo odetá nemecká armáda dostala tvrdý úder. Hitler bol podráždený zo zlyhania pri realizácii svojich strategických konceptov tvárou v tvár voči opozícii z generálneho štábu. Ako príčinu prvej veľkej porážky nemeckej armády uvádzal “totálne podcenenie nepriateľa, falošné správy o nepriateľských zálohách a o sile ich výzbroje … a nepochopiteľnú zradu.” [60]

Napriek ústupu spred Moskvy si Nemci udržali dobrú pozíciu pred letnou kampaňou v roku 1942. Hitler nasmeroval hlavný úder cez Kaukaz k ropným poliam a rafinériám, ktoré dodávali ZSSR 80 % ropy. Nariadil zodpovedajúcim spôsobom posilniť armádnu skupinu Juh. Po obsadení mesta Voronež 8. júla 1942 boli nemecké tankové divízie pripravené prekročiť rieku Don, ale Vodca prechod zakázal. Nechcel oslabiť útok rozdelením síl, namiesto toho rozkázal 4. tankovej armáde obrátiť sa na juh a pripojiť sa k postupu hlavným smerom k ropným poliam. [61] Sovietske jednotky na juhu sa dali na ústup a boli značne demoralizované.

Nemeckí rádioví špecialisti odhalili dvoch bývalých dôstojníkov poľskej armády na predmestí Varšavy, ktorí odosielali podrobné informácie do Moskvy o ofenzíve na Kaukaze. Radoví príslušníci Abwehru, ktorí nezdieľali protištátne cítenie Canarisa a Ostera, to ohlásili vodcovmu štábu. Ich správa odhaľovala, že Stalin vedel o nemeckých vojenských prípravách. Po prijatí správy generál Fellgiebel rozhodol, že je “príliš alarmujúca” a len by Vodcu rozrušila. Správu pochoval na dno svojej zásuvky. [62]

Po strate momentu prekvapenia začala 28. júla Armádna skupina Juh operáciu Modrá. Armádna skupina A tlačila na Kaukaz. Na severovýchode postupovala Armádna skupina B smerom na Stalingrad a kryla krídlo. Stalingrad bol priemyselným komplexom roztiahnutým po brehu rieky Volga, a bol známy najmä primitívnym bývaním robotníkov. Hitlerov operačný plán vyžadoval zničenie zbrojnej výroby v Stalingrade bombardovaním alebo obliehaním. Obsadenie mesta nebolo výslovným cieľom; tým bolo obsadenie Kaukazu. [63]

Vrchné velenie zanedlho rozriedilo ofenzívu. Haider si zapísal 30. júna do denníka, že náčelník štábu OKW Alfred Jodl povedal počas situačnej správy: “Zdôrazňujem, že o osude Kaukazu sa rozhodne pri Stalingrade. Preto je potrebné presunúť časti Armádnej skupiny A ku B. … V novom obale predložil Vodcovi myšlienku, ktorú som mu predostrel pred šiestimi dňami.” [64]

Halder presunul 30. júla 4. tankovú brigádu z južného frontu, aby poslúžila ako “hrot útoku na Stalingrad.” Napriek protestom poľných veliteľov Armádnej skupiny A Halder tiež odvelil odvelil elitnú motorizovanú pechotnú divíziu Grossdeutschland. Jeden z historikov to zhrnul: “Teraz dve rovnako silné armádne skupiny s takmer rovnakým počtom tankov a motorizovaných jednotiek operovali v dvoch rôznych smeroch. Severná skupina útočila so štyrmi tankovými a tromi motorizovanými divíziami; južná s tromi tankovými a tromi motorizovanými divíziami. Jednotky určené na dosiahnutie hlavného cieľa kampane boli slabšie ako tie, ktoré kryli krídlo.” [65] Armádna skupina Juh nedokázala dobyť oblasť Kaukazu a tak ochromiť schopnosť Červenej armády k útočným operáciám. Sily na severe sa zasa utápali v nákladnom a zbytočnom úsilí o obsadenie Stalingradu.

Obr.: Granátnici na tanku Panzer IV operujúci východne od rieky Don. Nemecké vrchné velenie rozdelilo silné mechanizované zbory Armádnej skupiny Juh počas kampane v roku 1942

Počas postupu na Kaukaz OKH ukradlo Armádnej skupine A ďalší tromf: 60 000 mužov talianskeho alpského zboru. Tento pozostával z troch dobre vycvičených horských divízií, každá z nich bola vybavená piatimi tisíckami nákladných mulíc. Miesto nasadenia elitného zboru v horách, OKH im prikázalo pochodovať na sever posilniť jednotky pri Stalingrade. Tak vojaci oblečení vo vlnených uniformách určených pre chladnejšiu, vysokohorskú klímu, začali trestný pochod v horúcom počasí ázijskou stepou. Horské divízie neboli vybavené protitankovými delami a ťažkým delostrelectvom, čo ich činilo prakticky bezbrannými pred sovietskymi tankami.

Generál Rinaldo Dallarmi písal 27. augusta Mussolinimu o rozkazoch pre zbor: “Prišli sme do Ruska s cieľom ísť na Kaukaz, čo sa skvele hodí pre náš výcvik, zbrane a vybavenie, a kde sme sa mohli pripojiť k najlepším nemeckým a rumunským horským divíziám v takmer športovej súťaži o to, kto dosiahne viac. Potom nás presmerovali k Donu, na ploché stepi bez adekvátnej výzbroje. Dostali sme pušky z roku 1891 a štyri smiešne malé delá, úplne neužitočné proti 34 tonovým ruským tankom. Nie je mnoho Alpincov. To nie je ľudský zdroj, s ktorým by sa malo zaobchádzať ľahkovážne.” [66]

Južná ofenzíva stroskotala po sovietskom protiútoku na Armádnu skupinu B v novembri. To prinútilo Armádnu skupinu B stiahnuť sa z Kaukazu a predísť obchvatu. Rusi obkľúčili a zničili pri Stalingrade nemeckú 6. armádu. Historici vinia za katastrofu Hitlera, ale ich verdikt neberie do úvahy zjavné nedodržiavanie jeho rozkazov, chybné informácie, ktoré dostával, alebo vojensky nezmyselné presuny jednotiek uskutočňované OKH bez jeho vedomia.

Napríklad ľavé krídlo Armádnej skupiny B sa tiahlo na juhovýchod pozdĺž rieky Don od Voroneže do Stalingradu. Pozície bránila maďarská 2. armáda, talianska 8. armáda, rumunská 3. armáda a nemecká 6. armáda. Pravé krídlo kryla 4. tanková armáda. Hitler vedel, že slabo vybavené cudzie kontingenty nemôžu odraziť potencionálnu sovietsku ofenzívu. V auguste nariadil dvom pechotným divíziám a 22. tankovej divízii podporiť taliansku 8. armádu. Maďari mali tiež dostať posily, vrátane ťažkého delostrelectva a nových nemeckých 75 mm protitankových kanónov. Halder prakticky ignoroval rozkaz, pridelil ich iba na krátku dobu a o niekoľko týždňov neskôr jednotky odvelil preč. [67]

Koncom októbra Vodca nariadil, aby sa rozbitá 6. tanková divízia a ďalšie dve pechotné divízie presunuli z Francúzska a podporili Rumunov a Talianov. OKH pozdržalo presun jednotiek až do decembra. Rovnako spozdili rozmiestnenie poľných divízií Luftwaffe za spojeneckými armádami, ako požadoval Hitler. 22. tanková divízia, o ktorej si myslel, že je v plnom stave, zúfalo potrebovala doplniť. Zo 104 tankov bolo bojaschopných iba 32. OKH skrývalo tieto skutočnosti pred hlavným veliteľom. [68]

V denníku štábu OKW boli 9. a 16. septembra zaznamenané Hitlerove príkazy na posilnenie talianskej 8. armády. Denník 6. októbra zaznamenáva: “Vodca opakuje svoje znepokojenie pred veľkým ruským útokom, možno dokonca nad zimnou ofenzívou v sektore armád našich spojencov, hroziacou prekročením Donu smerom na Rostov. Dôvodom týchto obáv sú veľké pohyby nepriateľa a výstavba mostov cez Don na mnohých miestach.” V denníku OKW sa opakuje 5. novembra: “Opäť sa preberajú obavy z ruského útoku cez Don. Počet budovaných mostov neustále rastie. Luftwaffe chce ukázať obrázky. Vodca dáva príkaz na silné letecké údery proti mostom a miestam podozrivým zo sústreďovania nepriateľských síl v lesoch pozdĺž brehov rieky.” [69]

Prieskum potvrdil Hitlerove obavy. Juzápadne od mesta Sirotinskaja boli na pomerne vysokom území rozmiestnení muži 44. pechotnej divízie Hoch und Deutschmeister. Sledovali sústreďovanie sovietskych vojsk a materiálu pozdĺž Donu na pozíciách oproti rumunskej 3. armáde. V susednom sektore ruskí prebehlíci informovali talianskych vyšetrovateľov, že mali príkazy ostať počas dňa v úkrytoch. Spojka Abwehru, ktorej Taliani odovzdali túto informáciu, odpovedala, že nemecký letecký prieskum je dôveryhodnejší a ten nehlásil nič, aj keď opak bol pravdou. Max Ladoga bol radistom v prieskumnej eskadre s dlhým doletom. Napísal: “Rusi neustále dopravovali mohutné posily. Počas denných letov sme všetko zachytili, nafilmovali a hlásili.” Pozorovateľ Pemler si spomína, že letecké posádky posielali veleniu včasné varovania, ktoré ale nikto nebral vážne. [70]

Aj z ďalších zdrojov prichádzali podrobnosti o príprave Červenej armády. Abwehr začal v júli 1942 operáciu Zeppelin, počas ktorej boli za sovietskymi líniami vysadené stovky antikomunistických Rusov a podávali informácie Nemcom. Počas niekoľkých najbližších mesiacov napočítali 3 269 vlakov vezúcich sovietske jednotky ku Stalingradskej bojovej zóne plus ďalších 1 056 vlakov s vojnovým materiálom. Nemecký letecký prieskum objavil 10. novembra, že Rusi tamtiež presunuli 5. tankovú armádu. [71] Veliteľ Nachrichtenaufklärung 1 (Vyhodnocovanie komunikácií 1) predložil 11. novembra OKH komplexnú analýzu zachytenej sovietskej rádiovej komunikácie. Identifikovala nepriateľské zálohy presúvané do priestoru Stalingradskej operácie. Správa presne predpovedala, že Rusi sa chystajú k útoku s úmyslom obkľúčiť nemeckú 6. armádu: “V podstate už mohlo dôjsť k rozmiestneniu.” [72]

Za posudzovanie týchto správ zodpovedali Zahraničné armády Východ. Na jar 1942 Halder zariadil, aby sa ich veliteľom stal jeho bývalý pobočník Reinhard Gehlen. Rovnako ako Hindenburg veril, že “Nemecko by nemalo byť riadené českým kaprálom.” Gehlen sa neskôr priznal k aktívnej podpore hnutia odporu. [73] V auguste 1942 s vážnou tvárou oznámil, že od predošlého februára nebola Červená armáda kvôli nedostatku dôstojníkov vytvoriť ani jedinú novú bojovú divíziu. [74]

Gehlen neprezradil Hitlerovi ani výsledky operácie Zeppelin, ani blízkosť 5. tankovej armády, o ktorej vyhlasoval, že je umiestnená ďaleko na severe. Aj keď Červená armáda zhromaždila dve tretiny svojich tankov oproti Armádnej skupine B, Gehlen varoval, že Rusi namiesto toho plánujú útok ďalej na sever, v blízkosti Smolenska. Znova uisťoval Vodcove hlavné velenie 11. novembra: “Neexistuje ani náznak blížiaceho sa útoku. … Dostupné (sovietske) sily sú príliš slabé na veľké operácie.” [75]

Ruský útok začal 19. novembra 1942. Tanky prevalcovali rumunské pozície tak, ako sa Hitler obával. Pri hlavnej obkľučovacej operácii sa vydali na juh uzavrieť Stalingradský kotol. Sovietska 57. armáda sa bezhlavo pustila do 29. motorizovanej pechotnej divízie generála Hansa-Georg Leyser, ktorá bola v plnej sile. Divízia sa bez povolenia generálneho štábu vrhla do protiútoku. Jej 55 tankov 129. tankového práporu zúrivo zaútočilo pozdĺž železničnej trate na masy prekvapených ruských pešiakov a ich zásob. Po uzavretí nepriateľského prieniku sa 29. divízia obrátila na juhozápad so snahou zaútočiť na krídlo sovietskeho 4. zboru. Predtým, ako operácia začala, dostala podozrivý rozkaz prerušiť kontakt a ustúpiť od Stalingradského perimetra. [76] To umožnilo Rusom pokračovať v obkľučovaní 6. armády.

Obr.: Samohybné útočné delo Sturmgeschütz III, pozostávajúce zo 75 mm dela posadeného na podvozku Panzer III, odprevádza sovietskych zajatcov od Stalingradu počas bojov na konci leta 1942 (Bundesarchiv)

Vo viere, že Luftwaffe dokáže dopraviť dostatok zásob do Stalingradu, ale aj na základe Gehlenovej správy, že sovieti nemajú žiadne zálohy, sa Hitler rozhodol zásobovať obkľúčenú armádu vzduchom, kým by bola pripravená oslobodzovacia operácia. Dopravné lietadlá Junkers a bombardéry Heinkel doručovali zásoby na letiská 6. armády a na spiatočnej ceste evakuovali ranených. Zásobovacie misie organizoval zásobovací plukovník Eberhard Finckh. Ako aktívny sprisahanec zariadil, aby mnoho z doručovaných zásob bol neužitočný náklad. Okrem potravín, zdravotníckeho materiálu a munície dostali obkľúčené jednotky pri Stalingrade tisíce starých novín, sladkostí, falošných golierov, ostnatého drôtu, strešnej krytiny, štyri tony margarínu a papriky, 200 000 vreckových kníh, šnúrok do topánok, korenia a tak ďalej. [77]

Nemecká armáda spustila záchrannú operáciu 13. decembra. Na jej čele stála 6. tanková divízia generála Erharda Rausa. Divízia mala 10 % nad stanovené počty a vlastnila 160 tankov vrátane tankov Panzer IV s novým vysokorýchlostným kanónom, 4 200 nákladných automobilov, 20 ťažkých obrnených vozidiel a 42 samohybných útočných diel. Operácie sa zúčastnili aj 17. a 23. tanková divízia (ktoré boli oslabené jesennými neustálymi bojmi). Útok postúpil na 30 míľ ku Stalingradu. Asi 50 míľ západne prešli sovietske tanky do protiútoku a obsadili letisko Moskovskaja, čím ohrozili nemecké krídlo na spodnom toku rieky Čir. Namiesto toho, aby boli vyčlenené slabšie krycie jednotky na vyplnenie medzery, najvyššie velenie presunulo 6. tankovú divíziu do pozície na Čire. To bolo podľa názoru historika a bývalého poručíka Waffen SS Heinza Schmolkeho čisté preháňanie: “Dva týždne neskôr som bol veliteľom oporného bodu na rieke Donec, ktorá bola úplne zamrznutá a mala dva mosty. Držal som pozíciu desať dní a nocí proti omnoho väčším ruským silám. Nikto mi nemôže povedať, že línia na rieke Čir sa nedala udržať ešte jeden deň, do doby kontaktu s obkľúčenou 6. armádou.” [78]

Keď 23. decembra dostala 6. tanková divízia nepochopiteľný rozkaz ku stiahnutiu sa z oslobodzovacej operácie, jej dôstojníci sprvu predpokladali, že sa jedná o omyl. Bez jej oceľového klinu sa zostávajúce jednotky ukázali ako príliš slabé na prerazenie koridoru ku Stalingradu. Krátko pred svojou smrťou v roku 1950 Raus prehovoril o svojom trpiacom svedomí za to, že uposlúchol rozkaz a nepokračoval v postupe. V obkľúčení zostalo 220 000 vojakov Nemecka a jeho spojencov podľa zoznamov 6. armády z polovice januára 1943 – dva týždne predtým, ako sa vzdala. [79] Iba 6 000 z nich prežilo sovietske zajatie.

Bitka pri Stalingrade pre Nemecko neznamenala iba drvivú porážku, ale pre civilné obyvateľstvo sa stala psychologickým bodom obratu vo vojne. Bývalý šéf gestapa Heinrich Müller v roku 1948 popísal nezhody vo Vodcovom hlavnom stane: “Mnoho starších dôstojníkov vo vysokých hodnostiach sabotovalo Hitlerove plány. … Aj keď nie som vojenský expert, Hitler mal vo vojenských záležitostiach pravdu častejšie, ako títo ľudia. Hitler vydal rozkaz a pretože niektorí generáli nenávideli Hitlera, tak nepriamo neuposlúchli jeho rozkaz. Keď došlo ku katastrofe, tí istí muži a ich priatelia hádzali vinu na Hitlera. Často mu klamali rovno do tváre.” [80]

Vo viere, že Armádna skupina Juh je značne oslabená, sovieti využili svoje víťazstvo na okamžitú ofenzívu. Nemci sa skonsolidovali a spôsobili Červenej armáde vážnu a prekvapujúcu porážku pri Charkove v marci 1943, čím stabilizovali frontu. Koncom jari začalo OKW sústreďovať svoje najlepšie divízie pre novú ofenzívu s obmedzenými cieľmi. Dve mechanizované armádne skupiny boli rozmiestnené v oblastiach Belgorodu a Orla, a mali začať obkľučovaciu operáciu na zničenie sovietskeho sústredenia pri Kursku. Hitler sa zveril generálovi Guderianovi, že z navrhovanej operácie Citadela mu je “zle od žalúdka,” hoci niektorí z jeho najlepších stratégov podporili tento plán bez fantázie. [81] OKW dúfalo, že veľkým víťazstvom obnoví v očiach spojencov svoju prestíž a zároveň zodvihne morálku v ozbrojených silách. Predpokladom bolo aj zapojenie niekoľkých stoviek tisíc väzňov medzi pracovné sily v nemeckom priemysle. Citadela začala 5. júla 1943. Pasáže citované z pamätí nemeckých pešiakov prvej vlny naznačujú, že podvratné živly v OKH zradili aj túto operáciu. Granátnik z Leibstandarde Kurt Pfötsch napísal toto: “V prvý deň útoku s obrovskými tankovými zväzmi, delostrelectvom a elitnými divíziami, útokmi strmhlavých bombardérov a raketometov v množstve, aké som nikdy v boji nevidel, sme ležali na bruchu, zatiaľ čo nás Ivan sekal na kúsky. So záchvevom som si uvedomil, nemáme prvok prekvapenia! … Namiesto toho to vyzerá tak, akoby Ivan vedel, kde a kedy má nemecký útok začať.” [82]

Obr.: Posádka Panzer IV čaká na rozkazy k postupu proti ruským pozíciám počas operácie Citadela. Sovietske zdroje obrovsky prehnali počty nemeckých tankov stratených v boji

Herbert Brunnegger, slúžiaci v divízii SS Totenkopf, si spomína na deň pred ofenzívou: “Z Pirolských lesov k nám prišli dvaja dezertéri mávajúci bielou vlajkou. … Povedali nám to, čo sme ešte nevedeli; rozsah a presný časový harmonogram nášho útoku!” Brunnegger pokračuje o priebehu bojov: “Od jedného z našich delostreleckých dôstojníkov som sa dozvedel, že táto operácia už bola dvakrát odložená, pretože plán útoku bol vyzradený.” [83] Hitler po dvoch týždňoch odvolal pomalý postup s veľkými stratami.

Boje pri mestách Orel a Belgorod sa zhodovali s anglo-americkým vylodením v Taliansku. To donútilo OKW presunúť vojakov na scénu Stredomoria, takže Červená armáda mohla prejsť do útoku. Po zvyšok vojny sa už nevzdala strategickej iniciatívy. Zradcovia v generálnom štábe pokračovali v práci na porážke svojej krajiny. Generál Rudolf Schmundt povedal o sprisahancoch: “Držali pri sebe v dobrom aj zlom, sabotovali Vodcove rozkazy kedykoľvek k tomu mali príležitosť. Prirodzene takým spôsobom, aby neboli proti nim dôkazy. Vždy sypali piesok medzi kolesá našich ozbrojených síl. Každý z nich chráni chrbát druhého. Dôstojníkov, ktorí nepatria k ich klike, sa snažia vyhnať na bezvýznamné pozície.” [84]

V lete 1944 bezpečnostné zložky rozbili hnutie odporu a začali stíhať jeho vodcov za zradu. Jedným z obžalovaných bol bývalý sociálny demokrat Wilhelm Leuschner. Vypovedal o rozhovore, ktorý mal s Ludwigom Beckom. Dôstojník generálneho štábu počas Prvej svetovej vojny Beck sa stal náčelníkom štábu v roku 1935. Z aktívnej služby odišiel do dôchodku ešte pred začiatkom Druhej svetovej vojny, ale bývalý generál stále intrigoval proti Hitlerovi. Spolusprisahanci ho považovali za hlavu vojenského protivládneho hnutia. Leuschner si spomína na Beckove slová, ktoré poskytujú znepokojujúci vhľad do názorov týchto takzvaných Nemcov: “Beck vysvetlil, že v súčasnosti máme dosť spoľahlivých ľudí na veliacich pozíciách na východnej fronte, aby mali vojnu pod kontrolou, kým sa nezrúti režim. Zaisťujú napríklad ústup svojich jednotiek bez toho, aby informovali susedné formácie, takže sovieti môžu preniknúť vzniknutou medzerou a prevalcovať jednotky po oboch stranách. Tieto jednotky sú potom donútené ustúpiť, alebo sa vzdať.” [85]

Povedzme si, čo znamená byť zajatý Červenou armádou, ako Leuschner tak ľahostajne opisuje. V júni 1944 začali sovieti veľký útok proti Armádnej skupine Stred. Nemci presunuli posily príliš ďaleko na juh do miest, ktoré Gehlen falošne označil ako miesta, kde sa bude operácia nepriateľa konať. Zahraničné armády Východ si zrejme nevšimli 138 sovietskych divízií a 5 200 tankov (a celkom asi 2,5 milióna ruských vojakov), ktoré boli nahromadené oproti Armádnej skupine Stred. [86] Prvý dôstojník generálneho štábu Armádnej skupiny, aristokrat Henning von Tresckow, postupne menoval do štábu dôstojníkov s protihitlerovskými postojmi.

Podľa správy Armádnej skupiny Stred z prvého dňa bol ruský útok “úplným prekvapením, pretože podľa aktuálneho vyhodnotenia nepriateľa nikto nepredpokladal také nahromadenie nepriateľských síl.” [88] V ceste sovietskemu kolosu stála plne funkčná nemecká 4. armáda. Podľa Beckovho receptu na porážku nedostala žiadne rozkazy, ani nebola informovaná o situácii susedných formácií. Slovami historika Rolfa Hinze trpela “nevysvetliteľným nedostatkom riadenia” z vrchného velenia Armádnej skupiny Stred. Tresckow sa nepokúsil obnoviť spojenie alebo dopraviť zásoby. Jeho štáb nevyslal jediné prieskumné lietadlo, ktoré by sledovalo postup nepriateľských mechanizovaných síl a pomohlo by určiť únikovú cestu pre 4. armádu. [89] Nemci stratili počas sovietskeho útoku 350 000 mužov, z ktorých bolo 150 000 zajatých. Takmer polovica týchto zajatcov čoskoro zahynula počas cesty do zberných táborov na následky streľby do zajatcov, hladom, alebo nedbanlivosťou pri prevoze železnicou. Sovieti nechali pochodovať 57 600 preživších zajatcov Moskvou. Dav lemujúci ulice bezmocných väzňov preklínal, nadával im a pľul na nich. To bol osud, ktorý im prisúdil Tresckow, Gehlen, Beck a ďalší krajania, ktorí nosili rovnakú uniformu.

Obr.: Dôstojníci Waffen SS viedli príkladom, tu bojujú na frontovej línii počas bojových operácií v sektore Belgorodu

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[34] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, PP. 66-67
[35] Ibid, pp. 108-112
[36] Ibid, p. 69
[37] Ibid, p. 223
[38] Pemler, Georg, Der Flug zum Don, p. 79
[39] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p.67
[40] Pemler, Georg, Der Flug zum Don, p. 84
[41] Meiser, Hans, Verratene Verräter, p. 79
[42] Schramm, Wilhelm von, Aufstand der Generale, pp. 38, 209
[43] Klapdor, Ewald, Der Ostfeldzug 1941, pp. 83, 116, 117
[44] Schellenberg, Walter, Hitlers letzter Geheimdienstchef, p. 253
[45] Musial, Bognan, Kampfplatz Deutschland, p. 459
[46] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p. 158
[47] Meiser, Hans, Verratene Verräter, p. 162
[48] Ibid, p. 204
[49] Haupt, Werner, Kiew, p. 21
[50] Giesler, Hermann, Ein anderer Hitler, pp. 427, 429
[51] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, pp. 165, 170, 172
[52] Ibid, p. 179
[53] Ibid, pp. 186-187
[54] Ibid, p. 180
[55] Below, Nicolaus von, Als Hitlers Adjutant, p. 295
[56] Meiser, Hans, Verratene Verräter, pp. 223, 224
[57] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p. 186
[58] Haupt, Werner, Die Schlachten der Heeresgruppe Mitte, p. 125
[59] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p. 186
[60] Giesler, Hermann, Ein anderer Hitler, p. 426
[61] Sudholt, Gerhard, So war derZweite Weltkrieg 1942, p. 113
[62] Meiser, Hans, Verratene Verräter, p 230
[63] Magenheimer, Heinz, Hitler’s War, p.140
[64] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p. 279
[65] Zürner, Bernhard, Hitler Feldherr wider Willen, p. 154
[66] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p. 288
[67] Meiser, Hans, So wurde Stalingrad verraten, p. 158
[68] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat uni Hitler, p. 180
[69] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, pp. 306-307, 311
[70] Pemler, Georg, Der Flug zum Don, p. 169
[71] Meiser, Hans, So wurde Stalingrad verraten, p.215
[72] Uhle-Wetter, Franz, Höhe und Wendepunkte deutscher Militärgeschichte, p. 362
[73] Meiser, Hans, So wurde Stalingrad verraten, p.207
[74] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p. 260
[75] Uhle-Wetter, Franz, Höhe und Wendepunkte deutscher Militärgeschichte, p.362
[76] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p. 323
[77] Meiser, Hans, So wurde Stalingrad verraten, pp.219-220
[78] Schmolke, Heinz, Die Entscheidungsschlacht, p. 9
[79] Uhle-Wetter, Franz, Höhe und Wendepunkte deutscher Militärgeschichte, p. 382
[80] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, p. 406
[81] Zürner, Bernhard, Hitler Feldherr wider Willen, p.173
[82] Pfötsch, Kurt, Die Hölle von Kursk, p. 97
[83] Brunnegger, Herbert, Saat in den Sturm, pp. 228, 230
[84] Meiser, Hans, Verratene Verräter, pp. 233-234
[85] Meiser, Hans, So wurde Stalingrad verraten, p. 246
[86] Buchner, Alex, Ostfront 1944, p. 147
[87] Meiser, Hans, Verratene Verräter, p. 233
[88] Haupt, Werner, Die Schlachten der Heeresgruppe Mitte, p. 272
[89] inze, Rolf, Ostfront 1944, p. 37

Obr.: Izraelská ministerka spravodlivosti Schaked: “Nielen pušky sú zbrane”

26. december 2015 – Pripomína to Rusko: Izraelská vláda chce prijať zákon proti mimovládnym organizáciám (MVO), ktoré sú financované zo zahraničia. Už v nedeľu má tento zákon prejsť kabinetom. Spolková vláda v Berlíne sa podľa informácií SPIEGEL-ONLINE pokúša intervenovať.

Pravicovo konzervatívna vláda v Izraeli chce predložiť Parlamentu zákon, ktorý by mohol výrazne obmedziť prácu MVO kritizujúcim vládu. Zákon predpokladá istý druh označovacej povinnosti pre mimovládne organizácie, ktoré sú financované prevažne zo zahraničných štátov. Už túto nedeľu má kabinet rozhodnúť o tom, či tento sporný zákon má byť predložený Knessetu, informuje izraelský denník “Haaretz”.

Tento zákon, vypracovaný ministerkou spravodlivosti Ajelet Schaked, predpisuje podľa “Haaretz” postihnutým organizáciám, aby svoje financovanie mimoriadne zvýraznili. Tieto musia :

• na všetkých svojich publikáciách označiť a pritom menovať aj konkrétnych sponzorov
• v písomnom styku s poslancami týchto uvádzať
• aj v ústnych diskusiách s úradníkmi musia zástupcovia týchto organizácií výslovne upozorňovať úradníkov na svoje financovanie
• naviac sú povinní, pri zodpovedajúcich rozhovoroch nosiť špeciálne menovky

Pri previneniach proti tomu hrozí peňažná pokuta v prepočte cca 7 500 dolárov.

Tieto predpisy majú platiť len pre financovanie zo strany zahraničných vlád, pričom text zákona necháva priestor pre rôzny výklad. Tak je celkom mysliteľné, že podpora zo strany verejne podporovaných nemeckých nadácií tak isto pod to spadá – ako aj globálne pôsobiace organizácie, ktoré pri svojej činnosti spolupracujú s Ministerstvom pre rozvojovú pomoc v chudobných krajinách.

“Myšlienky z jedovej kuchyne demokratúry v Rusku”

De facto tento zákon podľa “Haaretz” postihne predovšetkým organizácie z ľavého a z občianskeho spektra. Hoci politicky napravo orientované izraelské MVO dostávajú tiež dary zo zahraničia – avšak zväčša od bohatých súkromných osôb, napr. evanjelických konzervatívcov v USA, ktorých politická agenda vykazuje úzke paralely k izraelskej pravici. Tieto organizácie nie sú zaviazané k označovaniu sa.

Predseda nemecko-izraelskej parlamentnej skupiny, Volker Beck od Zelených, ostro kritizuje tento zámer. Pripomína zákony proti MVO financovaným zo zahraničia, ktoré boli zavedené od roku 2012 v Rusku a od tej doby sprísnené. “Izraelská demokracia – jediná demokracia na Blízkom Východe – snaď nechce mať nič dočinenia s myšlienkami z jedovej kuchyne demokratúry v Rusku”, povedal Beck pre SPIEGEL ONLINE.

Aj Spolková vláda sa pokúša, podľa informácií zo SPIEGEL ONLINE, vplývať na izraelskú vládu. Z vládnych kruhov sa tvrdí, že v tejto veci je aj v dnešnú sobotu v kontakte s izraelskou vládou. Pozícia Spolkovej vlády je izraelskej vláde „známa“.

“Aj klamlivé príbehy môžu byť zbraňou”

Skutočne silne pripomínajú odôvodnenia izraelskej ministerky spravodlivosti pre nutnosť zákona o MVO tie ruské spred troch rokov: zahraničným štátom má byť zabránené, vyvíjať vplyv na vnútornú politiku Izraela, povedala ministerka Schaked, ktorá patrí nacionálne-religióznej strane “Židovský domov”.

“Nielen pušky a meče sú zbrane”, povedala Schaked. “Aj jeden hojne financovaný lživý príbeh o nevinných ľuďoch, ktorí sú masakrovaní guľometmi, môže byť zbraňou. Alebo celosvetovo povšimnutiahodné príbehy MVO, ktoré sa vydávajú za zástancov záujmov Izraela, v skutočnosti ale sú financované cudzími štátmi a využívané pre ich vlastnú agendu.”

V horúcej vnútropolitickej atmosfére Izraela sa často ľudsko-právnym organizáciám predhadzuje, že fungujú ako agenti zahraničia. Pred týždňom bolo zverejnené na YouTube video ultranacionalistického hnutia Imtirtzu furore. V ňom boli prezentovaní zástupcovia ľavicových MVO a ľudskoprávni aktivisti menami a fotografiami ako na zatykači – nezakrytá výzva k násiliu. Volker Beck napomínal pred týmto pozadím: “Izraelská vláda by sa mala všetkému vyhnúť, aby sa nezvulgarizovala takýmito kampaňami.”

Preklad: Juraj Borský, www.protiprudu.org
Zdroj: Spiegel

Vzhľadom k neutíchajúcej, už 70 rokov trvajúcej sio-americkej, ako aj sio-západnej špinavej propagande a nezmyselným klamstvám o národnom socializme a Nemecku rokov 1933-1945, je potreba napísať toto pojednanie o situácii, aká skutočne bola a ako je uvedená v dielach autorov, o serióznosti ktorých sa nedá pochybovať; najmä čo znamenali tzv. “Norimberské zákony” z roku 1935, hlavne pre nemeckých židov.

V jednom z prejavov v roku 1920 A. Hitler volal po vešaní vojnových ‘prospechárov a vydieračov’. Identifikoval ich ako židov a potom zaútočil na židov ako na celok, na ‘Ostjuden’ z Ruska, na Poľsko-židovských privandrovalcov, ktorí zaplavili Viedeň a Nemecko.

Policajné záznamy z 13. augusta 1920 ukazujú, že Hitler po prvýkrát venoval svoj prejav len židom. Najprv rozvinul perplexné rasové teórie, vysoko prevyšujúce intelekt jeho poslucháčov z pivných výčapov.

Potom obvinil židov zo zodpovednosti za vojnu, za kriminálne, zlé riadenie Nemecka a z profitovania. A naviac varoval, že to sú tí “oriental wide-boys” v nemeckej tlači, ktorí neprestajne, systematicky podvracajú a ničia nemeckého národného ducha.

Z priateľskej Viedne urobili druhý Jeruzalem; a keď sa rakúski vojaci vrátili do svojich ‘domovov/brlohov’, skoro pol milióna židov – prevážne privandrovalci z Galície – bývali v prepychových bytoch. Bol pripravený situáciu riešiť. Národno socialistická strana musí zahájiť krížové ťaženie proti židom.

“Nechceme vznietiť atmosféru pogromov. Ale musíme byť zapálení neúnavným odhodlaním uchopiť toto diabolstvo za jeho korene a vyničiť ho – od koreňa!”

Takýto prejav bol samozrejme uvítaný búrkou potlesku.

“Všetky spôsoby k dosiahnutiu tohto cieľa sú dobré – i keď sa budeme musieť dohodnúť s diablom!”

Niet pochýb, že prvá vec, ktorá urobila z Adolfa Hitlera definitívneho nepriateľa židov bolo, že si bol vedomý ich protinemeckej hry, ktorú hrali – politickú a sociálnu, v Rakúsku aj v Nemecku – už pred rokom 1914. Vedel o židovskom duchu a židovských tvorcoch marxizmu a jeho vedomia, o prezencii židov v tlači, divadlách, atď. O tom, že stáli priamo či nepriamo za všetkou propagandou zamierenou na deštrukciu každého zdravého národného inštinktu medzi ľuďmi nemeckej krvi.

Inými slovami, národno socialistický antisemitizmus je rasová sebaobrana árijca; energická reakcia proti židovským trikom a podvodom, ktoré páchali (a stále páchajú už od roku 1945) v árijských krajinách.

Norimberské zákony

Norimberské zákony z roku 1935 pozbavili židov nemeckého občianstva a zakázali ich sobáše s árijcami, zatiaľ čo už skoršie zákony obmedzili ich zamestnania a vylúčili ich z verejných úradov, podieľaní sa v akýchkoľvek masmédiách, alebo účasti na akciových burzách.

Židia v Tretej Ríši ešte neboli objektom žiadnych drastických opatrení. Jednoducho neboli legálne považovaní za “Nemcov”. Nebolo im viac dovolené učiť v školách a na univerzitách, alebo financovať noviny pre nemeckých čitateľov; byť hercami, právnikmi, profesionálnymi hudobníkmi, spisovateľmi, atď. pre nemeckú verejnosť i.e. ovplyvňovať to, čo Nemci mali nazývať umenie, alebo literatúra, čo považovať za “dobré”, alebo “zlé”, alebo morálne či nemorálne.

Jedným slovom, bolo im teraz, od nastolenia národne socialistického poriadku, zakázané strkať ich nosy do skutočného života spoločnosti, v ktorej žili, ale ktorá nikdy nebola a nikdy nemôže byť ich. Bolo taktiež, od septembra 1935 – od vyhlásenia obdivuhodných Norimberských Zákonov o zachovaní rasovej čistoty – im zakázané sobášiť sa s Nemcami, alebo mať s nimi, i keď mimomanželský, sexuálny styk. (Podľa nár. soc. pravidiel aborcia/potraty v prípade čistokrvného árijského dieťaťa sa považovali za vraždu a boli prísne trestané, zatiaľ čo ešte nenarodený produkt hanebného styku – a správne – mal byť zničený. A Nemec, ktorý si pred Norimberskými Zákonmi vzal za ženu židovku, sa mal alebo rozviesť, alebo ju sterilizovať).

Ale ako historik Hans Grimm hovorí, “tieto úpravy nemali nič spoločné so zlomyseľným antisemitizmom”. Tie sa v skutočnosti nevzťahovali len na židov, ale na všetky neárijské rasy, ako systematická sterilizácia polonemeckých, poločernošských detí, hanebné stopy okupácie Nemecka africkými žoldniermi po Prvej Svetovej vojne.

A židia by mali byť tí poslední na tejto planéte, ktorí by mali kritizovať tieto nové zákony. Oni, ktorí vzhľadom k toľkým lepším rasám, zotrvávajú verní bohu ich kmeňa, Jehovovi, ktorý ako bohovia všetkých kmeňov, vo všetkých zemiach, každej doby – ako vieme, považoval miešanie krvi za odsúdeniahodné. (Viď Starý Zákon, Ezra, Kapitola.9); oni, ktorí sami, v roku 1953 zakázali v Izraeli manželstvá medzi židmi a nežidmi!

A tie dobre uvážené “Norimberské Zákony” boli, kedykoľvek to bolo možné, prezentované v celom svete ako pokus o “obmedzenie slobody jednotlivca” – a ako “urážka ľudskej bytosti”, atď.

Prepustenie židovských, alebo položidovských vládnych úradníkov a vládnych predstaviteľov, novinárov, hercov, manažérov divadiel, sudcov, doktorov, profesorov, atď… ako “čin rasovej nenávisti”, čo vôbec neboli.

Niekoľko nemeckých, proti-židovských, piesní, ale nijako viac krvilačných, ako grécke piesne proti Turkom, alebo proti Bulharom (alebo turecké piesne proti Grékom), alebo dobre známa francúzska národná hymna “La Marseillaise”, alebo ktorékoľvek bojové piesne na tejto planéte, boli preložené do mnohých jazykov a opakovane vyzdvihované ako “dôkaz vražedného ducha” národného socializmu.

Dokonca zákaz “kóšer” bitúnkov – tento židovský horor zabíjania zvieraťa – bol často kritizovaný ako “útok na náboženskú slobodu”, kritizovaný mnohými tými, ktorí ale považovali potlačenie starého indického Sati rituálu Britmi za chvályhodný čin.

Spoločnosti zložené nie zo židov, ale zo správne zmýšľajúcich árijcov, avšak pod zavádzajúcim vplyvom ich súčasnej židmi prepchatej tlače a náboženstva, zakoreneného v Judaizme, predstiera “svoje” definitívne poslanie, zachrániť dušu sveta z Hitlerovho zovretia – v skutočnosti mali zabrániť Adolfovi Hitlerovi zachrániť árijského človeka, telo a dušu, v každej krajine, zo stále viac a viac zvierajúceho zovretia medzinárodného židovstva.

Jedna spoločnosť, “Priatelia Európy” – publikovaná asi v roku 1935, v sérii výťažkov práce autorov o národnom socializme komentuje, poukazujúc, že ‘Weltanschaung’ Adolfa Hitlera je popretie fundamentálnej škály hodnôt, ktoré Európa prijala spolu s kresťanstvom (čo popravde je).

* * *

V roku 1934 mal kanadský novinár dvojhodinový rozhovor s Hitlerom a pýtal sa ho, prečo “prenasleduje” židov. Hitler odpovedal:

“Dajte mi jeden jediný príklad, ako som prenasledoval týchto ľudí. Keby nie mňa, nebolo by dnes ani jedného žida v Nemecku. Keď si myslíte, že boli prenasledovaní, choďte a podívajte sa na ich Synagogy. Nenájdete dotknutý ani jediný kameň. Ale ja som ich zastavil od prenasledovania nemeckého národa. Je pravda, že niektorí židia boli zranení nejakými Nemcami v ich hneve, ale ja som potrestal tých, ktorí boli usvedčení spáchaním týchto priestupkov.”

Potom dodal: “Verím v princíp ‘žiť a nechať žiť’, ale židia v tento princíp neveria. Idú za deštrukciou Gentilov, aby získali moc pre seba. Napriek tomu, že ich počet je menej ako 2 % našej populácie, zistil som, že kontrolujú celú verejnú sieť, ako tlač, banky, profesie, ako aj veľké obchodné domy, a riadia ich všetky za účelom zruinovania a degradácie Nemecka. Zistil som, že všetky ‘strediská hnusu’, ako Domy Prostitúcie, obchod bielymi otrokmi a obchod s drogami, boli všetky riadené židmi. Predtým, ako som sa dostal k moci, Berlín bol známy ako “Žumpa Európy”, vďaka židovskej špine a kontrole.

Rozhodol som sa urobiť tomuto všetkému koniec a židov som odstránil.

V jednej nemocnici v Berlíne som zistil, že zo 73 doktorov, bolo 72 židov! Hovoria, že židia sú tak úspešní, lebo sú ‘chytrí’. To nie je pravda! Je to tak vďaka ich bezohľadnosti. Žid sa dostane na nejakú vyššiu pozíciu, postupne vyhodí všetkých Nemcov a nahradí ich židmi. Keby toto robili Gentili univerzálne židom, židia by už dávno umreli od hladu. Židia sú paraziti a žijú len z Gentilov. Sami neprodukujú žiadne bohatsvo, ale žijú z pľundrovania iných.”

Ukončil interview nasledovne:

“Zistil som, že je úplne nemožné obnoviť mier a prosperitu môjmu ľudu, pokiaľ je židom dovolené pokračovať v tom, čo robili doteraz – hlavne od vojny”.

Jeden návštevník sa pýtal verejného činiteľa v Norimberku, čomu pripisuje úžasné zlepšenie v podmienkach nemeckého ľudu? Odpovedal: “Dvom veciam. Prvá – Hitlerovi; a druhá, absencia židov vo verejných záležitostiach”.

* * *

O jeho vojne proti európskym židom je zaujímavý zápis z denníka Waltera Hewela (poverenec Ribbentropa v Hitlerovom Hlavnom stane a kedysi v roku 1923 spoluväzeň Hitlera vo väzení Landsberg), zo dňa 10-ho júla:

Ostal som s Vodcom v bunkri až do tretej po polnoci. Veľmi teplo a konverzácia bola veľmi zaujímavá.

Hitler:
“Cítim sa, ako Robert Koch v politike. Bol to on, ktorý objavil bacil (tuberkulózy), otvoriac tak nové chodníky pre výskum vo vede medicíny.

A som to ja, ktorý som objavil židov ako bacily a fermenty, ktoré spôsobujú všetku hnilobu v spoločnosti. A čo som dokázal, je to – že národ môže prežiť bez židov; že ekonómia, kultúra, umenie a tak ďalej, môže existovať bez židov a v skutočnosti, lepšie. Toto je najkrutejší úder, ktorý som nadelil židom”.

* * *

Niet pochybnosti, či Norimberské Zákony, alebo podobné zákony, boli správne, alebo nie. Hitlera, ani národný socializmus už dávno nemáme, ale vojny máme od roku 1945 nepretržite. Pokiaľ sa svet nezbaví svetového sionizmu izolovaním, na tejto planéte nebude nikdy pokoj a mier, ale neprestajné Cykly vojny a Cykly biedy.

Prezrádza nám to sám židovský autor Samuel Maurice v jeho knižke “You Gentiles”, jasne a zrozumiteľne:

“My židia, my ničitelia, ostaneme ničiteľmi navždy. Všetko, čo vy urobíte, bude vyhovovať našim potrebám a požiadavkám. My budeme navždy ničiť, lebo my potrebujeme náš vlastný svet, Boží-svet, ktorý vy nemáte schopnosť vybudovať.”

Treba im ten svet vydeliť.

A pokračuje: “V našom živote, židovskom živote, lojalita je neznáma. V našom slovníku niet pre ňu ekvivalent”.

Prečo sa títo ľudia s ich názormi a presvedčením rozliezli po celej tejto planéte? Odpoveď je zrejmá.

Je to ich parazitický život nielen na árijskej, ale na všetkých iných rasách tohoto sveta.

Autor: SITRA AHRA, www.protiprudu.org

Zdroje:
(D. Irving “The War Path, Hitler’s Germany 1933-1939”, Prologue)
(D. Irving “Hitler’s War 1939-1942”)
(Savitri Devi “The Lightning and the Sun”)
(Archív autora).

V januári predpovedala Barbara Coudenhove-Kalergi „nové sťahovanie národov“ a predpovedala tým do poslednej bodky to, čo o niekoľko mesiacov nastalo. Jej strýko Richard Nikolaus platí za zakladajúceho otca EÚ a chcel už pred 100 rokmi navždy zmeniť tvár Európy.

Gróf Richard Nikolaus Coudenhove-Kalergi bol zakladateľom Paneurópskej únie a je považovaný za duchovného otca a priekopníka „Európskej Únie“. Jeho program predpokladal nebývalé prisťahovalectvo do Európy, aby sa Európa stala ovládateľnou. V roku 1925 napísal vo svojej knihe „Praktický idealizmus“: „Človek ďalekej budúcnosti bude miešancom. Dnešné rasy a kasty padnú za obeť narastajúcemu prekonávaniu priestoru, času a predsudkov. Euroázijská negroidná rasa budúcnosti, vonkajškovo podobná staroegyptskej, nahradí rozmanitosť národov prostredníctvom rozmanitosti osobností.“ V tej istej knihe sa teší Coudenhove-Kalergi nad charakterovými vlastnosťami týchto miešancov, pretože títo sú mnohonásobne zaťažení určitými vlastnosťami, ktoré sú pre účely budúcej Európy mimoriadne kvalifikované: „bez charakteru, bez zábran, nedostatok vôle, nestálosť, nedostatok piety a vierolomnosť“.

Obr.: Rakúska novinárka Barbara Coudenhove-Kalergi

Coudenhove-Kalergi dokázal svoje vtedy úplne scestné predstavy dať do pohybu len s pomocou vplyvných priateľov v USA. Vo svojich životných spomienkach „Život pre Európu“ popisuje: „Začiatkom roku 1924 som obdržal telefonát od baróna Louisa Rothschilda: jeden z jeho priateľov, Max Warburg z Hamburgu, čítal moju knihu a chcel ma spoznať. K môjmu veľkému údivu mi ponúkol Warburg spontánne šesťdesiat tisíc zlatých mariek, na rozbeh hnutia počas prvých troch rokov“. Pomocou jeho kontaktov k vysokým finančným kruhom mohol čoskoro rátať médiá a štátnikov ku svojim spojencom. New York Times, alebo Herald Tribune sprevádzali jeho myšlienky. Politici, ako Churchill, alebo Truman ho podporovali. Cudenhove-Kalergi neskrývane priznáva, že vtedy boli európske Parlamenty „prinútené“, zriadiť Paneurópu. „Pod trojnásobným tlakom európskych parlamentov, Spojených štátov amerických a verejnej svetovej mienky rozhodli sa ešte v tom istom roku vlády ku konaniu.“ (Paneuropa 1922 až 1966, strana 79)

Coudenhove-Kalergi zomrel v roku 1972 – jeho spomienka sa udržiava a jeho neter, Barbara Coudenhove-Kalergi, sa prihlásila už začiatkom roka prorocky ku slovu: Výmena obyvateľstva v Európe je „nezvratná“, ako konštatovala 7. januára 2015 v denníku „Standard“. A: „Európa dostane novú tvár, či sa to starousadlíkom hodí, alebo nie. Žijeme v ére sťahovania národov. Táto sa ešte len začala a s určitosťou nebude ešte dlho u konca.“ O niekoľko mesiacov začal nápor utečencov v Maďarsku a Grécku.

Myšlienka, prinútiť Európu násilne k etnickej výmene nie je rodinné krédo rodiny Coudenhove – Kalergiovcov. Skoro identicky sa vyjadril vydavateľ Jakob Augstein 5. októbra v Spiegli: „Sily demografie sú tak radikálne, ako tie migračné. Preto sa Nemecko zmení. A nikto to nedokáže zadržať. Neexistuje právo zostať v minulosti.“

Thomas Barnett a plány globalizácie

Aj vojenský stratég USA Thomas Barnett prezradil, že ku stratégii globalizácie patrí výmena ľudí Európy. Tak ako Coudenhove-Kalergi nie je Thomas Barnett žiadny drsný ideológ, ale analytik Pentagonu, s výbornými stykmi a vplyvom. Sponzorovaný a poverený bol Thomas Barnett od roku 2000 koncernom finančných služieb „Cantor Fitzgerald“, v roku 2002 predstavil geostrategické výsledky vtedajšiemu ministrovi obrany Donaldsovi Rumsfeldovi. Plány a analýzy zhrnul vo viacerych knihách. V knihe „The Pentagon´s new map“ (New York, 2004) vysvetľuje, že globalizácia je „stav vzájomne zabezpečenej závislosti“. „Aby sa globalizovalo hospodárstvo a spoločnosť, musíme sa zmieriť s tým, že neustále je vlastná budúcnosť prednostne ovplyvňovaná a menená vonkajším svetom, vlastné tradície sa strácajú v zabudnutí. Budeme sa musieť zmieriť s tým, že importované tovary a výrobky zahltia domáci trh a vlastní výrobcovia v tomto konkurenčnom boji sa buď presadia, alebo sa stratia.“ (str. 122)

V druhej knihe, „Blueprint for action“ (New York, 2005), sníva Barnett o návrate jednej biblickej ideálnej rasy: „Kto sa vzpiera miešaniu rás, koná nemorálne a nečasovo. Ja som si istý, že prví ľudia boli svetlohnedej farby … nebol to tiež aj Ježiš Kristus, keď putoval po zemi?“ (str. 282)

Barnett už dávno urobil rozsudok nad Európou: „Stará Európa je – historicky videné – dávno mŕtva a nemôže byť znovu oživená.“ Naviac musí Európa ročne prijať 1,5 milióna imigrantov, aby sa tým Európa už nikdy nemohla nevymaniť z objatia globalizácie. (Zadanie, ktoré Merkelová v októbri 2015 konečne splnila.) Ak niekto napriek tomu sleduje „znovuoživenie bývalých spoločenstiev a uplynulých predstav hodnôt“ má byť jedným dychom označený za „radikálne fundamentalistického islamistu ako Osama Bin Laden“. Všetky tieto nepriateľské sily „sa obávajú straty svojej identity v rámci zgleichšaltovanej, urbanizovanej, rozštiepenej masy, v ktorej zastupuje každý sám svoje záujmy jednotlivca.“ (str. 280)

Pre Vás necháva jednoduché riešenie: „Áno, ja beriem na vedomie argumenty mojich odporcov protiviace sa rozumu, na vedomie. Avšak, ak by sa protivili voči svetovému poriadku, žiadam: Zabite ich!“ (str.. 282)

Preklad: Juraj Borský, www.protiprudu.org
Zdroj: Direkt

Prekvapilo ma zistenie, že väčšina umiernených oponentov homosexuálnych manželstiev nemá problém s myšlienkou registrovaného partnerstva, ktoré poskytuje homosexuálom mnohé zo zákonných benefitov manželstva. Ich uvažovanie je nasledovné: ak dvaja homosexuáli chcú spoločne zdieľať svoj život a šťastie a starať sa jeden o druhého v chorobe i starobe, prečo im neumožniť prístup k rovnakým výhodám, ktoré majú heterosexuálne páry? Akurát to nebudeme nazývať manželstvom.

Zdá sa, že je to citlivý kompromis, pokiaľ teda niekto necíti nenávisť k homosexuálom a chce, aby trpeli.

Prečo tu však nehovoriť o „manželstve“? Dôvod je ten, že existuje hlboké presvedčenie, že manželstvo je vážnejšia inštitúcia, pretože poskytuje rámec pre plodenie a výchovu ďalšej generácie. Preto by manželstvo malo požívať väčšiu dôstojnosť a status ako registrované partnerstvo.

Obhajcovia homosexuálnych manželstiev majú na toto tvrdenie pripravenú takúto odpoveď: heterosexuálom, ktorí nemôžu mať deti, alebo ktorí sa rozhodli ich nemať, je umožnené uzavrieť manželstvo. Preto manželstvo nie je o reprodukcii.

Chýba tu skutočne adekvátna odpoveď na tento argument. Áno, niektoré páry, ktoré pôvodne neplánovali mať deti si to môžu časom rozmyslieť. Avšak stále tu máme sterilné heterosexuálne páry, ktoré manželstvo uzavrieť môžu.

Zástanci homomanželstiev tiež poukazujú na to, že sterilné heterosexuálne páry môžu založiť rodinu tým, že si deti adoptujú alebo využijú umelé oplodnenie – a presne to isté môžu urobiť i homosexuálne páry, čím sa celá situácia o dosť komplikuje.

Iní by potom mohli argumentovať tým, že homosexuálne páry nie sú optimálne pre psychologický vývoj detí, ktorý by bol lepšie zabezpečený rodičmi rozdielneho pohlavia. Ale obhajcovia homomanželstva by mohli tento argument uznať a zároveň dodať, že dokonca i suboptimálni rodičia by mohli deťom poskytnúť lepšiu starostlivosť ako personál detského domova, ktorý mimochodom často pozostáva iba z ľudí toho istého pohlavia, obzvlášť v tých sirotčincoch, ktoré sú vedené podľa náboženských poriadkov, pričom tie nebývajú zrovna magnetom pre “čistokrvných” heterosexuálov.

Obhajcovia homosexuálnych manželstiev požadujú manželskú rovnosť na základe toho, že homosexuálne páry nie sú relevantne odlišné od párov v heterosexuálnom manželstve, keďže sterilným heterosexuálom je umožnené vstúpiť do manželského spoločenstva a založiť rodiny prostredníctvom adopcie alebo umelého oplodnenia.

Tento argument nemôže byť odmietnutý len ako príklad moderného rovnostárskeho šialenstva, tak ako tomu často býva v iných prípadoch. Už Aristoteles definoval spravodlivosť ako posudzovanie rovnakých prípadov rovnako – a pokiaľ sterilné heterosexuálne páry môžu uzavrieť manželstvo, potom prečo nie homosexuálne? A ak sterilní heterosexuáli môžu založiť rodinu skrz adopciu a umelé oplodnenie, potom prečo nie i homosexuáli? Prečo by homosexuáli mali prijať takýto druhotriedny status?

Myslím, že jediný spôsob ako zachovať manželstvo ako exkluzívne heterosexuálnu inštitúciu je priamo sa vysporiadať s problémom heterosexuálov, ktorí nemôžu alebo nechcú mať deti. V minulosti, keď prípady neplodnosti neboli plne pochopené, bolo vždy možné veriť tomu, že sa stane zázrak a dieťa sa narodí. Navyše kratšie životné rozpätie a vyšší štandard vkusu a dôstojnosti bránili manželstvám medzi ľuďmi, ktorí boli príliš starí na počatie dieťaťa.

Nakoniec skutočnosť, že celibát vyvoláva množstvo túžby a antikoncepcia v tých časoch nebola dostatočne spoľahlivá, spôsobili, že bolo veľmi nepravdepodobné, ak by plodné heterosexuálne páry nikdy nesplodili deti, dokonca i vtedy, ak by ich nechceli. V minulosti malo vnímanie manželstva ako zväzku heterosexuálov – t.j. ľudí, ktorí podľa všetkého môžu splodiť deti – a zároveň prípadov kedy k tomu nedošlo ako zanedbateľných, svoj zmysel. Platilo „všetci sa zoberte a ponechajte riešenie na Bohu“.

Lenže moderná medicína všetko zmenila. V súčasnosti, kedy je efektívna antikoncepcia (vrátane sterilizácie) široko dostupná a plodné páry sa môžu vedome vyhnúť počatiu dieťaťa, kedy jednotlivci môže na isto vedieť, že sú nezvratne sterilní a kedy muži a ženy môžu žiť ešte mnoho rokov po uplynutí doby, kedy boli schopní splodiť potomstvo, si človek môže položiť otázku: Je homosexuálne manželstvo nejakým väčším výsmechom tejto inštitúcie, než stav kedy dvaja osemdesiatnici tlačia svoje detské chodítko smerom k miestu, kde si chcú povedať manželské „áno“? Je manželstvo medzi homosexuálmi väčším výsmechom, ako manželstvo medzi dvomi heterosexuálmi, ktorí nemôžu alebo nebudú mať deti napriek možnosti adopcie alebo umelého oplodnenia, buď kvôli určitým medicínskym komplikáciám alebo jednoducho pre ich sebeckosť, hedonizmus, či nevyspelosť?

Pokiaľ sú oponenti homosexuálneho manželstva ochotní akceptovať “druhotriednu” inštitúciu, t.j. registrované partnerstvo pre neplodné (homosexuálne) páry, potom prečo tento inštitút nerozšíriť i na heterosexuálne páry, ktoré sa nemôžu alebo nechcú reprodukovať? Prečo nevytvoriť inštitút “druhotriedneho manželstva”? Išlo by o akýsi štandardný status pre všetky páry, ktorý by však garantoval získanie vyššieho, “prvotriedneho”, statusu iba tým, ktorí by splodili alebo adoptovali dieťa.

Samozrejme, že tu teraz hovoríme o legálnych manželstvách, čiže manželstvách uznaných štátom. Ľudia sú a mali by byť slobodní v tom uzatvárať náboženské alebo spirituálne manželstvá podľa ich vlastného vzoru a definície, hoci ich štát nepotrebuje a nebude všetky uznávať.

V takomto systéme by existencia homosexuálneho manželstva plne závisela od vyriešenia otázky, či je žiadúce umožniť homosexuálnym párom adoptovať si deti, využiť umelé oplodnenie, či vychovávať deti jedného z partnerov, ktoré majú z predošlého manželstva. Žiadna z týchto alternatív mi nepríde ako optimálna pre výchovu detí, pokiaľ sú dostupné heterosexuálne alternatívy.

Myšlienka obmedzenia manželstva iba na páry, ktoré majú deti, zatiaľ čo ostatní budú môcť uzavrieť iba registrované partnerstvo si naozaj zaslúži väčšiu pozornosť, pretože sú s tým spojené isté benefity, o ktorých môžeme uvažovať ďaleko za horizontom koncipovania debát o homosexuálnom manželstve, ktoré je iba podružným problémom v porovnaní s demografickými a kultúrnymi problémami zapríčinenými úpadkom heterosexuálneho manželstva a heterosexuálnej rodiny.

Dokonca i v prípade, ak by homosexuálne manželstvo nebolo problémom, rozdiel medzi manželstvom a registrovaným partnerstvom nám umožní zamerať sa na inštitút manželstva a znovuobnoviť ho na podklade jeho funkcie, ktorá bude odzrkadľovať jeho špecifický sociálny a právny status. Funkcie, ktorou je plodenie a výchova ďalšej generácie. Takáto úprava by mohla podporovať heteronormativitu a reprodukčný účel manželstva, zatiaľ čo by dávala možnosť voľby tým, ktorí v tomto smere zaostávajú.

autor: Greg Johnson
preklad: Aman, protiprudu.org

Hitlerova revolúcia, kapitola 6.4 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Normandia

Počas bojov v ZSSR nemeckí vojaci bojovali aj na stredomorskej scéne. Najprv sa zapojili do bojov v Líbyi a na Balkáne, časom bránili Tunisko, Sicíliu a Taliansko pred pomaly postupujúcimi silami Spojencov. Strážili aj atlantické pobrežie Európy v rámci príprav na dlho ohlasovanú anglo-americkú inváziu. Kým sa spojenecké jednotky zhromažďovali v Anglicku pripravujúc sa na vylodenie v Normandii 6. júna 1944, nemecké posádky vo Francúzsku zažívali pomerne pokojné obdobie. Francúzsko pred inváziou bolo vhodným prostredím pre štábnych dôstojníkov – sprisahancov na upevnenie pozícií bez vyrušovania. Presúvali svojich sympatizantov na veliteľstvá zborov a divízií, kde boli ozbrojené sily najzraniteľnejšie a kde dokázali koordinovať svoje sabotáže so západnými Spojencami.

Styčným agentom hnutia odporu bol gróf Helmuth von Moltke, bohatý vlastník pôdy, dúfajúci vo “vyhladenie národno-socialistickej ideológie.” [90] Udržiaval kontakty s Goerdelerom, Halderom a Beckom. Anglickým známym povedal v roku 1942, že on a jeho priatelia považujú “vojenskú porážku a okupáciu Nemecka za absolútne nevyhnutnú z morálnych a politických dôvodov.” [91] Canaris vyslal v nasledujúcom roku Moltkeho do Istanbulu, aby nadviazal kontakt s Američanmi. Stretol sa tam s dvoma profesormi napojenými na americkú spravodajskú agentúru OSS (Office of Strategic Services – Úrad strategických služieb).

Po rozhovore predložila dvojica profesorov správu šéfovi OSS Billovi Donovanovi, v ktorej popísala “pripravenosť mocnej nemeckej skupiny naplánovať a podporovať vojenské operácie Spojencov proti nacistickému Nemecku.” OSS vypracovalo “Hermannov plán”, ktorého základom boli jednania s Moltkem. Tento plán bol predložený na stôl náčelníkov štábov Spojencov. Uvádzal, že nemecká skupina je pripravená “vytvoriť ďalekosiahle vojenské plány na spoluprácu so Spojencami … takže rýchly a rozhodujúci úspech na širokom fronte je zaistený.” [92] Moltkeho spolusprisahanci ponúkli Angličanom prítomnosť dôstojníka nemeckého generálneho štábu, ktorý sa mal letecky dostať do Anglicka a “dohovoriť so západnými Spojencami otvorenie západného frontu” v prípade plánovanej invázie. [93]

Záznamy USA o rokovaniach zostávajú utajené až do súčasnosti. Washington utajuje mená nemeckých kontaktných osôb a agentov, ktorí neboli zatknutí Gestapom, spomenutí v povojnových pamätiach alebo rozhovoroch, či ktorých meno nevyšlo najavo náhodou. V októbri 1945 zahájili zástupcovia vojenskej vlády USA v Nemecku spolu s Ministerstvom vojny rokovania o “dokumentoch, ktoré by mali byť zničené, alebo ku ktorým by mal byť Nemcom navždy odmietnutý prístup.” Konferencii predsedal podplukovník S. F. Gronich. Odporučil: “Plánom na organizované likvidovanie dokumentov musí byť venovaná veľká pozornosť, aj keď nemajú pre Spojencov žiadnu hodnotu, ale … ktoré nesmú padnúť do nemeckých rúk po odchode okupačných síl.” [94]

Medzi nedostupné záznamy patria tie, ktoré sa týkajú americkej tajnej dohody s nemeckými zradcami pred a počas invázie v Normandii. Čitateľ sa musí rozhodnúť, či incidenty uvedené v nasledujúcom texte, pri ktorých nemecké veliace centrá vydali vojensky nepochopiteľné rozkazy vzhľadom k taktickej situácii, boli produktom vopred dohovorenej sabotáže, alebo príkladom hrubých chýb dobre vyškolených a skúsených profesionálnych štábnych dôstojníkov.

Pred začiatkom operácie Overlord (kódový názov Spojencov pre inváziu), Nemci ovládali komunikačné linky, špionážnu a prieskumnú sieť, schopnú v dostatočnom predstihu odhaliť plány nepriateľa; technici nemeckého Poštového vyšetrovacieho úradu sa dokonca napichli na atlantický kábel. Začiatkom roka 1944 monitorovali rozhovor medzi Churchillom a Rooseveltom o blížiacom sa vylodení. [95] V rovnakej dobe špeciálne trénovaný agent SD bol vysadený v Anglicku z ukoristeného bombardéra B-17. Agent sa narodil v Nemecku, ale vyrastal v Spojených štátoch, takže dokázal presvedčivo vystupovať ako britský ženijný dôstojník. Po príchode do Portsmouthu navštevoval rad radom jednotky informujúc sa, ako by mohol doplniť ich vybavenie. Zásoboval Berlín podrobnými správami ohľadom príprav na inváziu. Používal pri tom vysielačku s prakticky nevystopovateľným signálom.

V apríli 1944 usporiadala americká 4. divízia nácvik vylodenia na Slaptonských piesčinách pod názvom operácia Tiger. Pri operácii simulovali plánovaný útok na pláž Utah na pobreží Normandie. Nemeckí agenti odoslali svojim nadriadeným podrobné informácie o tomto cvičení, kde bolo za denného svetla sústredené veľké množstvo lodí a vojakov. Dokonca odoslali presné súradnice budovy, z ktorej generáli USA Dwight Eisenhower a Omar Bradley sledovali manévre. Hoci 9. vzdušná flotila Luftwaffe mala k dispozícii dostatok bombardérov k prekvapivému náletu na spojenecké plavidlá – ako SD odporúčalo – príležitosť ostala nevyužitá. [96] Na druhý deň cvičenia zaútočili z vlastnej iniciatívy nemecké rýchle člny, torpédovali štyri veľké výsadkové lode a spôsobili smrť stoviek spojeneckých vojakov.

Otázka, či sa Spojenci vylodia v Calais, kde je anglický kanál najužší, alebo ďalej na juh v Normandii, údajne trápila nemeckú rozviedku. Vo februári 1944 sa k 3. testovacej formácii leteckej prieskumnej jednotky pripojilo dvojmotorové pozorovacie lietadlo Arad 240. Vďaka mimoriadne vysokej rýchlosti začal Arad konať denne dve až tri misie po anglických prístavoch. Je zaujímavé, že štáb Luftwaffe v marci náhle presunul prieskumnú letku F100 na východnú frontu, čím zbavil obranu atlantického valu cenného prieskumníka. [97]

Aj bez schopností Arad-a bojové lietadlá Messerschmidt 410 a Bf 109 boli schopné hliadkovať nad anglickým pobrežím počas premenlivého počasia. Rýchlosť dokázali získať klesaním z vysokej nadmorskej výšky. Piloti identifikovali 25. apríla stovky vyloďovacích plavidiel zhromaždených v Southamptone a Portsmouthe. Žiadna podobná koncentrácia nebola zaznamenaná v Doveri a Folkestone, ktoré ležia oproti Calais.

Obr.: Batéria Lindemann umiestnená na Atlantickom vale. Nemci na obranu pobrežného delostrelectva vybudovali obrovské betónové opevnenia, chrániace pred vzdušným a námorným bombardovaním

Nemecký spojovací personál zachytil nepriateľskú rádiovú komunikáciu medzi Plymouthom a Portsmouthom, ktorá nepochybne svedčila o tom, že tieto dva prístavy boli naloďovacími zónami inváznej armády. Avšak generálny štáb nevykonal žiadne zodpovedajúce opatrenia, ako napríklad presun ďalších jednotiek do Normandie, alebo položenie ďalších námorných mín. [98] Nemci taktiež na jar nasadili zajaté americké lietadlo Thunderbolt ku sledovaniu nárastu nepriateľskej námornej flotily. Krátko pred dňom D (6. júna) však OKW pozastavilo všetky prieskumné lety nad Anglickom bez ďalšieho vysvetlenia.

V Tourcoing bol umiestnený hlavný stan nemeckej 15. armády. Bola tam umiestnené sofistikovaná monitorovacia stanica na sledovanie rádiovej komunikácie pod velením podplukovníka Helmuta Meyera. Mal k dispozícii 30 špecialistov, každý z nich hovoril plynne v troch jazykoch. Zachytili anglickú rádiovú komunikáciu 1., 2., 3. a 5. júna, ohlasujúcu inváziu. Tieto informácie Meyer zaslal na “reťaz velenia, ale nikto nevystríhal frontové jednotky.” [99]

V máji 1942 nariadil Hitler systematickú výstavbu opevnení pozdĺž západného európskeho pobrežia. Okrem veľkých delostreleckých stanovíšť vystužených hrubými betónovými stenami plán zahŕňal aj budovanie množstva menších opevnení z ocele a betónu. Medzi ne patrili malé šachty pre jedného muža ako kryty pre guľometníkov, bunkre pre protitankové a protiletecké delá, chránené sklady munície a kryty pre mužstvo. Stavba Atlantického valu chrániaceho pláže pri Calais, Normandii a Bretónska spotrebovala obrovské množstvo betónu a ocele a zamestnávala tisícky robotníkov a remeselníkov. Iba v máji 1943 pracovalo na projekte 260 000 mužov. [100]

Obranou pobrežia bola poverená Armádna skupina B, pozostávajúca zo 7. a 15. armády. Veliteľom armádnej skupiny bol poľný maršál Rommel. Veril, že invázia by mala byť zahnaná do mora už na plážach. Ak by útočníci prenikli do vnútrozemia, nemecká armáda by podľahla ich pozemnej presile a vzdušnej prevahe.

Základným plánom pri vylodení nepriateľa bolo prišpendliť ho na plážach pobrežným delostrelectvom a prednými jednotkami pechoty, kým tankové formácie neuskutočnia protiútok. Spojenci určili k vylodeniu v prvej vlne 20 000 mužov, ďalších 107 000 sa malo vylodiť v druhú noc invázie. Nemecká 7. armáda, ktorá by niesla hlavný nápor v Normandii, mala 128 358 mužov. Mnoho z nich boli veteráni z predošlých kampaní a boli umiestnení v opevnených, dobre krytých pozíciách.

Túto silu dopĺňala 91. výsadková divízia s ďalšími 10 555 mužmi. OKW pričlenilo 4 500 mužov výsadkového streleckého pluku k 91. výsadkovej divízii. Boli to skvele vycvičené a pevne vedené útvary, obzvlášť vhodné najmä na boj s nepriateľskými výsadkármi. [101] 7. Armádu podporovali tri tankové divízie s 56 150 mužmi a Nemci mali tri ďalšie tankové divízie v západnom Francúzsku. Obrancovia mali podľa všetkých odhadov dostatok sily na odrazenie invázie, aj keď vezmeme do úvahy leteckú prevahu Spojencov. A skutočne, americký náčelník generálneho štábu – generál Walter Bedell Smith, odhadoval šancu na udržanie predmostia v Normandii na 50 %. [102]

Počas posledných týždňov pred dňom D zanedbávali nemeckí štábni dôstojníci príležitosti na posilnenie Atlantického valu a organizovali pohyby jednotiek a zásob tak, že obranné schopnosti boli výrazne oslabené. Jedna nemecká policajná jednotka infiltrovala bunky francúzskeho odporu 35 agentami. Svojmu veliteľovi plukovníkovi Oskarovi Reile dodali zoznam komunikačných línií, elektrární, železničných a dopravných uzlov, a skladov pohonných hmôt, ktoré mali Francúzi v pláne sabotovať po zahájení invázie. Taktiež zistili miesta, na ktorých partizáni plánovali prepady nemeckých jednotiek, presúvajúcich sa do bojových zón. [103]

Reile dodal komplexnú písomnú správu generálovi Heinrichovi Stuipnagelovi, ktorý bol vojenským veliteľom vo Francúzsku. V správe sa uvádzali aj vopred dohodnuté vety vo vysielaní BBC, ktoré upozorňovali francúzsky odboj, že invázna flotila už vyplávala. Stuipnagel sa však tajne pokúsil dohodnúť spoluprácu s touto komunisticky orientovanou teroristickou organizáciou k prevratu proti Hitlerovi. [104] Nevykonal žiadne kroky na základe Reileho informácií.

Rommel uprosil OKW, aby uvoľnilo niekoľko miliónov francúzskych mín uložených v skladoch od kampane v roku 1940. Chcel ich začleniť do siete drôtených zátarasov pozdĺž pláží. Po mesiacoch odkladov ich OKW dodalo iba pár dní pred inváziou; príliš pozde na to, aby mohli byť rozmiestnené. Nemecké pobrežné míny, vybavené magnetickými aj tlakovými detonátormi, ktoré bolo ťažko deaktivovať, boli vo výrobe od roku 1943. Časť z 2 000 týchto výkonných výbušných zariadení bola uložená v podzemnom leteckom hangári v Le Mans, ale namiesto toho, aby boli nimi zamínované pobrežné vody, zásobovači dostali rozkaz presunúť ich do Magdeburgu v Nemecku, údajne ako “opatrenie pred sabotážou.” [105]

Obr.: V auguste 1942 slabá nemecká posádka držala francúzsky prístav Dieppe proti spojeneckému výsadku 6 000 mužov. Nemci odrazili prekvapivý nájazd počas niekoľkých hodín, pričom zabili alebo zajali viac ako 3 600 Kanaďanov, Angličanov a Američanov a zostrelili viac ako 100 britských lietadiel. Bola to zlovestná predohra ku dňu D

Dňa 15. mája 1944 odvelilo nemecké vrchné velenie druhú skupinu 26. stíhacej perute z Normandie do Mont de Marsan v južnom Francúzsku. Iba niekoľko dní pred inváziou tiež odvelili časť 2. stíhacej perute na letiská v blízkosti Paríža. Luftwaffe stále vlastnilo 183 denných stíhačov FW190 v maskovaných základniach blízko pobrežia, ale 4. júna dostal veliteľ 26. perute Joseph Priller príkaz k presunu ďalších 124 stíhačov do Mont de Marsan v južnom Francúzsku, ďaleko od Normandie. Pozemný personál a munícia boli prepravovaní nákladnými automobilmi, a tak bola dočasne neutralizovaná bojová účinnosť perute.

Priller telefonoval veliteľovi 2. stíhacieho zboru generálovi Wernerovi Junckovi a protestoval: “To je čisté šialenstvo! Ak očakávame inváziu, eskadry musia byť tu a nie niekde preč. Čo sa stane, ak k útoku dôjde priamo počas presunu? … Vari vám všetkým preskočilo?” Junck stroho odpovedal, že jeho nahnevaný podriadený nemôže posúdiť “dôležitý vývoj situácie” z pozície veliteľa eskadry. [106] Ráno 6. júna plukovník Priller so svojím wingmanom seržantom Heinzom Wodarczykom bombardoval prvú vlnu spojeneckých vyloďovacích síl. Dva cvičné stíhače FW190s boli všetko, čo mohla Luftwaffe vyškriabať po rokoch prípravy obrany.

Časté anglo-americké bombardovacie nálety na nemecké mestá prinútili Luftwaffe nasadiť stíhacie eskadry na ochranu vzdušného priestoru Ríše. Niekoľko týždňov pred inváziou operačný štáb pripravil ďalšie letiská v západnom Francúzsku. Mali slúžiť na rýchle presunutie lietadiel pre boj s inváznymi jednotkami Spojencov. Podľa plánu malo byť na ne presunuté 600 stíhačiek. Krátko na to dostal zásobovací personál rozkazy zhromaždiť časť paliva, munície a náhradných dielov, umiestnených na dočasných francúzskych letiskách, a presunúť ich späť do Nemecka. Následkom toho sa na dočasné letiská mohlo presunúť iba 200 lietadiel. Ďalších 100 nasledovalo 20. júna. [107]

Plán pôvodne predpokladal aj presun väčšiny nemeckých nočných stíhačov. Skúsení noční piloti by si vybrali smrtiacu daň na pomaly letiacich dopravných lietadlách Douglas (vezúcich spojeneckých výsadkárov) a na britských štvormotorových bombardéroch Lancaster (vlečúcich klzáky) už hodiny predtým, ako začalo obojživelné vylodenie. Namiesto toho operačný štáb Luftwaffe prikázal nočným stíhačom zhromaždiť sa vo vzdušnom priestore východne od pobrežia, ďaleko od výsadkových zón. Povojnoví historici to vysvetľujú rádiovým rušením Spojencov a zmätením nepriateľa, vrátane vypúšťania prúžkov alobalu z lietadiel, ktoré mali pomýliť obsluhy nemeckých radarov počas rozhodujúcej fázy. To je však pochybným vysvetlením pre zlé umiestnenie stíhačov v noci z 5. na 6. júna: už dlho pred dňom D skúsení nemeckí dôstojníci, ktorí riadili nočné misie, úspešne smerovali lietadlá na zachytenie bombardérov RAF, aj napriek neustálej rovnakej britskej snahe o rušenie.

V apríli a máji konali bombardéry Luftwaffe nočné misie na prístavy Portsmouth a Plymouth. V noci 30. apríla spôsobil nálet 101 stredných bombardérov značné škody na prístavných zariadeniach v Plymouthe. Avšak 30. mája, keď bola invázna armáda nahromadená a naloďovali sa vojaci a zásoby, Luftwaffe prerušila misie. [108]

Nemci sústredili na Atlantickom vale značné množstvo delostrelectva a posádky mali časté cvičné streľby. Mnoho batérií spočívalo v masívnych betónových bunkroch, ktoré boli schopné odolať opakovaným zásahom leteckého a námorného bombardovania. Pozorovacie stanoviská a diaľkomery riadiace paľbu boli v zosilnených postoch. Avšak desať dní pred dňom D prišli rozkazy k presunu viac ako polovice zásob delostreleckej munície do skladov v St. Lo a posádky pozorovacích stanovísk dostali inštrukcie odpojiť všetky diaľkomery a okamžite ich odoslať do Paríža na kontrolu. [109] Dňa 6. júna nemeckí delostrelci museli strieľať na spojenecké vojnové lode zameriavajúc ich pohľadom cez hlaveň. Akonáhle invázia začala, delostrelecké posádky dostali zásoby munície z arzenálu v St. Lo. Munícia bola často nesprávneho kalibru. Jedna batéria 88 mm diel dostala náklad špeciálneho streliva na prerážanie hlavní. [110]

Na obranu mala najhoršie dopady absencia vyšších dôstojníkov na začiatku invázie. Deň pred inváziou nariadil veliteľ 7. armády generál Friedrich Dollmann všetkým divíznym, plukovným a delostreleckým veliteľom účasť na vojnových hrách v Rennes. Osobne posunul cvičný poplach armády naplánovaný na noc z 5. na 6. júla. Ak by prebiehalo cvičenie, jednotky by boli v plnej pohotovosti v čase útoku. [111] Ostatní velitelia boli na inšpekčných prehliadkach, poľovačkách, alebo sa túlali po parížskych nočných kluboch.

Dokonca aj Rommel bol preč. Náčelník štábu Hans Speidel bol aktívny sprisahanec (v roku 1957 sa stal hlavným veliteľom pozemných síl NATO – pozn. prekl.) a povzbudzoval Rommela k odchodu do Nemecka na rodinnú oslavu narodenín. Medzi to málo generálov, ktorí boli na svojom mieste, patril Dietrich Kraiss, ktorý z vlastnej iniciatívy držal v pohotovosti 352. pechotnú divíziu. Pri obrane pláže “Omaha” zariadili jeho vojaci americkým jednotkám krvavý kúpeľ.

Tromfovou kartou nemeckej obrany boli tanky. Počas roka 1943 vytvorili Waffen SS dve nové tankové divízie – 9. Hohenstaufen a 10. Frundsberg. Boli zaradené do 2. tankového zboru SS pod velením Paula Haussera. Ich úlohou bolo pomôcť odraziť inváziu na západe a pri výcviku sa kládol dôraz na obranu pred vzdušnými a námornými výsadkami pri nepriateľskej vzdušnej prevahe. V marci 1944 napriek Hitlerovým obavám OKW presunulo zbory na južnú Ukrajinu na záchranu obkľúčenej 1. tankovej armády Valentina Hubeho. Hausserove divízie splnili úlohu, ale najvyššie velenie ich ďalej držalo na Ukrajine ako zálohu. OKW presúvalo zbor zo sektoru do sektoru, bez konkrétneho účelu a narušujúc výcvik.

Desiatnik Franz Widmann si spomína: “Odrazu prišla správa 6. júna zo západného frontu, že Spojenci sa vylodili v Normandii. My – Hohenstaufen a Frundsberg – ktorí sme boli celé mesiace cvičení a pripravovaní na odrazenie vylodenia, sme sedeli v Rusku, nerobili nič, iba čakali na ruský útok.” [112] Konečne dostal Hausser rozkaz 12. júna vrátiť sa so svojím zborom do Francúzska. Únavná cesta železnicou krížom celou Európou skončila viac ako 150 míľ od západného frontu. Vzhľadom k tomu, že júnové noci sú krátke, veľká časť presunu sa konala za denného svetla. To vystavilo vozidlá útokom nepriateľských stíhacích bombardérov, ale naviac aj veľká vzdialenosť znížila životnosť motorov pásových vozidiel o polovicu. [113] (Tankové motory sú zaťažované omnoho viac, ako motory bežných vozidiel. Obvyklá životnosť tankového motora bola 500 – 600 km, potom sa musel kompletne vymeniť, vrátane prevodovky – pozn. prekl.)

Najhrozivejšia armádna formácia bola divízia Panzer Lehr. Medzi 229 plne funkčnými tankami boli aj modernizované tanky Panzer IV a vysoko výkonné Panthery. Divízia mala 658 obrnených polopásových vozidiel slúžiacich na prevoz obsluhy, alebo ako nosiče protilietadlových diel, raketometov, plameňometov a diel. OKW umiestnilo tento mechanizovaný monolit takmer 100 míľ od pobrežia Normandie. Najvyššie velenie prikázalo divízii 4. júna naložiť tanky Panther na nákladné vlaky smerujúce do Ruska. Keď začala invázia, boli na ceste na východ. “Odvelenie tankov Panther olúpilo divíziu o jej najväčšiu útočnú silu,” napísal posledný veliaci dôstojník divízie po vojne. [114] Americká armáda neskôr spočítala, že za jeden zničený tank Panther stratila v boji päť tankov Sherman. [115]

Obr.: Nemecké tanky Panther sa presúvajú železnicou do určených sektorov. Panther bol rýchly, dobre chránený tank, pýšiaci sa vynikajúcou palebnou silou

Krátko pred 22:00 večer 5. júna 1944 námorná posádka obsluhujúca nemeckú radarovú stanicu v Paimbeouf blízko St. Nazaire objavila veľké zoskupenie lodí južne od Anglicka. Radista Gerhard Junger spomína: “Bolo nám všetkým jasné, že dlho očakávaná invázia začala.” Aj radarové stanice v Le Havre a Cherbourg sledovali spojeneckú armádu. Hlásili jej pohyb do štábu hlavného veliteľa Západu Gerda von Rundstedt v Paríži. Zachytávali aj meteorologické predpovede z amerických bombardovacích letiek, ktoré normálne nelietali na nočné misie. Ráno 6. júna o 3:09 hlásilo námorníctvo “stovky lodí na južnom kurze” vrchnému veleniu Západ. [116] Spojovacia rota Luftwaffe na ostrove Guernsey mimo pobrežia Normandie identifikovala 180 bombardérov Lancaster vlečúcich klzáky smerom k pevnine o 20:40 večer. Veliteľ nemeckej posádky na ostrove bol náležite informovaný a informácie odovzdal pobočníkovi veliteľského zboru v St. Lo.

Speidel sa v ten večer venoval hosťom v sídle Skupiny armád B v La Roche-Guyon, keď dostal upozornenie od generála Ericha Marcka o vzdušných výsadkoch Spojencov v piatich rozličných oblastiach. Ďalšiu správu dostal od Námornej skupiny Západ o parašutistoch vysadených v sektoroch bránených nemckou 716. a 711. pechotnou divíziou. Ďalej potvrdenie od majora Förstera o vývoji situácie pri 711. divízii a správu Luftwaffe o 50 – 60 transportných lietadlách vezúcich nepriateľských výsadkárov. [117] Speidel nezburcoval svoje divízie. Keď volali Speidelovi z Rundstedtovho štábu aby objasnil situáciu, odpovedal, že “správy považuje za preháňanie.” Hlavný stan Armádnej skupiny B o tom písal ako o “pravdepodobnom omyle spôsobenom zachraňujúcimi sa posádkami lietadiel.” [118] Veliteľ 716. pechotnej divízie generál Wilhelm Richter napísal, že nedošlo k žiadnej výstrahe, až kým neboli nepriateľskí výsadkári v akcii. Náčelník štábu OB Západ Günther Blumentritt neschválil spustenie alarmu, aby predišiel “zbytočnému rušeniu vojakov, ktorí … potrebujú čas na spánok.” [119]

Keď už bol výsadok na zemi, Rundstedt formálne požiadal o okamžité pridelenie troch tankových divízií do Normandie zo zálohy OKW k nasadeniu na fronte. Generál Alfred Jodl z Hitlerovho hlavného stanu to odmietol, pretože “podľa správ, ktoré som dostal, útok môže byť iba trik. … Nemyslím si, že je čas na nasadenie záloh OKW.” [120] V Rommelovej neprítomnosti Speidel telefonicky presvedčil hlavný stan Vodcu, že pokiaľ sa situácia “nepotvrdí,” OKW musí “udržať nervy na uzde a čakať.” [121] Rundstedtov operačný veliteľ plukovník Bodo Zimmermann telefonoval na OKW a protestoval proti nezmyselnému zdržaniu. Barón Horst von Buttlar-Brandenfels z OKW – ďalší generál konšpirujúci proti vláde – ho okríkol: “Nemáte žiadne právo bez nášho predchádzajúceho súhlasu zalarmovať tankové jednotky. Zastavte všetky tanky!” [122]

OKW vyslala najslabšiu 21. divíziu z troch záložných tankových divízií bližšie k pobrežiu. Napriek naliehaniu jej veliaceho dôstojníka na povolenie k útoku na britských výsadkárov, ktorí pristáli blízko nej, Speidel to o 4:30 odmietol. Útvar zostal po ďalšie hodiny ukrytý v lese. Nakoniec povolil 7. armáde zaútočiť na pristávacie zóny a 22. tankový pluk začal postup o 8:00 ráno. Speidel čoskoro nariadil obrat a postup smerom k pobrežiu, čím nechal jednotky jazdiť mimo bojov po väčšinu dňa. [123] Vďaka opakovaným vzdušným útokom počas pochodu utrpela 21. divízia stratu 50 tankov. Nakoniec zaútočila na priamy rozkaz Rommela, ktorý sa práve vrátil do Normandie. Speidel informoval svojho vrchného veliteľa o situácii telefonickým rozhovorom o 10:15. Maršálov príchod ukončil nepružnú taktiku veliteľa štábu. Speidel však účinne sabotoval včasné nasadenie troch tankových divízií. Napoludnie 6. júna tiež odmietol žiadosť generála Maxa Pemsela o posily zo susedných jednotiek pre tvrdo tlačenú 716. pechotnú divíziu, brániacu východný breh rieky Orne. Divízia bola do večera prakticky zničená. [124]

Obr.: Pobrežná batéria s maskovacími sieťami. Počas invázie v Normandii ostreľovali štyri bojové lode podobnú batériu v Hougate. Batéria dostala viac ako tisíc zásahov, niektoré z nich 380 mm projektilmi a leteckými bombami. To všetko bez vážnejšieho poškodenia

Ráno o 2:30 veliaci dôstojník uviedol do pohotovosti 12. tankovú divíziu SS Hitlerjugend, o 4:00 nasledovalo OB Západ. Z vlastnej iniciatívy vyslal Speidel divíziu zlým smerom. V pozícii blízko Lisieux dostala rozkazy k presunu 30 míľ od pobrežia. “Rozkaz bol šokom” pre vojakov, napísal po vojne prvý dôstojník hlavného štábu Hubert Meyer. [125] Nové rozkazy pozde popoludní prikázali divízii úplne zmeniť smer postupu na Caen. “Zmena smeru znamenala ďalšiu stratu času a pre naše nabudené jednotky ďalší deň pochodu za mizerných podmienok,” spomína si člen posádky Panthera Georg Jestadt. “Mali sme dojem, že všetky presuny našich armád vyzerali, ako by niekto kopol do mraveniska.” Jestadt spomína aj dopad rozkazov na morálku: “Sklamanie a hnev sa šíri medzi mužstvom. Takmer každý vojak videl, že tu niečo jednoducho nie je v poriadku.” [126] Veliteľ roty 26. pluku pancierových granátnikov Heinz Schmolke neskôr napísal: “Vojaci aj dôstojníci všetkých hodností vtedy vedeli, že nepriateľ musí byť zahnaný do mora keď je ešte slabý, to znamená počas prvých hodín po vylodení. … Môj pluk sa dostal do akcie až na tretí deň invázie, aj keď sme mohli zaútočiť na nepriateľa už počas prvých troch hodín.” [127]

Modusom operandi rôznych armádnych štábnych dôstojníkov bolo udržať vojakov na ceste tak dlho, ako to len bolo možné. Pritom často vystavovali mužstvo útokom spojeneckých lietadiel. Ako sa kolóny divízie Panzer Lehr priblížili ku Caen, boli podľa preživšieho dôstojníka “objavené nepriateľským leteckým prieskumom a zakrátko napadnuté guľometmi, raketami a bombami. … Čoskoro nasmerovali čierne stĺpy dymu z horiacich vozidiel na cieľ ďalšie vlny stíhacích bombardérov. Dokonca aj dnes, mnoho rokov neskôr, spôsobuje tento pochod nočné mory každému, kto sa ho zúčastnil.” [128] Divízia stratila 10 % svojich síl pred dosiahnutím bojovej zóny. Aj napriek protestom svojho veliaceho dôstojníka Fritza Bayerleina nariadil Dollmann divízii Panzer Lehr pokračovať do Caen o 17:00 popoludní za plného denného svetla po tom, ako odmietal deväť hodín vydať rozkazy.

Súčasne sa k pobrežiu presúvala nemotorizovaná 277. pechotná divízia. Generál Dollmann si bol vedomý jej rýchleho postupu železnicou z južného Francúzska. Preto jej prikázal vystúpiť z vlaku v Angers a pokračovať pešo; znamenalo to 14. dňový pochod do Normandie. Veliteľ 277. divízie generál Albert Praun sa hnal dopredu na Dollmannove veliteľstvo v Le Mans, aby odvolal rozkaz. Tam mohol Praun vidieť štábne telefonistky opaľovať sa v plavkách a hojdacích sieťach na streche bunkra. [129] V starostlivo vypracovanej povojnovej štúdii nemeckej obrany v Normandii bývalý kapitán Waffen SS Ewald Klapdor, ktorý sa tiež zúčastnil bojov, dospel k záveru, že Armádna skupina B neprejavila “žiadny zvláštny chvat pri presune divízií do bojovej zóny.” [130]

Počas dňa D prikázal Rommel presunúť do Normandie plne motorizovaný 3. zbor protilietadlového flaku, umiestnený južne od Amiens. Veliteľ zboru generál Wolfgang Pickert sa však o invázii dozvedel až popoludní. Najprv musel odísť do Paríža potvrdiť informácie. Jeho batérie, ktoré boli efektívne aj proti tankom, sa dostali na front až 8. a 9. júna. [131] Dokonca aj po ich neskorom príchode zaznamenali zostrelenie 462 nepriateľských lietadiel a zničenie viac ako 100 tankov Spojencov.

Jedným zo štábnych dôstojníkov, ktorí hrali hlavnú úlohu pri marení nemeckých protiopatrení v Normandii, bol plukovník Alexis Freiherr von Roenne. Ako veliteľ Zahraničných armád Západ a chránenec Gehlena sa snažil oklamať Hitlera, Rommela a Rundstedta prostredníctvom falošných správ, že operácia v Normandii bola iba trikom, ktorý má za cieľ stiahnutie nemeckých formácií z Calais, kde sa mala údajne konať skutočná invázia. Generál Eisenhower dúfal, že pomýli obranu operáciou Fortitude, ktorá pozostávala z falošných správ o fiktívnej “Prvej armádnej skupine USA”, ktorá čaká v zálohe na začatie invázie v Calais. Roenne prišiel s touto informáciou presne tak, ako mali Spojenci v úmysle. Zaslal ju na OKW, ale ešte predtým drasticky nafúkol počet amerických divízií mimo to, čo si vymyslela 2. júna americká rozviedka. Po tom, ako Speidelov štáb dostal informáciu od Roenneho, nafúkol ju ešte viac. [132] Odhady týkajúce sa rozmiestnenia a plánov Spojencov, ktorými Roenne zásoboval Armádnu skupinu B, boli až príliš dôsledne nepresné, aby boli neúmyselné. [133]

Dôkazy vyvracajúce Roenneho lži sa nikdy nedostali ku Vodcovi. Za úsvitu 6. júna preletel poručík Adalbert Bärwolf na prieskumnom lietadle Messerschmidt Bf 109 model G8 ponad inváznu flotilu Spojencov. Nasnímané fotografie obrovskej armády pri pobreží Normandie museli rozptýliť akékoľvek pochybnosti, že sa jedná o jedinú inváznu armádu. Generálny štáb Armádnej skupiny B nedal pokyn k žiadnej akcii, ani neposunul fotografie ďalej do veliaceho reťazca. [134]

Speidel neustále strašil údajným vylodením v Calais. Tým bránil presunu bojových záloh 15. armády do Normandie na severné krídlo 7. armády. Formácie 15. armády boli 1,5 krát väčšie, ako 7. armáda, a zahŕňali 2. a 116. tankovú divíziu. Boli to najlepšie vybavené nemecké tankové divízie. Ešte dôležitejšie bolo to, že 15. armáda mala 30 krát väčšiu prepravnú kapacitu, ako mali Dollmannove divízie v Normandii, mali kratšie zásobovacie trasy a neboli v akcii. Speidel opakovane odmietal previesť čo len jediné z týchto vozidiel na podporu bojových operácií. Zdeseným poľným veliteľom 22. júna vysvetľoval, že “podľa všetkých správ v našich rukách sa stále očakáva útok po oboch stranách Somme (v Calais).” [135] Speidel prikázal 116. tankovej divízii 6. júna stiahnuť sa z bojov ku Dieppe. Jedna zo “správ v rukách”, ktorú Speidel zabudol zmieniť, bolo zadržanie spojeneckých operačných plánov dňa 7. júna pre americký 5. a 6. armádny zbor a britský 30. zbor. Pri podpornom protiútoku ženijného práporu nemeckej 352. pechotnej divízie a 916. granátnického pluku spolu s kozákmi z 493. práporu Východ, objavili vojaci dôležité dokumenty medzi telami amerických námorných dôstojníkov v opustených vyloďovacích plavidlách. Viac ako 100 stranový dokument odhaľoval, že operácia v Normandii je jediným plánom invázie. Podplukovník Fritz Ziegelmann z 352. pechotnej divízie odovzdal dokumenty svojim nadriadeným. Veliteľstvo 7. armády ani po objave tohto cenného dokumentu nezmenilo taktiku.

Štábni dôstojníci presunutí z východného frontu spôsobili veľké nepríjemnosti nemeckej obrane v Normandii. V máji 1944 generál Wagner, ktorý nedbal na zásobovanie jednotiek zimným výstrojom v roku 1941, sa pokúsil presunúť všetky zásoby delostreleckej munície 352. a 716. pechotnej divízie do armádnych muničných skladov ďaleko za frontom. To malo pravdepodobne zvýšiť množstvo munície v rezerve. Iba zásah generála Marcksa zabránil Wagnerovi vo vykonaní tohto podozrivého rozhodnutia, ktoré by v deň D prakticky ochromilo dve divízie. [136]

Wagner vymenoval v júni 1944 do funkcie veliteľa zásobovania Rommelovej armády plukovníka Finckha. Finckh sa v minulosti “vyznamenal” zlým zásobovaním jednotiek v Stalingrade. Takmer okamžite sa dodávky paliva a munície na front drasticky spomalili. Nemci využívali na nočný prevoz materiálu francúzske vodné cesty. Tento spôsob prepravy bol úspešný a Spojenci naň neprišli, až kým do toho nevstúpil Finckh. Pod jeho velením sa dostala na miesto určenia iba desatina delostreleckej munície, napriek dostatočným zásobám v skladoch. [137] Jednotky dostávali iba pätinu z požadovaných iných zásob. Dňa 2. júla hlásil z Caen generál Alfred Gause, že má zásoby munície iba na 3 až 5 výstrelov denne na delo. [138] Rommel poveril generála Friedricha Dihma, aby našiel úzke miesto. Dihm oznámil Rommelovi Finckhove zandbanie povinností. Poľný maršál chcel pohnať Finckha pred vojenský súd.

Obr.: Vraky nemeckej kolóny na cestách Normandie po útoku spojeneckých stíhacích bombardérov počas invázie do Francúzska v roku 1944 (Bundesarchiv)

Medzi zásobami, ktoré nikdy nedorazili na front a padli do amerických rúk, bolo 1,9 milióna litrov leteckého paliva a 175 tisíc denných potravinových dávok, vrátane 2,5 milióna cigariet. Čo sa dostalo k nemeckým vojakom, bolo často bez úžitku. Do Carentan napríklad zhodili dopravné lietadlá zásoby 6. výsadkovému streleckému pluku. Nemeckí výsadkári, trpiaci nedostatkom munície, našli niektoré kontajnery plné kondómov. [139]

Hitler veril, že za úspechom pri vylodení Spojencov stojí zrada. Ohľadom nemeckej obrany Cherbourg si spomína Rochus Misch z Vodcovho štábu: “Fotografie, ktoré sme dostali zo Švédska, ukazovali nemeckého veliaceho plukovníka v bunkri brániacom invázne pobrežie, ako hostí dvoch anglických dôstojníkov šampanským. Prirodzene bez toho, aby vypálil jediný výstrel. … Nič, absolútne nič nefungovalo na nemeckej strane počas invázie. Pre to je iba jediné vysvetlenie; zrada a sabotáž.” [140]

Vo svojich pamätiach pripisuje desiatnik Otto Henning z divízie Panzer Lehr pád Cherbourgu “neznámym osobám vo Vodcovom hlavnom stane”, ktoré zastavili presun plne vybavených záloh do Normandie, zatiaľ čo 7. armáda krvácala. Očitý svedok Henning vyniesol verdikt: “Človek sa nemôže vyhnúť dojmu, že mnoho rozkazov bolo úmyselne prekrútených, zatiaľ čo iné, menej dôležité rozkazy neboli vôbec doručené.” [141] Veliteľ Gestapa Müller, snáď najlepšie informovaný muž Nemecka ohľadom sabotáží, povedal po vojne: “Úbohý výkon nemeckej armády po invázii vo Francúzsku bol do veľkej miery zapríčinený pokusmi sprisahancov a ich prívržencov vzdať sa západným veľmociam, alebo nechať Američanov a Angličanov prejsť priamo cez naše frontové línie, aby sa dostali do Nemecka skôr ako Rusi.” [142]

Nemeckí štábni dôstojníci nedali včas príkaz k poplachu frontovým jednotkám, posádkam lietadiel a námorným silám. Odďaľovali protiútoky, často vydávali protichodné rozkazy, a nariadili protilietadlovým batériám zastaviť paľbu počas spojeneckého bombardovania námornej základne v Le Havre. Presunuli jednotky pripravené na boj preč od nepriateľa a konšpirovali proti vlastnej vláde. Speidel, ktorý počas Rommelovej neprítomnosti v kritickej prvej fáze invázie velil Armádnej skupine B, trávil mnoho času ráno 6. júna hraním stolného tenisu s kolegami štábnymi dôstojníkmi. [143]

Je nemysliteľné, že by nemecká armáda vo Francúzsku, hlavná časť skúsených bojových síl, zvyknutých na boj v nepriaznivých podmienkach, mohla fungovať v takom chaose po mesiacoch príprav a skúšok na rozhodujúcu bitku. Na porovnanie, v januári 1944 sťahujúce sa nemecké jednotky v Taliansku obsadili Gustavovu líniu južne od Ríma. Ženisti ju začali opevňovať v októbri predošlého roka. Napriek tomu, že v niektorých sektoroch boli prečíslení spojencami v pomere desať ku jednej, prakticky bez tankov a leteckej podpory, nemeckí obrancovia udržali pozície po dobu štyroch mesiacov. V Monte Cassino, kľúčovej pozícii na Gustavovej línii, novozélandská divízia strávila štyri dni snahou neutralizovať jediný nemecký tank ukrytý v ruinách. Stratili pri tom takmer 300 mužov. [144] Nemci v Normandii mali k dispozícii stovky tankov a silnejšiu, systematicky pripravenú obranu, napriek tomu stratili iniciatívu už v prvý deň bojov.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[90] Schramm, Wilhelm von, Aufstand der Generale, p. 29
[91] Meiser, Hans, Verratene Verräter, p.155
[92] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, pp. 201, 204, 203
[93] Meiser, Hans, Verratene Verräter, p. 155
[94] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, pp. 17, 207
[95] Schellenberg, Walter, Hitlers lezter Geheimdienstchef, p. 348
[96] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, p. 32
[97] Ibid, p. 126
[98] Meiser, Hans, Verratene Verräter, p. 28
[99] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, p. 57
[100] Zimmermann, R. Heinz, Der Atlantikwall, p. 20
[101] Griesser, Volker, Die Löwen von Carentan, p. 86
[102] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, p. 180
[103] Ibid, p. 37
[104] Schramm, Wilhelm von, Aufstand der Generale, p. 25
[105] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, p. 129
[106] Ibid, p. 47
[107] Ibid, p. 145
[108] Ibid, p. 144
[109] Ibid, p. 76
[110] Ibid, p. 78
[111] Carrell, Paul, Invasion—They’re Coming!, p. 122
[112] Widmann, Franz, Mit Totenkopf und Frundsberg an Ost-und Westfront, p. 150
[113] Tieke, Wilhelm, Im Feuersturm letzter Kriegsjahre, p. 114
[114] Ritgen, Helmut, Die Geschichte der Panzer-Lehr-Division im Westen, p. 102
[115] Post, Walter, Hitlers Europa, p. 466
[116] Schmolke, Heinz, Die Entscheidungsschlacht, pp. 32, 36, 37
[117] Klapdor, Ewald Die Entscheidung, p. 165
[118] Schmolke, Heinz, Die Entscheidungsschlacht, pp. 45, 46
[119] lapdor, Ewald, Die Entscheidung, p. 164
[120] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, p. 86
[121] Speidel, Hans, Invasion 1944, p. 99
[122] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, p. 87
[123] Sauders, Hrowe, Der verratene Sieg, p. 129
[124] Klapdor, Ewald, Die Entscheidung, pp. pp. 136-137
[125] Meyer, Hubert, Kriegsgeschichte der 12.SS Panzerdivision Hitlerjugend, p. 62
[126] Jestadt, Georg, Ohne Siege und Hurra, pp. 138-140
[127] Jestadt, Georg, Ohne Siege und Hurra, pp. 138-140
[128] Schmolke, Heinz, Die Entscheidungsschlacht, p. 65
[129] Ritgen, Helmut, Die Geschichte der Panzer-Lehr-Division im Westen, p. 105
[130] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie,, p. 97
[131] Klapdor, Ewald,, Die Entscheidung, p. 172
[132] Carell, Paul, Invasion-They’re Coming!, p. 122
[133] Klapdor, Ewald, Die Entscheidung, p. 125
[134] Irving, David, Rommel, p. 494
[135] Henning, Otto, Als Panzer-und Spähtruppführer in der Panzer-Lehr-Division, pp.15-16
[136] Klapdor, Ewald, Die Entscheidung, p. 127
[137] Ibid, p. 121
[138] Meiser, Hans, Verratene Verräter, p. 236
[139] Klapdor, Ewald, Die Entscheidung, p. 127
[140] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, pp. 248, 112
[141] Misch, Rochus, Der letzte Zeuge, p. 164
[142] Henning, Otto, Als Panzer-und Spähtruppführer in der Panzer-Lehr-Division, pp.15-16
[143] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, p. 18143. Ibid, p. 236
[144] Nardini, Walther, Cassino, p. 311

1. Nie je v Deklarácii nezávislosti uvedené, že všetci ľudia sú si rovní?

Ide o často uvádzanú námietku. V Deklarácii nezávislosti sa píše: “Pokladáme za samozrejmé pravdy, že všetci ľudia sú stvorení sebe rovní a sú obdarení istými nescudziteľnými právami, medzi ktoré patrí právo na život, slobodu a usilovanie o osobné šťastie”. To znamená, že sú si rovní pred zákonom a vláda ich nemôže (alebo by nemala) týchto základných práv pozbaviť. Historické záznamy hovoria jasnou rečou, že otcovia zakladatelia mali na mysli rovnosť pred zákonom, nie že sú si všetci rovní v inteligencii, talente alebo atletických schopnostiach. Ich ďalšie spisy dostatočne svedčia o skutočnosti, že neverili v biologickú rovnosť – medzi jednotlivcami alebo medzi rasami. Niektorí z nich boli otrokármi. V liste adresovanom Johnovi Adamsovi, Thomas Jefferson odmietol aristokraciu založenú na pôvode ako umelú a vyslovil sa v prospech “prirodzenej aristokracie” talentu a cnosti, ktorú považoval za najcennejší dar pre svoju krajinu. (A nie je to zároveň krásny slovný obrat, v ktorom vyjadril, čo si najviac cení?) Mimochodom, napriek veľkému obdivu, ktorí Američania oprávnene cítia k otcom zakladateľom, tak i v prípade, ak by sa vyslovili, že všetci ľudia sú biologicky rovnakí (čo samozrejme neurobili!),možno ľahko poukázať na vedu, ktorá neskôr preukázala, že ide o falošné tvrdenie.

2. Ovplyvní zákon o dostupnej zdravotnej starostlivosti (Affordable Care Act) eugeniku v Spojených štátoch?

Zdá sa, že ACA, ľudovo nazývaný Obamacare, bude mať signifikantný eugenický efekt, hoci by mohol byť ešte väčší. Napríklad hradí antikoncepciu (s výnimkou prípadov, kedy nábožensky založení zamestnanci požiadajú o výnimku) a vzťahuje sa i na potraty, s výnimkou štátov, kde sú potraty zakázané. Problematika štátnych obmedzení potratov je mimoriadne komplikovaná, ale faktom je, že pro-lifisti sú zapojení do masívnej snahy za každú cenu zakázať potraty (a často i antikoncepciu) a to na celoštátnej úrovni. Avšak výsledok ich úsilia je mimoriadne dysgenický.

Antikoncepcia a interrupcie sú zásadne dôležité pre eugeniku. V prípade prekážok – či už kognitívnych, finančných alebo iných – väčšina žien, ktorým nechýba inteligencia, vzdelanie, peniaze a iniciatíva si nájde k nim cestu, zatiaľ čo mnohé ženy alebo i väčšina bez týchto kvalít, nie. Tým dôjde k zníženiu počtu ľudí s týmito pozitívnymi vlastnosťami v budúcich generáciách. Zlyhanie kontroly pôrodnosti v prípade žien s nízkym IQ je hlavnou príčinou dysgenickej fertility a v prípade, ak by všetky ženy mali ľahký prístup k potratom, išlo by o cestu smerom k neutralizácii dysgenického účinku v dôsledku zlyhania kontroly pôrodnosti.

V súčasnosti je “Pomoc rodinám s nezaopatrenými deťmi” (AFDC) najväčšou zložkou blahobytu v Amerike, pričom poskytuje celý rad výhod plus mesačné štipendium nevydatým dievčatám a ženám, ktoré otehotneli a pomáha im finančne až kým dieťa nevyrastie. Tento program je príšerne dysgenický a stojí daňových poplatníkov majetok. Výskumy ukázali, že dievčatá s najhoršími výsledkami na strednej škole s najväčšou pravdepodobnosťou otehotnejú v tínedžerskom veku a následne sa spoliehajú iba na sociálne dávky – často po celý svoj život. V akom rozsahu môže ACA napraviť túto situáciu nie je v súčasnosti presne známe, ale vyzerá to minimálne sľubne.

Ako už väčšina z nás zistila, pokus ponoriť sa do myslí hlúpych alebo šialených ľudí či ľudí (v najhoršom prípade) hlúpych i šialených zároveň, nie je práve povznášajúca skúsenosť. Pro-lifisti nemajú absolútne žiadne tušenie o biede a utrpení, ktoré ich fanatizmus a poverčivosť spôsobujú. Ak budete mať smolu a stretnete nejakého pro-lifistu – a nie je tu žiadna šanca pred nimi uniknúť – tak potom viete, že hovoriť s nimi je úplne beznádejné.

Opýtajte sa ich, čo si myslia o skutočnosti, že Boh vraždí “nenarodené deti”? Áno, presne tak. Mnoho počatí sa spontánne preruší (často si to ženy nevšimnú, pretože k tomu dôjde, keď ich perióda príde neskoro). Štúdie ukazujú, že väčšina z týchto “nenarodených detí” má genetické defekty. Keďže k tomu dochádza prirodzene, neznamená to, že Boh je zodpovedný? Kto iný by už mohol byť, ak nie Boh? A pokiaľ Boh potratí defektné plody, nemali by sme zobrať na vedomie Božiu vôľu a zaistiť, aby všetky narodené deti boli zdravé? Hej, vráťte sa a odpovedzte mi na moju otázku!

3. Je niečo nevyhnutne zlé na tom mať nízke IQ?

Áno! Šance pre šťastný a úspešný život sú značne znížené, pretože ľudia s nízkym IQ sa s väčšou pravdepodobnosťou stanú kriminálnikmi alebo budú chronicky závislí od sociálnych dávok, nezamestnaní či negramotní – v skutočnosti sú nad-reprezentovaní v každej kategórii spoločenských problémov.

Je to zlé i z hľadiska celej našej spoločnosti, pretože tieto spoločenské problémy stoja daňových poplatníkov každoročne miliardy dolárov.

Kniha The Bell Curve od Herrnsteina a Murraya je vynikajúca. Je veľmi dobre napísaná a ľahko sa číta. Vysvetľuje úlohu IQ v našej spoločnosti oveľa lepšie, než by som mohla ja sama. Každopádne jej autori zistili, že keď pohli s priemerným IQ v ich vzorke štatisticky len o 3 body, zo 100 na 97, všetky sociálne problémy sa zhoršili: počet žien chronicky závislých na sociálnych dávkach sa zvýšil o 7 %, kriminalita sa zvýšila o 8 %, počet mužov vo väzení sa zvýšil o 12 % a permanentné ukončenie stredoškolskej dochádzky sa zvýšilo o 15 %.

S každým treba zaobchádzať s rešpektom – i s mentálne postihnutými ľuďmi. Avšak súcit od nás vyžaduje, aby sme sa postavili tvárou tvár k faktu, že takýto ľudia často trpia rôznymi problémami a sú veľkou záťažou pre našu ekonomiku.

autorka: Marian van Court
preklad: Aman, protiprudu.org

Len vo vzdialenosti 66 kilometrov vzdušnou čiarou od Viedne mali bombardéry USA, v prípade konfliktu Východ – Západ, zrovnať so zemou atómovými zbraňami Hegyeshalom. To, že pri útoku by bolo usmrtených aj desaťtisíce Rakúšanov (aj Slovákov – pozn. prekl.), zostalo pri tomto pláne z roku 1956 nepovšimnuté. A ako ukazujú posledné zverejnené dokumenty z Národného archívu USA, malo v blízkosti rakúskych hraníc detonovať 77 atómových bômb.

Nad samotným východným Berlínom malo vybuchnúť 91 vodíkových bômb s ničivou silou 630 Hirošimských bômb, 120 nad Budapeštou, 15 nad Varšavou, 149 malo Moskvu premeniť na rozvaliny a popol. Ako dokumentujú plány “Strategic Air Command” (Veliteľstvo strategického letectva), ktoré je možné vidieť v “National Security Archive” (Národnom bezpečnostnom archíve) vo Washingtone, chceli ozbrojené sily USA 1956 v prípade konfliktu Východ-Západ zničiť v čo najkratšom čase Sovietsky zväz a jeho spojencov.

V dlhých zoznamoch so zadanými cieľmi pre posádky atómových bombardérov USA (interkontinentálne rakety neboli v tom čase ešte dostupné) sa nachádza mimo mien ruských veľkomiest aj Bukurešť, Varšava, ako aj Peking a metropoly v Severnej Kórei.

Zoznam cieľov v našom okolí

Zhod na Hegyeshalom bol plánovaný

Avšak aj neutrálne Rakúsko by bolo pri nukleárnom inferne masívne ohrozené: pretože ozbrojené sily USA chceli jedným úderom vyradiť všetkých 1.100 leteckých základní Východného bloku, bol plánovaný aj atómový bombový útok na Hegyeshalom, teda len sedem kilometrov od rakúskej hranice a len 66,3 km vzdialený vzdušnou čiarou od Viedne. Takisto ciele pre termonukleárne zbrane boli: maďarská Csorna (len 94 kilometrov vzdialená od Viedne), tak ako vo vtedajšom Československu i Brno (vzdialené 110 kilometrov), Pelhřimov (160 kilometrov), Vyškov (127 kilometrov) a aj Praha (252 kilometrov) – miliónové mestá mali byť so 72 atómovými zbraňami zrovnané so zemou.

Ciele nukleárnych zbraní v bezprostrednej blízkosti Viedne

Vodíkové bomby, ktoré boli vtedy k dispozícii pre “Strategic Air Command”, by pri zničení posádkových miest, skladov PHM a leteckých základní sovietov, usmrtili aj desaťtisíce ľudí v Rakúsku: podľa expertov, spôsobila by nasadenia schopná atómová zbraň s ekvivalentom 20 megaton TNT rozsiahle škody až do vzdialenosti 47 km, až do 53 km ohnivé búrky (popáleniny) a následné zostatkové žiarenie by sa šírilo na tisíce štvorcových kilometrov.

Zhodenie vodíkovej bomby na Hegyeshalom by zničilo obce Neusiedl, Parndorf, Frauenkirchen, Gols, a Alfa, Beta, Gama a neutrónové žiarenie by zamorilo rádioaktivitou okolie Viedne a východné Rakúsko. Ostatne, sovietska reakcia na bežiaci útok USA by zrejme beztak zničila celú Európu.

Preklad: Juraj Borský, www.protiprudu.org
Zdroj: Kronen Zeitung

Nasledujúci text sa venuje zdravotníckej reforme v USA známejšej pod názvom „Obamacare“. Ide o kontroverzne vnímanú zmenu, ktorá polarizuje americkú spoločnosť už od prezidentských volieb v roku 2008. Napriek odlišným pomerom v Spojených štátoch, kde bol systém dlhodobo budovaný na súkromnom zdravotnom poistení, môže byť článok podnetný i pre slovenského čitateľa – napr. kvôli niektorým svojim návrhom pre zlepšenie celkového zdravotného stavu obyvateľstva a spravodlivejší prístup. Prajem príjemné čítanie.

Väčšina produktívnych Američanov nenávidí myšlienku socializovanej zdravotnej starostlivosti, keďže si myslia, že budú za ňu platiť viac, než z nej dostanú – a v tomto majú pravdu. Američania, ktorí sa starajú o svoje zdravie – t.j. cvičia a vyhýbajú sa fajčeniu, nezdravému jedlu, nadmernému pitiu alkoholu a príležitostnému drogovaniu – by mali neznášať myšlienku socializovanej zdravotnej starostlivosti, pretože budú platiť za liečbu rakoviny tuhých fajčiarov, trojnásobný bypass tučniakov, venerických chorôb presexovaných a impulzívnych jedincov a cukrovku, cirhózu, dialýzu, obezitu, atď. nenažraných a nestriedmych ľudí.

Môžeme sa čudovať tomu, že produktívni a v prípade otázky zdravia uvedomelí ľudia preferujú súčasný polo-súkromný systém pred socializovaným zdravotníctvom? Potrebovali by mentálnu liečbu, ak by si mysleli opak.

Ale akokoľvek bláznivo to môže znieť, chcem argumentovať, že zdraví, produktívni Američania by mali preferovať socializovanú zdravotnú starostlivosť pred systémom, ktorý máme dnes.

Za prvé, tak či tak už teraz platia za socializovanú zdravotnú starostlivosť bez toho, aby mali z toho akékoľvek benefity, pretože tu už dávno máme záludnú, pokryteckú formu socializovaného zdravotníctva.

Za druhé, socializované zdravotníctvo nemusí nevyhnutne vykorisťovať ľudí starajúcich sa o svoje zdravie na úkor rozmaznane neduživých a seba-deštruktívnych. Mohli by sme predsa odmeňovať ľudí starajúcich sa o svoje zdravie určitými benefitmi a penalizovať ľudí, ktorí sa o svoje zdravie náležite nestarajú tak, že by boli prinútení k tomu lepšie sa o seba starať.

Avšak predtým, než sa pustíme do podrobností, musíme sa čestne postaviť k tomu, prečo nemáme úplne kapitalistické, t.j. voľnotrhové zdravotníctvo. Takýto systém by znamenal, že jedinú zdravotnú starostlivosť, ktorú by človek dostal, by bola tá, za ktorú by si i sám zaplatil (alebo presvedčil ostatných, aby mu zaň zaplatili).

Áno, boli by tu i charitatívne nemocnice a ústavy pre chudobných, pokiaľ by teda niektorí ľudia kompletne neprijali libertariánsku etiku sebeckosti. Ale nebola by tu žiadna “záchranná sieť”: žiadna vláda, ktorá by garantovala, že každý kto potrebuje zdravotnú starostlivosť by ju i dostal – a to bez ohľadu na čokoľvek.

V kompletne kapitalistickom systéme by sme mali ľudí, ktorí by trpeli alebo zomierali v dôsledku ľahko predíditeľných chorôb, jednoducho z dôvodu, že by im chýbali peniaze (alebo schopnosť presvedčiť ostatných, aby platili ich účty). Len veľmi málo ľudí si želá takýto druh spoločnosti, či už ide o nábožensky veriacich, altruisticky cítiacich alebo len racionálne uvažujúcich sebcov (pretože komukoľvek sa môže stať, že bude mať smolu). A preto tu už dávno máme istú formu socializovaného zdravotníctva.

Aj v prípade, keď máte súkromné zdravotné poistenie, stále platíte dane za programy Medicare a Medicaid a pohotovostnú starostlivosť pre nemajetných. A súkromné zdravotné poistenie je tiež forma prerozdeľovania. Čím zdravší ste, tým menej zdravotnej starostlivosti využívate. Ľudia, ktorí budú mať reálny benefit zo súkromného poistenia budú tí, ktorí majú vážne zdravotné problémy.

V minulosti si mohli zdraví ľudia so súkromným poistením minimálne pripočítať menšie množstvo ochrany pred vyššie spomenutým, pretože ich poisťovne mohli odmietnuť ľudí s vážnymi zdravotnými problémami alebo prinajmenšom odmietnuť hradiť pre-existujúce zdravotné podmienky. Avšak dnes, vďaka našej vláde, to robiť nemôžu. Preto sú zdraví ľudia donútení prispievať na zdravotnú starostlivosť fajčiarom, tučniakom, pijanom, narkomanom, pacientom s AIDS a ďalším, ktorí sa môžu pripojiť k vašim “súkromným” zdravotným plánom.

Avšak situácia sa zhoršuje. Mnohí zodpovední a uvedomelí ľudia platia také vysoké poistné s vysokými odvodmi, že odkladajú návštevy lekára a dôležité prehliadky a testy, zatiaľ čo hypochondri upchávajú čakárne. To často vedie k vážnym zdravotným problémom, ktorým by sa dalo ľahko zabrániť, ak by slušní ľudia trošku viac inklinovali k tomu byť ufňukancami a flákačmi. Kde je tu spravodlivosť?

V našom súčasnom systéme polo-socializovaného zdravotníctva prináležia skryté a neprimerané benefity ľahkomyseľným, nedisciplinovaným a nezodpovedným – pričom sú platené produktívnymi, disciplinovanými a zodpovednými. Vzhľadom k tomu by možno bolo pre produktívnych a uvedomelých ľudí lepšie úplne socializované zdravotníctvo.

Socializovaná zdravotná starostlivosť je iba logickým pokračovaním záväzku, ktorý naša spoločnosť už odsúhlasila, t,j. že nikto neodíde bez potrebnej starostlivosti. Verím, že tento záväzok je vo svojej podstate správny.

Avšak socializovaný systém zdravotnej starostlivosti nesmie byť ovládaný nenávistnými rovnostármi, ktorí penalizujú zdravých a zodpovedných a rozmaznávajú chorých a nezodpovedných. Namiesto toho by sme mohli zaviesť súbor stimulov, ktoré odmeňujú zdravý životný štýl a penalizujú nezdravý.

Predovšetkým poďme odviesť peniaze získané z daní na cigarety a liehoviny do systému zdravotnej starostlivosti tak, aby ľudia, ktorí pijú a fajčia dotovali svoju vlastnú starostlivosť.

Za druhé, zdaňme nezdravé jedlá pre rovnaký účel. Urobme kukuričný sirup nákladnejším ako kaviár. Vráťme sa do spoločnosti, v ktorej bola obezita raritným znakom bohatstva, skôr ako bežným znakom chudoby, tak ako je tomu dnes.

Uvaľme značné dane na televíziu, golfové vozíky, pojazdné kosačky trávnika, občerstvenia pre vodičov a všetko ostatné, čo podporuje lenivosť a nezdravý životný štýl.

Naopak, poskytnime daňové úľavy pre voľbu zdravého životného štýlu: chodenie do posilňovní, navštevovanie kurzov jogy, odvykacie kúry od fajčenia a pitia, atď.

Jedná sa len o zopár návrhov, ktoré nám však postačia pre ilustráciu základnej myšlienky. Potrebujeme vytvoriť stimuly, ktoré podporujú zdravý život a osobnú zodpovednosť, skôr než by sme ich penalizovali.

Ale čo sloboda? Je preceňovaná, avšak stále ide o hodnotu, ktorú treba zachovať. Nikto by na základe môjho plánu nebol nútený cvičiť jumping jacks. A nikomu by nebolo bránené jesť twinkies (americká sladkosť nazývaná ako “Zlatá piškóta so smotanovou náplňou”, pozn. prekl.). (Dobre, možno iba twinkies). Nemám v úmysle zmeniť spoločnosť na výcvikový tábor alebo odtučňovaciu farmu.

Avšak ľudia, ktorí zneužívajú svoje zdravie budú musieť hradiť plné náklady, keďže ich malé slabosti budú zdanené, aby sme mohli zaplatiť liečbu chorôb, ktoré vznikajú v dôsledku ich životného štýlu. (Avšak myslím, že jedinci, ktorým ich problémy s drogami a alkoholom bránia v realizácii ich osobnej a spoločenskej zodpovednosti by mali byť donútení k liečbe).

Mali by mať ľudia slobodu v tom rozhodnúť sa spoločne pre socializovanú zdravotnú starostlivosť? Áno i nie.

Nie, pretože ľuďom by nemalo byť umožnené odhlásiť sa zo základného systému zdravotnej starostlivosti, dokonca i v prípade, keď tvrdia, že sú ochotní niesť za to následky. Predovšetkým by väčšina z nich tak či tak časom pribehla na pohotovosť. Ale mimo toho, niektoré individuálne voľby sú jednoducho bláznivé a nemali by byť poctené. Isté množstvo paternalizmu je v slušnej spoločnosti nevyhnutné.

Ale napriek tomu, že by ľudia nemali mať možnosť odhlásiť sa zo štandardnej zdravotnej starostlivosti dostupnej všetkým občanom, mali by mať slobodu voľby v pridanej zdravotnej starostlivosti, pokiaľ si ju zaplatia. Koniec koncov bohatí budú vždy s nami a pokiaľ budú môcť vycestovať do zahraničia, budú vyhľadávať akúkoľvek zdravotnú starostlivosť, ktorú si môžu dovoliť. Preto tu nie je dôvod eliminovať súkromný zdravotnícky sektor existujúci popri socializovanom. Navyše by bolo ďaleko účinnejšie, ak by väčšina poskytovateľov zdravotnej starostlivosti boli súkromné podniky. Vláda by bola iba najväčším zákazníkom.

Pochopiteľne, že tou najväčšou prekážkou pre socializované zdravotníctvo v Amerike nie sú ľudia, ktorí sú nemorálni, nepraktickí alebo nežiaduci. Problémom je hlboké rozdelenie a nedôvera v americkej spoločnosti. Väčšina bielych Američanov správne verí, že
(1) Ľavica by nakoniec spravovala akýkoľvek systém socializovaného zdravotníctva, a že
(2) Ľavica je silne nepriateľská voči záujmom bielych Američanov.

Táto obava má tiež svoj rasový rozmer. Bieli inštinktívne vedia, že čierni a hnedí zo systému viac berú, než doň prispievajú, zatiaľ čo bieli platia ich účty. Navyše starí ľudia sú disproporčne bieli, kým mladí zase nebieli. Preto dáva zmysel, že demokrati, ako strana nebielych, chcú zlikvidovať starých belochov, aby odčerpali ich doláre určené na zdravotnú starostlivosť smerom k demokratickému – mladšiemu a nebielemu – volebnému obvodu.

Ako ukázali štúdie hardvardského profesora Roberta Putnama, rasová a etnická diverzita je hlboko deštruktívna k sociálnej solidarite a občianskej uvedomelosti. Preto Spojené štáty nikdy nebudú mať sociálny štát škandinávskeho typu, pokiaľ nebudeme mať rasovú a etnickú homogenitu, ktorú mala kedysi Škandinávia. (Aby som bol ešte presnejší, potrebovali by sme homogénnu spoločnosť inteligentných, pracovitých a svedomitých ľudí).

Nikdy nebudeme mať plne súkromný systém zdravotnej starostlivosti. Súčasný polo-socialistický systém je nesmierne nákladný a vo svojej podstate nespravodlivý. Možno niekedy v budúcnosti, keď bude založená Biela republika, budeme môcť uvažovať o nahradení socializmu chorých fašizmom zdravých.

autor: Greg Johnson
preklad: Aman, protiprudu.org

Jen nacionalisté mohou stvořit Evropu.

Toto tvrzení by se mohlo jevit jako protimluv. A zatím je to elementární pravda.

Roku 1945, po přemožení a pronásledovaní fašistů z celé Evropy, se mnohým zdálo, že nic již nemůže stát v cestě vzniku nějakého evropského svazu. Zdálo se, že postačí zřeknout se starých vlastí a přidat se k zástupu té či oné vítězné internacionály, aby se uskutečnila internacionála evropská.

Ale nebylo tomu tak a ani nemohlo být.

Jistě: záhy se dospělo k jakési formě hospodářského společenství. Uskutečnilo se Evropské společenství uhlí a oceli (ESUO) a společný trh, ve Štrasburku se zabydlel onen spolek rekreantů, jímž je evropský parlament. Avšak pro hlubší jednotu se nedostávalo čehosi podstatného: politické vůle. A politická vůle nemohla být improvizována těmi, kdo svůj život strávili podrýváním politické vůle zemí, v nichž se narodili. Vůle k moci a nezávislosti Evropy nemohla vzejít od kliky hlasatelů demokracie a rezignace.

Evropa Schumannova, Spaakova, De Gasperiho, těch kvákalů a kňouralů – a také Evropa Wilsonova, Saragatova a Brandtova – nevznikla a nikdy nevznikne. Z notorických opovrhovatelů jakéhokoli nacionalismu – nacionalismu jakožto hrdosti, nacionalismu jakožto síly, nacionalismu jakožto odvahy – se nemůže zrodit nová autorita a legitimita většího národa [nazione]. Ani z těch, kteří teoretizují o nedůvěře k vlasti jako takové, se nemůže zrodit láska k vlasti největší.

Proto prapor Evropy paradoxně zůstal v rukou bývalých nacionalistů. Těch, kteří ho svírali již ve druhé světové válce, která nebyla jen občanskou válkou nacionalismů, ale i válkou nacionalistů na cestě k Evropě. Jak jinak by se dal označit konflikt, v němž jsme nacionalisty viděli shromáždit se v jedné internacionále? V němž jsme je viděli spojit se ve Waffen-SS, v „internacionálním společenství” (übervölkische SS-Elite, pozn. red.)? Nacionalisté skončili tak, že se stali – řečeno s Nietzschem — „dobrými Evropany”, kdežto antinacionalisté, kteří v roce 1945 zvítězili, se projevili jako Evropané špatní, stejně jako byli již špatnými Němci nebo špatnými Italy. Takto se antifašismus — zaklínadlo, které se někomu naivnímu zdálo otevírat cestu k Evropě – stal heslem Antievropy.

Podívejme se pravdě do očí: antifašismus, o němž se neustále mluví, není svoboda, není to demokracie ani socialismus. Je to – především — zachování ducha Jalty v Evropě. Je to záruka politiky určené zamezit revoltě Evropanů proti Rusům a Američanům. Antifašismus je sebezapření, zbabělost, otrocké akceptování katastrofy z roku 1945. Ve jménu antifašismu se svědomí starých stran postavilo proti pokusu OAS udržet evropské pozice v severní Africe, je to jen ze strachu před obviněním z fašismu, že vlády evropských států hanebně zanechaly Afriku černochům a chaosu. A čím dál tím víc ničemný duch antifašismu přiměl evropské národy podepsat „malou Jaltu“, úmluvy o nešíření jaderných zbraní. Ve jménu antifašismu postavil Ulbricht Berlínskou zeď, a kvůli antifašismu Sověti a Američané střeží Rudolfa Hesse, berlínského vězně. Tento antifašismus tu následně stále poroste, zatímco se bude zpronevěřovat a zříkat zájmů Evropy.

Dnes vidíme až moc jasně, že Evropa se nikdy nemůže zrodit z ducha komunismu a demokracie. Nezrodí se z těch, kdo v Evropu nevěří – naopak jí nedůvěřují jako herezi, která může otřást svatosvatými sovětskými dogmaty i americké super-demokracie. A cítíme, že jen minulé — „fašistické” – nacionalismy mohou zformovat avantgardu, kolem níž v budoucnu povstane evropská internacionála.

Avšak právě proto je nezbytné opět zavést různé nacionalistické „hlídky”, jak se rýsovaly ve třicátých letech a zformovaly v letech čtyřicátých, ve smyslu jejich evropské mise.

Dezertovat z této přední linie vývoje kvůli lebedění si v nostalgii po Carsu a Piavě je nepřípustné; není ani povoleno vzpírat se logice a osudu nadčasového nacionalismu, který se dnes již nenazývá italský národ [Nazione-Italia], ale evropský národ [Nazione-Europa].

Pravice má ještě důvod existovat jako politická síla, která svou legitimitu nenabývá z propagandy Moskvy a Hollywoodu. To jí dodává mravní význam o hodně větší než její skromné počty.

Pravice je něco jako poslední kout Evropy, kde prosvítá paprsek nezávislosti. Jen paprsek a ne bez mračen. Ale tento opuštěný úsek veřejného mínění je jediný, kde velká lež roku 1945 — lež o osvobození Evropy – neměla odezvu.

Pravice je svědomí Evropy, svědomí, které by se z nehodnosti a lenivosti chtělo utopit, ale které stále vyplouvá.

Je to dnes v Evropě velký úkol, který je třeba splnit: úkol znovu v Evropanech probudit vědomí jejich síly.

Je to nezbytnost znovu rehabilitovat ony politické a vojenské síly, které se „převychovatelé“ po roce 1945 snažili smazat.

Tento úkol by mohla provést pouze Pravice; jen ona by z této nezbytnosti mohla vysvětlovat a svědčit.

Zdroj: Adriano Romualdi – Kultura pro Evropu

Knihu si môžete zakúpiť v našom kníhkupectve

Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.5 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – “Dobrí Nemci”

Nemecké hnutie odporu bolo tak kradmé, že jeho zničujúci vplyv by nikdy nevyšiel na svetlo sveta, keby nie jedného incidentu. Nevydarený pokus o atentát na Hitlera 20. júla 1944 vyvolal celý rad vyšetrovaní. Pri nich vyšlo najavo sprisahanie sabotujúce nemecké vojnové úsilie. Následkom boli popravy, samovraždy a súdy so 160 sprisahancami. Atentátnikom bol bol gróf Claus von Stauffenberg, od 1. júla 1944 náčelník štábu Záložnej armády. V armáde bolo približne pol milióna vojakov, vycvičených a vybavených, čakajúcich na presun do frontovej línie. Náčelníkom Záložnej armády bol Friedrich Fromm. Aby oslabil poľné formácie, odďaľoval rozmiestňovanie doplňovacích jednotiek pod svojim velením. Počas prvého mesiaca bojov v Normandii stratilo Nemecko 96 000 mužov – zabitých, zranených alebo zajatých. Podľa Frommových rozkazov ich nahradilo len 6 000 mužov a 17 nových tankov. [145] V júli boli prápory umiestnené v Holandsku a určené ako náhrada strát peších divízií bojujúcich v Normandii, presunuté namiesto toho do južného Francúzska. [146]

Stauffenberg zastupoval Fromma vo Vodcovom hlavnom stane počas pracovných porád. Jeho úlohou bolo informovať o pokrokoch v dopĺňaní bojových divízií záložnými jednotkami. Stauffenberg to pre seba pochopil ako poslanie fabrikovať všemožné výhovorky, prečo sa iba zlomok vojakov z domovských kasární dostáva ku bojovým divíziám. Dôstojník z Goebbelsovho štábu zhrnul výhovorky, ktoré Stauffenberg predkladal Hitlerovi: “Hovorí, že za to môžu nálety. Potom chýbajú plynové masky. Poddôstojníci sú na nejakých povinných kurzoch. Určitý typ munície nie je k dispozícii, alebo nemôže byť dodaný, pretože sú zničené dopravné komunikácie. Muničný sklad s nábojmi do pušiek pre celý pluk utrpel priamy zásah. … Vždy na poslednú chvíľu prišlo niečo do cesty.” [147] Stauffenberg raz povedal kolegom – sprisahancom, že ich “spojencami” sú nemecké “vojenské krízy a porážky.” [148]

Stauffenberg prepašoval na konferenciu v Rastenburgu 20. júla vo svojom kufríku časovanú bombu, zbraň teroristov po celom svete. Obozretne opustil poradu pred výbuchom a nastúpil na kuriérske lietadlo do Berlína. Výbuch iba povrchovo zranil Hitlera, ale usmrtil stenografa a troch dôstojníkov. Spomedzi 24 prítomných niekoľkí utrpeli ďalšie zranenia. Medzi tými, ktorí zahynuli, bol Rudolf Schmundt; krátko predtým využil svoj osobný vplyv na Vodcu a podporil Stauffenbergovu nevýraznú kariéru. [149] Ďalšou obeťou bol štábny dôstojník, plukovník Heinz Brandt, odporca národného socializmu, ktorého nikto neupozornil na plánovanú akciu. [150]

V kanceláriách OKW na Bendler Strasse v Berlíne čakali spolupáchatelia na správu o Hitlerovej smrti, aby spustili operáciu Valkýra, puč na zvrhnutie národno socialistickej vlády. Medzi inými tam boli generál Ludwig Beck, ex-generál Erich Hoepner, ktorý bol prepustený z armády bez cti v roku 1942 pre neposlušnosť a zbabelosť, poľný maršál na dôchodku Erwin von Witzleben, a generál Friedrich Olbricht, ktorý bol Frommov podriadený (na základe preskúmania zadržaných nemeckých dokumentov americké ministerstvo zahraničia neskôr zistilo, že Olbricht odovzdával vojenské tajomstvá Červenej kapele cez Giseviusa). [151] Keď Stauffenberg dorazil, oznámil svojim kolegom, že Hitler bombový útok neprežil. Sprisahanci sa teda rozhodli spustiť povstanie. Generál Fellgiebel v Rastenburgu, ktorý bol zasvätený do plánovaného atentátu, nekontaktoval spolusprisahancov v Berlíne o zlyhaní plánu. Namiesto toho bol medzi prvými, ktorí blahoželali Hitlerovi k jeho úniku pred smrťou. Fellgiebel mohol nakrátko blokovať komunikáciu medzi Rastenburgom a vonkajším svetom, ale nemohol to robiť donekonečna. Hitler zastihol Goebbelsa v hlavnom meste. Tiež sa mu podarilo spojiť s majorom Ernstom Remerom, veliteľom berlínskeho strážneho pluku. Nariadil Remerovi zatknúť sprisahancov.

Jedným z dôvodov rýchleho konca prevratu bol nedostatok spolupráce armády s uzurpátormi. Spojovací personál na Bendler Strasse sledoval Hitlerovu telefonickú konverzáciu. Súc si vedomí okolností neodoslali diaľnopisné rozkazy sprisahancov vojenským jednotkám. Člen Stauffenbergovho kruhu sprisahancov plukovník Fritz Jäger navštívil niekoľko kasárenských ubytovní a snažil sa zostaviť streleckú rotu, aby mohol obsadiť rádiovú stanicu na ministerstve propagandy a zatknúť Goebbelsa. Nenašiel sa jediný vojak ochotný plniť jeho rozkazy. [152]

Stuipnagel spolu s hŕstkou rovnako zmýšľajúcich aristokratov podporoval prevrat z Paríža. Podarilo sa im zmobilizovať prápor Nemeckého bezpečnostného pluku č. 1, zatknúť členov SD a Gestapa, vrátane policajného šéfa SS Carla Oberga v jeho kancelárii. Stuipnagelovi spoločníci presvedčili vojakov práporu, že SD sa vzbúrilo proti Hitlerovi; iba vďaka tomuto výmyslu sa im podarilo získať spoluprácu mužstva. V Berlíne jeden z ďalekopisných rozkazov Witzlebena, pripravených pre armádu, falošne obviňoval “bezohľadnú kliku straníckych vodcov, ktorí sa zďaleka vyhýbajú frontu” zo vzbury, ktorú on sám pomáhal rozpútať. [153] Podľa analýzy súčasného nemeckého historika “sprisahanci neriskovali otvorené priznanie, že prevrat bol namierený proti Hitlerovi, ale namiesto toho údajne jednali v mene mŕtveho Vodcu proti ‘bezohľadnej klike.’ Neboli si istí svojou vlastnou vecou. Obávali sa, že väčšina ozbrojených síl a nemeckého národa stála za Hitlerom a preto by ich neuposlúchla.” [154]

Obr.: V sprievode Himmlera, Göringa a generála Hermanna Fegeleina si Hitler drží zranenú ruku po pokuse o atentát v Rastenburgu 20. júla. Keitel uvažoval, či bombu nemohli tajne umiestniť nemeckí remeselníci počas budovania komplexu. Hitler ho prerušil: “Žiaden nemecký robotník by nezdvihol ruku proti mne. Toto je dielo nejakého degenerovaného aristokrata.”

Vojenskí členovia hnutia odporu nemali žiadne spojenie s radovými ozbrojenými silami. “Nemajú nič spoločného s nemeckým vojakom,” tvrdil Völkischer Beobachter 22. júla. [155] Stauffenberg napríklad nikdy nevelil v boji. Jeho armádny šofér Karl Schweizer neskôr vypovedal, že gróf si udržiaval bohaté zásoby vína, šampanského, šnapsu, likéru a cigariet ako vo svojom berlínskom sídle, tak aj v kancelárii na ministerstve vojny. O dopĺňanie zásob tohto luxusu, nedostupného frontovým vojakom alebo nemeckej verejnosti v piatom roku vojny, sa staral jeho spolusprisahanec podplukovník Fritz von der Lancken. Schweizer vypovedal, že si nepamätá dňa, keď Stauffenberg nepil alkohol. [156] Gróf tiež často dostával zásielky údených úhorov, sardiniek v oleji a ďalších delikates vďaka kontaktom v Severnom mori. [157]

Veliteľ SD Dr. Ernst Kaltenbrunner pripravil sériu dôverných správ pre ríšsku kanceláriu s analýzou motívov sprisahancov. Po vojne posudzoval tieto správy bývalý člen odporu Friedrich Georgi, ktorý sa o nich vyjadril ako o “úplne triezvych a vecných.” [158]

Pokiaľ išlo o Stauffenberga, Kaltenbrunner dospel k záveru vo svojej správe z 23. septembra 1944, že gróf so svojim kruhom aristokratov “nesledoval iba politické ciele, ale aj sociálne. Konkrétne snahu o obnovu a udržanie výsadného postavenia vybranej, sociálne previazanej skupiny osôb.” [159]

Major Remer napísal 20. júla: “Predpokladaná smrť Adolfa Hitlera šokovala všetkých dôstojníkov a vojakov. Nikdy vo svojom živote, a to ani po kolapse (v roku 1945), som nebol svedkom takého hlbokého zármutku.” [160] Veterán divízie SS Hohenstaufen Günther Adam, ktorý bol v júli nasadený vo Francúzsku, spomínal vo svojej povojnovej autobiografii: “Večer po celodennom boji prišlo na naše veliteľské stanovisko niekoľko mladých armádnych dôstojníkov a povedali nám, že došlo k pokusu o zavraždenie Vodcu, ktorý však neuspel. Z atentátu boli obvinení vysokí vojenskí dôstojníci. Z celého srdca nás žiadali, aby sa k nám mohli pripojiť, pretože sa príliš hanbili za to, že sú dôstojníci armády.” [161]

Podľa názoru Rolfa Hinzeho, veterána 19. tankovej divízie, pokus o atentát prišiel “v tom najhoršom čase, aký si len bolo možné predstaviť. V čase, keď jednotné a pevné vedenie bolo nevyhnutné. Vojaci to takto pociťovali, bez ohľadu na rôzne ideologické názory, dokonca aj tí, ktorí vnútorne odmietali Hitlera. Zo všetkých strán sme počúvali o “bodnutí do chrbta” a boli sme radi, že Vodcova autorita ostala nedotknutá.” [162] Hitlerov pobočník plukovník Nicolaus von Below uviedol: “Tak, ako vysokí generáli stratili pevnú vieru v Hitlera, v rovnakej miere obyčajní vojaci verili v jeho vedenie. Nepochybujem o tom, že iba táto skutočnosť udržala front pohromade.” [163]

Hneď po pokuse o atentát objavila spojovacia služba v Rastenburgu Fellgiebelovu tajnú telefónnu linku do Švajčiarska, ktorou zasielal tajné informácie sovietskym agentom. Gestapo spustilo výsluchy štábnych dôstojníkov – niektorí už boli na zoznamoch sledovaných – a pri vynorení podozrenia z protištátnej činnosti aj zatýkalo. Plukovník Pod povedal Vodcovi čo sa dozvedel od svojho bratranca: Odkedy začalo zatýkanie, jeho armádny zbor na východnom fronte konečne začal dostávať zásoby načas a pravidelne. [164]

Zistenie sabotáží “totálne deprimovalo” Hitlera, povedal Goebbels spolupracovníkom. [165] Dôstojník Vodcovej osobnej bezpečnosti Hans Rattenhuber povedal Gieslerovi: “Zrada na bojovej fronte ho zronila viac, ako pokus o jeho život. Opakoval nám, že už dlho očakával streľbu od niekoho z tejto reakcionárskej kliky. Ale nikdy by neočakával od dôstojníka takúto úbohú zradu vojaka, ktorý každý deň riskuje svoj život pre Nemecko.” [166]

V minulosti Hitler nereagoval na obvinenia podriadených z NSDAP o nelojálnosti generálneho štábu. Vojenský styčný dôstojník na ministerstve propagandy plukovník Hans Martin si spomínal, ako Goebbels vyhlasoval, že “vlastní mnoho nevyvrátiteľných dôkazov, že defétistická pozícia mnohých dôstojníkov OKW a najmä v OKH nadobúda vážne rozmery.” [167] Vodca ich však napriek tomu chránil pred útokmi Goebbelsa a Himmlera. Dôstojníci mu zložili prísahu vernosti, preto “pevne veril v ich kód lojality a cti,” napísal ďalší Goebbelsov pobočník Wilfred von Oven. [168] Jodl sa pred personálom v Rastenburgu 24. júla vyjadril, že vždy, keď vyplávalo na povrch podozrenie o konkrétnych dôstojníkoch, Hitler to “prešiel s pobaveným úsmevom… ako v prípade generála Fellgiebela, ktorý už na seba upozornil niektorými poznámkami.” [169]

Vodca s horkosťou hovoril o tejto afére pred svojim personálom: “Prevzal som pôvodný dôstojnícky zbor tak, ako bol. Zachoval som jeho tradície a rešpektoval ich. Pomáhal som dôstojníkom v kariére a v ekonomickej situácii vždy, keď som mohol. Rešpektoval som dosiahnuté úspechy a odmeňoval ich. Povyšoval a vyznamenával som ich. S každým z nich, ktorého ku mne uviedli, som si potriasol rukou ako s priateľom. A teraz každého dôstojníka až po generála, ktorý ku mne prichádza, musím nechať najprv v predsieni prehľadať, či nemá v kufríku vražedný stroj ako ten gróf Stauffenberg, ktorý nemal nič lepšie na práci, než prepašovať bombu pod môj konferenčný stôl, aby zbavil svet mňa a svojich vlastných spolubojovníkov.” [170]

Nemecká verejnosť reagovala na správy o pokuse o atentát “s hrôzou a odporom,” zaznamenal bývalý gauleiter Rudolf Jordan vo svojej autobiografii. “Večer som prehovoril k obyvateľom na námestí pred katedrálou v Magdeburgu. Celé mesto sa s hlbokým pohnutím zúčastnilo demonštrácie lojality. Vyzeralo to, že ľudia aj s ohľadom na osudovú, nepriaznivú situáciu vo vojne, stáli za Adolfom Hitlerom ako jeden.” Luteránsky biskup z Hannoveru, ktorý osobne nesympatizoval s národným socializmom, verejne odsúdil Stauffenbergovo “kriminálne chovanie.” [171]

Hitler navštívil v Carlshofskej nemocnici dôstojníkov, ktorí boli vážne zranení pri útoku 20. júla. S generálom Karlom Bodenschatzom rozoberal vražedné sprisahanie: “Viem, že Stauffenberg, Goerdeler a Witzleben si mysleli, že mojím zabitím zachránia nemecký národ. … Ale títo ľudia v skutočnosti nemali žiaden pevný plán, čo robiť ďalej. Netušili, ktorá armáda by podporila ich prevrat, ktorý vojenský okruh by sa postavil na ich stranu. A čo je najdôležitejšie – nenadviazali kontakt s nepriateľom. Dokonca som zistil, že nepriateľ odmietol ich ponuku k vyjednávaniu.” [172]

Hitlerove informácie boli presné. V apríli 1941 poverilo Ministerstvo zahraničia Ríše Hansa Buwerta riadením francúzskeho nakladateľstva Hachette. Koncom roka 1942 priviedol policajný veliteľ Berlína gróf Heinrich Helldorf a dôstojník generálneho štábu gróf Heinrich Dohna-Tolksdorf Buwerta medzi sprisahancov okolo Stülpnagela. Buwert sa stretol so zástupcami Spojencov počas výletu do Španielska a Portugalska. Neskôr o tom napísal: “Kontakty so Spojencami nabrali zlý smer.” [173]

V lete 1940 prijala Churchillova vláda politiku “absolútneho ticha” voči nemeckému hnutiu odporu. [174] Ešte pred vojnou varovalo britské ministerstvo zahraničia pred takýmto spojenectvom. V novembri 1938 varoval zástupca ministra Sargent v obežníku: “Prístupná a schopná vojenská diktatúra môže byť ešte nebezpečnejšia, ako režim národných socialistov.” [175]

Podvratné živly narazili na ďalšiu prekážku vo vzťahu k Spojeným štátom. Na konferencii, ktorá sa konala v Casablance počas januára 1943 Roosevelt verejne oznámil, že Spojenci nebudú akceptovať nič iné, iba bezpodmienečnú kapituláciu Ríše. Čo to malo znamenať pre Nemecko odhalil FDR vo svojich súkromných poznámkach z decembra 1944: “Nech budú prijaté akékoľvek opatrenia proti Nemecku a Japonsku, v každom prípade musia zahŕňať redukciu priemyselnej výroby, aby im bolo zabránené konkurovať na svetových trhoch Anglicku, Francúzsku, Holandsku, Belgicku a ďalším exportérom, vrátane nás.” Generál USA Albert Wedemeyer napísal: “Západní Spojenci sa ani v najmenšom nepokúsili rozdeliť Nemcov ponukou prijateľných mierových podmienok pre nepriateľov Hitlerovho režimu.” [176]

Pre členov hnutia odporu nebol postoj Spojencov žiadnym tajomstvom. Dôstojník štábu a odhodlaný obhajca vraždy Hitlera gróf Ulrich Schwerin von Schwanenfeld pokračoval vo svojich intrigách, aj keď vedel, že FDR nepovolí v podmienkach kapitulácie. [177] Len dva dni pred Stauffnebergovým bombovým útokom na Hitlera sa vrátil jeden zo sprisahancov Otto John z bezvýsledných rokovaní so Spojencami v Madride. Informoval kolegov sprisahancov, že aj ak by Vodca zahynul, podmienka bezpodmienečnej kapitulácie zostane v platnosti. [178] Nakoniec uznal, že “vnútorný nemecký odpor proti Hitlerovi už nie je významným faktorom politickej a vojenskej stratégie západných mocností… na rozdiel od odporu vo Francúzsku, ktorý je podporovaný západnými mocnosťami morálne aj materiálne.” [179]

Dôstojník štábu Tresckow, ktorý opísal Hitlera ako “šialeného psa, ktorý musí byť utratený,” si taktiež uvedomil, že smrť vrchného veliteľa nebude mať žiaden vplyv na vojnové úsilie Spojencov. [180] Dr. Eugen Gerstenmaier, bývalý sprisahanec a povojnový prezident západonemeckého parlamentu, vyhlásil v rozhovore z roku 1975: “To, čo nemecké hnutie odporu počas vojny nechcelo vidieť, sa ukázalo v plnej miere po nej; že vojna nebola vedená proti Hitlerovi, ale proti Nemecku.” [181]

Hneď po nepodarenom Stauffenbergovom pokuse o atentát vysielala britská rozhlasová stanica pre Európu mená Nemcov, o ktorých Angličania vedeli, že sa sprisahali proti Hitlerovi. [182] Vďaka tomu Gestapo rýchlo pozatýkalo podvratné živly. Redakcia BBC odmietla prevrat a považovala ho za produkt pruskej vojenskej kasty, ktorú sa anglosasi snažia vojnou vyhubiť. Nemecký národ by klamal sám seba, ak by zveril vedenie štátu týmto ľuďom, pokračovalo BBC. Špecialista pre anglické záležitosti na nemeckom ministerstve zahraničia Fritz Hesse sledoval reakcie Spojencov a dovolil si konštatovať: “Anglickým a americkým rádiám chýba iba kúsok, aby blahoželali Hitlerovi k prežitiu.” Vodca, šokovaný okatou manifestáciou nepriateľstva v spravodajstve Spojencov, poznamenal pred Ribbentropom: “Títo ľudia nenávidia Nemecko ešte viac, ako mňa.” [183]

Britský historik John Wheeler-Bennett, ktorý asistoval ministerstvu zahraničia v Londýne, predložil 25. júla memorandum o dôsledkoch nedávnych udalostí v Rastenburgu: “Takmer určite sa dá povedať, že súčasný stav je lepší, ako keby sa sprisahanie 20. júla podarilo a Hitler bol zavraždený. … Gestapo a SS nám urobilo dobrú službu, keď odstránilo tých Nemcov, ktorí by sa po vojne nepochybne označovali ako ‘dobrí Nemci.’ … Preto je pre nás výhodné, ak budú čistky pokračovať. Zabíjanie Nemcov Nemcami nás v budúcnosti ochráni od rôznych problémov.” [184] Churchill, Eden a Ministerstvo zahraničia akceptovalo stanovisko Wheeler-Bennetta. [185] Vnútorná analýza OSS tiež považovala Hitlerov únik pred smrťou za požehnanie. Podľa správy takto prišli sprisahanci o možnosť zvrhnúť vinu za prehratú vojnu iba na Hitlera. [186]

Nemeckým generálom, ktorý jasne chápal stanovisko Spojencov, bol Walter von Brauchitsch, veliteľ armády až do decembra 1941. V apríli 1940 mu Halder predložil písomný návrh na zvrhnutie Hitlera a dosiahnutie urovnania so Západom. Brauchitsch ho pokarhal slovami: “Čo sa tu deje je čistá zrada. … V dobe vojny to je pre vojaka nemysliteľné. Toto nie je boj o vládu ako takú, ale boj rôznych spôsobov života. Odstránenie Hitlera neposlúži ničomu.” [187]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[145] Georg, Friedrich, Verrat in der Normandie, s. 313
[146] Klapdor, Ewald, Die Entscheidung, s. 150
[147] Oven, Wilfred von, Finale Furioso, s. 401
[148] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 36
[149] Oven, Wilfred von, Finale Furioso, s. 402
[150] Schaub, Julius, In Hitlers Schatten, s. 266
[151] Georg, Friedrich, Verrat an der Ostfront, s. 87
[152] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 36, 51
[153] Schramm, Wilhelm von, Aufstand der Generale, s. 125, 114
[154] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 115
[155] “Schufte!”, Völkischer Beobachter, July 22, 1944
[156] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 62
[157] Ibid.
[158] Ibid, s. 61
[159] Ibid, s. 63
[160] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 27
[161] Adam, Günther, Ich habe meine Pflicht erfüllt, s. 294
[162] Hinze, Rolf, Ostfront 1944 s. 17
[163] Below, Nicolaus von, Als Hitlers Adjutant, s. 358
[164] Ibid, s. 393
[165] Oven, Wilfred von, Finale Furioso, s. 450
[166] Giesler, Hermann, Ein anderer Hitler, s. 442
[167] Martin, Hans-Leo, Unser Mann bei Goebbels, s. 68
[168] Oven, Wilfred von, Finale Furioso, s. 450
[169] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 219
[170] Kern, Erich, Adolf Hitler und der Krieg, s. 400
[171] Jordan, Rudolf, Erlebt und erlitten, s. 239
[172] Kern, Erich, Adolf Hitler und der Krieg, s. 403
[173] Schramm, Wilhelm von, Aufstand der Generale, s. 24
[174] Meiser, Hans, Gescheiterte Friedens-Initiativen 1939-1945, s. 268
[175] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 64
[176] Kurowski, Franz, Bedingungslose Kapitulation, s. 61, 11
[177] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 318
[178] Remer, Otto Ernst, Verschwörung und Verrat um Hitler, s. 65
[179] Landhoff, Werner, Die Opfer des 20. Juli 1944, s. 220
[180] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 320
[181] Günther, Helmut, Von der Hitler-Jugend zur Waffen SS, s. 228
[182] Meiser, Hans, Gescheiterte Friedens-Initiativen 1939-1945, s. 273
[183] 183. Ibid.
[184] PRO FO 371/39062
[185] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 375
[186] Bieg, Hans-Henning, Amerika die unheimliche Weltmacht, s. 69
[187] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 124

Verejná podpora pre osobnosť Jozefa Stalina a schvaľovanie jeho politiky sa v Rusku zvýšila, no postoj verejnosti voči stalinizmu zostáva vyrovnaný, tvrdí najnovší výskum.

Nezávislá prieskumná agentúra Levada Center vo štvrtok zverejnila výsledky svojho decembrového prieskumu postoja verejnosti voči stalinizmu. Podľa prieskumu, 34 % respondentov (oproti 28 % v roku 2007) povedalo, že dovedenie sovietskeho ľudu k víťazstvu v druhej svetovej vojne bolo takým veľkým úspechom, že prevážilo hriechy a chyby tohto sovietskeho diktátora.

Dvadsať percent respondentov (v porovnaní so 14 % v roku 2007) súhlasilo s tvrdením „Stalin bol múdry vodca, ktorý urobil Sovietsky zväz silnou a prosperujúcou krajinou.“ Podiel tých, ktorí zastávajú názor, podľa ktorého iba neľútostná a krutá osoba mohla udržať poriadok v krajine v Stalinových časoch zostala od roku 2007 nezmenená na úrovni 15 %.

Dvanásť percent Rusov si myslí, že ich ľud potrebuje ďalšieho vodcu podobného Stalinovi a skôr či neskôr sa taká osoba objaví a „obnoví poriadok v krajine.“

Podiel kritických zhodnotení Stalina ako osoby a jeho úlohy v ruskej histórii sa od roku 2007 znížil. Dvadsaťjeden percent Rusov súhlasí, že Stalin bol „krutý a neľudský tyran zodpovedný za zabitie miliónov nevinných ľudí“ (29 % v roku 2007). Trinásť percent obviňuje Stalina z nedostatočných opatrení na prípravu ZSSR na Hitlerovu inváziu (17 % v roku 2007).

Jedenásť percent Rusov výskumníkom povedalo, že ľudia sa ešte musia naučiť celú pravdu o Stalinovi a jeho časoch, v porovnaní s 30 % v roku 2007.

Ruskí politici horlivo využívajú Stalinovo meno a kontroverzie, ktoré ho obklopujú, na svoje politické PR. Kým pravicové strany zdôrazňujú hrôzy stalinistických čistiek, ľavicové, najmä Komunistická strana, zdôrazňuje jeho úspechy v industrializácii krajiny a v udržaní korupcie na extrémne nízkej úrovni.

Komunisti v stredoruskom meste Penza v decembri odhalili svoj plán pripomenúť si 80. výročie Ústavy ZSSR z roku 1936 vyhlásením roku 2016 za „Rok Stalina“ a otvorením múzea venovanému sovietskemu diktátorovi.

Vodca Komunistickej strany Genadij Zjuganov vo februári 2015 vyzval prezidenta Vladimira Putina na premenovanie mesta Volgograd na „Stalingrad“ a tiež aby dal Stalinovo meno a monument na námestie v Moskve. Autority návrh odmietli s tvrdením, že väčšina Rusov by takéto kroky neuvítala.

Jediný krát v nedávnej histórii keď si Rusko oficiálne pripomenulo Stalina sa uskutočnilo v roku 2013, keď legislatíva mesta Volgograd hlasovala za nazvanie mesta „Stalingrad“ v oficiálnych adresách, ale len v dňoch veľkých prázdnin a pamätných dní.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: RT

Poznámka redakcie:
Ešte si tu niekto myslí, že záchrana príde z “východu”? Prieskum ukazuje typickú ukážku myslenia, ktoré ani u nás nie je neznáme.

Britská verejnosť je vo všeobecnosti hrdá na úlohu svojej krajiny v podrobovaní sveta kolonializmu a Britskému impériu, tvrdí nový prieskum.

Na svojom vrchole v roku 1922 vládlo Britské impérium pätine svetovej populácie a štvrtine z celkovej suchozemskej plochy.

Dedičstvo impéria rozdeľuje názory. Kritici poukazujú na incidenty, vrátane politiky impéria, ktorá mala za následok milióny mŕtvych kvôli hladomoru v Britskej Indii, prevádzku brutálnych internačných táborov na okupovaných územiach a masakre civilistov vojakmi impéria.

Britské impérium bolo tiež dominantnou mocnosťou v obchode s otrokmi, až kým táto činnosť nebola v roku 1807 postavená mimo zákon a impérium nehralo úlohu v jeho ukončení na medzinárodnej úrovni.

Obhajcovia impéria hovoria, že prinieslo ekonomický rozvoj do iných častí sveta a bolo na úžitok krajinám, ktoré kontrolovalo.

David Cameron predtým povedal, že impérium by malo byť „oslavované“.

YouGov zistil, že 44 % ľudí je hrdých na britskú históriu kolonializmu, kým len 21 % ľutuje, že k nemu došlo. 23 % neprechováva ani jeden z týchto názorov.

Ten istý prieskum sa tiež pýtal, či Britské impérium bolo dobrou vecou alebo zlou: 43 % povedalo, že bolo dobrou, kým len 19 % povedalo, že bolo zlou. 25 % odpovedalo, že nebolo „ani také ani onaké“.

V roku 2006 sa Tony Blair ospravedlnil za skoršiu úlohu impéria v obchode s otrokmi, pričom túto činnosť opísal ako „zločin proti ľudskosti“.

Pán Cameron však zmenil tón – odmietol sa ospravedlniť za Amritsarský masaker z roku 1919, v ktorom vojaci impéria zabili takmer 400 nevinných Indov. Odmietol tiež krajine vrátiť kráľovský korunovačný diamant Koh-i-Noor.

„Myslím si, že je obrovské množstvo vecí, ktoré urobilo alebo za ktoré bolo zodpovedné Britské impérium a na ktoré môžeme byť hrdí,“ povedal Cameron v roku 2013 počas návštevy Indie.

„Ale samozrejme, udiali sa aj zlé udalosti, rovnako ako dobré. Zlé udalosti, z ktorých by sme sa mali poučiť a dobré udalosti, ktoré by sme mali oslavovať.“

„Pokiaľ ide o náš vzťah s Indiou, je naša minulosť pomocou alebo handicapom? Povedal by som, bez toho aby som to ďalej posudzoval, že je pomocou, a to kvôli spoločnej histórii, kultúre a veciam ktoré máme spoločné a prínosov o ktorých Indovia hovoria a ktoré máme na svedomí.“

O Britskom impériu sa na britských školách veľmi neučí, pričom hodiny dejepisu sa skôr zameriavajú na iné oblasti.

Bývalý minister školstva Michael Gove povedal, že Britské impérium by sa na školách malo vyučovať, kým vodca labouristov Jeremy Corbyn povedal, že deti by sa tiež mali učiť o utrpení, ktoré spôsobilo.

Preklad: zet, www.protiprudu.org
Zdroj: Independent

Masové sexuálne útoky počas Silvestra v Kolíne nad Rýnom a ďalších európskych mestách nám ukázali škaredú tvár tejto hry. Teraz už máme aj jej pomenovanie: Taharrush – arabská “hra na znásilnenie.”

Je to pomenovanie, ktoré už začína byť známym, mnohí ho už poznajú a stále viac ďalších sa s ním bude nepochybne zoznamovať počas roka 2016.

Taharrush je arabský termín, ktorý sa dá približne preložiť ako “hromadné obťažovanie.” Počas neho veľká banda arabských mužov oddelí a obkolesí ženu a potom ju sexuálne napadne, v niektorých prípadoch vrátane reálneho znásilnenia.

Útoky sa takmer vždy konajú na verejných miestach a pri veľkých zhromaždeniach, ako sú napríklad demonštrácie, kedy sú aktivity útočníkov dobre maskované.

Typicky páchatelia vytvoria tri kruhy. Muži vo vnútornom kruhu fyzicky zneužívajú ženu, ďalší kruh ich sleduje a tretí, vonkajší kruh, sa snaží odvrátiť a rozptýliť pozornosť okolitého davu.

Často je obeť zbitá a okradnutá.

Vzhľadom k veľkému počtu ľudí zapojených do chaosu a zmätku, ktorý nasleduje, sú tieto útoky obvykle nepotrestané, pretože úrady často nie sú schopné identifikovať páchateľov.

Na Silvestra sme videli celý rad súčasných taharrush útokov na ženy v Nemecku (Kolín nad Rýnom, Berlín, Hamburg, Bielefeld, Düsseldorf, Frankfurt a Stuttgart), Švajčiarsku (Zürich), Rakúsku (Viedeň, Salzburg), a tiež vo Švédsku a Fínsku. A to sú len incidenty, o ktorých vieme.

Podľa vedúceho nemeckého Spolkového kriminálneho úradu (BKA) Holgera Müncha sú udalosti v Kolíne zrejme prvým nahláseným prípadom taharrush v Nemecku. Avšak pri dôveryhodnosti, ktorú ukázali nemecké úrady po útokoch na Silvestra a dnes je rovná takmer nule, sú tvrdenia Müncha takmer úplne bezvýznamné. Jeho tvrdenie môže byť pravdivé, ale aj nemusí. Hoďte si mincou, alebo si vyberte.

Podľa správy Ministerstva vnútra Severného Porýnia-Vestfálska bolo v dôsledku útokov podaných 516 trestných oznámení, z toho je 237 sexuálnej povahy. V súčasnosti (19. január 2016 – pozn. red.) bolo identifikovaných 19 podozrivých, všetko arabskí cudzinci. Patria medzi nich Alžírčania, Maročania, Iránci, Sýrčania, Iračan a jeden Srb.

Okrem arabských národností zastúpených medzi uvedenými podozrivými je fenomén taharrush obvyklý aj v Egypte, Líbyi, Tunisku a Jemene.

Taharrush sa teda zdá byť rozšíreným javom vo väčšine arabského sveta.

Lara Loganová a sexuálne násilie v Egypte

Jedným z prvých známych prípadov taharrush zverejnených v západných médiách bol útok na reportérku CBS Laru Loganovú v roku 2011. Reportérka bola napadnutá skupinou asi 200 egyptských mužov na námestí Tahrir v Káhire, odkiaľ vysielala spravodajstvo o rezignácii egyptského prezidenta Husního Mubaraka.

Loganovú údajne mlátili päsťami a vlajkovými žrďami, strhali z nej oblečenie, ťahali ju po zemi rôznymi smermi a trhali ju za vlasy tak silne, až mala pocit ako by ju skalpovali. Nasledovalo 25 minút brutálneho sexuálneho násilia, kedy podľa Loganovej ju chlapi jeden za druhým ohmatávali a rukami penetrovali.

Rovnako ako nebohá korisť v divočine, ktorú roztrhá svorka dravcov, aj Loganová bola presvedčená, že zomrie.

Jej vnútorné zranenia boli také vážne, že opakovane trpela vnútorným krvácaním nie mesiace, ale roky po útoku. Bola mnohokrát hospitalizovaná, naposledy pred 12 mesiacmi.

Prípad ďalšej západnej ženy, ktorá si prešla podobným utrpením v roku 2013, opäť na námestí Tahrir v Káhire, bol sčasti zaznamenaný na kameru. Tento incident je dostupný na YouTube (pozri klip na konci článku). Šokujúce zábery ukazujú kričiacu 22 ročnú holandskú novinárku, ktorá je vlečená skupinou moslimov, brutálne znásilnená a vážne zranená.

Násilné sexuálne útoky proti ženám sú všeobecne známe a časté na námestí Tahrir v Káhire. Mnoho incidentov bolo v Egypte široko preberané.

Avšak tieto útoky na námestí Tahrir sú iba maličkosťou oproti širokej kultúre sexuálneho obťažovania žien. A to nielen v Egypte, ale naprieč celým islamským svetom.

Pokiaľ ide o sexuálne obťažovanie žien v Egypte nezávislá online publikácia Jadaliyya vydaná ASI (Arab Studies Institute) uvádza:

Jadaliyya ďalej uvádza, že obeť – vinená z toho, že sa neobliekla skromne, alebo nemala závoj, čo je kultúrnou realitou v Egypte – na ktorej sa dopustili sexuálneho obťažovania alebo na ňu zaútočili, sa väčšinou zdráha incident nahlásiť zo strachu pred odplatou.

Jadaliyya tiež referuje o otrasnej reakcii egyptskej vlády na epidémiu znásilnení na námestí Tahrir:

Taharrush je arabská znásilňovacia kultúra, ktorá má teraz cestu vyloženú červeným kobercom priamo do Európy.

Ale táto chorá “hra na znásilnenie” samozrejme v žiadnom prípade nepredstavuje jedinú formu sexuálnych útokov, ktoré hrozia európskym ženám od islamských útočníkov. Tiež dochádza k stovkám, ak nie k tisíckam znásilnení jeden na jednu. Ale ako si môžeme byť naozaj istí, že toho nie je ešte viac? Je očividné, že sa už viac nemôžeme spoliehať na médiá hlavného prúdu.

Snáď najodpornejší incident poslednej doby sa stal vo Fínsku. Sedemnásťročná Jonna bola znásilnená, mučená a zavraždená Raminom Aziminom, 26 ročným ilegálnym prisťahovalcom z Afganistanu. Po únose, znásilnení a zviazaní ju útočník upálil zaživa. Za svoj čin bol 26. novembra 2015 odsúdený na doživotné väzenie (čo vo Fínsku znamená, že môže byť za 12 rokov podmienečne prepustený).

Hra na znásilnenie a hra na genocídu

Svojim vlastným spôsobom slúžia Silvestrovské sexuálne útoky ako akási groteskná metafora omnoho väčšieho znásilnenia ľudu Európy a ich potomkov po celom svete, čo predstavuje etnické vytláčanie a postupnú deštrukciu.

Za predpokladu, že Barbara Lerner Spectre má pravdu v tom, čo skvelo uviedla v roku 2010, toto znásilnenie kultúry ako aj plánované zničenie ľudu Európy možno pripísať najmä jednej skupine ľudí:

Stále jasnejší boj kultúr

Napriek všetkému sa zdá, že nedávne arabské sexuálne útoky aspoň trocha otriasli Európou a zariadili dočasnú pauzu prisťahovaleckého aparátu EU.

Vysokí úradníci EU sa vyjadrili, že masové sexuálne útoky boli “klincom do rakvy” utečeneckej politiky. Naviac sa Dimitris Avramopoulos – úradník EU, ktorý má na starosti imigráciu – vyjadril, že má vážne pochybnosti o funkčnosti programu pre utečencov.

Ale to môžu byť iba prázdne slová, ktorých cieľom je upokojiť situáciu a nebude nasledovať žiadna zmena v prisťahovaleckej politike EU.

Stret kultúr je pre všetkých vidieť stále jasnejšie, rodení Európania si stále viac a viac uvedomujú, že bezpečnosť ich vlastnej domoviny už nie je viac istá vec.

Kým starostka Kolína Henriette Reker hanebne odporučila nemeckým ženám, aby sa držali aspoň na dĺžku ruky od moslimských útočníkov a tak znížili nebezpečenstvo útoku, veliteľ polície vo Viedni požiadal rakúske ženy, aby v noci nechodili von samotné.

V podstate dávajú tieto odporúčania nemeckým a rakúskym ženám jasný signál, že sú na to samé a nemôžu sa spoliehať na políciu, ktorá by ich ochránila pred predátormi z tretieho sveta, že Spectrovej Židia a ich kolaboranti ako Merkelová sa sprisahali proti Európe.

Takže Európania, proces slabnutia vášho vplyvu a postupného nahradzovania migrantami by vám mal byť stále jasnejší.

Týmto zlovestným mrakom nad Európou však presvitá lúč nádeje. Udalosti zo Silvestra začali nútiť Európanov k pomalému ale vytrvalému spájaniu. Semienka tohto hnutia iba začínajú zapúšťať korene, ale napriek tomu sa už zjavujú tak potrebné dobrovoľnícke hliadkové skupiny, ako “Düsseldorf sa pozerá” v Düsseldorfe a skupina “Vojaci Odina” vo Fínsku.

Obr.: Členovia skupiny “Vojaci Odina” vo Fínsku. Podľa fínskych novín Aamulehti vytvoril skupinu Mika Ranta v meste Kemi ako odpoveď na moslimských útočníkov, ktorí nazízali cez brány základných škôl na mladé dievčatá. “Vojaci Odina” sa teraz môžu pochváliť stovkami členov po celom Fínsku.

Čo ďalej?

Masové útoky na Nový rok pravdepodobne predstavujú to najbližšie, čo by mohlo otriasť mysľou más ešte viac, než útoky v Paríži. Aj v prípade, že útoky v Paríži boli operáciou pod falošnou vlajkou, to čo je dôležité, je vnímanie verejnosťou.

Aj keď pri útokoch arabských násilníkov nebol nikto usmrtený, je tu stále niečo hlboko znepokojujúce a odporné pri znásilnení žien takýmto spôsobom. Niečo, čo zasiahne základné inštinkty hlboko v ľudskej psychike pravdepodobne dokonca viac, ako vraždy alebo masová streľba.

Stret kultúr je stále zrejmejší. Náhle, z ničoho nič, utrpela ľavica a najmä multikulturalizmus veľkú ranu. Zdá sa, že feminizmus sa tiež dostane pod paľbu.

V očiach mnohých ľudí sa dôveryhodnosť vlády Merkelovej, rovnako ako liberálnych médií hlavného prúdu, takmer úplne stratila. Hlavné médiá budú nepochybne v roku 2016 posudzovať veci prísnejšie, ale veľké množstvo ľudí prebehne k alternatívnym médiám.

Termín taharrush sa dostáva do povedomia a šíri sa internetom. To je niečo, čo médiá hlavného prúdu nedokážu zastaviť. V skutočnosti práve tým, že sa pokúšajú popierať skutočnosť a odvádzať pozornosť verejnosti od skutočných problémov, naďalej oslabujú svoju dôveryhodnosť. Skoro sa zdá, že médiá hlavného prúdu sa samé tlačia do kúta, z ktorého niet logického úniku.

To však vyvoláva veľmi reálne obavy z cenzúry internetu.

Ďalším, čo vyvoláva znepokojenie pre rok 2016, je možnosť, že kvôli arabským sexuálnym útokom alebo pravdepodobnej európskej odplate dôjde k plazivej zmene Európy na policajný štát.

Avšak mnoho úsilia zo strany našich ľudí o odkrytie tohto falošného príbehu začína prinášať výsledky.

Porucha v systéme spôsobená udalosťami na Silvestra má za následok stratu dôveryhodnosti západného vedenia, liberálnych rozprávkarov a hlavnoprúdových médií, ktorá sa drobí stále viac.

To nám dáva ešte väčšiu príležitosť vraziť klin do systému hlbšie a kladivom spôsobiť na celej prehnitej štruktúre také veľké škody, aké sa len dajú.

Teraz je zlatý čas zúročiť našu snahu. Je ideálna doba udrieť tvrdo a zrýchliť dynamiku ešte viac.

Cieľom by nemalo byť nič menšie, ako celkový rozpad a zničenie dôveryhodnosti celého politického systému, médií a ľavicového blúznenia. Musíme aktívne vyhľadávať každý kúsok užitočných informácií: každý zločin, každý rozpor, každú nerozvážnosť a každú medzeru, ktorú dokážeme nájsť. Potom ich musíme vystaviť každému so všetkými prostriedkami, ktoré máme k dispozícii, takému širokému publiku, ako je to len možné.

Aby sme sa vyhli čo najviac cenzúre a zvýšili povedomie o tom, čo sa kde deje, mali by sme sa aktívne snažiť zostať v kontakte s čo najviac ľuďmi po celej Európe a celom Západe cez rôzne sociálne médiá.

Ak budú tri základné prvky – politika, médiá a ľavicoví vykladači myslenia – privedené až na okraj pádu, celý systém môže zaniknúť.

Môže k tomu dôjsť?

Aj keď je nepravdepodobné, že naši nepriatelia budú iba sedieť a pasívne sledovať dianie, niečo musíme urobiť. Druhou možnosťou je nechať burinu rásť až do doby, keď už bude príliš pozde urobiť čokoľvek.

V každom prípade, rasovo uvedomelí bieli nie sú sami.

Objavuje sa rozhorčenie nad udalosťami naprieč celým spektrom, ktoré zahŕňa rasovo neuvedomelých belochov aj rôzne nebiele etniká. Jasne totiž vidia, že islamská imigrácia nepriniesla nič iné, iba neustále záchvaty totálnej katastrofy.

Tento druh “kolektívnej hybnosti” (nazvime to tak, keďže nemáme lepší termín) nám môže poskytnúť dostatok vetra v plachtách. A vraziť klin hlbšie, ako sme mohli inak dúfať.

Ale čo je najdôležitejšie zo všetkého, musíme odhaliť skutočných vinníkov za strasti dnešného západného sveta: židovsko-ľavicové živly, ktoré z pozadia podkopávajú a ničia našu civilizáciu.

V prípade, že vietor bude viať našim smerom a desaťročia otravovania morálky židovsko-ľavicovým jedom budú zlomené, naši ľudia môžu byť bližšie k masovému prebudeniu, konečne uveria v seba a uveria vo svoje dedičné právo na svoje krajiny.

Ak sa tak stane, naši ľudia sa budú môcť konečne pozrieť do očí židovsko-ľavicovým konšpirátorom a útočiacim hordám. Pochopia, že oni a jedine oni vlastnia pôdu, na ktorej stoja a o ktorú sa s nikým nemusia deliť.

VIDEO

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Renegade Tribune