Hitlerova revolúcia, kapitola 5.2 – Poslanie Ríše – Germánski dobrovoľníci

Primárnym prvkom, stanovujúcim prežitie druhu, je jeho schopnosť prispôsobiť sa zmenám okolia. Tento prírodný zákon platí aj pre národy. Sily vojny prinášajú nečakané zmeny, ktoré vyžadujú odolnosť a pružnosť povahy potrebnej pre rýchle prijatie nových podmienok. V Hitlerovej dobe mal nacionalizmus zásadný vplyv. Vyburcoval národ k odovzdaniu sa svojej krajine, ale zároveň zachovával bariéry medzi národmi. Na prahu Druhej svetovej vojny stála Európa v tieni okolitých veľmocí, pripravených zbaviť ju vedúceho postavenia vo svetovom dianí. Aby si zachovala ekonomickú a politickú nezávislosť, a ochránila svoju kultúrnu identitu, jej obyvateľstvo sa potrebovalo vyvíjať smerom k vzájomnej spolupráci a priateľstvu. Bývalý pokladník Talianska Alberto De Stefani poznamenal: “Všetci sme presvedčení, že pokračovanie v tomto nekompromisnom nacionalizme, ktorý nechápe požiadavky kontinentálnej politiky, stavia Európu proti sebe.” [21]

V Európa zavládol v lete 1940 nepokojný mier po sérii rýchlych kampaní Nemecka proti susedným štátom. Nemecké vojenské posádky držali západné Poľsko, Dánsko, Nórsko, Luxembursko, Holandsko, Belgicko a severné Francúzsko. Nemecko sa spojilo s Talianskom a malo dobré vzťahy so Španielskom. Ríša ťažila aj z ekonomického vplyvu na Balkáne. Spolupráca s Nemeckom bola nutná pre silný a zjednotený kontinent.

Pokračujúca vojna proti Británii vyžadovala od Nemecka obsadenie Severoatlantického pobrežia na ochranu pred potencionálnym britským vylodením. Nemecká vojenská prítomnosť nepridala na obľube u obyvateľstva obsadených území. Anglicko taktiež podporovalo komunistické “hnutia odporu” v okupovaných krajinách a povzbudzovalo k sabotážam. Cvičili a pašovali agentov, zbrane a výbušniny, zatiaľ čo BBC vysielalo protinemeckú propagandu určenú pre Západnú Európu.

V tej istej dobe považovalo mnoho Európanov víťazstvo Ríše za dôkaz prevahy autoritárskej štátnej formy. Demokracia nielenže nedokázala zmierniť nezamestnanosť a depresiu za posledných 20 rokov, ale zlyhala aj pri národnej obrane. Energická vojenská nemecká spoločnosť vzbudila úctu a do určitej miery aj obdiv medzi svojimi susedmi. Parlamentné debaty, škandály, nedostatočný pokrok a nenápadité vedenie spájané s demokraciou bolo nudné v porovnaní s Nemeckom. Marxizmus bol rovnako nezaujímavý. Belgičan Leon Degrelle, ktorý nakoniec slúžil u Waffen SS, napísal, že marxizmus “nikde nedosiahol sľubovaný cieľ – dobré životné podmienky pre všetkých. … Široké masy to považovali za úplné zlyhanie počas 30-tych rokov. Hľadali liek v iných masových hnutiach, ktoré sa snažili uskutočniť požadované sociálne zmeny v rámci poriadku, práva, pevného vedenia a oddanosti k vlasti.” [22]

Pohromou pre západoeurópske vlády, ktorú im pripisovali znepokojení ľudia, bol úbohý vojenský výkon proti Nemecku v roku 1940. V Nórsku napríklad štát pravidelne orezával výdavky na obranu medzi svetovými vojnami. Armáda si nemohla dovoliť poľné cvičenia, dôstojníci a mužstvo nemali dostatočný výcvik [23], pechota nemala žiadne protitankové zbrane.

Nemci vpadli do Nórska 9. apríla. Nemecké námorníctvo tlačilo Hitlera k tomuto kroku, aby bola narušená britská obojživelná operácia z pobrežia, narušujúca tranzitné trasy pre dovoz strategických nerastných surovín zo Švédska a Fínska cez Nórsko. Nemecké ozbrojené sily vysadili 100 000 mužov z lodí a lietadiel. Nerozhodná reakcia nórskej vlády a vzájomne si odporujúce vojenské rozkazy uvrhli nórsku mobilizáciu do chaosu.

Ustupujúca nórska armáda nedokázala ničiť tunely, mosty, alebo komunikačné línie, čím by spomalila nepriateľský postup. Nemecké motorizované jednotky tankovali na čerpacích staniciach, ktoré obrancovia zanechali nedotknuté. Poniektoré nórske jednotky sa vzdávali ihneď, ako zbadali nepriateľa. [24] Hlavné mesto padlo bez jediného výstrelu. Nemecký 324. peší pluk pristál na neďalekom letisku a vstúpil do Oslo v pochodovej formácii na čele s dychovou kapelou.

Nemecká armáda zároveň s Nórskom obsadila aj Dánsko. Tým si zabezpečila dopravu a zásobovanie do strategického priestoru nórskej operácie. V januári minulého roku Thorvald Stauning, hlava sociálno-liberálnej dánskej vlády, viacmenej verejne priznal, že Dánsko nebude schopné uhájiť svoju neutralitu. [25] Neurobil však nič pre zlepšenie obranyschopnosti krajiny.

Obr.: Tieň nad okupovanou Európou: Prehliadka SD v Haagu pred nemeckým policajným veliteľom v Holandsku, Hannsom Rauter. SD prijímala vzdelaných mužov z bohatých rodín a stala sa účinnou bezpečnostnou silou.

V skorých ranných hodinách 9. apríla nemecký ľadoborec Stettin a dopravná loď Hansestadt Danzig dopravili 1 000 strelcov zo 198. pešej divízie priamo do prístavu v Kodani. Dánske svetlomety osvietili na lodiach nemecké vojnové vlajky a vojakov na palubách. Pobrežné batérie však nevypálili ani jediný výstrel. Ako vypovedal dánsky poručík pred povojnovou parlamentnou komisiou: “Muži sa trápili s delom, ale vlastne netušili, čo robiť. Mechanizmus bol mimo prevádzky a delo nefungovalo.” [26]

Obr.: Nemeckí vojaci sa bez odporu vylodili v kodaňskom prístave 9. apríla 1940

Člen posádky ďalšej pobrežnej batérie dosvedčil: “Nemali sme jediného človeka, ktorý by bol schopný ovládať delo.” Nemeckí vojaci nerušene pristáli a obsadili hlavné mesto. Deň predtým dostala vláda správu o sústreďovaní nemeckých síl pri Flensburgu, meste v blízkosti dánskej hranice. Keď začala invázia, Stauningova vláda vyhlásila: “Povinnosťou ľudí je neklásť žiadny odpor týmto jednotkám.” [27] Prikázala dánskej armáde ostať na mieste. To vyvolalo horkosť medzi vojakmi aj civilistami. Verejnosť podozrievala vládu zo sabotovania národnej obrany na základe tajnej dohody s Nemcami. Jeden Dán spomínal: “Mnohí mladí ľudia boli už dlhú dobu sklamaní politickým vývojom v Dánsku. … Politický systém, ktorý zastupovala naša vláda, nakoniec stratil našu dôveru.” [28]

Holandsko bolo ďalšou konštitučnou monarchiou, ktorú Nemecko napadlo už nasledujúci mesiac. Holandský parlament dával na armádu nedostatočné prostriedky; nedostatok uniforiem a ručných zbraní nútil vojakov nosiť pestré kombinácie vojenských a civilných odevov a čiapok. Často nahradzovali pušky drevené palice, keď stáli vojaci na stráži. Jeden Holanďan napísal: “Vzhľadom na všeobecný nezáujem o armádu, očividný aj u politikov, ani jeden záujemca sa nezapísal na Imperiálnu vojenskú akadémiu v priebehu rokov 1935 a 1936.” [29] Holandskí pacifisti agitovali za rozpustenie armády. Nemeckým ozbrojeným silám trvalo iba päť dní, kým zlomili jej odpor.

Francúzsko – priekopník demokracie – poukázalo na slabiny, ktoré sa môžu pripísať silnému vplyvu liberalizmu na jednotlivca. Poručík Pierre Mendès-France po návrate zo Sýrie pozoroval iba niekoľko dní pred tým, ako Nemci prekročili hranice jeho krajiny dňa 10. mája 1940: “Všetci do jedného, ako civilisti tak aj vojaci, majú na mysli iba jedinú vec: usporiadať si svoje osobné záležitosti tak, ako je to len možné, dostať sa cez toto zdanlivo nekonečné obdobie s malým alebo žiadnym rizikom, stratou, alebo nepohodlím.” Dňa 18. mája, keď sa už francúzska armáda spamätáva z nemeckej ofenzívy, píše generál Gamelin premiérovi Francúzska: “Nemecký úspech je zo všetkého najviac výsledkom telesnej prípravy a vysokej morálky ľudí. Francúzsky vojak, ešte včera súkromná osoba, nikdy neveril, že bude vojna. Často jeho záujmy nesiahali mimo vlastný pracovný stôl, kanceláriu, alebo farmu. Obvykle naklonení kritizovať každú autoritu a s vysokými nárokmi, pod zámienkou civilizačného práva na život a pohodlnú existenciu, nikdy neprijali morálnu alebo vlasteneckú výchovu medzi dvoma vojnami, ktorá by ich pripravila na drámu, v ktorej sa rozhoduje o osude krajiny.” [30]

Nedostatočná príprava na obranu, zbabelé velenie a nedostatok morálky neboli jedinými faktormi, ktoré spôsobili stratu dôvery západoeurópanov v parlamentný systém alebo demokraciu. Správanie Angličanov počas bojov zanechalo zlý dojem. Pri ústupe cez Belgicko a severné Francúzsko k Dunkerque demoličné oddiely britských expedičných síl ničili mosty, sklady, rafinérie, zásobníky s palivom, prístavné zariadenia a všetko, čo by mohlo byť potencionálne užitočné pre postupujúcu nemeckú armádu. Belgický seržant opísal, ako 27. mája videl so svojimi mužmi ničenie obchodov s potravinami britským vojskom: “Najhoršie zo všetkého bolo, že pri tom boli aj utečenci, ktorí nejedli niekoľko dní. Pozerali sa, ako anglickí vojaci hádzali vajcia na steny domov, dupali po sušienkach a rozsekávali konzervy sekerami.” [31]

Nemecko a Francúzsko uzavreli prímerie 22. júna 1940. Zmluva stanovila, že “Nemecká vláda … nemá v úmysle použiť francúzske vojnové loďstvo v čase vojny pre svoje vlastné účely,” a uznáva, že Francúzsko potrebuje vojnové loďstvo “na ochranu svojich záujmov v kolóniách.” [32] Dňa 3. júla dorazilo loďstvo britského kráľovského námorníctva z Gibraltaru do francúzsko-alžírskeho kotviska v Mers-el-Kebir. Angličana požadovali, aby sa kotviaca francúzska flotila pridala k nim v boji proti Nemecku, alebo aby potopila svoje lode. Keď francúzsky admirál Marcel Gensoul odmietol ultimátum, Briti zahájili paľbu na jeho flotilu.

Obr.: Posádka nemeckého podporného vlaku Bayern poskytuje jedlo francúzskym utečencom v Dunkerque v júni 1940

Bojová loď Bretagne sa potopila, Provence a Dunkerque utrpeli vážne škody, pri paľbe prišlo o život 1 147 francúzskych námorníkov. [33] Torpédové bombardéry Kráľovského námorníctva znova zaútočili na prístav 6. júla, o život prišlo ďalších 150 námorníkov. O dva dni neskôr britské námorné sily zaútočili na Dakar a poškodili francúzsku bojovú loď Richelieu. To všetko vyvolalo silné protianglické nálady po celom Francúzsku.

Británia rozšírila námornú potravinovú blokádu tak, aby zahŕňala aj európske krajiny okupované nemeckou armádou, čo malo tvrdý dopad na obyvateľstvo. Londýn založil pre okupované štáty falošné “exilové vlády”. Skladali sa z demokratických politikov, dôstojníkov a aristokratov, ktorí utiekli zo svojich krajín do Británie, vo väčšine prípadov v dobe, keď boje ešte stále prebiehali. Ich existencia bola plne závislá na Anglicku a mali údajne zastupovať skutočné záujmy Európy.

Spojené štáty sa tiež snažili nepriamo ovplyvňovať európske záležitosti. Dňa 9. februára 1940 oznámila vláda USA ekonomický plán pre povojnovú Európu. Podľa ministra zahraničia Hulla Amerika podporí európske meny založené na pôžičkách krytých zlatom. To malo pravdepodobne oživiť obchod po návrate mieru. Bolo zrejmé, že záujmom Washingtonu bolo odstránenie rastúceho nemeckého výmenného systému a obnova obchodných vzťahov na základe zlata ako prostriedku výmeny.

Ministerstvo zahraničia sa spoliehalo pri príprave plánu na rady amerických bankárov a nekonzultovali ich so zástupcami kontinentu, pre ktorý bol plán určený. Nasledovali ďalšie uznesenia a návrhy pre povojnovú obnovu, ako Atlantická charta, Keynesov plán, Morgenthauov plán, ekonomické konferencie v Hot Springs v roku 1943 a Bretton Woods v júli 1944. Na stretnutí v Bretton Woods bol založený Medzinárodný menový fond, ktorý mal ovplyvňovať a pokiaľ možno regulovať povojnové zahraničné ekonomiky, čím sa dostal svet o krok bližšie k Rooseveltovej vízii globálnej vlády. Walter Funk, ríšsky minister hospodárstva, vo svojom prejave v Königsbergu dňa 7. júla 1940 povedal európskym ekonómom: “Dnes Američania propagujú návrat k zlatému štandardu. To neznamená nič iného, obzvlášť s ohľadom na obrovské zásoby zlata v USA, ako povýšenie dolára na základ mien po celom svete a snahu o absolútnu kontrolu svetovej ekonomiky.” [34] Nemecký diplomat zdôraznil: “Predpokladom pre praktickú realizáciu týchto plánov je dobytie Európy druhou stranou.” [35]

Nemecká propaganda ťažila z jednostranného charakteru týchto programov. Germanisches Leitheft, periodikum zameriavajúce sa na čitateľskú obec celej Európy, vo svojom vydaní z januára 1941 sa pýta: “Budú zahraničné mocnosti a rasovo cudzie sily určovať osudy Európy pre všetky nastávajúce časy, alebo si Európa vytvorí svoju vlastnú budúcnosť vlastným úsilím a vlastnou zodpovednosťou?” [36] Ďalšia nemecká publikácia uvádzala: “Jedným z hlavných nedostatkov v mentalite Američana je, že nemá pochopenie pre iné národy. Z tohto dôvodu ho netrápia ich práva a prirodzené požiadavky na život, odmietne ich jediným pohybom ruky. Tvrdí, že je jeho výsadou diktovať svoje neohraničené priania celému svetu, a to vďaka svojmu bezkonkurenčnému pocitu nadradenosti.” [37]

Nemeckí predstavitelia si boli vedomí, že pre získanie európskej podpory budú musieť ponúknuť životaschopnú alternatívu k anglo-americkej agende. Bezprostrednou požiadavkou bola regulácia kontinentálnej ekonomiky tak, aby sa stala čo najsebestačnejšou a aby navzájom čo najužšie spolupracovala. Briti sa snažili vyhladovať alebo ochudobniť národy štátov pod nemeckou okupáciou tak, aby to podnietilo vznik buniek odporu. Werner Daitz, ekonomický poradca v NSDAP pre zahraničnú politiku, predložil v máji 1940 memorandum naliehajúce na vytvorenie komisie pre obchod, aby preskúmala možnosti Nemecka: “Súčasná blokáda si vynútila vytvorenie európskej ekonomiky pod vedením Nemecka ako svojpomocnej ekonomickej jednotky. … Ak očakávame otvorenú ekonomickú spoluprácu, ktorá je absolútne nevyhnutná pre hospodárske posilnenie kontinentu, ktorý je základňou bielej rasy, potom prirodzene nemôžeme vyhlasovať, že je to nemecká ekonomická sféra. Vždy musíme hovoriť iba o Európe.” [38]

Pri svojom postavení v rebríčku priemyselných mocností, iba Nemecko mohlo zorganizovať prosperujúce a nezávislé kontinentálne hospodárstvo. Vo vydaní Nationalsozialistische Monatshefte (Národno socialistický mesačník) zo septembra 1940 sa uvádzalo: “Bez Ríše nemôže byť nikdy ustanovené Európske spoločenstvo národov. … Ríša je veľkou politickou misiou nemeckého národa. Predstavuje koncepciu európskeho poriadku. Eliminuje cudzie vplyvy a chráni pred mocnosťami nepriateľskými voči Európe. Usiluje o spoluprácu v Európe na základe etnického príbuzenstva a produktívnej práce ako základu celého života.” [39]

Jedným z najbystrejších nemeckých propagandistov bol major Walther Gehl, ktorý slúžil u pechoty počas oboch svetových vojen. Pochopil, že na zaistenie vplyvu jeho krajiny ju nestačí vojensky dobyť, ale je potrebné získať podporu verejnosti u susedných národov. V Die Sendung des Reiches (Poslanie Ríše) napísal, že ak chce Nemecko uspieť, malo by samo prispievať k blahobytu kontinentu a nie opačne: “S posvätným zmyslom zodpovednosti za budúcnosť Európy bude Nemecko akceptovať prirodzené práva iných národov na svoje vlastné politické ambície a držať nad nimi ochrannú ruku, nie ruku vládnucu. A jeho vojenská ochrana bude lepšou zárukou pre udržanie svojej vlastnej kultúry, než sú protinemecké spojenectvá s národmi mimo nášho kontinentu.” [40]

Obr.: Walther Gehl, veliteľ práporu pechoty a armádny propagandista, ktorý argumentoval za jednotu Európy a proti pretrvávajúcim kontinentálnym nacionalistickým bariéram

Mesačník Germanisches Leitheft tvrdil, že “Ríša neznamená nadvládu, ale zodpovednosť a zmysel pre poslanie; nie hegemóniu, ale zjednocujúcu inšpiráciu pre naše rody, najmä národy a etnicky príbuzné rodiny.” [41] A tak prezieraví Nemci obhajovali nutnosť prechodu od nemeckej Ríše ku európskej Ríši. Franz Six, riaditeľ ideologického výskumu v SS, napísal, že “spoločný rasový pôvod, a to napriek politickým a ideologickým rozdielom, je spájajúcim prvkom európskych národov.” [42]

Jeden Dán si spomínal: “Mladí ľudia boli vnímaví k tomuto biologicky založenému ponímaniu a zodpovedajúcim spôsobom upravili svoj postoj k iným národom. To viedlo k skutočnému rozšíreniu pocitu národnej spolupatričnosti. Bolo to východiskovým bodom pre obnovu 1 100 rokov starej myšlienky zjednotenej Európy.” Mnoho takýchto západoeurópanov hľadalo príležitosť “pomôcť vybudovať lepšiu, silnejšiu a bohatšiu Európu.” [43]

So súhlasom Hitlera založilo SS náborové kancelárie v Osle, Haagu a Kodani v apríli a máji 1940. Niekoľko stoviek nórskych, dánskych a holandských dobrovoľníkov sa zapísalo do predvojenských výcvikových kurzov. Kurzy zahŕňali streľbu zo zbraní, športy, kurzy nemeckého jazyka a ideologické prednášky. Prebiehali v nemeckom Kärntene a taktiež umožnili zoznámenie sa účastníkov s miestnym obyvateľstvom. Na konci kurzu vyzvali dôstojníci mladých Európanov, aby sa zapísali do SS ako germánski dobrovoľníci.

Obr.: Germánski dobrovoľníci mávajú na rozlúčku pri odchode z krajiny na výcvik v Nemecku

Lákadlo zjednoteného kontinentu, rozčarovanie z predošlých demokratických vlád a ekonomické faktory prispeli k postupnému zbližovaniu s Nemeckom. Mnoho nezamestnaných škandinávcov a západoeurópanov si hľadalo prácu v Ríši. Nemci registrovali 100 000 Holanďanov, ktorí sa vysťahovali a našli si prácu v Nemecku. [44] Dánsko zaznamenalo 147 000 mužov, ktorí odišli za prácou v lete 1940. [45] Miera nezamestnanosti bola 18 %.

Nemecko pomohlo oživiť priemysel v Belgicku a Holandsku prideľovaním zbrojných zákaziek tamojším spoločnostiam. Ochotná spolupráca robotníkov, ktorých vedúci pracovníci ušli väčšinou do Británie, viedli Nemcov k presadzovaniu opatrení na zlepšenie ich sociálnych podmienok. [46] Nezamestnanosť vo Francúzsku, najväčšom zahraničnom výrobcovi pre nemecký vojnový priemysel, poklesla v roku 1943 prakticky na nulu. Potom, ako francúzski priemyselníci zápasili pred vojnou s komunistickými odbormi, uprednostnili spoluprácu s Nemcami. Uznali, že Francúzsko so svojimi kolóniami bolo príliš malým trhom pre moderný a rozpínajúci sa priemysel krajiny, a snažili sa vychovať si európsku klientelu. [47]

Hlava NSDAP pre zahraničnú politiku Alfred Rosenberg argumentoval vo svojom prejave, že Európania by sa mali zmieriť s nemeckým vedením v kontinentálnych záležitostiach: “Menšie národy neprídu o svoju česť, ak sa podriadia početnejším národom a väčším krajinám. Ak chceme prežiť, musíme prijať zákony života. Fakty ukazujú, že sú početne, geograficky a politicky väčšie národy a rovnako menšie národy. Prijatie vplyvu inej ríše, ako napríklad nemeckej, iba demonštruje jej silu po rokoch ťažkých skúšok a nie je to známkou slabého charakteru alebo pochybnej cti, ale uznanie zákonov života.” [48]

Nemecká armáda dala svojim vojakom umiestneným v dobytých krajinách pokyny, aby zachovávali prísny, ale pritom srdečný postoj. Pokyny pre vojakov umiestnených v Dánsku uvádzali: “Každý Nemec v Dánsku si musí byť vždy vedomý toho, že zastupuje nemeckú Ríšu, a že Nemecko bude posudzované podľa jeho správania. Pri stretnutí s Dánmi sa treba vyhnúť všetkému, čo by urážalo dánsku národnú česť. S dánskymi ženami je potrebné zaobchádzať s rešpektom. Vyhnite sa politickým diskusiám.” [49] Nemci z týchto pokynov ťažili. Podľa prieskumu Gallupovho ústavu v roku 1947, až 40 % dotazovaných Dánov jasne ľutovalo Nemcov. Len 32 % k nim cítilo nepriateľstvo. [50]

Na konci roku 1940 založilo SS svoju prvú divíziu zahŕňajúcu germánskych dobrovoľníkov. Flámovia a Holanďania sa zapísali k pluku Westland, zatiaľ čo Nordland prijímal Nórov a Dánov. Spolu so skúseným plukom VT Germania sa tieto formácie spojili do 5. divízie Waffen SS Wiking. Na zozname bolo 400 Fínov, plus menšie kontingenty zo Švajčiarska a Švédska. [51] Hausser neskôr poznamenal: “Mysleli za hranice svojich národných štátov, smerovali k niečomu väčšiemu, k spoločnému cieľu.” [52] Povojnový prieskum u preživších holandských príslušníkov SS poukázal, že “lepšie vzdelaných fascinoval koncept Ríše s vyhliadkou na spojenie všetkých germánskych národov.” [53] Izraelský historik Zeev Sternhell videl ich záväzok ako dôkaz toho, že “môže byť civilizácia založená nie na narodení alebo sile bohatstva, ale na duchu spolupatričnosti. … Hľadali nové hodnoty, ktoré by zaručili súdržnosť štátu. Nabudení popretím materializmu napĺňali a ovplyvňovali ducha mnohých Európanov – a nie iba tej najmenšej prominentnej časti medzi nimi.” [54]

Obr.: Nastúpený pluk SS Westland na fotke uvoľnenej pre tlač v apríli 1941. Okolo 20 000 Holanďanov sa pripojilo k Waffen SS. Mnoho z nich bojovalo proti sovietom. Niektorí pomáhali Nemcom odraziť vzdušný výsadok Spojencov v Arnheme počas septembra 1944

Nemecká záležitosť, snažiaca sa o prijatie medzi národmi Európy, získala priazeň po vypuknutí vojny so Sovietskym zväzom v júni 1941. Hitler schválil návrh Waffen SS na vytvorenie národných légií dobrovoľníkov v okolitých štátoch pre boje na východe. Náborové kancelárie sa otvorili 27. júna a v prvý deň zaznamenali 40 000 dobrovoľníkov. Nemeckou bezpečnostnou políciou SD sa šíril obežník s dôvernou analýzou vedúcich predstaviteľov vlády Ríše a NSDAP o reakcii v okupovaných krajinách. Bol hlásený “priamy obrat postojov v nemecký prospech” v Dánsku: “Významné osobnosti dánskeho podnikateľského života a duchovenstva, ktoré boli do tejto chvíle rezervované alebo dokonca nepriateľské voči Nemecku, menia svoju pozíciu v prospech Nemecka v tom zmysle, že začal boj o európsku civilizáciu proti sovietskemu Rusku. … Žiadosti o prijatie do Waffen SS sa výrazne zvýšili.” [55]

Vo Waffen SS slúžilo 6 000 Dánov. Jeden z nich si spomína, ako sa mnoho jeho krajanov obávalo, že po porážke Nemecka “Dánsko môže stretnúť rovnaký osud, ako malé pobaltské štáty; degradácia na ruský vojenský okruh, politická neutralizácia, násilné zavádzanie komunistického byrokratického a ekonomického systému, postupná rusizácia, deportácie politickej a kultúrnej elity s ničivými dôsledkami pre biologickú podstatu dánskeho národa.” [56] Dánska vláda založila Freikorps Danmark (Dánsky dobrovoľnícky zbor) 3. júla 1941 a udelila garancie členom dánskej armády, ktorí nastúpili do nového útvaru, že neprepadne ich starobný alebo výsluhový dôchodok. [57] Prvý veliaci dôstojník Christian Kryssing vyhlásil v rozhlasovom prejave v júli: “Bez ohľadu na našu politickú orientáciu všetci cítime, že boľševizmus a jeho hrozba severným štátom musí byť zničená. … Volám všetkých dánskych mužov schopných niesť zbraň k účasti na tejto krížovej výprave … zabezpečujúcej oprávnené miesto pre našu vlasť pri reformácii Európy.” [58]

V Amsterdame sa zúčastnilo 50 000 ľudí protikomunistickej demonštrácie na podporu nemeckého vojnového úsilia. Čo sa týka Škandinávie, SD hlásilo: “Nemecko – Ruský konflikt zmenil postoje v Nórsku v prospech Nemecka. … Hlási sa nespočet dobrovoľníkov pre pluk SS Nordland.” V Belgicku “sú flámske nacionalistické kruhy bezpodmienečne na strane Nemecka v boji proti boľševizmu.” [59] Nakoniec slúžilo vo Waffen SS viac ako 20 000 Flámov, mnohí sa pripojili k boju proti “úhlavnému nepriateľovi kresťanskej Európy.” [60] Švajčiarsky novinár Armin Mohler napísal: “Prišli, pretože dúfali v zjednotenie Európy nemeckou Ríšou do zväzku slobodných národov. Nechceli ani prikazujúci štát, ani spoločnosť, kde ide každý proti každému. Bolo v nich veľa idealizmu, ako je to v skutočnosti možné iba medzi mládežou.” [61]

V Paríži sa stretli 7. júla francúzski politici, aby prejednali vytvorenie Legion des Volontaires Francais (Légie francúzskych dobrovoľníkov), alebo LVF. Túto bojovú silu chceli nasadiť proti sovietom v auguste 1941. Počas niekoľkých mesiacov získal sponzorský program “Priatelia Légie” 1,5 milióna priaznivcov. [62] Rektor Katolíckej univerzity v Paríži kardinál Alfred Baudrillart nazýval dobrovoľníkov “najlepšími synmi Francúzska.” Oni nielen bránili česť svojej krajiny, ale aj “bojovali za kresťanskú civilizáciu kontinentu. … Táto Légia je v skutočnosti svojím spôsobom novým rytierstvom. Legionári sú križiaci 20. storočia.” [63]

Jacques Benoist-Mechin, minister vlády slobodného Francúzska, považoval paneurópske vojnové úsilie proti ZSSR za “platformu, nad ktorou sa môžu spojiť národné patriotizmy, oslobodené od antagonizmov a tradičného súperenia. Je to nástroj na rozbitie vnútorných konfliktov nacionalizmu, ktorý mu pomôže vyvinúť sa do európskeho supernacionalizmu.” [64]

Hrozba sovietskej expanzie bola pre Európanov skutočným problémom, najmä pre tých, ktorí boli lepšie oboznámení s následkami komunistických revolúcií v Rusku, Nemecku, Maďarsku a Španielsku, než boli ľudia v Británii a Spojených štátoch. Nemeckí dopisovatelia sledovali postup bojových síl na ruskom území a v médiách opisovali úbohé životné podmienky obyvateľstva pod vládou kosáka a kladiva, rovnako ako aj nemilosrdné zaobchádzanie s politickými disidentami.

Článok zverejnený vo Völkischer Beobachter v auguste 1941 vyjadroval viac či menej populárne názory na sovietsku hrozbu: “Dnes celá Európa vie, že vojna proti boľševizmu je rozhodujúcim bojom v Európe, spoločná vojna európskych civilizovaných národov proti mocnostiam ničenia a beztvarého chaosu. Nová, obnovená Európa, sa naučila chápať, aké obrovské nebezpečenstvo boľševizmus predstavuje. Je symbolické, že Európa sa dokázala zjednotiť v tomto boji.

“Vieme až príliš dobre, o čom je táto vojna. Ale iba keď človek vidí realitu boľševického režimu, vplyv tohto systému na jednotlivca a na jeho život, až potom môže pochopiť krutosť a jeho celú hrôzu. Ide o systém, ktorý spája každý prvok devastácie a absolútneho krachu ľudských hodnôt, ničiaci samotnú humanitu. Boľševizmus nie je ani politický systém, o ktorom sa dá intelektuálne diskutovať, ale organizovaná vražda všetkého živého, degradácia krajiny a jej obyvateľov, ničenie kvôli ničeniu!” [65] Bez ohľadu na osobné postoje k Nemecku, vojna proti Sovietskemu zväzu bola čiastočne núdzovým zjednocujúcim faktorom pre Európanov.

Francúzski, valónski a španielski dobrovoľníci slúžili v nemeckej armáde, v etnických plukoch pod velením dôstojníkov rovnakej národnosti. Francúzski a valónski vojaci boli nakoniec prevedení do Waffen SS. Berger zariadil pre nemeckých výcvikových inštruktorov návštevy špeciálnych kurzov, kde sa mohli zoznámiť s národnými a náboženskými zvykmi odvedencov pod ich velením. Plukovník SS Richard Schulze spomína: “Inštruktori potrebovali vyvolať súcit a pochopenie, dobre vyváženú akceptáciu mentalitami rôznych národov.” [66] V článku zo septembra 1941 dopisovateľ SS opísal odyseu zahraničných dobrovoľníkov slúžiacich v divízii Wiking: “Prišli k nám, nepochopení svojimi rodákmi, nie v hrdých zástupoch, ale jednotlivo, odhodlane a s čistou mysľou, často proti prianiu otca, matky a rodiny. Nie sú tu cudzincami, vďaka svojej krvi a svojim činom našli čestné miesto vo svojich plukoch, právoplatné miesto pre seba, a svoj domov.” [67]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[21] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 186
[22] Degrelle, Leon, Erinnerungen eines europäischen Kriegsfreiwilliger, s. 182
[23] Levsen, Dirk, Krieg im Norden, s. 11
[24] Ibid, s. 148-150
[25] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 18
[26] Meissner, Gustav, Danemark unterm Hakenkreuz, s. 56-57
[27] Ibid, s. 54
[28] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 23
[29] Verton, Hendrik, Im Feuer der Ostfront, ss. 47, 39
[30] Uhle-Wettler, Franz, Höhe und Wendepunkte deutscher Militärgeschichte, s. 267, 290
[31] Dokumente britisch-französischer Grausamkeit, s. 140
[32] Kern, Erich, Adolf Hitler und der Krieg, s. 120
[33] Meiser, Hans, Das Ringen um Frankreich, s. 297
[34] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 387
[35] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 121
[36] Germanisches Leitheft 1/1941, s. 8
[37] Halfeld, August, USA im Krieg, s. 7
[38] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 72, 74
[39] NS Monatshefte Nr. 126, s. 546
[40] Gehl, Walther, Die Sendung des Reiches, s. 97-98
[41] Germanisches Leitheft 8/9, 1942, s. 346
[42] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 50
[43] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 25
[44] DuPrel, Max Freiherr, Die Niederlande im Umbruch der Zeiten, s. 58
[45] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 57
[46] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 85-87
[47] Ibid, s. 89, 338, 336
[48] Horn, Martin, Norwegen zwischen Krieg und Frieden, s. 17
[49] Meissner, Gustav, Danemark unterm Hakenkreuz, s. 478. Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 192
[50] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 192
[51] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 66
[52] Degrelle, Leon, Erinnerungen eines europäischen Kriegsfreiwilliger, s. 83
[53] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 84
[54] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 21
[55] Boberach, Heinz, Meldungen aus dem Reich, s. 2483
[56] Pedersen, Henry, Germanische Freiwillige, s. 37
[57] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 48
[58] Werther, Steffen, Dänische Freiwillige in der Waffen SS, s. 72
[59] Boberach, Heinz, Meldungen aus dem Reich, s. 2484-2485
[60] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 64
[61] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 62
[62] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 132
[63] Schweiger, Herbert, Mythos Waffen SS, s. 70
[64] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 245
[65] Massmann, Kurt, “Man muss es gesehen haben!”, Völkischer Beobachter, August 12, 1941
[66] Schulze-Kossens, Militärischer Führernachwuchs der Waffen SS, s. 23
[67] d’Alquen, Günther, “Die germanischen Kameraden”, Völkischer Beobachter, September 2, 1941

Zopár ľudí sa ma po mojom komentári, že “ľuďom s vysokým IQ možno ľahšie vymyť mozog“ pýtalo, či je to naozaj pravda. Myslím, že áno a pokúsim sa vysvetliť prečo.

Poďme sa pozrieť na feminizmus, ktorý spolu s marxizmom a rasovým egalitarizmom patrí k trom veľkým zlám, ktoré sužujú moderný svet. Ako môže byť inteligentnému človeku vymytý mozog ženskými štúdiami? Preskúmajme nejaký feministický materiál.

Univerzita v Marylande má archív študijným plánov pre obor ženské štúdiá. Tu je odsek jedného z nich určený pre študentov univerzity v San Diegu.

Vo feministickej teórii je v súčasnosti rozšírená kritika projektu liberálneho humanizmu. Tam, kde sa liberálny humanizmus sústreďuje na individuálnu nositeľku práv, ktorá sa stáva natoľko rovnou, že sa stane kýmkoľvek a predpokladá jej možnosť dosiahnuť suverenitu, sebapoznanie a sebaovládanie, (Gross, (1990).s-1) súčasná feministická teória podkopáva tento ideál subjektivity a konceptov (sic!) rovnosti z dôvodu nedostatku diferenciácie. Z rôznych kútov a s odlišným efektom prispeli rovnako postštrukturalisti, tak i feministi tretieho sveta k jeho podkopaniu. Avšak táto kritika modernistického liberálneho humanizmu má históriu, ktorá predchádza súčasným feministickým variantám. Budeme teda skúmať princípy filozofie modernizmu, aby sme pripravili pôdu pre kritikov osvietenskej filozofie spájaných s postštruktualizmom i feminizmom. Daná problematika tiež súvisí s otázkou autority a politiky reprezentácie: ktoré texty vo feministických kruhoch požívajú autoritu? Ktorý spisovateľ reprezentuje (alebo by mohol reprezentovať) feministické záujmy?

Neviem aké musí byť vaše IQ, aby ste porozumeli tomuto textu, ale povedal by som, že by to mohlo byť minimálne 110. Aby vám text dával nejaký zmysel, potrebujete vedieť, čo znamenajú termíny ako postštrukturalizmus a liberálny humanizmus, predtým než budete bojovať so štruktúrou textu a jeho významom. Je ťažké tomu porozumieť nielen preto, že ide o obyčajný bullshit, akým je i filozofia Hegela a Foucalta , ale i z dôvodu, že vyššie uvedený odsek bol napísaný a má význam len pre inteligentného čitateľa. Decká, ktoré navštevujú univerzitu v San Diegu by pravdepodobne mohli mať priemerné IQ okolo 110 -115 a tie, ktoré sa venujú ženským štúdiám sa pravdepodobne blížia k IQ 105. Nemajú ani poňatie, aký je význam vyššie uvedeného odseku. Učitelia sa nesnažia o zrozumiteľnosť, pretože neveria v inteligenciu a očakávajú od detí, že sa budú viac snažiť, aby si osvojili múdrosť generácií “feministických učencov”.

Tu je výňatok z dokumentu o kritickej teórii rasy

Kritická teória rasy spolu s príbuznými teóriami ako sú LatCrit, ázijskou kritickou teóriou, kritickou teóriou tribalizmu a kritickým rasovým feminizmom (Bernal, Villalpando, Brayboy, & Thompson, 2003) čerpá zo širokého poľa kritickej teórie (Solorzano & Bernal, 2001). Kritická teória rasy sa explicitne sústredí na spoločenské nerovnosti vyplývajúce z rasy a rasizmu. Kritická teória rasy bola pôvodne vyvinutá farebnými učencami pracujúcimi v akademických kruhoch v Spojených štátoch a vyrástla z nespokojnosti kvôli extrémne pomalej rýchlosti reálnej rasovej reformy, ktorá prebieha od vzostupu hnutia za občianske práva (Ladson-Billings, 1998). Kritická teória rasy je charakterizovaná štyrmi princípmi. Za prvé, kritická teória rasy pomenúva a diskutuje o každodennej realite rasizmu a odhaľuje, ako rasizmus pokračuje v privilegovaní bielych a znevýhodňovaní farebných ľudí. Za druhé, legitimizuje a podporuje hlasy farebných ľudí využívajúc rozprávanie, ktoré integruje skúsenostné poznanie z ich spoločnej histórie ako “tých ostatných” do kritiky dominantných spoločenských poriadkov. Za tretie, kritická teória rasy trvá na svojej kritike liberalizmu, obzvlášť jeho názoru, že zmysluplná spoločenská zmena môže nastať bez radikálnej zmeny existujúcich spoločenských štruktúr. V súvislosti s kritikou liberalizmu, kritická teória rasy spochybňuje účinnosť väčšiny právnych predpisov vzťahujúcich sa k občianskym právam v Spojených štátoch argumentujúc, že skôr než by zredukovali dôsledky rasizmu voči farebným, majú z nich hlavný prospech bieli (Ladson-Billings, 1998; Nebeker, 1998).

Okrem špecifického žargónu je v texte niekoľko fráz, o ktorých si myslím, že by ich osoba s priemerným IQ mala problém pochopiť. Aby si človek mohol spojiť vyššie uvedené s ďalšími otázkami, je potrebný určitý stupeň inteligencie. Keď napr. inteligentný človek, potom čo absolvuje štúdium kritickej teórie rasy, číta článok o rasových odlišnostiach v prípade výsledkov štandardizovaných testov, bude si pamätať, že “sociálne nerovnosti” sú tu kvôli “rase a rasizmu”. Na druhej strane hlupák, ktorý bude čítať rovnaký článok buď na osnovy kritickej teórie rasy zabudne, alebo ich nikdy ani nepochopí. Môže si dovoliť luxus spoliehať sa na Occamovu britvu, ktorá mu vysvetlí čo je pred ním. Jednoducho povedané, keď náš inteligentný študent číta o “extrémne pomalej rýchlosti reálnej rasovej reformy, ktorá prebieha od vzostupu hnutia za občianske práva”, tak z toho vyvodí, že je to rasizmus, ktorý drží černochov späť. To ho urobí prístupnejším k afirmatívnym akciám a podpore občianskych práv. Uvedený záver vyžaduje istý stupeň minimálneho IQ.

Je tu nedostatok v spôsobe uvažovania o rase a pohlaví. Spoločnosti, ktoré neinštitucionalizovali anti-rasizmus predpokladajú menejcennosť čiernych a rozdiely medzi pohlaviami – ak nie dokonca podradnosť žien. Vyžaduje si to istú prácu urobiť ľudí politicky korektnými a určité minimálne IQ k tomu, aby sme prijali vierohodné kultúrne zdôvodnenie prečo by sme nemali veriť vlastným očiam.

V prípade ekonomických otázok je to zase konzervatívna pozícia, ktorá vyžaduje pre pochopenie vysoké IQ. Prečo vláda jednoducho nedáva ľuďom zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a bývanie zadarmo? Nuž, je tu mnoho dôvodov prečo je tomu tak, ale žiaden z nich sa nedá zhrnúť do jednej alebo dvoch viet. Mohli by ste povedať, že “ľudia by mali možnosť vybrať si”, ale potrebujete vysvetliť prečo je “poskytovanie” vecí ľuďom, ktorí si ich nemôžu dovoliť útokom na slobodu.

Prečo sú jednoduché teórie o rase/pohlaví pravdivé a v prípade ekonomiky zase platia komplikované teórie? Pravdepodobne je to preto, že o skôr menovanom sme premýšľali o dosť dlhšie a sme dobre nastavení riešiť túto problematiku. Máme tendenciu nemať radi homosexuálov, nedôverovať tým, ktorí sa od nás odlišujú, jednať s chlapcami a dievčatami odlišne a byť lojálni predovšetkým k našim rodinám. Pre každú z týchto predispozícií existujú dobré dôvody. Homosexuáli degradujú kultúru a šíria chorobu, tí mimo nášho kmeňa nás pravdepodobne nemajú radi, muži a ženy sú určení pre odlišné úlohy a tí, ktorí sú nám biologicky blízki sú najdôveryhodnejší. Brať ohľad na tieto predpoklady a aplikovať ich v rámci spoločenskej politiky vedie k dobrým výsledkom.

Ale nikdy sme nemuseli premýšľať o makroekonomike. Ľudia majú tendenciu vidieť zdroje ako neobmedzené a relatívne nedávny vynález peňazí ako magický nástroj, ktorý vytvára bohatstvo.

Richard Dawkins raz povedal, že veda nám môže poskytnúť nástroje na takmer neobmedzené dobro, ktoré môžu byť zároveň použité i pre nevýslovné zlo. S vysokou inteligenciou je to rovnaké. Disponovať ňou je jediný spôsob, ako pochopiť tento svet, ale môže vás tiež viesť k omylom, ak budete svoju logiku rozvíjať z falošných premís. Človek s vysokým IQ je schopný akceptovať hlúpe ideológie, ktorým by náš priemerný Dežo nikdy neporozumel.

Predtým, než Židia začali kontrolovať intelektuálny diskurz, bola väčšina inteligentných belochov klasickými liberálmi. Nikto z nich nemal vedecké poznanie potrebné k tomu, aby sa stal genetickým deterministom, avšak história bola vnímaná ako progresívna a civilizácia, ktorú vytvorila biela rasa bola považovaná za vrchol ľudského pokroku. Sťažnosti zo strany čiernych a žien boli všeobecne prijímané, ale nepredstavovali nekonečné sťažovanie a nevytvárali alternatívnu realitu. A len čo bola objavená Darwinova evolučná teória, mnohí inteligentní belosi sa logicky stali eugenikmi. Presne to by sa dalo očakávať od sveta, ktorý dáva zmysel, kde novým vedeckým objavom bolo umožnené informovať nás o verejnej politike. Do akej miery je moderný liberalizmus dielom votreleckej elity a do akej je tu kvôli našim zdedeným nedostatkom však nechám na zvážení čitateľa.

Autor: Richard Hoste
Preklad: Aman, protiprudu.org

Není jasné, jak vznikly. Není jasné, zda jsou pravé, nebo podvržené. V mnoha zemích světa se staly bestsellerem. Po Bibli jsou možná nejčtenějším dílem historie. Zatímco na Západě upadly po druhé světové válce prakticky v zapomnění, v islámském světě je zná snad každý. Byly a jsou předmětem ostrých polemik. Jejich výtisky se ničily a pálily. Kvůli nim se soudilo, kvůli nim se vraždilo. Českému čtenáři se konečně dostává do rukou kniha, kterou by někteří nejraději vymazali z lidských dějin.

Protokoly sionských mudrců představují v očích těch, kteří je údajně měli sepsat, skutečné opus diaboli. Proč? Mají totiž odhalovat plány Židů na ovládnutí světa. Židé stále čekají na příchod Mesiáše a prahnou po jeho pozemském království. Tento kdysi Bohem vyvolený národ fatálně selhal, když pravého Mesiáše nepoznal a ukřižoval ho. Stát se to však muselo. Takový byl Boží plán spásy. A Židé se s touto skutečností nikdy nesmířili.

V dějinách lidstva zanechali nesmazatelnou stopu. Řada z nich pozitivně zasáhla do vývoje vědy, umění a dalších oblastí společenského života, avšak řada z nich sehrála, sehrává a bude sehrávat roli negativní. Vliv židovských, respektive izraelských kruhů na světovou politiku je značný. To nahrává všem těm, kteří považují Protokoly sionských mudrců za pravé. Toto kontroverzní dílo patřilo od svého vzniku k pilířům, na nichž stálo myšlení těch, kteří byli obviňováni z antisemitismu. I proto je žádoucí, aby k němu dnešní čtenář měl přístup. Relevantním totiž stále zůstává přinejmenším jako cenný historický dokument.

Protokoly sionských mudrců byly pod názvem Programma zavojevanija mira jevrejami (Program dobytí světa Židy) poprvé vytištěny v roce 1903 v petrohradských novinách Znamja (Prapor), vedených novinářem a později významným členem monarchistického Svazu ruského lidu Pavlem Kruševanem. Nebyly ale kompletní, a tak plná verze musela čekat na své zveřejnění do roku 1905, kdy je do své knihy Velikoje v malom i antichrist kak blizkaja političeskaja vozmožnosť (Velké v malém a antikrist jako blízká politická možnost) zahrnul Sergej Nilus, dodnes populární autor duchovní literatury. Rok nato je vydal i ekonom, publicista a jeden z ideologů Svazu ruského lidu Georgij Butmi pod titulem Vragi roda čelověčeskogo (Nepřátelé lidského rodu). Přesto se zmínka o jejich existenci objevila už dřív, a sice v jednom z dubnových čísel časopisu Novoje vremja (Nová doba) z roku 1902 v článku Zagovory protiv čelověčestva (Spiknutí proti lidstvu) Michaila Meňšikova. Světlo světa tedy Protokoly sionských mudrců spatřily v Rusku, v zemi, která byla v té době jedním z posledních pilířů starého, na křesťanských hodnotách postaveného společenského řádu.

Po revoluci z října 1917, jež vydala největší zemi světa napospas sociálním experimentům pod vedením sovětských bolševiků, jejichž řady byly například podle jednoho z nejvýznamnějších představitelů impéria za posledního cara Mikuláše II. Alexeje Rogoviče nejméně ze tří čtvrtin tvořeny Židy (odtud také pojem židobolševismus), se Protokoly zásluhou ruských emigrantů dostaly do Německa. Tam je v roce 1919 poprvé vydal publicista Ludwig Müller von Hausen. Záhy se začaly masově šířit. V Německu to bylo s výrazným přispěním předního představitele NSDAP Alfreda Rosenberga. Právě ruská emigrace v Německu a rozšíření Protokolů výrazně ovlivnily budoucí osudy této země i celé Evropy. Měly totiž značný vliv na formování nacionálněsocialistického světonázoru, především pokud jde o poměr ke světovému Židovstvu.

Popularita Protokolů se ovšem zdaleka netýkala pouze Německa. V roce 1919 vyšel první anglický překlad, významná pak byla americká edice z následujícího roku čítající díky finanční podpoře ze strany slavného průmyslníka Henryho Forda půl milionu kusů. Za zmínku stojí páté italské vydání z roku 1938 s předmluvou významného tradicionalistického myslitele Julia Evoly, který v ní hájil jejich pravost.

Nejvíce exemplářů Protokolů však dosud vyšlo v arabštině. Není to příliš překvapivé, uvážíme-li, že na Západě se po druhé světové válce staly tabu, zatímco o islámském světě platí pravý opak. Pár příkladů za všechny: V Sýrii vycházejí stále nová a nová vydání s posvěcením státu. Koneckonců dlouholetý ministr obrany za vlády Háfize al-Asada Mustafa Tlass Protokoly sám vydával. Otevřenou podporu státu mají Protokoly i v Íránu. Například v roce 2005 byly exempláře knihy íránskými zástupci distribuovány na knižním veletrhu ve Frankfurtu, což v liberální Evropě vyvolalo velké pozdvižení. V Saúdské Arábii jsou Protokoly pevnou součástí školních osnov a považují se za pravé. Manifest palestinského hnutí Hamás z roku 1988, jenž patří mezi fundamentální dokumenty vymezující jeho světonázor a cíle, se v článku 32 na Protokoly a jejich obsah výslovně odvolává. V mnoha islámských zemích se o nich točí popularizující pořady. Jak vyplývá z uvedených příkladů, popularita Protokolů a přesvědčení o jejich pravosti spojuje jinak znepřátelené a nesmiřitelné proudy uvnitř islámského světa proti domnělému židovskému nebezpečí, které je společné nejen všem muslimům, ale vůbec celému nežidovskému světu.

Oblíbené jsou však i v Jižní Americe a Asii, zvláště v Japonsku. V Evropě v podstatě jen v krajně pravicových kruzích, které se také tu a tam snaží o nová vydání. Kupříkladu v Estonsku byly v roce 1995 z podnětu tamní židovské obce všechny exempláře na základě soudního rozhodnutí zničeny. V Rusku se pod číslem 1496 dostaly do Federálního seznamu extremistických materiálů, takže za jejich šíření hrozí trestní postih. Do seznamu vytvořeného v roce 2007 a od té doby postupně rozšiřovaného byl zanesen rozhodnutím městského soudu v Orenburgu v roce 2010. Protokoly jsou však především mezi konzervativní částí veřejnosti, která je mnohem početnější než na Západě, velice populární a zákaz jejich šíření není dodržován, jak dokazuje i kauza zakázky na duchovní a etickou literaturu pro ruské zastupitelské úřady ze strany ministerstva zahraničí z roku 2011 zahrnující Nilusovo dílo Velikoje v malom, které – jak bylo výše řečeno – Protokoly obsahuje.

I v češtině již několik vydání vyšlo. První překlad ještě za dob rakousko-uherské monarchie pořídil V. Zábranský, který jej připojil k české verzi knihy Židé a judaismus Rogera Gougenota des Mousseaux. Známější je nicméně překlad F. Komrsky z roku 1926 (druhé vydání vyšlo rok nato); reprint vydání prvního vyšel v roce 1996 v nakladatelství Votobia jako příloha ke knize Protokoly sionských mudrců: pravda nebo podvrh? Janusze Tazbira. Komrskův překlad je však zcela nevyhovující; obsahuje mnoho rusismů, místy je až nesrozumitelný a jeho kvalita vůbec je velmi nízká. Jeho výhodou je, že byl pořízen podle Nilusova ruského textu, což neplatí o překladu z angličtiny vydaném v roce 1991 nakladatelstvím Gabriel pod názvem Sionské protokoly: protokoly ze shromáždění sionských mudrců, a koneckonců ani o překladu, který využil Miroslav Dolejší ve svých Knížatech zloby publikovaných pod pseudonymem Robert Helebrandt. Ta v knižní podobě vyšla pouze ve slovenském překladu v nakladatelství Agres v roce 1991. Uvádí se v nich, že bylo využito překladu z německy psaných Pravých protokolů sionských mudrců Ulricha Fleischhauera z roku 1935, zpracovaného podle Nilusova vydání z roku 1911 s využitím francouzského textu Ernesta Jouina a Rogera Lambelina a německého textu Müllera von Hausena a Theodora Fritsche.

Český čtenář tak dosud neměl k dispozici kvalitní překlad, který by vycházel z původního Nilusova textu, jenž je ze všech známých verzí považován za nejautoritativnější. A vzhledem k tomu, že Protokoly jsou u nás v knižní podobě jen těžko dostupné, rozhodli jsme se toto vskutku kontroverzní dílo znovu vydat, a to v novém, moderním překladu. Využili jsme pro něj berlínského vydání Protokolů podle Niluse z roku 1922, jež odpovídá vydání prvnímu; originál je opatřen rozsáhlou předmluvou již zmíněného Rogoviče a neméně objemnou studií Leslie Fryové (vlastním jménem Louisy Chandorové) převzatou z březnového čísla časopisu Le Vieille France z roku 1921, v níž se zabývá pravostí a autorstvím Protokolů. Nový český překlad se drží formy i obsahu původního ruského textu, byť ne otrocky, jako je tomu v případě Komrskova „převodu“, nýbrž s jistou mírou volnosti, aby se co nejlépe vyhovělo potřebám současného čtenáře. Věříme, že se nám tento nelehký úkol podařil.

Knihu si môžete objednať tu: Protokoly sionských mudrců

Nedávno se v německy mluvícím internetovém prostoru objevil otevřený dopis, který vyvolal bouřlivé diskuse nejen v tzv. “spikleneckých” a “protiproudových” kruzích, ale kupodivu i v některých mejnstrýmových médiích a dokonce i u “normálních” lidí.  

Jedná se o dopis Richarda Wilhelma von Neutitscheina, který je v Německu znám jako odborník na problematiku pokračující existence Německé Říše, která, podle některých ústavních právníků a nově také soudního rozhodnutí formálně nepřestala nikdy existovat a spojenci byla německému lidu po válce vnucena jakási paforma státu s názvy Spolková republika Německo a Německá demokratická republika. 

Od tzv. “sjednocení” Německa v 90tých letech minulého století některé národovecké organizace stále marně upozorňují na fakt, že SRN stále, jako snad jediná země na Zeměkouli, nemá ústavu. Právně a fakticky tak tento současný “stát” vlastně neexistuje a veškerá státní moc tak nevychází z lidu, jak je aspoň teoreticky v každé ústavě zaručeno, ale odněkud jinud…

Německá Říše nikdy nebyla zrušena a nikdy nekapitulovala. 7. května 1945 byla podepsána “bezpodmínečná kapitulace” německých ozbrojených složek jednotně nazývaných Wehrmacht. Členové německé vlády byli zatčeni, zabiti či spáchali sebevraždu. Takto se stala Německá říše pro faktický personální nedostatek “jednání neschopnou”. Nikdy však právně, ani fakticky nepřestala existovat. 

Jinak řečeno, v květnu 1949 na jeden děravý koberec někdo hodil koberec jiný.

Richard Willhelm von Neutitschein vedl na toto a další související témata před nedávnem korespondenci s jistým představitelem německé etablované levice, stranou DIE LINKE (obdoba české KSČM).

S Von Neutitscheinovou odpovědí, která jejich korespondenci zakončila, bych Vás rád seznámil. 

Váš

Zvídavý Vincenc

Milý soukmenovče,

že nesdílíte náš pohled na Vaši stranu DieLinke (Levice, německé obdoba KSČM, pozn. ZV) se rozumí samo sebou. Nikdo z nás by ani neočekával, že byste neměl odhodlaně stát na TÉ straně, pro kterou jste se už jednou rozhodl. To očekáváme od našich lidí i my. V našich očích Vás tedy ctí, když věrně stojíte při svém praporu. Tímto jste tedy politický protivník, nikoli však nepřítel. Jako socialista ukazujete charakter a toho si my, jako socialisté, velmi ceníme.

Imponovalo mi, že jste se jako vůbec první představitel Levice věcně a obsahově argumentativně zabýval mými výroky. Jinak totiž přicházejí z Vaší strany natolik stejně otřepané prázdné fráze bez jakékoholi obsahového náznaku argumentace, že se člověk ptá, zda nemá co dočinění s žáky z pomocné školy či alespoň s lidmi zcela neschopnými jakéhokoli politického myšlení a politické diskuse.

A právě potom, co jste napsal a jak jste to napsal ve Vás vidím především soukmenovce (příslušníka stejného kmene, rodu, druhu – pozn. ZV), který stejně jako my vidí v centru každé státní politiky národ a v tomto centru národa pak jako jeho vlastní jádro dělníka, pracující sílu, stejně jako rolnické stavy – živitele našeho národa; tvořitele, kteří jsou nositeli státu.

Toto nejsvatější, co v našem národě máme je třeba za každých okolností a s přibývající intenzitou škrtícího dosahu mezinárodní plutokracie a burzovního kapitalismu chránit.

Jak moc tento dosah finančního materialismu vše lidské, sociální a přirozené v našem národě a ostatních národech světa zredukoval na pouhou peněžní hodnotu se jasně ukazuje na skutečnosti, že se dělník, natož pak sedlák, v denodenním životě jako pojem již vůbec nevyskytuje. Místo toho všudypřítomné zprávy o finančnících, finančnících, finančnících. Když dnešní dítě slyší “Dachs” (vyslovuj “daks”; Německý výraz pro Jezevce, pozn ZV.), tak tím nemyslí naši největší kunovitou šelmu Jezevce, nýbr index frankfurtské burzy “DAX”, který všudypřítomně sžírá mozky těch, kteří jsou tak jak tak nemocní, neb jsou schopni myslet už jen v pojmech peněz.

To byste si také jistě nepřál, aby díky tomu šel náš národ ke dnu nejen sociálně, ale především duchovně. Základní princip nás obou je však od základu rozdílný: Vy jste, pro nás zcela nepochopitelně, internacionální socialisté. A tam, kde je internacionalismus – jak ukazuje globalizace – rozhodujícím mezníkem maximálního kapitalistického “Nového světového řádu” (NWO, pozn. ZV) a kde se vše řídí podle burzovního šachismu mezinárodní finanční elity, se vše sociální zcela podřizuje. My jsme zase socialisté nacionální, kteří přede vším ostatním chtějí uchránit svůj národ a hlavně jeho zájmy chránící “národní stát” právě před tímto dosahem mezinárodního kapitalismu a globálního imperialismu – čili před jakýmsi druhem nadnárodní světovládní diktatury.

Každopádně bychom mohli s nacionálním socialismem odkázat na samotný socialismus, který jako takový kdysi skutečně fungoval – a sice fungoval s neuvěřitelným úspěchem; u nikoli utlačovaného, avšak nanejvýš šťastného národa. Navíc ve vysoce sociálním národním společenství.

Je historickou skutečností: Nacionální socialismus neztroskotal jakožto politický systém. Právě naopak. Byl poražen vojensky. Byl smeten zničující válkou na zakázku mezinárodních velkokapitalistů a mezinárodní finanční elity právě proto, že byl tak úspěšný a protože tento úspěšný model – kdyby jej přijaly za své i ostatní země – by definitivně a navždy porazil světovou vládu mezinárodního finančního kapitálu a burzovní spekulace!

Jen a pouze toto byla příčina Druhé světové války proti Německu a nic jiného.

Poté, co se Adolf Hitler ihned po převzetí moci pustil do osvobození německých dělníků z područí mezinárodního finančního kapitálu a 6ti milionům nezaměstnaných dal práci a plat, začala okamžitě propagandistická válka tzv. ekonomická válka proti nacionálněsocialistickému Německu.

Jen tak naokraj: Říše se oddělila od mezinárodního “zlatého standardu”. Neměla k dispozici dolary, vůdčí měnu jakožto přepočetní jednotku pro mezinárodní obchod. A tak udělala říšská vláda nového německého národního státu něco zcela jiného. Jedinou přepočetní jednotkou již nebyl mezinárodní zlatý standard, nýbrž to, co německý dělník vytvořil jako skutečnou hodnotu.

Příklady

Jelikož nebyly dolary, nutné ke koupi bavlny, vyvinuli němečtí chemici první umělé vláknové kompozity, které se daly příst a ze kterých se potom dalo vyrábět kvalitní oblečení. Samozřejmě opět v německé produkci.

Z nedostatku dolaru nebylo možné koupit kaučuk. A tak němečtí vědci vyvinuli proces umělé výroby kaučuku, který byl u automobilových pneumatik dokonce lepší, než kaučuk přírodní.

Ropa k výrobě benzínu se bez dolaru nedala koupit – proto byla vynalezena metoda syntetické produkce benzínu z domácího černého uhlí – což opět vytvořilo další pracovní místa v dolech a výrobě.

Ropný produkt “živice” určený pro povrch vozovek nebylo možné bez dolaru pořídit, no a tak Dr. Todt vyvinul ke stavbě silnic proces, kdy se pro dálnice na místě slévaly betonové desky – po kterých se v NDR jezdilo částečně ještě na jejím konci.

Tedy všechno z domácích materiálů a navíc ještě tvorba pracovních míst. To jen jako pár příkladů.

Z naprosté nouze byla učiněna ctnost a Německo bylo nezávislé na dolaru. Německý dělník, německý národ již nebylo možné podmanit mezinárodní burzovní spekulací, které, pod převážně židovským vlivem, dominovalo dolarové impérium.

A to není všechno: Německá říše kompletně přeorganizovala svůj zahraniční obchod. A sice na bezprostřední výměnný obchod, zcela mimo (se světovou dominantní měnou dolarem spekulující) newyorskou burzu. Země, jako např. Brazílie dodávaly sladké ovoce výměnou za německé stroje. To všechno za velmi férových podmínek pro tyto státy. Chudé, avšak na přírodní produkty bohaté státy byly nadšeny a mohly se po spolupráci s Německou Říší utlouci.

Doposud to totiž bylo tak, že byli nuceni své produkty zobchodovávat přes dolar, aby, opět jen za dolary, mohly od někoho jiného zase koupit jiné produkty, například stroje. Průmyslové země také musely zobchodovávat své produkty v dolarech, aby se dostaly ke měně a mohly tak nakupovat například přírodní produkty od neprůmyslových chudých států. A tyto chudé země zase – viz výše…

A pořád, pořád, pořád na tom vydělávalo obrovské peníze – bez práce či vytváření pracovních míst – jen a pouze mezinárodní burzovní spekulantstvo (dnes více než kdy před tím), které dolar mělo a má ve své moci. Každý obchod, cokoli kde na světě nějaký dělník vytvořil a tvoří, se obchodovalo a stále obchoduje pouze v dolarech a tyto obchody se realizují přes – což je suchý fakt – téměř zcela Židy kontrolovanou burzu. Tam se dělají skutečné peníze a tam se stává osud a holé přežití masy pracujících národů světa míčkem na hraní pro mezinárodní kliku ledově chladných spekulantů, pro které lidi neznamenají nic, avšak peníze vše.

A pak si přijde nějaký Adolf Hitler se svým nacionálním socialismem a tohle všechno hodí do kamen a učiní tomu pěknou čáru přes rozpočet. Neboť na tomto novém modelu přímého výměnného obchodu, který Německo v té době používalo, burza nevydělávala už ani fenik. Tento obchod se konal zcela mimo burzu. Brazílie, Portugalsko a jiní obchodní partneři dodávali Říši své přírodní produkty, Říše dodávala zase průmyslové produkty. Vše výměnným principem. Chudé země byly nadšeny tímto konceptem. Jestliže před tím musely meziobchodem přes dolar vyprodukovat řeněme 5 tun banánů, aby se takto dostaly k dolaru a mohly si něj koupit nějaký průmyslový produkt, tak nyní obdrželi tento produkt za pět tun banánů v přímém výměnném obchodu. Jak to, že to šlo? No protože už mezi tímto procesem netrčeli burzovní spekulanti, kteří skrze finanční a tržní manipulace peněžní hodnotu zbylých čtyř tun banánů v podstatě směřovali do svých kapes.

Už to chápete?! Věc se má totiž tak: Kdyby se tento ekonomický model nacionálního socialismu, který byl zúčastněnými zeměmi s nadšením vítán, prosadil v celém světě – k čemuž pomalu docházelo – tak potom by byla mezinárodní burza a mezinárodní kapitál vyřízený.

TO a jen a pouze TOTO bylo důvodem pro spojeneckou zničující válku proti Německu!

Snad si doopravdy nemyslíte, že by tito lidé – a i dnes jsou to naprosto titíž lidé – by kdy byť jen hnuli prstem za to, co Vy nazýváte svobodou a demokracií. Tady jde jen a pouze o ekonomické, plutokratické, imperiální a geostrategické zájmy! Každá válka této jako “USrael” trefně nazývané kliky slouží od roku 1945 jen výše popsaným cílům. Každá, každá z jejich válek! Samozřejmě i ta proti Libyi a již brzy proti Sýrii a Íránu.

Příklad postupu proti Libyi by měl těm, kteří to stále ještě nepochopili už konečně a definitivně ukázat jedno: S jak nehoráznou propagandistickou lží, falšováním, překrucováním, madiální manipulací se pracovalo, aby byl Kaddáfí oproti veškeré pravdě presentován jako monstrum, jako lidožroutský démon, jen aby mohla být spuštěna další imperiální loupeživá válka proti této zemi. Stejná hra válečného štvaní skrze inscenované propagandistické lži a manipulace myšlení srkze falšování a překrucování skutečností se nyní odehrává proti Assadovi a Ahmadínežádovi!

A tak hloupý nemůže být snad skutečně nikdo, aby věřil, že tyto lži, za účelem rozpoutání válek byly vynalezeny teprve dnes; aby věřil, že toto vylhané štváčství se špinavou propagandou se týká jenom případu Saddámových zbraní hromadného ničení a dnešní démonizace Kaddáfího, Assada a Ahmadínežáda – ale o Adolfu Hitlerovi vyprávějí ti stejní lidé, s těmi naprosto stejnými úmysly, samozřejmě jenom pravdu a nic než pravdu.

Ne, tak hloupý nemůže být skutečně nikdo, aby paralelně s tímto aktuálním poučením z dnešního dění stále ještě věřil, že o všech jejich ostatních protivnících rozšiřují tito lidé pro dasažení svých cílů lži a nejšpinavější propagandu k rozpoutání války – jen ausgerechnet o Adolfu Hitlerovi vyprávějí určitě jenom čistou pravdu.

Především je něčemu takovému těžko uvěřit, když člověk ví to, co jsem shora vylíčil jako skutečný důvod pro II. světovou válku proti Německu.

Nápadné je už jenom to, že průměrný Němec se nedozví a tím také neví, jak velice nebezpečný byl ekonomický a obchodní model nacionálního socialismu pro mezinárodní burzovní spekulantstvo a mezinárodní finanční elitu. Neb kdyby to věděl, tak by věděl také i skutečný důvod oné, proti Německé Říši vedené pustošivé války. Také by pak rozpoznal celou tu čpějící a vylhanou špinavou propagandu proti Adolfu Hitlerovi a nacionálnímu socialismu jako to, čím tato propaganda skutečně je – a sice omamný prostředek pro médii manipulované masy, aby se odvedla pozornost od pravých důvodů II. světové války proti Německu.

Já vím, že je to těžko pochopitelné zvláště pro někoho, kdo byl část svého života omámen touto psychologicky velmi subtilní a velmi sugestivně pracující převýchovou a naočkován naprosto falešným obrazem o Adolfu Hitlerovi a nacionálním socialismu. Dnes však má člověk bezprostřední možnost tuto špinavou propagandu a neuvěřitelně nehorázné lži studovat: Lži proti Saddámovi, proti Kaddáfímu, proti Assadovi, proti Ahmadínežádovi, proti každému, jehož země má být smetena další válkou. A pak nutně musí každý, kdo ještě disponuje trochou schopnosti k vlastnímu myšlení rozpoznat, že tak, jak se dnes hecuje proti každému, jehož země má být zasažena válkou, že ti stejní lidé naprosto stejně či možná ještě hůře hecovali pomocí lží proti Adolfu Hitlerovi, aby rozpoutali zničující válku proti ekonomicky až příliš úspěšné a zcela nezávislou se stávající Německé Říši.

Ne, opravdu ne: Oni tu špinavou propagandu a lži pro válečné štvaní nevymysleli teprve dnes – oni ji praktikovali tehdy proti Adolfu Hitlerovi a Německé Říši naprosto stejně!

Nevím, jestli jste si někdy poslechl nějaký projev Adolfa Hitlera CELÝ a tedy v celkové souvislosti, abyste si o tom udělal vlastní obrázek. Měl byste to udělat hned. Doporučuji Vám například odpověď Adolfa Hitlera Rooseveltovi ze dne 28. dubna 1939.

Vy, a tím myslím i celou Vaši stranu, jste totiž jinak oprávněně velmi kritičtí k USA, když jde o to uvěřit jejím interpretacím; proč potom tedy pro všechno na světě přijímáte zcela nekriticky, až hladově, obrázek, který Vám USraelská propaganda maluje o Adolfu Hitlerovi a nacionálním socialismu?

Jak jsem řekl: Nevěřte, že USA by pomocí špinavé propagandy lhaly a falšovaly jenom tam, kde se jim to hodí dnes!

Milý soukmenovče XXX, jsem si samozřejmě plně vědom toho, co by to pro Vás v tomto hysterickém ideoklimatu v každém, avšak především v tom duchovně-morálním ohledu bankrotující Spolkové republiky znamelo, kdyby tato korespondence se “zlým pravičákem” vešla ve známost. Samozřejmě bych také mohl říci, že toto neúnosně represivní ideoklima, ve kterém není svobodného slova a otevřená, politicky byť jen trochu “nekorektní” diskuse již prakticky není možná, mají koneckonců na svědomí i “antifašističtí” levičáci se svými holými, argumentačně zcela prázdnými floskulemi a frázemi, kterými štvou proti nám. To však neudělám. Chci Vám říci, že toto psaní zveřejňovat nebudu. Respektive, že jej sice rozšířím, ale jen tak, abyste Vy jako adresát nebyl uveden. Nechci, aby Vám kvůli naší komunikaci vznikly nějaké potíže. Považuji Vás, potom co jste napsal, za čestného a slušného člověka, kterému dobro našeho národa vlastně také leží na srdci, ačkoli Vás, k tomu neoddělitelně patřící, vlast jako taková pravděpodobně bohužel moc nezajímá.

Já jsem však přesvědčen o politickém přírodním zákonu, že čestný a slušný člověk, natož čestný a slušný socialista se dříve nebo později probudí a přidá se k nám.

Na vysvětlenou: Pokud mluvím o “nás”, pak nemám na mysli NPD (obdoba české DSSS, pozn ZV), nemyslím tím vůbec žádnou stranu nebo jinou obdobnou organizaci; aby si teď zase někdo nemyslel, že se musí vydat jít nějakou takovou hledat – myslím tím jen v společném duchu existující svobodné společenství stejného světonázoru svobodných německých lidí. To ostatní přijde až po stále se blížícím zhroucení Spolkové republiky. A pak už nepůjde o žádnou Spolkovou republiku, protože žádná Spolková republika nebude. Namísto ní přijde vlastním národem opět jednání schopná Německá Říše.

S říšským a národuvěrným pozdravem

Richard Wilhelm von Neutitschein

Zdroj: Zvídavý Vincenc

Leonardo da Vinci, štúdia lebky, medzi rokmi 1510 a 1511.

Rasový realizmus je jedným z duchovných základov bieleho nacionalizmu. Rasový realizmus je téza, že rasové odlišnosti sú objektívnymi faktami prírody, ktoré existovali už pred ľudským vedomím, ľudskou spoločnosťou a dokonca samotnou ľudskou rasou – pretože odlišné druhy a poddruhy existovali skôr, než sa objavilo ľudstvo.

Prírodu je potrebné chápať v protiklade ku konvenciám – akými sú ľudské jazyky a zákony – ktoré neexistujú nezávisle od ľudského vedomia a spoločnosti.

Rasové odlišnosti ako objektívne fakty prírody nemožno bezpečne ignorovať. Rovnako nemôžu byť rasové odlišnosti transformované jednoduchou zmenou právnych alebo jazykových konvencií. Konvencie môžu zmeniť rasovú realitu iba vtedy, ak vedú človeka k opatreniam, ktoré zmenia samotnú prírodu. Napríklad v prípade, ak zavedieme eugenické alebo dysgenické stimuly, zmeníme tak gény budúcich generácií.

Opakom rasového realizmu je myšlienka “sociálnej konštrukcie rasy”, ktorá tvrdí, že rasové odlišnosti nie sú objektívnymi faktami, ale skôr zdieľanými spoločenskými konvenciami, ktoré sa môžu meniť čas od času a z miesta na miesto podobne ako jazyky alebo zvyky pri stolovaní.

Idea sociálnej konštrukcie rasy je jedným z intelektuálnych základov rasového egalitarizmu, pretože ak je rasa spoločensky vykonštruovaná, potom to platí i pre rasovú nerovnosť. To nám ponúka možnosť nahradiť rasovú nerovnosť s rovnosťou prostredníctvom jednoduchej zmeny spoločenských konvencií, akými sú zákony a jazyk.

Základ rasového realizmu

Černoška na maľbe pripisovanej Annibalovi Carracimu, cca 80-te roky 16. stor.

Základom rasového realizmu je zmyslová skúsenosť. Rôzne rasy a subrasy vyzerajú odlišne. Rasovo zmiešané deti sa líšia od čistých vzorov. Dokonca rasy, ktoré na prvý pohľad vyzerajú podobne – ako napr. austrálski aborigéni a čierni Afričania – sa pri bližšom skúmaní javia odlišne. Starostlivý pozorovateľ si ich nepomýli. Rasové odlišnosti nie sú iba záležitosťou “farby pleti”, ale tiež morfológie a správania, ktoré možno empiricky pozorovať.[1]

Všimnite si, že netvrdím, že rasový realizmus je založený na vede. Ľudia si boli vedomí rasových odlišností dlho predtým, než vznikla veda. Veda, ktorá vysvetľuje pozorovateľné rasové odlišnosti, prišla až neskôr. Navyše vedecké teórie sú verifikovateľné alebo falzifikovateľné na základe ich schopnosti vysvetliť pozorované rasové odlišnosti. Pozorovateľné rasové odlišnosti sú preto alfou a omegou rasovej vedy. Z toho dôvodu je základom rasového realizmu zmyslová skúsenosť, nie vedecké teoretizovanie.

Je tiež dôležité si uvedomiť, že rasový realizmus je štandardná, rozumná pozícia celého ľudstva. Pozorujeme odlišnosti medzi rasami, subrasami a hybridmi – či už ide o ľudí alebo nie – predtým, než sa naučíme slová, ktorými ich klasifikujeme a predtým, než vytvoríme teórie, ktoré ich vysvetlia.

Spomínam si živo na moju prvú skúsenosť s nebielym: čašníkom v reštauračnom vlakovom vozni. Mal som vtedy 4 alebo 5 rokov. Zaujal ma predovšetkým kontrast medzi farbou jeho zadnej a prednej časti ruky. Keď odišiel, opýtal som sa mojej mami, čo som to vlastne videl a tá mi vysvetlila, že nešlo o belocha, ktorý stmavol, ale o odlišný druh človeka nazývaného “černoch”. Ale odlišnosti som mohol vidieť už predtým, než som sa oboznámil s názvom a vysvetlením. V skutočnosti som žiadal vysvetlenie, pretože som videl odlišnosti. Moja mama a ja sme určite nevykonštruovali odlišnosti, ktoré boli všetkým zrejmé.

Vzhľadom k tomu, že rasový realizmus je štandardnou pozíciou zdravého rozumu, zástancovia sociálneho konštruktivizmu musia pre svoje tvrdenie ponúknuť argumenty. V tejto eseji budem kritizovať štyri argumenty v prospech sociálnej konštrukcie rasy, ktoré charakterizujem nasledovne:

(1) argument zo spoločenskej konštrukcie vo všeobecnosti.
(2) argument z meniacich sa rasových klasifikácii.
(3) argument z kontinua.
(4) argument z mlčania vedy.

Nejde o vyčerpávajúci zoznam, ani sa nejedná o “odborný” prieskum a kritiku.[2] Tieto argumenty som zvolil jednoducho z toho dôvodu, že sa s nimi bežne stretávame v konvenčným online diskusiách. Mojim záverom je, že spoločenská konštrukcia rasy je sama o sebe spoločenským konštruktom odhaľujúcim politickú agendu a mocenské vzťahy, ktoré stoja za sociálnym konštruktivizmom.

1. Spoločenská konštrukcia poznania vo všeobecnosti

Divokí muži a divoké prasatá, ilustrácia z Le Livre et le vraye hystoire du bon roy Alixandre, Francúzsko 1420

Jedným z argumentov pre spoločenskú konštrukciu rasy je jednoduchá dedukcia zo všeobecnej tézy, že “každé poznanie je spoločensky vykonštruované”. Táto filozofická pozícia o vzťahu medzi mysľou a realitou zastáva stanovisko, že neexistuje žiaden správny výklad akéhokoľvek aspektu reality, ale skôr pluralita rovnako platných vysvetlení, ktoré sú podmienené náhodnými okolnosťami odlišných komunít. Napríklad tu máme vedecké vysvetlenie pôvodu druhov a potom biblické. Obe sú produktom odlišných komunít a neexistuje neutrálny postoj alebo kritérium, ktoré nám umožní tvrdiť, že jeden prístup je lepší alebo pravdivejší ako druhý.

Som presvedčený, že tento druh relativizmu je sám o sebe filozoficky nekoherentný.[3]. Zlyháva tiež i ako ospravedlnenie spoločenskej konštrukcie rasy, pretože v istom zmysle dokazuje príliš mnoho. Pokiaľ je všetko sociálnym konštruktom, potom koncepty strácajú všetok prospech. Spoločenská konštrukcia dáva zmysel jedine v prípade, ak je tu protikladný termín, menovite objektívne prírodné fakty.

Ale ak je všetko sociálnym konštruktom, potom si musíme položiť otázku: je sociálny konštrukt rasy viac podobný sociálnemu konštruktu peňazí alebo sociálnemu konštruktu gravitácie? Disponujeme spoločenskou silou zmeniť peniaze, ale nie je v našich silách zmeniť gravitáciu. Filozof, ktorý háji myšlienku gravitácie ako sociálneho konštruktu stále opúšťa prednáškovú miestnosť dverami, skôr než oknom, pretože vie, že ignorovať niektoré sociálne konštrukty je na jeho vlastné riziko.

Sociálny konštruktivista očividne chce, aby rasa skôr pripomínala peniaze než gravitáciu. Avšak pokiaľ je všetko sociálnym konštruktom, potom potrebuje ponúknuť dodatočný argument, aby dokázal, že rasové nerovnosti môžu byť zrušené spoločenským príkazom.

2. Zmena rasových klasifikácií

Jedným z najbežnejších argumentov v prospech sociálnej konštrukcie rasy sú nasledujúce riadky:
(1) Ak by boli rasové odlišnosti skutočné, potom by sa schémy rasovej klasifikácie nemenili v závislosti od času a miesta. [2] Schémy rasovej klasifikácie sa v závislosti od času a miesta líšia. Napríklad ten istý miešanec môže byť na rôznych miestach a v rôznych obdobiach považovaný za čierneho alebo bieleho. [4] Z toho dôvodu nie sú rasové odlišnosti reálne. A keďže rasové odlišnosti môžu byť buď reálne, alebo sociálnym konštruktom, potom musia byť sociálnym konštruktom.

Prvá premisa je jednoducho falošná, pretože opomína rozdiel medzi realitou a názorom. Rasové odlišnosti môžu byť dokonale reálne, ale ľudské názory na rasovú odlišnosť sa môžu značne líšiť. Vzhľadom k tomu, že ľudské bytosti sú omylné tvory, môžeme sa stretnúť z množstvom názorov na jednu alebo tú istú skutočnosť. Ale to neznamená, že fakty sú menej objektívne. Iba to dokazuje, že ľudia často zlyhávajú v tom byť rovnako objektívni ako fakty.

Často citovaný príklad rozdielnych štandardov pre černošstvo nič o rasovej realite nedokazuje. Za prvé, samotná myšlienka kategorizovať rasovo zmiešaných jedincov ako čiernych alebo bielych je jednoducho problematická, pretože sú zmiešaní. Vzhľadom k tomu, že nie sú ani čierni, ani bieli, nás potom nemôže prekvapovať, že ľudia robia rôzne rozhodnutia, keď ich majú klasifikovať. Môže ísť o svojvoľnú spoločenskú konvenciu povedať, že Barack Obama je černoch. Ale objektívnym faktom prírody je, že má bielu matku a čierneho otca, a preto je z polovice biely a z polovice čierny.

3. Rez kontinuom

Ďalší bežný argument za sociálnu konštrukciu rasy, ako i poznania vo všeobecnosti, stojí na rozdiele medzi odlišnosťami v miere a odlišnosťami druhu a je nasledujúci. (1) Ak sú rasové odlišnosti odlišnosťami druhu, potom by tu nemalo byť kontinuum prechodných typov. (2) Existuje tu kontinuum prechodných typov medzi rasami. Preto existuje iba jedna ľudská rasa a rozdiely medzi rasami nie sú založené prírodou, ale sú vykonštruované ľudskými bytosťami. Rozdeľujeme kontinuum. Príroda nás neoddelila do odlišných druhov. [5]

Tento argument má dva hlavné problémy

Prvý predpoklad mi pripadá ako veľmi pochybný: Existencia kontinuity v prírode ešte neznamená, že tu nie sú reálne rozdiely medzi časťami daného spektra. V prípade farieb môže červená prechádzať do oranžovej a odlišné kultúry možno majú odlišné slová pre farby a vytvárajú jemnejšie alebo hrubšie rozdiely medzi nimi. Ale znamená to, že neexistujú reálne, pozorovateľné rozdiely napr. medzi červenou a modrou?

Evolučná teória predpokladá spoločný pôvod a evolučnú kontinuitu všetkého života na zemi. Znamená to snáď, že kvôli tejto kontinuite tu nie sú reálne odlišnosti medzi cicavcami a vtákmi alebo vtákmi a plazmi či hlístami a ľudskými bytosťami? Je odlišnosť medzi dinosaurami a ľuďmi iba “sociálny konštrukt”? Znamená to, že dinosaury neexistovali predtým, než ich ľudské bytosti “sociálne vykonštruovali”?

Ak je rasa sociálny konštrukt, nie je potom i ľudská rasa ako celok iba “sociálny konštrukt”? Čo je potom spoločnosť? Čím konkrétne bola spoločnosť vytvorená pred sociálnou konštrukciou ľudskej rasy? Pokiaľ je spoločnosť sociálny konštrukt, nedostávame sa potom do nekonečného regresu (spoločnosť je sociálny konštrukt sociálneho konštruktu sociálneho konštruktu…)? Alebo žeby spoločnosť nebola sociálny konštrukt? Je iba faktom prírody? Je tu vôbec? Potom prečo nemôžu byť ostatné veci faktami prírody, podobne ako ľudské bytosti a dinosaury?

Druhá premisa je tiež problematická. Antropológovia tvrdia, že všetky ľudské rasy pochádzajú zo spoločného predka. Ale v rôznych časových obdobiach sa 5 odlišných ľudských rás – kaukazoidná, mongoloidná, kongoidná, kapoidná a australoidná – rozvetvili a odlíšili nielen od svojho spoločného predka, ale i navzájom. Po vývoji v izolácii behom určitého časového obdobia, kedy získali svoje špecifické znaky, tieto rasy prišli do kontaktu a vytvorili rasovo zmiešané populácie.[6] Ale existencia rasovo zmiešaných jednotlivcov nezničí reálny rozdiel medzi rasami, podobne ako existencia zelenej farby nevyvracia existenciu modrej a žltej. [7]

4. Mlčanie vedy

Ďalším bežným tvrdením sociálnych konštruktivistov je tvrdenie, že veda neposkytuje dostatočnú podporu pre myšlienku reálnych rasových rozdielov, a preto je sociálny konštruktivizmus pravdivý. Tento argument znie nasledovne. (1) Ak sú tu reálne rasové odlišnosti, potom ich veda vysvetlí. [2] Veda nevysvetlila rasové odlišnosti. Z toho dôvodu tu nie sú žiadne reálne rasové odlišnosti. Keďže rasové odlišnosti sú buď reálne, alebo vykonštruované, rasa musí byť sociálny konštrukt.

Tento argument má 4 vážne problémy.

Za prvé, rasový realizmus je založený na pozorovaní rasových odlišností, nie na vedeckých teóriách rasy. Ľudské bytosti vnímali rasové odlišnosti dávno pred vznikom vedy a vnímame ich stále, dokonca i tí z nás, ktorí nemajú žiadnu skúsenosť s rasovou vedou (ako je tomu v prípade väčšiny sociálnych konštruktivistov). Preto je prvá premisa jednoducho falošná: realita rasy nezávisí na úspechu alebo neúspechu vedeckých teórií o rase. Teórie môžu napredovať a upadať, ale pozorovateľné rozdiely zostávajú.

A pokiaľ ide o druhú premisu: vedci majú iný názor. [8] Môžeme určiť rasu jednotlivca z morfologickej alebo genetickej analýzy jednej kosti alebo prameňa vlasov.

Samozrejme, že sociálnym konštruktivistom nie je úplne jasné, čo presne predstavuje zlyhanie vedy v prípade vysvetlenia rasy, ale vo všeobecnosti naznačujú, že vede sa buď (1) nepodarilo prísť s jediným rozlišovacím znakom, ktorý by sa týkal všetkých príslušníkov danej rasy a nevzťahoval sa už na ostatné,[9], alebo [2] že žiadna takáto teória nezískala univerzálnu akceptáciu.

Avšak požiadavka jediného základného rozlišovacieho znaku pre každú rasu je svojvoľná. Príroda nemusí byť v súlade s našimi požiadavkami. A skutočnosť, že teória nezískala univerzálnu akceptáciu nemá čo robiť s jej pravdivosťou vzhľadom na variabilitu a omylnosť ľudských názorov. Úprimne povedané, verím, že väčšina sociálnych konštruktivistov je intelektuálne nečestná. Z toho dôvodu žiadna teória objektívnych rasových odlišností nikdy nezíska univerzálny súhlas – nezávisle od toho, ako dobre môže byť podložená.

Ďalší problém s týmto argumentom je, že prehliada skutočnosť, že veda je proces, ktorý sa vyvíja v priebehu času. Čiže i v prípade, ak by druhá premisa bola pravdivá, tak tento záver z nej nevyplýva, pretože veda možno ešte neprišla so správnym vysvetlením. Ešte počkajme.

Konečným problémom s týmto argumentom je predpoklad, že voči absencii vedeckého vysvetlenia rasy je jedinou alternatívou sociálny konštruktivizmus. V skutočnosti je tu východiskovou pozíciou práve rasový realizmus založený na empirickom pozorovaní, ktorý nie je vôbec závislý na vedeckom vysvetlení.

Sociálny konštruktivizmus ako sociálny konštrukt

Sociálni konštruktivisti zvyčajne neobmedzujú svoje tézy iba na rasu. Mnohí z nich tvrdia, že všetko poznanie je sociálnym konštruktom, alebo dokonca, že i samotná realita je iba sociálny konštrukt. V takom prípade je správne sa spýtať: Je sociálny konštruktivizmus sám o sebe sociálnym konštruktom? Ak je sociálny konštruktivizmus sociálnym konštruktom, vyplývajú nám z toho 3 dôležité dôsledky:

1.Podobne ako všetky ostatné spoločenské konštrukty, i sociálny konštruktivizmus je produktom unikátneho súboru historicky podmienených okolností.

2. Vzhľadom k tomu, že každá spoločnosť je rozdelená medzi vládnucich a ovládaných, každý sociálny konštrukt bude poznačený agendou tých, ktorí majú moc.

3. Ak je sociálny konštruktivizmus sociálnym konštruktom – a nie prírodným faktom – potom nie je jeho akceptácia alebo odmietnutie založené na rozume a prírode, ale na spoločenských stimuloch: morálnom a politickom záväzku pravých veriacich a vymývaní mozgu, chamtivosti a strachu u ostatných.

Sociálny konštruktivizmus má dlhý filozofický rodokmeň a v súčasnosti funguje ako metafyzický postulát projektov rovnostárskeho sociálneho inžinierstva zameraných na vyrovnanie rás prostredníctvom prevratu v európsky definovaných a dominantných spoločnostiach. Samozrejme, že táto revolúcia nemôže vyprodukovať rasovú rovnosť, ale môže vytvoriť novú rasovú hierarchiu, v ktorej budú Európania v postavení podriadených. Sociálny konštruktivizmus tak slúži záujmom novovznikajúcej spoločenskej elity: aliancii vykorenených plutokratov, nebielych, sexuálnych menšín a ďalších outsiderov, ktorej nadriadeným a vedúcim partnerom je organizovaná židovská komunita. Preto je sociálny konštruktivizmus elementom toho, čo Kevin MacDonald nazýva “kultúra kritiky”: kritiky a zvrhnutia európskej civilizácie intelektuálnymi hnutiami inšpirovanými a ovládanými Židmi, akými sú napr. marxizmus, psychoanalýza, Frankfurtská škola, feminizmus, dekonštrukcionizmus a väčšina foriem postmodernizmu. [10]

Tieto hnutia sa vyznačujú pseudovedou, tmárstvom a hlúpou etno-politickou obhajobou. Svoj vplyv nedosiahli prostredníctvom rozumu a vedy, ale skrz podvracanie vzdelávacích, kultúrných a politických inštitúcií európskych spoločností. Zvečňujú svoj vplyv prostredníctvom indoktrinácie citlivých a potláčaní disentu.

Z toho dôvodu nemôže byť sociálny konštruktivizmus porazený iba kritikou jeho ohromne slabých argumentov, ktoré sú z veľkej časti iba nástrojom nesmelého a cynického podvodu. Ak odrežete jeden argument, našej hydre narastie ďalší.

Namiesto toho musí byť sociálny konštruktivizmus porazený jeho vlastnými podmienkami: zmenou spoločenských podmienok, ktoré umožnili jeho vzostup, zmenou tých, ktorí vládnu tejto spoločnosti, oslabením a umlčaním jeho obhajcov rovnako ako ozbrojujú a umlčiavajú oni svojich kritikov. Stručne povedané, sociálny konštruktivizmus musí byť spoločensky dekonštruovaný a nahradený novou kultúrnou a politickou hegemóniou, ktorá bude v súlade s rozumom, realitou a belošskými záujmami. A toto môžeme uskutočniť s dobrým svedomím, pretože sociálny konštruktivizmus nie je ničím viac, než len falošnou a deštruktívnou ideológiou.

Rasový realizmus je východisková pozícia zdravého rozumu. Navyše je podporený tou najlepšou biologickou vedou. Neexistuje žiadne skutočne dobré zdôvodnenie pre sociálnu konštrukciu rasy. Bolo by pravdivejším povedať, že spoločnosť je rasový konštrukt, to znamená, že spoločnosť je výtvorom ľudských bytostí, ktoré existujú ako súčasť prírody a ktorých biologické znaky sú formované a obmedzované spoločnosťou a kultúrou. Ale len čo bola zavedená spoločnosť, spoločenské konvencie formovali rasu zavedením eugenických a dysgenických rozmnožovacích stimulov alebo jednoduchým vyhladením celých skupín. Príroda predchádza kultúre, ale len čo kultúra začne existovať, vráti jej to naspäť a modifikuje ju. [11] Iba v tomto špecifickom zmysle môžeme povedať, že je rasa (z časti) sociálny “konštrukt”, aj keď by bolo najlepšie zavádzajúci jazyk konštrukcie úplne vynechať.

Poznámky

1. Výbornou učebnicou o rase rozlíšenej z hľadiska pozorovateľných, morfologických znakov, ktorá do dnešných dní zostáva platnou, je kniha od Carletona S. Coona, Súčasné rasy človeka (New York: Random House, 1965). Kniha je obzvlášť cenná pre množstvo jej fotografií ilustrujúcich typické rasové, subrasové a hybridné typy.

2. Pre obsiahlejšiu štúdiu v prospech rasového realizmu a proti spoločenskému konštruktivizmu, pozri Richarda McCullocha: Rasa: Realita a popretie,”The Occidental Quarterly”, vol. 2, no. 4 (Winter 2002–2003): 5–26, http://toqonline.com/archives/v2n4/TOQv2n4McCulloch.pdf

3. Pozri knihu “Strach z poznania: Proti relativizmu a konštruktivizmu” od Paula Boghossiana (Oxford: Clarendon, 2007).

4. Ta-Nehisi Coates, “Čo máme na mysli, keď povieme, že rasa je sociálny konštrukt,”The Atlantic, 15.máj, 2013, http://www.theatlantic.com/national/archive/2013/05/what-we-mean-when-we-say-race-is-a-social-construct/275872/

5. Zásadný predpoklad tohto argumentu znie, že k tomu, aby sme pravdivo spoznali objektívnu realitu, musí byť myseľ pasívna a realita sa do nej musí jednoducho vpísať. Čiže v prípade, ak je myseľ nejakým spôsobom aktívna v procese získavania poznania, už dlhšie nepoznáme objektívnu realitu, ale iba ľudské konštrukty. Ayn Randová nám ponúka k tomuto argumentu dôkaz sporom (reductio ad absurdum), hoci ho mylne aplikuje na Kanta: “Kantov argument je v podstate nasledujúci: človek je obmedzený vedomím špecifickej povahy, ktorá vníma špecifické prostriedky, ale už nie ďalšie, a preto jeho vedomie nie je platné, človek je slepý, pretože má oči – hluchý, pretože má uši – oklamaný, pretože má myseľ – a veci, ktoré vníma neexistujú, pretože ich vníma (Ayn Randová, “For the New Intellectual,” v For the New Intellectual: Filozofia Ayn Randovej (New York: Random House, 1961), s. 33.

6. Pre prístupný sumár o rasovej evolúcii, ktorá zostáva dodnes platnou pozri knihu Carletona S. Coona, Pôvod rás (New York: Knopf, 1962). Pozri tiež Coonovu knihu Súčasné rasy človeka.

7. John R. Baker potvrdil túto pointu v jeho knihe Rasa (New York: Oxford University Press, 1974), s. 100.

8. Pre jednoduché a presvedčivé zhrnutie rasovej vedy pozri knihu Rasa, evolúcia a správanie: Historická perspektíva života od J.P. Rushtona (Port Huron, Michigan: Charles Darwin Research Institute, 2000).

9. Pozri knihu Josepha L. Gravesa, Jr, “Biologický prípad proti rase”, American Outlook, Spring 2002, s. 31.

10. Kevin MacDonald, Kultúra kritiky: Evolučná analýza židovského zapojenia do intelektuálnych a politických hnutí v 20.storočí (Westport, Conn.: Praeger, 1998).

11. Pre nedávny a presvedčivý sumár genetickej a kultúrnej ko-evolúcie pozri knihu 10 000 rokov explózie: Ako civilizácia urýchlila ľudskú evolúciu od Gregoryho Cochrana a Henryho Harpendinga (New York: Basic Books, 2009).

autor: Greg Johnson
preklad: Aman, protiprudu.org

Hitlerova revolúcia, kapitola 5.3 – Poslanie Ríše – Negatívny nacionalizmus

Germánski dobrovoľníci často vnímali voči sebe určitý odstup krajanov – vďaka pretrvávajúcej rozpoltenosti populácie okupovaných krajín voči Nemecku. Tradičné medzinárodné súperenie, bombardovanie protinemeckou propagandou v predvojnovej tlači, nedôvera k Hitlerovým motívom a nemecká invázia v roku 1940, to všetko stálo proti jednotnej Európe. Ďalšia prekážka spolupráce a dobrej vôle pramenila ironicky zo samotnej Ríše. Pri svojej veľkosti a výkonnosti bolo nemysliteľné, aby Nemci nemali veľký vplyv na európske záležitosti. Prominentní nacionalisti v krajine verili, že majú právo podriadiť záujmy susedných štátov tým nemeckým.

V júni 1940 predložila nemecká vláda návrhy na reštruktualizáciu európskeho obchodu. Funk predniesol svoje návrhy členom plánovacej komisie: “Nemecko má teraz dostatok sily realizovať a reorganizovať hospodárstvo celej Európy podľa svojich požiadaviek. Politická vôľa k využitiu tejto sily je naporúdzi. Z toho teda vyplýva, že ostatné krajiny musia stáť s nami v jednej línii. Hospodárstvo ostatných európskych krajín nám musí ísť v ústrety.” Zahraniční pozorovatelia si mohli vypočuť Funkove vyjadrenie v júlovom prejave: “Obchodné styky v budúcom mierovom období musia zaručiť Veľkonemeckej Ríši maximálnu hospodársku bezpečnosť, a nemeckému národu maximum spotrebného tovaru pre pozdvihnutie národného hospodárstva. Európsky obchod musí byť v súlade s týmto cieľom.” [68]

Obr.: Nemecký minister hospodárstva Walter Funk s Hitlerom. Spočiatku jednostranná Funkova politika si znepriatelila Európanov v okupovaných krajinách. Vľavo salutuje Heinz Guderian. Napravo stojí Wilhelm Keitel.

Na základe štúdie pruského právnika Carla Schmitta z roku 1939 navrhli národno-socialistickí predstavitelia poskytnúť suverenitu iba krajinám, obývaným “etnicky hodnotnými národmi.” Nemecký komisár pre Holandsko Seyss-Inquart zastával práve takýto postoj. Stranícki fanatici ho považovali za lepšiu voľbu na miesto ministra zahraničia, ako pragmatického a konštruktívneho Ribbentropa. Vo svojej eseji “Európsky poriadok” Seyss-Inquart písal o “prirodzenom poradí, podľa ktorého má každý národ svoje miesto v spoločnosti podľa svojich hospodárskych schopností, biologickej vitality, bojovej sily a kultúrnych hodnôt.” Vyzýval Európanov, aby “uznali Ríšu za hlavnú silu, prostredníctvom ktorej môžu najlepšie realizovať svoje vlastné sily.” Dodal, že Nemecko “vďaka vynikajúcim výkonom má najvyššiu zodpovednosť za všetkých,” ktorí tvoria európsku civilizáciu a “ktorá bola formovaná pracovitosťou nordickej rasy.” [69]

Takéto jednostranné návrhy týkajúce sa povojnovej Európy vydesili Ribbentropa. Vo svojom memorande varoval pred strachom nemeckých spojencov z toho, že po vojne Nemecko uvalí regulácie na každú krajinu. Neutráli sa obávajú nemeckej anexie. [70] Myšlienka radenia európskych národov podľa ich hodnoty, rasového, alebo etnického dedičstva hrozila vytváraním rozporov, ktorým sa Hitler už skôr snažil predísť v Nemecku pri boji proti rasovým teoretikom strany.

Obzvlášť bola táto nemecká nadradenosť viditeľná na nižších úrovniach štátnej správy na okupovaných územiach. Napríklad Ľvov bolo poľsko-ukrajinské mesto, ktoré nemecká armáda vyrvala z rúk sovietov v júni 1941. Následne sa dostalo pod civilnú jurisdikciu Ríše. Miestny etnický Nemec spomínal: “Oddelenia pre cestujúcich v dopravných prostriedkoch boli v strede predelené širokým koženým potrubím. Nápis v prednej časti oznamoval: ‘Len pre Nemcov a ich spojencov – Talianov, Maďarov, Slovákov a Rumunov’. Bolo hanebné pozerať sa, ako sa ľudia tlačia v preplnenej zadnej sekcii, zatiaľ čo vpredu sedeli možno dvaja ľudia a za vodičom stáli na plošine jeden alebo dvaja policajti.” [71]

Aj keď sa Hitler rozhodol postupne prepustiť všetkých poľských vojnových zajatcov, nemecké orgány odradzovali od vzájomného bratríčkovania. V správe z roku 1939 vyčítalo SD príslušníkom ozbrojených síl “veľmi rozšírené sympatie” voči Poliakom, a najmä bývalým rakúskym dôstojníkom ich “úctivé postoje.” Nemecké vojenské veliteľstvo potom nariadilo, že Poliaci musia odstúpiť z chodníka, keď prechádzajú nemeckí vojaci a sňať si klobúk, keď prechádza nemecký dôstojník. Avšak len málo z okupačných vojakov si vymáhalo tieto netaktné obmedzenia. [72] Na západe Hitler zadržiaval 65 000 valónskych vojnových zajatcov, zatiaľ čo všetkých flámskych zajatcov prepustil domov. Nemecko ďalej držalo v zajatí 1,5 milióna francúzskych vojakov.

Vojna vyžadovala, aby Nemecko upustilo od tejto kontraproduktívnej politiky. Dezorganizovaný zbrojný priemysel Ríše zaznamenal počas roka 1941 pokles vo výrobe. Výroba húfnic, delostreleckých nábojov a streliva do ručných zbraní zaznamenala značné zníženie počas februára až decembra. Továrne nedokázali držať krok vo výrobe munície, s obrovskou spotrebou v ruskom ťažení. Pred ústupom Červenej armády na východ sovieti rozobrali a evakuovali 1 360 priemyselných závodov. Demolačné čaty zničili ostatné zariadenia, vrátane 95 % ukrajinských energetických diel, plus sýpky, sklady, rafinérie, mosty a strojné zariadenie. Nemci boli schopní čiastočne obnoviť hospodárstvo za značných nákladov, investovali omnoho viac do rekonštrukcie, než boli schopní získať na surovinách a prebytkoch obilia. Tieto okolnosti boli ťažkým bremenom na nemeckých pleciach. [73]

V septembri 1944 pracovalo v Ríši 7,5 milióna zahraničných robotníkov. V tom boli zahrnutí vojnoví zajatci, dobrovoľníci a nakoniec tí, ktorí na ktorých urobila dojem práca v Ríši. Európania zo severnej a západnej Európy dostávali rovnaký plat, dovolenku a zdravotnú starostlivosť, ako nemeckí robotníci. Východoeurópania trpeli zlým zaobchádzaním. Fritz Sauckel, ktorý mal na starosti mobilizáciu robotníkov, uviedol v decembri 1942: “Bičovaní, podvyživení a zastrašovaní robotníci z východu budú pre nemeckú ekonomiku viac záťažou, ako prínosom.” V ten istý mesiac vydal Himmler dekrét, podľa ktorého sa stalo zneužívanie zahraničných robotníkov trestným činom. Až keď sa vojenská situácia zhoršila, zlepšili sa podmienky pre ruských a ukrajinských robotníkov. [74]

Poliakom sa darilo lepšie, predovšetkým vzhľadom na prínos poľského priemyslu pre vojnové hospodárstvo. Slušné zaobchádzanie so zahraničnými pracovníkmi, plus reorganizácia celého zbrojného priemyslu, viedli k dramatickému nárastu výkonnosti. V období medzi decembrom 1941 a júnom 1944 sa zbrojárska výroba zvýšila o 230 %, pričom potreba pracovnej sily v odvetví narástla iba o 28 %. V roku 1944 nemecký priemysel produkoval dostatok munície na plné vybavenie 225 pechotných a 45 tankových divízií. Nemecké továrne vyrábali 88 % zbraní. [75] Jednotná Európa, založená na dobrej vôli a rovnom postavení všetkých krajín, bola teraz nevyhnutnosťou.

Obr.: Poliaci sa sťahovali do Nemecka, kde nachádzali prácu v poľnohospodárstve, alebo zbrojnom priemysle. Stravné dávky a ubytovanie pre takzvaných “Ostarbeiter” (pracovníci z východu) bolo často horšie než pre robotníkov zo západnej Európy

Hitler v sebe prechovával výhrady k reštruktualizácii Európy, pri ktorej by boli všetky národy na jednej úrovni. Nedôveroval svojim spojencom. Nemecká rozviedka hlásila, že po nemeckých porážkach v roku 1943 Rumunsko, Maďarsko, Fínsko a Bulharsko nenápadne kontaktovali Londýn a Washington v snahe o uzatvorenie separátneho mieru. Spojenci ich informovali, že do jednaní musí byť zapojený aj Sovietsky zväz, čo viedlo nemecké satelity k ukončeniu vyjednávaní. Vodca nebol o nič menej opatrný voči Philippe Pétainovi, prezidentovi neobsadeného “Vichystického” Francúzska, ktorý nepreukazoval žiadne sympatie ku nemeckým zámerom.

Hitler obmedzil nábor do Légie francúzskych dobrovoľníkov na 15 000 mužov, aj keď bol dostatok dobrovoľníkov aj na štvornásobok tohto čísla. Súčasný historik Franz Seidler poukázal: “Hitler sa bál straty slobody pri rozhodovaní o regulácii povojnovej Európy, ak by prijal zahraničnú pomoc.” [76] Keď valónsky dôstojník Légie Degrelle mal prejav k belgickým robotníkom v berlínskom Sportspalast v januári 1943, dostalo sa mu ovácií od publika … a totálneho ignorovania v nemeckých médiách. Francúzsky politik Laval rozpoznal, že nemecká politika marí zbližovanie, ktoré podporovalo mnoho jeho krajanov. Hitlerovi povedal: “Chcete vyhrať vojnu, aby ste vytvorili Európu. Musíte vytvoriť Európu, aby ste vyhral vojnu.” [77]

V dobe, keď v Berlíne vystupoval Degrelle, nemecké ozbrojené sily so svojimi spojencami už strácali pôdu pod nohami vo vyhladzovacej vojne proti Rusku, Veľkej Británii a Spojeným štátom. Stále viac Nemcov videlo potrebu pomoci zo zahraničia. K tomu bolo potrebné prehodnotiť postoj Ríše ku kontinentu. Vo februári 1943 predložil poradca pre zahraničnú politiku Dr. Kolb návrhy na multilaterálnu spoluprácu. Odporúčal, aby zmluvy boli uzatvárané na základe úplnej rovnosti signatárov. Národy by sa mali tešiť parite v európskom spoločenstve, bez ohľadu na formu ich vlády. Kolbov plán vyžadoval od Nemecka, aby sa vzdalo hegemónie nad kontinentom. [78]

V septembri 1943 vedúci plánovacej komisie ministerstva zbrojenia bez obalu uviedol v memorande, že Ríša improvizovane vykorisťuje okupované územia. Výsledkom bola “nevôľa medzi jednotlivými prvkami spoločnosti majúcich dobrú vôľu, rastúca nenávisť medzi nepriateľskými vrstvami obyvateľstva, pasívny odpor a sabotáže.” [79] Nemecký diplomat Cecil von Renthe-Fink hlásil Ribbentropovi 9. septembra: “Je zrejmé, že nálada v Európe sa istú dobu zhoršuje, a že hnutia odporu rýchlo rastú. Tento vývoj môže mať katastrofálne následky na vôľu európskych národov poskytnúť svoje zdroje pre naše víťazstvo.” [79]

Renthe-Fink považoval za jeden z najhorších nedostatkov skutočnosť, že “na rozdiel od toho, čo občas uvádzame v ekonomickej oblasti, doteraz sme sa vyhýbali hovoriť niečo konkrétnejšie o našich zámeroch. To vzbudzuje dojem, že si chceme ponechať voľné ruky pre realizáciu našich vlastných politických plánov po vojne.” [80] Počas prednášky o nebezpečenstve komunizmu Degrelle vyjadril paneurópske obavy, keď na mikrofón povedal, že dobrovoľníci dobre chápu, proti čomu bojujú, ale nevedia nič o tom, za čo bojujú.

Nemecká okupačná politika na bývalých sovietskych územiach bola kontraproduktívna. S vedomím historickej hrozby, ktorou východné národy vždy boli – ako napríklad Mongoli – Hitler dával prednosť ponechať ich politicky impotentnými. Počas vojenskej konferencie v júni 1943 uviedol: “Na východe nemôže byť naším cieľom vytvorenie nezávislých, autonómnych štátov.” [81] V apríli 1942 súkromne poznamenal: “Pre ovládnutie národov na územiach, ktoré sme obsadili na východ od Ríše, musí byť základným princípom zachovanie individuálnej slobody tak, ako je to len možné a vyhnúť sa organizovanej štátnej forme. Týmto spôsobom udržíme národy v tak obmedzenom civilizačnom štandarde, ako je to len možné.” [82]

Völkischer Beobachter odzrkadľoval toto opovrhovanie Rusmi v nasledujúcom popise skupiny sovietskych zajatcov, ktorý bol zverejnený vo vydaní z júla 1942: “Všetci to poznáme z filmových týždenníkov; zablatené, kožnaté tváre s apatickým, kradmým, zvieracím pohľadom a unavenými, mechanickými pohybmi; šedá, monotónna, bezmenná masa, stádo v pravom zmysle slova.” [83]

Tisíce Rusov dezertovalo k útočníkovi, často uvádzali ako dôvod, že Stalin popravil niekoho v ich rodine. [84] V júli 1941 z 12 000 členov sovietskej 229. streleckej divízie 8 000 zmenilo stranu. V septembri prebehlo 11 000 mužov patriacich k 255., 270. a 275. streleckej divízii. [85] Dezercie ďalej trápili Červenú armádu. Iba v máji 1942 prebehlo k Nemcom 10 962 sovietskych vojakov. V júni ich nasledovalo ďalších 9136 a v júli 5 453. Nemci v auguste napočítali 15 011 dezertérov z Červenej armády. [86]

Obr.: Vojaci Červenej armády v zajatí. Označení Stalinom za dezertérov, mnoho z nich nemalo na výber a kolaborovalo s nepriateľom. Viac ako milión Rusov vstúpilo do nemeckej služby počas vojny

V nemeckých ozbrojených silách slúžilo v máji 1943 90 ruských práporov, 140 nezávislých streleckých rôt, 90 práporov pozostávajúcich z neruských jednotiek ako Gruzínci a Tatári, plus ďalších viac ako 400 000 mužov neozbrojenej podpory. [87] Kozácka divízia a niekoľko plukov dopĺňalo túto vojenskú silu. Najmenej 500 000 bývalých sovietov bojovalo v tom roku na nemeckej strane [88] a kozáci boli obzvlášť účinní v boji proti komunistickým partizánom. Hitler bol spočiatku šokovaný počtom ruských jednotiek v nemeckých ozbrojených silách a vo februári 1942 zakázal ich ďalšie rozširovanie. Čoskoro jeho odpor upadol vďaka úspechom týchto jednotiek.

Od začiatku sovietsko-nemeckej vojny opakovane informovali zajatí ruskí dôstojníci, že zriadenie a formálne uznanie ruského národného štátu s vlastnou osloboditeľskou armádou je nevyhnutné k zvrhnutiu Stalinovho režimu. Tvrdili to bývalí velitelia 3. gardovej armády, 5., 12., 19., a 22. armády a viac ako tucet ďalších generálov. Nemecký diplomat Hilger sa rozprával s troma prominentnými ruskými väzňami v auguste 1942: boli to generál Andrej Vlasov, plukovník Vladimír Sojerski, a plukovný komisár Jozef Kerness. Vlasov povedal Hilgerovi: “Sovietskej vládnej propagande sa podarilo presvedčiť každého Rusa, že Nemecko chce zničiť existenciu Ruska ako nezávislého štátu. … Odpor ruského ľudu môže byť zlomený, iba ak sa preukáže, že Nemecko nesleduje žiaden takýto cieľ, ale je navyše ochotné garantovať Rusku a Ukrajine … nezávislú existenciu.” [89]

Hilger zaznamenal vyjadrenie plukovníka Sojerskeho: “Stalin je považovaný za zodpovedného za sústavný rad porážok, stratil všetku popularitu v armáde. Sovietsky režim bol vždy nenávidený širokými vrstvami obyvateľstva.” Sojerski sa tiež domnieval, že verejné definovanie nemeckých vojenských cieľov priaznivých pre Rusko by viedlo k “okamžitému kolapsu” Červenej armády a národného odporu.

V tejto fáze sa Hitler, jeho vplyvný pobočník Martin Bormann a ríšsky komisár pre Ukrajinu Erich Koch stavali proti povojnovej ruskej autonómii. Taliansky maršál Giovanni Messe poznamenal: “Nemecko nechápe, ako prebudiť sympatie a ochotu k spolupráci medzi obyvateľstvom okupovaných území.” [90] Hitlerova nedôvera k zmluvným partnerom Nemecka a východným národom bránila racionálnej európskej politike.

Počas väčšiny vojny nemecká propaganda hanobila vlády nepriateľských krajín, zatiaľ čo civilné obyvateľstvo a vojenský personál popisovala ako slušný, ale podvedený bezohľadnými vodcami. Ríšske média revidovali tento obozretný postup v prípade vojny na východe. Keď Nemci zaútočili na ZSSR, sovietska tajná polícia GPU začala likvidovať politických väzňov vo východnom Poľsku a v pobaltských štátoch. Nemci objavili viac ako 4 000 obetí vo Ľvove, v Lucku 1 500, v Dubne 500. V záveroch z oficiálneho nemeckého vyšetrovania Dr. Philipp Schneider napísal: “Bez akýchkoľvek pochýb boli zavraždení pred svojou smrťou mučení sadistickým spôsobom. Na tento účel boli vystavané špeciálne mučiarne.” [91]

Pozdĺž ústupových trás GPU a Červená armáda zanechávali zmrzačené telá nemeckých zajatcov, zastrelených, alebo umučených na smrť. Cieľom bolo vyvolať odvetné opatrenia proti vzdávajúcim sa Rusom, čím by zabránili dezerciám. Vo väzení v Tarnopole našli nemeckí vojaci jedného z chýbajúcej posádky bombardéra s vylúpnutými očami, odrezaným jazykom, ušami a nosom, a stiahnutou kožou z rúk a nôh. To bolo obľúbené mučenie GPU, ktorému predchádzalo ponáranie mužských orgánov do vriacej vody.

V priebehu januára 1942 vylodila sovietska čiernomorská flotila ruskú námornú pechotu pozdĺž Nemcami okupovanej časti krymského pobrežia v blízkosti Odesy. Ženista nemeckej pechotnej divízie na to spomína takto: “Mnoho domov pozdĺž pláže slúžilo ako nemocnice, alebo zberné miesta pre ranených. Rusi vstúpili, zabili ošetrovateľov a lekárov, znásilnili zdravotné sestry a ženský personál. Potom hodili ženy do ľadových vôd prístavu. Zastrelili ranených a chorých vojakov, alebo ich vytiahli na ulicu a polievali ich ľadovou vodou, aby tam zmrzli.” [92]

Nemecká tlač opisovala agentov GPU a sovietskych vojakov páchajúcich zverstvá ako Untermenschen. Výraz doslovne znamená “nízki ľudia”, ale historici to často interpretujú v zmysle podľudia, alebo rasovo menejcenní ľudia. V skutočnosti odkazuje na skazenosť individuálnej mysle a ducha, víťazstvo skazenosti nad čistými kvalitami civilizovaného človeka. Za sovietskymi líniami, vďaka Stalinovým represívnym orgánom a ruským komunistom, sa toto slovo viacmenej začalo spájať s východnými národmi vo všeobecnosti.

Obr.: Ukoristený ruský tank KV-2 na prehliadke v Berlíne 8. mája 1942 pri propagácii otvorenia výstavy “Sovietsky raj” v Lustgartene. Výstava zobrazovala sociálnu úbohosť a komunistický útlak v ZSSR.

Melitta Wiedemannová, editorka diplomatického časopisu Die Aktion, vyjadrila svoje sklamanie nad nemeckou propagandou a zahraničnou politikou, pociťovaným medzi mnohými prominentnými občanmi. V roku 1943 písala niekoľkým vodcom SS, obhajujúc paneurópsku myšlienku a revíziu nemeckých praktík na východe. Zaslala list Himmlerovi prostredníctvom svojho poradcu dňa 5. októbra, v ktorom zdôrazňovala: “Naše mlčanie nad budúcou podobou novej Európy je považované na okupovaných územiach a medzi tými, ktorí sú oficiálne našimi priateľmi, za absolútny dôkaz našich nekalých zámerov.” Wiedemannová dodáva: “Najprv boli označení za Untermenschen Židia a boli zbavení svojich práv. Potom sa k nim pripojili Poliaci, potom Rusi, a takmer sa to stalo aj Nórom. Kto ochráni akýkoľvek národ pred nemeckým zaradením do sféry Untermenschen a následným zničením?”

Pokračovala ďalej: “Náš slogan o Untermensch pomohol Stalinovi vyhlásiť vlasteneckú vojnu. … Celá ruská roľnícka komunita, väčšina inteligencie, a vysoké velenie Červenej armády sú nepriatelia boľševizmu a najmä Stalina. Naša politika stavia týchto ľudí pred tragickú dilemu; buď budú bojovať za Stalina, alebo zradia svoj národ, určite patriaci medzi najtalentovanejšie z bielej rasy … odsúdiac ho k osudu opusteného, vyplieneného koloniálneho územia.” [93]

Obr.: Tento zanedbaný robotnícky dom z Minska sa objavil na výstave “Sovietsky raj”. Nemeckí ženisti rozobrali dom a dopravili ho do Berlína, kde ho znova poskladali. Podľa nemeckej tlače letná výstava pritiahla viac ako milión návštevníkov.

Nemecká armáda utrpela katastrofálnu porážku počas šesťmesačnej bitky o Stalingrad, ktorá skončila vo februári 1943. To priviedlo mnoho Nemcov k záveru, že bez aktívnej zahraničnej pomoci bude vojna stratená, čo si vyžiadalo celkom nový prístup Ríšskej správy v Berlíne. Na realizovanie takejto zmeny, odporujúcej najvyššiemu vedeniu štátu, jej obhajcovia potrebovali spôsob, ako zorganizovať koalíciu. Našli ho vo Waffen SS.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[68] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 26
[69] Ibid, s. 117-118
[70] Ibid, s. 106
[71] Jestadt, Georg, Ohne Siege und Hurra, s. 52
[72] Umbreit, Hans, Deutsche Militärverwaltungen 1938/39, s. 199, 198
[73] Post, Walter, Hitlers Europa s. 182-183, 235, 241
[74] Ibid, s. 364, 363, 368, 366
[75] Ibid, s. 360, 355
[76] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 133
[77] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 378
[78] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 43
[79] Ibid, s. 45
[80] Ibid, s. 129
[81] Ibid, s. 39
[82] Picker, Henry, Hitlers Tischgespräche im Führerhauptquartier, s. 214
[83] Seibert, Theodor, “Warum kämpft der Sowjetsoldat?”, Völkischer Beobachter, July 15, 1942
[84] Seidler, Franz, Die Wehrmacht im Partisanenkrieg, s. 84
[85] Hoffmann, Joachim, Stalins Vernichtungskrieg, s. 97
[86] Buchbender, Ortwin, Schuh, Horst, Die Waffe, die auf die Seelezielt, s. 120
[87] Post, Walter, Die verleumdete Armee, s. 193
[88] Seidler, Franz, Die Wehrmacht im Partisanenkrieg, s. 117-118
[89] Becker, Fritz, Kampf um Europa, s. 293-294
[90] Post, Walter, Die verleumdete Armee, s. 185
[91] Hoffmann, Joachim, Stalins Vernichtungskrieg, s. 245
[92] Wimmer, Josef, Ich war dabei, s. 115
[93] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 138-139

ZAČIATOK:

Muž, rôzne nazývaný ako

A) Bernhardt Klassen
B) Benyamin Avroham Klass
C) “Ben” Klassen

sa narodil v roku:

A) 1914
B) 1917
C) 1918
D) 1919

vo

A) Vilne, Lotyšsko;
B) niekde na Ukrajine;
C) Bratislave, Rakúsko-Uhorsko;
D) odľahlej oblasti poľského Haliča;
E) odľahlej oblasti Podkarpatskej Rusi.

Objaviť pravdivé fakty o rannom živote Bennyho Klassena je prakticky nemožné. Klassen počas svojho života učinil protirečivé vyhlásenia, udávajúc všetky horeuvedené dátumy a miesta ako rok a miesto svojho narodenia. Nikdy sa verejne neprezentovali žiadne dokumenty, nie sú dostupné ani z iných zdrojov. Klassen raz ukázal nekvalitné kópie údajných kanadských imigračných dokumentov z roku cca 1926. Klassenove americké imigračné záznamy nie sú dostupné, zjavne „odložené“ INS (imigračnou a naturalizačnou službou).

Aby sme boli čestní, s ohľadom na dobu a miesto jeho údajného narodenia (a predpokladajúc, že v Klassenových rôznych vyhláseniach je čo-to pravdy), bolo by ťažké získať nejakú dokumentáciu v tom čase, kedy sa v tej časti sveta viedli bitky 1. svetovej vojny a boľševickej revolúcie medzi piatimi armádami.

V 20. rokoch 20. storočia Klasen podľa svojich tvrdení emigroval z

A) Ruska
B) Nemecka
C) Kanady
D) Brazílie
E) Rumunska
F) Lotyšska

do

A) Kanady
B) U. S. A.
C) údajnej menonitskej kolónie v Mexiku

Počas svojho života Klassen vydal tieto predchádzajúce protirečivé vyjadrenia, ústne i písomnou formou. Nie sú dostupné žiadne dokumenty. Vyhľadávanie v záznamoch United States Immigration and Naturalization Service nanachádza žiadne záznamy pre Bernhardta Klassena, Benyamina Avrohama Klassa či „Bena“ Klassena. Je absolútne nemožné určiť krajinu narodenia, národnosť či rasu, náboženské vyznanie či dátum vstupu do U. S. A. muža, ktorý sám seba nazýval Bennym Klassenom.

1948 – V novembri sú pre poštový podvod, podvodný bankrot a krádež federálnou porotou v New Orleans obžalovaní Benny Klassen, Howard Katz, Esther Pollak Katz a Martin Weissman. Podrobnosti sú neúplné, no zjavne šlo o nejaký falošný patent alebo jeho zneužitie. Katz a Weissman si odsedeli 20 mesiacov vo väzení, Klassen a Esther Katz sú pokutovaní a obdržia podmienku. Tento prípad je známy, pretože Klassenovi museli byť obnovené občianske práva, než sa mohol uchádzať vo voľbách o úrad. K tomu došlo špeciálnym povolením prezidenta Lyndona Bainesa Johnsona v roku 1965. Nie je to tak nezvyklé, ako sa to zdá: prezidentské pardony ako bol tento, sa dejú po celý čas. Išlo zrejme o čin podnietený súkromnou petíciou člena Kongresu, a nedá sa predpokladať, že by sa Klassen a Lyndon Baines Johnson poznali.

1966 – Klassen je zvolený na jedno volebné obdobie za zákonodarcu štátu Florida. Toto je prvý zaznamenaný prípad použitia jeho mena ako „Ben“ Klassen. Jeho náboženské vyznanie je v publikácii Kto je kto? vlády štátu Florida uvedené ako židovské.

1966 (?) – V tom čase dochádza k bližšie neurčeným právnym problémom ohľadom vyšetrovania podvodného bankrotu zo strany FBI, úradu prokurátora a floridskej štátnej bankovej komisie, v súvislosti s likvidáciou SKW Realty, Inc. v Palm Beach. SKW sú počiatočné písmená spoločníkov – Arthur Shapiro, Benny Klassen a Joseph Weinleben. Je zaujímavé, že toto je jedna z mála vecí v Klassenovej zahmlenej minulosti, ktorú bol nútený diskutovať alebo priznať. Keď bol konfrontovaný sériou novinových výstrižkov ohľadom aféry SKW nebohým Dr. Orenom Fentonom Potitom, Klassen v liste Williamovi Grimstadovi z NSWPP (National Socialist White People’s Party) uviedol, že: „táto skúsenosť ma poučila o vierolomnosti a nepoctivosti Židov“, resp. niečo v tom duchu. Odkaz na škandál SKW bol neskôr z „The Klassen Letters“ odstránený.

1968 – Klassenova kariéra v konzervatívnej a pravicovej politike začína jeho angažovaním sa v miestnom výbore politickej akcie American Party, zvanej „Židia za Wallaceho“. Jeho zapojenie sa do pravicovej politiky má za následok stratu pomoci mocnej floridskej židovskej komunity a následne prichádza o svoje legislatívne miesto. Týmto začína jeho odcudzovanie sa judaizmu a jeho rasovému dedičstvu, odcudzenie, ktoré následne prerastá do nenávisti.

1973 – Benny Klassen, niekdajší zákonodarca štátu Florida a štátny predseda kampane „Židia za Wallaceho“ počas prezidentskej kampane menovaného v roku 1968, oznamuje v Lighthouse Point, štát Florida, založenie Church of the Creator (COTC). Doktríny Klassenovho rasovo založeného „náboženstva, zvaného „Kreativita“, sú uvedené v jeho knihe Nature’s Eternal Religion. Medzi jeho „16 prikázaniami“: „Je naším posvätným cieľom zaľudniť krajiny tejto zeme výlučne bielymi ľuďmi.“ Bojovým pokrikom skupiny je „RaHoWa“, čo je skratka pre „Racial Holy War“, rasovú svätú vojnu.

Cca 1973 – Niekedy v tomto období je Klassen za niečo zatknutý, no nikto si nie je istý, za čo. Šíria sa chýry od finančných machinácií až po zatknutie za homosexuálne zvádzanie na verejnom záchode, ale je známe, že tento incident nakoniec zahŕňal súdom nariadené psychiatrické vyšetrenie a nejaký druh podmienečného trestu. Vieme o tom, pretože Klassen potreboval na opustenie štátu v roku 1978 povolenie súdu – ako uvádzal pomstychtivý Oren Fenton Potito, ktorý strávil celý život sledovaním Klassena ako Žida v Hnutí. Harry Kelly sa o tomto zatknutí dozvedel pri prehliadke Klassenovej súkromnej kancelárie v Otto a debatoval o tom s Haroldom Covingtonom a taktiež s ďalšími členmi COTC, tvrdiac, že Klassen bol zatknutý za zvádzanie tajného agenta na verejnom záchode v Pompano Beach a údajne sa na súde objavil so svojím židovským psychiatrom po boku a nosiac jarmulku. Tieto údajné dokumenty sa od tej doby neobjavili a môžu byť jedným z dôvodov pre zavraždenie Harryho Kellyho v roku 1989.

1978 – Klassenov obchodný manažér Barry Edwards je zavraždený v štýle „gangsterskej popravy“. Edwardsovo telo sa našlo 12. júna 1978 v kufri auta zaparkovaného na verejnej pláži vo West Palm Beach. Edwards bol hrozne zbitý, mal podrezané hrdlo a prsty a tvár znetvorené kyselinou sírovou, ktorá mala zabrániť identifikácii. Klassen je vypočúvaný policajnými detektívmi, no kvôli nedostatku dôkazov nebol nikto obvinený. S ohľadom na Edwardsovu vraždu nebol nikto nikdy zatknutý či obvinený.

1978 – V marci Klassen presúva ústredie COTC z Floridy na 22 akrov zeme, ktorú zakúpil v meste Otto, štát North Carolina, vybudujúc osobnú rezidenciu, trojposchodový chrám, malý sklad a „Školu pre nadaných chlapcov“. Neskôr v tom istom roku je COTC priznan daňová výnimka, kvôli jej cirkevnému statusu. Táto výnimka je neskôr, okolo roku 1990, odobraná štátom a spustené vyšetrovanie týkajúce sa poštového podvodu a podvodného získavania financií. Tieto vyšetrovania sú nakoniec ukončené bez vznesenia obvinení a ani [Southern Poverty Law] Center, ani nikto iný nebol schopný získať informácie, z akéhosi dôvodu.

1980 – Klassen inscenuje kvázi-rímske rituály kozích tancov, ktoré vyúsťujú do sťažností jeho kresťanských susedov, pre ktorých sú tieto rituály viditeľné z cesty i z ich domovov. Kozí tanec je zrejme pokus vyvolávať grécko-rímskeho bôžika Priapa, v mytológii taktiež známeho ako Pan. Rituál zahŕňa Klassena oblečeného v tóge podobnom oblečení s vencom zelene na hlave, a niekoľko mladých mužov či chlapcov, tancujúcich okolo vatry prevažne nahí, s výnimkou bedrového pásu, návlekov či športových pásov. Prítomný je taktiež i cap, pravdepodobne kvôli spojeniu tohto zvieraťa v mytológii s Panom atď. Šerif Homer Holbrooks z Macon County navštevuje Klassena a informuje ho o sťažnostiach, Kozí tanec nepokračuje, prinajmenšom nie na verejnosti.

1981 – Klassen vydáva svoju druhú knihu, The White Man’s Bible, ktorú propaguje ako „program pre prežitie, rozširovanie a rozvoj Bielej rasy“.

1983 – v júni Klassen začína vydávať mesačný informátor Racial Loyalty.

1979- ranné 80. roky – Klassen zamestnáva ako svojho prvého „Hasta Primus“ (viceprezidenta) muža z Greenville, štát North Carolina, menom Richard Becker. Becker je tulákom medzi pravicovými a rasovo orientovanými skupinami a je známy ako aktívny homosexuál. Becker bol vyhodený z National Socialist Party of America Harolda Covingtona v roku 1979, keď Covington dostal tip od miestneho kontaktu, že Becker udržiava homosexuálne styky v miestnej YMCA. Covington prezrel Beckerovu izbu v „barakoch“ na adrese 1217 Pierce Street v Raleigh a objavil homosexuálnu pornografiu, na čo Covington a pár jeho spoločníkov vyniesli Beckerov majetok z budovy a čakali na jeho príchod, kedy mu oznámili, že v NSPA nie je viac vítaný. Po krátkom pobyte so svojimi rodičmi v Greenville, Becker sa objavuje v Otto ako „The Reverend Richard Becker“. To je prvé otvorené puto medzi Klassenovou organizáciou a homosexualitou, hoci sa šírili rôzne chýry, predovšetkým kvôli Koziemu tancu.

1986 – The COTC sa prvýkrát potýka s kriminalitou v júni, kedy šéf bezpečnosti Carl Messick strieľa 19 rán na automobil zo štátu Georgia, ktorý zablúdil na pozemok COTC. „Reverend“ je neskôr odsúdený na sedem rokov väzenia.

1988 – Klassen cestuje do Kalifornie, aby požiadal Johna Metzgera, syna zakladateľa neonacistickej organizácie White Aryan Resistance Toma Metzgera, o prevzatie COTC. Metzger, oznámiac, že „nechce byť spájaný s cirkvou“, odmieta. Klassen začína dlhodobú ohováračskú kampaň voči obom Metzgerom.

1989 – V júli je vo svojom byte v New York City nájdený mŕtvy „Reverend“ Harry Kelly, predávkovaný heroínom. Kelly, bývalý narkoman, bol nejaký čas považovaný za čistého. Posledná osoba videná s Kellym počas jeho života bol neznámy beloch, ktorého fyzický opis pripomína známeho homosexuálneho „Reverenda“ a údajného vládneho informátora Jerryho Michaela Pacea. Zaujímavosťou je, že svedkami Paceho prítomnosti, poslední nezávislí svedkovia, ktorí Kellyho videli nažive, sú Jeff a Gina Krauseovi, ktorí sa o mnoho rokov neskôr zapájajú do bizarnej internetovej „virtuálnej nacistickej strany“ Knights of Freedom Andrewa Greenbauma.

1989 – Vodca KKK z Alabamy, Roger Handley, je počas nočného prepadu zatknutý alabamskou štátnou políciou kvôli obvineniu z trestného činu s použitím zbrane. Nájdený je v posteli so 17-ročným „Reverendom“ COTC Willom Satterwhiteom, thus adding to the general air of homo eroticism surrounding the original Klassen COTC.

1989 – Posudok daňových úradníkov v Macon County dochádza k záveru, že majetok COTC v North Caroline nie je oprávnený k náboženskej daňovej výnimke. V máji sú počas bitky s anti-rasistickými aktivistami zatknutí dvaja členovia COTC z Milwaukee.

1990 – 12. októbra je nájdená mŕtvola 20-ročného bývalého skinheada Dennisa Witherspoona v oblasti Dade County, štát Florida. Bol spútaný hrubou páskou a strelený niekoľkými ranami do hlavy revolverom kalibru .22. Witherspoon bol známy ako niekdajší „Reverend“ COTC, ktorý tvrdil, že v lete 1989, rok predtým, prišiel do strediska v Otto, štát North Carolina, a bol pozvaný do Klassenovej pivničnej nahrávacej miestnosti na súkromné premietanie filmu Leni Riefenstahl „Triumph of the Will“. Bol mu podaný omamujúci likér a on upadol do bezvedomia. Witherspoon tvrdí, že sa prebral na podlahe, navyše nahý na matracoch z gauča, zatiaľčo Klassen s ním vykonával pohlavný homosexuálny styk pri stále bežiacom filme. Witherspoon vyskočil a zaútočil na Klassena, brutálne ho zbijúc a vynútiac si prísľub peňazí. Witherspoon tvrdí, že na druhý deň dostal 10 tisíc dolárov a ojazdené auto, s ktorým odcestoval na Floridu. Jediná poznámka, ktorú Klassen o tomto incidente vôbec uvedie, je to, že sa ho Witherspoon snažil vydierať. Floridská polícia odpísala Witherspoonovu smrť ako zabitie v súvislosti s drogami, čo môže byť pravda.

1990 – Vyhlásiac, že sa vedenie cirkvi bude meniť „každé desaťročie, za začiatku desaťročia“, Klassen oznamuje, že Rudy “Butch” Stanko – vtedy vo väzení na 6 rokov kvôli predaju pokazeného mäsa- po svojom prepustení prevezme vedenie cirkvi. V auguste je po vylúpení dvoch bánk zatknutý vodca COTC z Ohia Matthew Hayhow (23), a odsúdený na 25 rokov väzenia. (O deväť rokov neskôr Hayhow píše články pre The Struggle, noviny následníckej organizácie COTC.)

1991 – „Reverend“ COTC George Loeb je zatknutý a obvinený z vraždy Harolda Mansfielda mladšieho, černošského veterána z vojny v Zálive, na parkovisku na Floride. Loeb, ktorého predtým Klassen označil za „Stvoriteľa mesiaca“, je nakoniec z tejto vraždy usvedčený. Člen COTC Steve Thomas, ktorý sa neskôr stane editorom novín Racial Loyalty, je obvinený z napomáhania Loebovmu úteku z Floridy. Thomas si už predtým odsedel osem rokov za znásilnenie vietnamskej ženy, na základe čoho bol natočený film „Obete vojny“. V novembri úradníci z Macon County, štát North Carolina, rušia daňové oslobodenie pre COTC.

1991 – Skinhead Steve Martell pácha samovraždu, zanechajúc list na rozlúčku, v ktorom popisuje homosexuálny pomer s „reverendom“ COTC Jerrym Michaelom Paceom. Martellov brat Dave prisahá krvnú pomstu proti Paceovi. Ten zmizne, a niektorí sa domnievajú, že sa v Hnutí neskôr vynoril pod niekoľkými rozličnými pseudonymami.

1991 – Britský vodca COTC, Tim Hepple, je v londýnskych novinách odhalený ako dlhoročný informátor britskej polície a „anti-fašistického“ magazínu Searchlight. Hepple nebol nikdy úprimným racialistom, ale zjavne profesionálnym špehúňom a agentom-provokatérom, ktorý celú britskú „cirkev“ postavil ako pre prospech redaktora Searchlight-u Gerryho Gablea.

1992 – v januári zomiera na rakovinu Klassenova dlhodobo chorá žena Henrietta. O dva mesiace neskôr Klassen ruší Stankovu plánovanú inauguráciu do role Pontifex Maximus („zvrchovaný vodca“) COTC, zdanlivo kvôli Stankovým plánom presunúť ústredie z North Caroliny do svojho domovského štátu v Colorade, a menuje Charlesa Altvatera, roznášača pizzy v Baltimore, za svojho nástupcu. Stanko prišiel po svojom prepustení do ústredia v Otto, prezrel si to tam a po dvoch dňoch odišiel, dištancujúc sa od „Cirkvi“ a jej zakladateľa. Stanko je známy ako úprimný veriaci v „náboženstvo“ COTC a jeho správanie sa nikdy nevysvetlilo. Aj keď sa nikdy verejne nevyjadril, čo v Otto zistil, verí sa, že Stanko bol konfrontovaný s niečím, čo mu morálne zabránilo pokračovať ďalej.

1992 – V júni Klassen opäť mení názor (náhodný krok: v novembri je Altvater zatknutý za pokus vyhodiť do vzduchu dom policajta, ktorý nechal odtiahnuť jeho auto), menujúc šéfa COTC z Milwaukee, Marka Wilsona (25), za ďalšieho vodcu COTC. Skinhead Wilson, taktiež známy ako „Brandon O’Rourke“, si prenajíma sklad v Milwaukee, ktorý platí Klassen, „O’Rourke“ a jeho priatelia na to doslova prechlastajú za menej ako rok 50 tisíc dolárov, ktoré im Klassen venoval. To je skutočne veľa pív.

1992 – V júli, v obave pred občianskym sporom v súvislosti s Mansfieldovou vraždou, Klassen predáva väčšinu svojho pozemku v Otto Williamovi Pierceovi z neo-nacistickej National Alliance. Pierce si „požičiava“ peniaze od finančného podporovateľa z North Caroliny Herba Hortona, a tak nehnuteľnosť Pierceho v skutočnosti nič nestojí. (Nie je známe, prečo Pierce odkúpil Klassenovu nehnuteľnost, v North Caroline nezaložil žiadne ústredie National Alliance, a okramžite sa pokúsil predať pozemok na miestnom trhu s realitami, takže sa zdá, že celá táto záležitosť bola iba obyčajným obchodom). Klassen uníka z Otto neznámo kam, aby sa vyhol doručeniu súdnej obsielky. V decembri, stále v úkryte, Klassen publikuje svoju poslednú, autobiografickú knihu.

1993 – Unavený „Brandonom O’Rourkeom“ a jeho smädnej bandy skinheads, ktorí doslova celý čas ležali ožratí vo svojom sklade v Milwaukee, nevydajúc ani jedno číslo Racial Loyalty z peňazí, ktoré im dal, Klassen menuje iného následníka: Richarda „Ricka“ McCartyho z Niceville, štát Florida. McCarty je novým hráčom na scéne, nikto nevie, kto to je a ako sa stal Klassenovým nástupcom, ale Klassen sa v tom čase zúfalo snaží prerušiť všetky kontakty s „Cirkvou“, ktorú sám založil. Šíril sa chýr (a JE to iba chýr), že George David Loeb hrozí prezradením okolností vraždy Dennisa Witherspoona z roku 1990 a zahrnúť v nich Klassena. Jedno je jasné: v posledných mesiacoch svojho života bol Benny Klassen zúfalým a vystrašeným človekom.

1993 – SMRŤ BENNYHO KLASSENA. Počiatkom augusta sa Klassen potajomky vracia do domu v Otto, čo je jediná nehnuteľnosť, ktorú ešte vlastní. 7. augusta Klassen pácha samovraždu, zanechajúc po sebe tlejúcu kopu roztrhaných dokumentov a list, opisujúci samovraždu ako „čestný“ spôsob smrti. Klassen sa predávkováva práškami na spanie, no po ich požití zjavne mení názor na samovraždu a plazí sa do kúpeľne, kde sa pokúša vyvolať zvracanie. Dokumenty z úradu šerifa v Macon County uvádzajú, že sa Klassen našiel mŕtvy s hlavou v toalete.

1993 – Ako prvý zo svojich činov ako vodcu skupiny, Rick McCarty v januári premiestňuje ústredie COTC na Floridu. V apríli je McCarty zatknutý pre drogový delikt a jeho fotografie v nadrogovanom stave sú uverejnené po celých USA.

1993 – v júli washingtonský vodca COTC Jeremiah Knesal (19) a dvaja ďalší členovia COTC uskutočňujú bombový útok na halu NAACP v Tacome, štát Washington. O dva dni neskôr Knesal kladie bombu do gay baru v Seattli. Vo svojom priznaní Knesal uvádza, že skupina taktiež plánovala útoky na černochov a Židov. V tom istom mesiaci sú v Californii zatknutí Geremy von Rineman a jeho priateľka Jill Scarborough za prípravu bombového atentátu na najväčší černošský chrám v Los Angeles. Koncom tohto roku vodca COTC v Toronte a vedúca osobnosť skupiny Rahowa, George Burdi, pomáha založiť Resistance Records, sídliacu v Detroite, určenú na nahrávanie a šírenie rasistickej rockovej hudby.

1994 – Zastupujúc rodinu Harolda Mansfielda, Southern Poverty Law Center vznáša v marci žalobu voči COTC, udávajúc, že táto skupina je zodpovedná za jeho vraždu. [Poznámka od KF – nikdy nebolo vysvetlené, prečo Morris Dees čakal, až kým Klassen zomrie, aby túto žalobu podal. Šepkalo sa, že Deesovi bolo niekým vplyvným nariadené „dať od Klassena ruky preč“.] McCarty sa stráca, zanechajúc za sebou pretrvávajúce tajomstvo: miesto a skutočné právne vlastníctvo skladísk Klassenových súkromne tlačených „svätých kníh“, o ktorých sa ľudia domnievajú, že sú uložené v rôznych prenajatých skladoch po celej krajine. Miesto stratených Klassenových kníh sa tak povediac stalo akýmsi „svätým grálom“ Hnutia.

1995 – Mansfieldovej rodine je priznaná kompenzácia 1 milión dolárov po tom, ako sa McCarty neobjavil na súde. Dees sa snažil hľadať stratené Klassenove knihy, aby ich verejne pred médiami spálil, no nedokázal ich nájsť a túto snahu zanechal. Southern Poverty Law Center sa neskôr pokúsi žalovať Dr. Williama Piercea za účasť v Klassenovom pláne zabrániť Mansfieldovým dedičom v získaní ústredia COTC. Center nakoniec získava 85 tisíc dolárov – Pierceov zisk za predaj pozemku COTC. Pierce sa neodvolal, iba vypísal Deesovi šek a vyplatil ho, pravdepodobne rád, že sa zbavil prekliateho Klassenovho bremena raz a navždy.

1995 – Rozhodnutý viesť „náboženskú, nie politickú, skupinu, 20-ročný Matthew Hale rozpúšťa v júli svoju National Socialist White Americans Party (Národnosocialistická strana bielych Američanov) a oživuje COTC ako „New“ Church of the Creator v East Peoria, štát Illinois, kde žije so svojím otcom. Hale starým členom COTC tvrdí, že je „veľkým nástupcom“, ktorého Klassen hľadal. Hale v jeseni začína štúdium práva. V decembri premenuváva skupinu na The World Church of the Creator. John McLaughlin, muž, ktorý sa stane Haleovým blízkym človekom, je odsúdený na 2 ½-ročný podmienečný trest po tom, čo úrady objavia sklad zbraní určených na „konečnú rasovú vojnu“.

1996 – Po stretnutí s dvoma starými oddanými členmi COTC, Mattom Hayhowom a Guyom Lombardim, Hale usporadúva májové zhromaždenie na ranči v Montane, vlastnenom lídrom COTC Slimom Deardorffom. Hale je zvolený ako Pontifex Maximus a Jonathan Viktor, Klassenov oddaný stúpenec, vzdelávaní vo jeho „Škole pre nadaných chlapcov“, je zvolený za Hastus Primus, čiže viceprezidenta, oživenej skupiny.

1996-97 – znovu sa objavuje Rudy Stanko, predávajúc množstvo Klassenových kníh prostredníctvom inzerátov v rôznych publikáciách Hnutia. Možno sa dostal k niektorému skladu stratených Klassenových kníh, mohlo ísť i o knihy, ku ktorým sa dostal počas pobytu v Otto v roku 1992. To nikto nevie. O pár mesiacov neskôr sa inzeráty i Stanko strácajú.

1997 – Viktor predsedá májovému sobášu Halea a členky WCOTC Terry Herron (16). Keď sa pár o tri mesiace nskôr rozvádza, mnoho Haleových stúpencov, vrátane Viktora, skupinu opúšťa. V tom istom roku WCOTC prezentuje webstránku, vedenú Julesom Fettu na Floride. V auguste sú Fettu a členovia WCOTC Donald Hansard a Raymond Leone obvinení z útoku na černocha a jeho syna na ceste z koncertu v Sunrise, štát Florida (Hansard a Leone sa neskôr priznali a Fettu, štátny vodca WCOTC na Floride, je za tento útok odsúdený). V novembri je zatknutý William Johnson, 18-ročný člen WCOTC z Kalifornie, za pokus o vraždu po bodnutí osoby, ktorá urážala skupinu.

1998 – Štyria ozbrojení členovia floridskej WCOTC members, všetci vo veku pod 25 rokov, v marci lúpia v obchode s videokazetami Broward Country, údajne plánujúc použiť tieto financie na rozvoj skupiny. (Traja z nich sa neskôr priznali k federálnemu sprisahaniu). O tri mesiace neskôr je Guy Lombardi, v tom čase regionálny riaditeľ juhovýchodnej WCOTC a veliteľ militantných „Bielych baretov“, obvinený zo zastrašovania svedka v prípade zo Sunrise (neskôr sa k činu prizáva). Hale na to vylučuje Lombardiho kvôli „nedisciplinovanosti“, uisťujúc svojich stúpencov, že tot vylúčenie nemá nič spoločné s Lombardiho zatknutím, ktoré Hale označuje za „čestné vyznamenanie“. V máji Hale dokončuje svoje právnické štúdium, v lete úspešne absolvujúc záverečné skúšky. Neskôr, v tom istom roku, štátne úrady zamietajú Haleovu žiadosť na vykonávanie advokátskej činnosti kvôli jeho „charakteru a spôsobilosti“.

1999 – počas prejednávania v apríli sa State Bar Association (štátne advokátske združenie) v Illinois venuje Haleovmu odvolaniu kvôli zamietnutej advokátskej licencii. V prospech Halea medzi inými svedčí i člen WCOTC Benjamin Nathaniel Smith, ktorý tvrdí, že ho Hale zachránil pred páchaním násilia. O dva mesiace neskôr prežili tri synagógy v Sacramente podpaľačské útoky a behom pár dní policajné orgány oznamujú, že kvôli možnému spojeniu s týmito útokmi vyšetrujú Haleovu skupinu. 2. júla novinové titulky oznamujú, že predstavitelia advokátskej komory zamietajú Haleovo odvolanie. Behom pár hodín sa Smith, Haleov dôverník – ktorého koncom roka 1998 jeho vodca uctil ako „Stvoriteľa mesiaca“ a v januári 1999 ako „Stvoriteľa roka“ – púšťa na trojdňový zúrivý útok, zastreliac dvoch ľudí a zraniac deviatich ďalších.

Zdroj: internet

Poznámka redakcie:
Toto je dokument s tvrdeniami o Klassenovi. Nasledujúci text, ktorý bude zverejnený zajtra, sa bude zaoberať pravdivosťou týchto tvrdení.

Ben Klassen bol racialista a zakladateľ Cirkvi Stvoriteľa (Church of the Creator). Odhalil kresťanskú konšpiráciu: kresťanstvo považoval za najmocnejšiu zbraň židov pre zničenie bielej rasy. Ako odpoveď na toto čudesné odhalenie založil árijskú cirkev. Chcel vymazať kresťanstvo a nahradiť ho produktívnou Kreativitou. Nebola prvá ani posledná árijská náboženská skupina, ale bola unikátna po každej stránke. Klassen napísal sväté knihy Večné náboženstvo prírody a Biblia bieleho človeka. Nástupnícka organizácia, ktorá existuje aj dnes, je Hnutie Kreativity. Je to cirkev v pravom zmysle slova: má svoj kalendár, sviatky, obrady, ceremónie, pastorov aj modly, sväté knihy a systém morálky. Najvyššou hodnotou Tvorcov je rasa čo je zároveň ich náboženstvom. Základná premisa je, že čo rase prospieva je dobré a čo rase škodí, je zlé.

Chcel som o Benovi Klassenovi a o cirkvi Stvoriteľa napísať článok, ale dokument “History of the Church of the Creator” naznačoval, že môže ísť o kukučie vajce. Dokument obviňoval Klassena z nevýslovných ohavností. Medzi nimi i z homosexuálnej orientácie a židovského pôvodu. Pozrime sa na to bližšie.

Uvažujem, kombinujem, vylučujem

Je pravda, že údaje o Klassenovi sú protirečivé. Všimol som si to a rozhodol som sa, že podrobnosti a dátumy vynechám. Kto chce, nech si ich nájde. Pointa pôvodného článku bola mienená inde. Avšak toto sa týka len niektorých údajov ako deň narodenia, rok, pôvodu predkov.

Som ochotný uveriť, že robil nejaké nejaké finančné machinácie. Podvody, okrádačky, tunelovačky. Z jeho textov je príliš cítiť zameranie na podnikanie, zisk a súkromný majetok. Čo ma dráždi. Možno si skutočne “pripomáhal”. Tak, ako všetci podnikatelia.

Ale ten zvyšok? Čo to preboha, sakra má byť? Žeby za sebou nechával mŕtvolu za mŕtvolou??

Žeby bol Klassen fakt taký malý Alister Crowley?

A prečo pre pána králikov by ho chránil niekto zhora?

Aha. Takže vytvoril komplet celú antisemitskú, radikálnu a militaristickú Kreativitu a totálne znenávidel vlastnú rasu len kvôli vyhodeniu z nejakého židovského krúžku? Nie, to nemôže byť takto. Musí za tým byť niečo iné.

Skôr mi to príde tak, že ho židia za toto odhalenie totálne nenávideli a preto šíria takého názory. I keď je podozrivé, prečo sa ho nezbavili. A možno áno, možno sa nepredávkoval dobrovoľne.

Kto je autor toho článku? Aký je zdroj?

Klassen obchytkával chlapov na záchodoch, bežne mal homosexuálny styk, uspal a znásilnil reverenda cirkvi… Bol takýto teplý a za 20 rokov to nikto nezistil?

Ale ak bol agent svetového židovstva, aký zmysel mala jeho činnosť? Ničil nejakým spôsobom nacionalistickú scénu, šíril demagógiu, bludy či klamstvá, márnil potenciál nádejných jedincov? Či to robil len tak, pre srandu králikov? Alebo v čom presne spočívalo zlo jeho činnosti?

Nech bol akýkoľvek perverzák, jeho argumenty boli správne. Kresťanskú konšpiráciu odhalil priam dokonale. Jeho argumenty sú správne. V čom je teda jeho činnosť zlá?

Brutálna násilnosť Tvorcov sa dá vysvetliť jednoducho – poznámkou pod článkom o Rockwellovi. Militaristické a vypäté názory Kreativity prilákali fanatikov a psychopatov, ktorým vôbec nejde o rasu. Túžia sa vymlátiť, vystrieľať, vykričať.

Buď je pravda na Klassenovej strane, alebo naopak na strane autora dokumentu. Ako to zistíme?

Dokument “History of the Church of the Creator” ma tvrdo zasiahol. Ak je čo i len štvrtina tvrdení čiastočne pravdivá, tak Ben Klassen bol nechutné, obludné monštrum. Čistý degenerát. Ohavnosť bytia. Predtým som Klassena nesmierne obdivoval a rešpektoval. Teraz som bol šokovaný, zmätený a otrasený. Dokument je maximálne presvedčivý a odhaľuje odporné pozadie Cirkvi Stvoriteľa. Fabrikácia to nie je. Avšak obsahuje veľa protirečení, trhlín, dier a antilogizmov. Ešte vo mne prežila posledná iskierka nádeje, že to možno nie je tak…

Opäť sa však vraciam k zdroju. Ty si niečo čítal a ja som tiež niečo čítal. Ale aký je zdroj? Nemôžem len tak veriť dokumentu, ktorý sa tvári ako doveryhodný a na oko odhaľuje temné pozadie, ale len sa tak tvári. Máme tu teda tento dokument s nevídane tvrdými obvineniami. Ale je v úplnom kontraste s Klassenovou 20 ročnou prácou. Produkoval vysoko kvalitnú pro-bielu literatúru, odhalil židovskú konšpiráciu, odhalil kresťanskú konšpiráciu, šíril tieto myšlienky a vybudoval disciplínované a zároveň expandujúce racialistické hnutie.

Kde teda leží pravda?

Čin povie viac než tisíc slov. A Ben Klassen urobil v boji za bielu rasu stovky náročných a riskantných skutkov. Otázka teda znie: má väčšiu výpovednú hodnotu usvedčujúci dokument kolujúci po internete alebo 20 rokov práce s fantastickými výsledkami? Mnohí považujú 20 ročné úsilie ako dostatočný dôkaz pre nevinu.

Ja nie. Nie – a to silno zdôrazňujem. Dôslednosť mi nedovolí nepochopiť hrozné obvinenia proti Klassenovi. Pretože čo ak sú pravdivé? Bez ich totálneho vyvrátenia nemôžem o Klassenovi písať články v kladnom svetle.

Toto ma nemohlo nechať nezúčastneným. Neistý a nechápajúc, v ďalšom kroku som sa pustil po stopách jediného záchytného bodu – zdroja.

Preverovanie zdroja

Tu treba preskúmať niekoľko bodov: Založená veľmi voľne s dodatkami. Správa The Souther Poverty Law Centre. Mená osôb, ktoré sa vyjadrili ku Klassenovmu životu. Bývalí členovia želajúci si ostať v anonymite.

Vygooglil som The Souther Poverty Law Centre a zostal som náramne zaskočený. Je to nezisková treťosektorová a ľudskoprávna organizácia špecializovaná na ľudské práva. Známa je jej súdnymi víťazstvami nad neonacistickými skupinami a ich legálnym odhaľovaním, klasifikáciou militaristických a nenávistných skupín a jej edukačnými prednáškami, ktoré propagujú toleranciu a porozumenie. Viedli proti extrémistom veľké množstvo súdnych sporov z ktorých väčšinu vyhrali. Organizácia prirodzene nie je financovaná z vyšších miest – súkromných ani štátnych, ale ľudia sa na ňu skladajú cez direct mail marketing. Celkovo, SPLC bojuje proti porušovaniu ľudských práv, rasovej segregácií, diskriminácií, sexuálnej diskriminácií a proti nevhodnému zaobchádzaniu s neregistrovanými imigrantami. Propagujú multikulturalizmus, integráciu menšín, feminizmus, LGBT mládež, antirasizmus, ľudské práva a práva menšín.

Jednou z mnohých iniciatív The Souther Poverty Law Centre je napríklad webstránka tolerance.org. Ide o edukačné programy tolerancie pre deti i rodičov. Ďalší program určený pre základné školy sa sústredí na budovanie povedomia o histórií ľudských práv. Vytvorili program “Zmiešaj To” (Mix it Up) propagujúci sociálnu interakciu medzi rozličnými rasovými skupinami. Vydali brožúru “10 spôsobov akými bojovať proti nenávisti na internáte”. Iná publikácia odporúča namiesto zaostalého jazyka používať jazyk kultúrne citlivý: nehovoriť Deň matiek a Deň otcov, ale Deň niekoho špeciálneho. Založili Hliadku nenávisti, ktorá sleduje a zverejňuje zločiny americkej krajnej pravice. The Souther Poverty Law Centre monitoruje nenávistné skupiny – teraz je ich v Amerike aktívnych 784. Na stránke majú mapu nenávisti (hate map) s presne vyznačenými pôsobiskami týchto extrémistických organizácií. Vydáva Intelligence Report, ktorý je považovaný za spoľahlivý a najobsiahlejší zdroj o americkej krajnej pravici.

Je teda SPCL zdroj, z ktorého má nacionalista čerpať?

Jednoducho totálny humus. Bratislavská kaviareň je v porovnaní s týmito psychopatickými pravdoláskarmi doslova nicka. Ak táto organizácia šírila o Klassenovi divoké tvrdenia, má to nulovú váhu. Ani Peter Weisenbacher nebude vykreslovať v kladom svetle Mariána Magáta. Slová antirasistickej SPLC zákonite musia byť táraniny. Prekvapuje ma však to, že mnohí nacionalisti a racialisti veria týmto žvástaniciam, keďže ich šíria nezávislé neziskové organizácie bojujúce za toleranciu a znášanlivosť. Hlúpo veria nepriateľským klebetám.

Ale tu to len začína.

… ako i mnohými bývalými členmi COTC, ktorí si želajú zostať v anonymite. Hneď poviem, toto tvrdenie nemá ani len najmenšiu hodnotu. Viem to z vlastnej skúsenosti, kedže minule som písal testovací článok pre širokú verejnosť a k jeho pôsobivosti som si pomohol rovnako.

Založená veľmi voľne na správe The Southern Poverty Law Center. Čo to sakra znamená volné založenie? Čo si pod tým mám akože predstaviť? Aký je teda ten rozdiel medzi správou SPLC a priloženým dokumentom? Kde môžem nájsť pôvodnú správu a ako vyzerá? A s kadiaľ sa vzali ostatné informácie – od menovaných osôb? Alebo z iného zdroja? Ak áno, prečo nie je uvedený? … Tú správu musím vidieť na vlastné oči !

Googlil a preveroval som mená spomenuté čoby zdroje priloženého dokumentu o histórií cirkvi. Konečne som sa pohol z miesta. Harry Kelly bol hlavný vedúci pre New York a okolie. Zomrel na predávkovanie heroínom v auguste 1989. Žiadne obvinenia. Matt Hale bol Pontifex Maximus Hnutia Kreativity. Cirkev za jeho vedenia expandovala a mocnela raketovým tempom až sa stala najrozšírenejšou a najatraktívnejšou racialisticou skupinou v Amerike. Bol “americkou tvárou nenávisti”. Za jeho mimoriadne plodné a schopné vedenie cirkvi bol odsúdený na takmer doživotný trest. Výpoveď proti Klassenovi som nenašiel. Slim Deardorff bol niekdajší člen cirkvi. Podľa SPCL Deardorffa vylúčil Hale pretože spreneveril peniaze, ktoré dostal. Bojovníci proti nenávisti trepli bájku o kúpení a zakopávaní zlata, ale sotva jej možno veriť. Žiadna výpoveď proti Klassenovi. Reverend Matt Hayhow bol skinhead až dokým nenatrafil na Kreativitu, ktorá ho oslovila, naplnila a dala účel jeho životu. V auguste 1990 bol odsúdený za vykradnutie dvoch bánk na 25 rokov, podľa SPCL. Opäť žiadne negatívne vyhlásenia proti Klassenovi ani cirkvi. Naopka, Kreativitu vyzdvihoval. George Burdi bol hudobník na racialistickej scéne. Po roku vo väzení prestal aktívne pracovať v cirkvi, ale zachoval si s ňou kontakty. Dnes má 45 rokov. Je o ňom stránka na wikipédií i metapédii. Nevydal žiadne vyhlásenia proti Klassenovi. Carl Messick bol šéf bezpečnosti cirkvi. Neprekvapivo, nevydal žiadne vyhlásenia proti Klassenovi.

O homosexualite a židovskom pôvode zatiaľ nikde ani mrk.

Existujú aj ďalšie dokumenty ako “History of the Church of Creator”? Kto iný šíri o Klassenovi, že bol homosexuál a žid? Pár krát to bolo spomenuté v nejakých fórach, zapadnutých blogoch, pod videami na YouTube. Aby som toto našiel, musel som do Google zadať “ben klassen homosexual” a “ben klassen jewish”. Okrem tohto presvedčivého, x-krát skopírovaného článku nikto Klassena z týchto ohavností neobviňuje. Článku, ktorý sám koluje po internete a je napísaný anonymom. Nikde nič. Žiaden text, výpoveď, rozhovor, video či zvuková nahrávka. Nič.

Do vyhľadávania na stránke SPLC som napísal Ben Klassen. Prelistoval som všetkých 15 strán a každý článok som otvoril a prešiel. Nudilo ma to tak veľmi, že som si ju musel rozdeliť na dva dni. Výsledok je, že ani raz nebol Ben Klassen označený za homosexuála či žida. Ani v jedinom prípade! A vlastne, vôbec som si nemusel dať toľko námahy s čítaním rad radom, nakoľko keby boli obvinenia proti Klassenovi založené na pravde, boli by v nadpisoch. SPLC si nikdy nedovolila verejne publikovať tak priehľadné a do neba siahajúce klamstvá.

Správu The Southern Poverty Law Center, Montgomery, Alabama, z novembra 2002 som nájsť nedokázal. Našiel som jedine timeline z 15 septembra 1999. Predpokladám, že toto je pôvodná správa z ktorej autor čerpal pretože sa jeho textu podobá najviac. Človek by povedal, že fanaticky antirasistická SPLC bude patriť k najtvrdším kritikom Klassena, ale obsah ich správy je úplne nevinný v porovnaní s tým, čo k nemu bolo pridané. SPLC nikdy Klassena nevinila zo znásilnenia, podvodu alebo vraždy. Ak by boli zistenia nemorálneho konania zakladateľa cirkvi a jeho spolupracovníkov, ktoré sa objavili v dokumente o histórií cirkvi reálne, SPLC by ich zaiste rado publikovalo. Ani SPLC nezverejní na svojej stránke takého nepríčetné klamstvá. Vtedy som zistil, čo znamená “veľmi voľne založená”: vymyslená, postavená na bujnej fantázií.

Nie je známy nikto, kto by hovoril spomínané bizardné tvrdenia proti Klassenovi. V článku o temnom pozadí racialistickej cirkvi nie je viditeľný žiaden iný zdroj okrem timelime od SPLC.

Vidíme, že posledná štipka dôveryhodnosti dokumentu “History of the Church of the Creator” sa pod váhou odhalení zosypala kompletne na trosky. Žiaden z menovaných racialistov Klassena neobvinil, SPLC je fanaticky pravdoláskarská organizácia ale nikdy Klassena neobvinila z bukvičácstva ani židovského dedičstva, autor dokumentu o histórii cirkvi je anonymný, pre zvýšenie pôsobivosti článku využíva prázdne formulácie, správa, z ktorej vychádza po obsahovej stránke neobsahuje žiadne zo šokujúcich obvinení o “Bennym”, iné zdroje s rovnakými tvrdeniami neexistujú a v neposlednom rade, dokument má mnoho nejasností a antilogizmov. Dokument nemá váhu.

Ani keby dokument bol dôveryhodný, sám a bez iných dôkazov by nemohol byť dostatočne hodnotný aby prevýšil dôležitosť Klassenovho 20 ročný boj za bielu rasu. No teraz má totálne nulovú výpovednú hodnotu a nikto ho nemôže brať vážne. Očividne slúži na ohováranie, očierňovanie a šírenie ničím nepodložených klebiet.

Dôkazy, ktoré som zistil sú neoblomné. Teraz je jednoznačne viditeľné, že Ben Klassen nebol ani homosexuál ani žid! Dokument “History of the Church of the Creator” je úplná fikcia. Ale naozaj úplná! Je však napísaný presvedčivým štýlom a sú v ňom také nehorázne klamstvá, že človeka aby nenapadne, že by to mohol byť podvrh. Platí, že neklamať vôbec, alebo klamať vo veľkom.

V momente keď som si toto dal do kopy som bol radostný, natešený a neopísateľne šťastný. Ak má ešte nejaký čitateľ kdesi v kútiku duše najmenšie pochybnosti, rád ich eliminujem ďalším skúmaním.

Harold Covington’s Defamation of Ben Klassen

Teraz zabijem zlatý klinček po hlavičke.

Túžiac zakopať pod zem podradné klebety, pokračoval som v preklikávaní webov a diskusiách na fórach. Narazil som blog práve na túto tému: po slovensky Haroldové Covingtonové ohováranie Benna Klassena. Je perfektným zakončením môjho uvažovania. Zodpovedá na to, na čo ja nie.

Dokument “History of the Church of the Creator” sa prvý krát objavil na blogu Jack88_2005, na službe blogger. Na blogu je deväť článkov publikovaných v rozpätí od júna 2005 do marca 2007. Sedem článkov je úplný balast na pár riadkov, jeden pojednáva o cenotvorbe prostitúcie, druhý je dokument o histórií cirkvi. Zakladateľ blogu je anonym, nezverejnil žiadne údaje ani kontakt, jeho profil bol zobrazený 88 krát. Blog je nekvalitný, škaredý, asi nebol udržiavaný nikdy. Jediné, čo je na ňom hodnotné, je článok o Kreativite. Usudzujem, že blog bol pravdepodobne vytvorený za účelom rozšírenia klebiet o Klassenovi.

Vskutku zaujímavé je aj to, že článok sa z takéhoto zapadnutého blogu s minimálnou návštevnosťou rozšíril do celého internetu a bol preložený do cudzích jazykov.

Blog Noncounterproductive vraví, že obvinenia z dokumentu sú výmysly Harolda Covingtona, ktorý je pravdepodobný autor. Blog pracuje hlavne so záznamami z novín. Zhrniem to:

Autor blogu uvádza, že sa nestretol s prípadom iných údajov od Klassena. Ja tiež nie. Článok St. Peterburg Times z roku 1968 a článok Los Angeles Times z roku 1993 používajú údaje, ktoré sú uvedené aj inde. Ja som hľadal na stránkach SPLC, ADL a iných a v niekoľkých mainstreamových médiách zmienku o nejasnostiach pôvodu, nestretol som sa s žiadnou. O podnikateľských zločinoch s židovskými spolupáchateľmi nie je v novinách stopy. Pričom takého záležitosti sú sledované verejnosťou a posudzuje ich volená veľká porota. Kniha Florida State Goverment: Who´s Who nejestvuje. Nikto na ňu neodkazoval, nie je v knižniciach, nebola vydaná. Hľadanie by bolo nekonečné. V novinách je veľakrát spomenutá organizácia Wallace for President, ale za celý rok 1960 ani raz Jews for Wallace. Vlastne je nemysliteľné, že by sa židia takto ukázali verejnosti. Skupina možno ani neexistovala. Približne v roku 1973 mal byť zakladateľ cirkvi zatknutý, nikto nevie s určitosťou povedať za čo. Bez dátumu, miesta, bez konkrétneho zločinu pravdepodobný autor Harold Covington odkazuje na nič. V roku 1978 mal Klassen zavraždiť Barryho Edwardsa. V Google news archíve za celé 70-te roky nie je spomenutá vražda Barryho Edwardsa vo West Palm Beach. Totálnou fikciou sú spory so susedmi kvôli podivným náboženským rituálom. Také niečo sa nekonalo. Covington bol na čele kresťanského hnutia a bájku o záhadných rituáloch využil na ich bytostné znenávidenie Kreativity.

Klassen údajne mal zahájiť antikampaň voči otcovi Tomovi a synovi Johnovi Metzegerovým. Tom bol schopný a extravagantný človek, preto ho zakladateľ cirkvi neúspešne skúsil zverbovať. Klassen nedosiahol čo chcel a odišiel veľmi sklamaný. Napriek tomu John Metzger, zakladateľ White Aryan Resistance, dodnes považuje Kreativitu za svoje náboženstvo. Syn John Metzger bol omnoho vnímavejší ku Kreativite a pridal sa k nej. Žiadna antikampaň sa nekonala, Tom Metzger odmietol svoje údajné tvrdenia o homosexualite, ktoré on ale nikdy nevyslovil. Tom označil Covingtona za ich pôvodcu a posmešne ho nazval Tubby. V auguste roku 1991 mal skinhead Steve Martel spáchať samovraždu a zanechať list, že vykonal homosexuálny akt s reverendom Jerry Michael Paceom. Žiadne záznamy neboli nájdené. Je maximálne nepravdepodobné, že by v hnutí bol nejaký verejne známy homosexuál, keďže Tvorcovia hlboko vyznávajú zákony prírody a v Salubrious Living zdôraznili zdravé vyjadrenie sexuálnych túžieb. Jerry Michael Peaceho nikto nepoznal, možno patril do kategórie Covingtonových vymyslených charakterov. Alabamský vodca Klanu Roger Handley bol v roku 1992 (nie 1989) zatknutý v noci. Počas zatýkania ležal v posteli s 16 ročných chlapcom. Nebol to však reverend Cikrvi Stvoriteľa White Satterwhite. Dá sa to vyvodiť i logicky: 16 ročný nemôže mať schopnosti na pozíciu reverenda. Najlepšia Covingtonová bájka je z roku 1990. Vtedajší Maximus Pontifex pozval Denisa Winterspoona do suterénu do svojej premietacej miestnosti. Išli pozerať film Triumf vôle od Leni Riefenstahlovej. Klassen dal Denisovi do pitia uspávadlo a keď zaspal, zviazal ho lepiacou páskou, premiestnil na vankúše a sodomizoval ho zatiaľ čo na plátne rečnil Hitler a hajlovali nemeckí vojaci. Keď sa Whitespoon prebudil, zmlátil Klassena a vydieral ho. Dostal 10 000 dolárov v hotovosti a odišiel na Floridu. 12 októbra 1990 bol nájdený mŕtvy. V novinách nijaký záznam. Major Rey Valdes s kancelárie samovrážd tak isto nenašiel nijaký záznam. Rudy “Butch” Stanko mal predávať otrávené mäso. On tvrdí, že bol zlikvidovaný židovskou konkurenciou.

Detaily sú na blogu Noncounterproductive. Sú tam priložené odkazy na online záznamy z novín:

http://noncounterproductive.blogspot.sk/2010/08/harold-covingtons-defamation-of-ben.html

Človek by mohol namietať, že niektoré kauzy nemuseli byť v novinách. To veru nie. Ale v novinách sa nenachádza nič v ani jednom prípade. Treba dobre uvažovať. Klassen robil také veľké množstvo vážnych zločinov. No o žiadnom – ani o jednom – nie je zmienka vo veľkých amerických novinách. Aká je šanca?

Harold Covington sa nikdy nepriznal k autorstvu, ale bol nacionalisitckou scénou identifikovaný ako pravdepodobný autor lebo takéto metódy boli pre neho typické. Covington to poprel, na svojom blogu napísal, že nevie kto je autor i keď pozná pár ľudí, ktorí by ním byť mohli.

Pravdepodobný autor dokumentu o histórií cirkvi Covington je maximálne nedôveryhodná osoba. Mnohých nacionalistov a racialistov označil za sexuálnych deviantov. Vlastne každý, kto sa mu znepáči je perverzák. Dokonca aj Hunter Wallace, ktorého v živote nestretol a ktorý žije na opačnej strane kontinentu. Najzvrátenejší bol Ben Klassen, ktorý chcel hlavné sídlo cirkvi Stvoriteľa presunúť do oblasti v ktorej pôsobil Covington a tým mu tvrdo konkurovať a kradnúť mu členov. Covington je značným množstvom racialistov považovaný za štedro plateného židovského agenta. Patril k nim aj Ben Klassen. Kým ešte žil, o Covingtonovi napísal článok Anatómia pokrytca pre Racial Loyalist. Iní ho majú za duševne labilného jedinca trpiaceho delúziami a megalomanstvom. Tieto obvinenia sa zakladajú na rozhovore SPCL s Benom Covingtonom, Haroldovým bratom z 30 novembra 2008. Harold ho posmešne nazval Benji. V ňom povedal, že Haroldovi diagnostikovali paranoidnú poruchu osobnosti. Zapadá to do seba, je však otázke či by SPCL v mene pravdolásky neklamala i teraz.

V rozhovore SPCL je skonštatované, že Covington má veľký talent pre písanie. To sedí. Dokument o histórii cirkvi je napísaný pôsobivo a presvedčivo. Takto by to dokázal napísať len zručný pisateľ.

Sumár

Ben Klassen nebol ani homosexuál ani žid. Toto sú vykonštruované obvinenia. Sú zo vzduchu vykonštruované. Po množstve poskytnutých dôkazov je logické konštatovať, že divoké tvrdenia, ktoré nie sú uvedené v pôvodnej správe SPLC – obvinenia zo sexuálnej zvrátenosti, židovského pôvodu, podivných náboženskych rituálov, a množstvo podvodov siahajúcich až po vraždu – nemajú žiaden preukazateľný základ v skutočnosti. Dokument “History of the Church of the Creator” je fabrikácia. Ben Klassen bol poctivý manžel a milujúci otec dvoch dcér. Založenie a šírenie Kreativity dokazuje, že mal čisto árijskú dušu, vysoké schopnosti a najvyššie morálne kvality. Som rád, že som očistil jeho meno od nepravdivých klebiet.

Najabsurdnejšie, najšialenejšie a najkomickejšie Covingtonové obvinenie je z roku 1989. Klassen pozval niekdajšieho skinheada Denisa Whitespoona do podzemia, pustili film Trium vôle od Leni Riefenstahl, Denis kvôli uspávadlu zaspal ako zaťatý. Klassen ho potom znásilňoval do zadnice a zároveň počas aktu pozeral ako nemeckí vojaci hajlujú. Je to totálne za vlasy pritiahnuté. Pri čítaní by každému rozumnému človeku mali byť inštinkty na poplach. Už len kto môže uveriť takémuto niečomu? Kebyže to urobil, Klassen by musel byť tak zlá bytosť, že by mu z čela rástli pekelné rohy.

Napriek všetkému mám pocit, že táto kauza-kauzička vznikla len pretože Ben Klassen smrteľne nenávidel kresťanstvo.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Pramene
https://www.splcenter.org/fighting-hate/extremist-files/group/creativity-movement-0
https://www.splcenter.org/fighting-hate/intelligence-report/1999/church-creator-timeline
http://vnnforum.com/showthread.php?t=53653
http://fittic6.blogspot.sk/
http://downwithjugears.blogspot.sk/2010/08/brief-history-of-white-nationalist.html
https://www.splcenter.org/fighting-hate/intelligence-report/1999/church-creator-timeline
http://creativityalliance.com/articles_covington-hypocrite.htm
http://noncounterproductive.blogspot.sk/2010/08/harold-covingtons-defamation-of-ben.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Southern_Poverty_Law_Center
https://www.splcenter.org/resources?keyword=Ben+Klassen
http://www.cesnur.org/testi/FBI_006.htm
http://www.historycommons.org/context.jsp?item=a1986cotcmessick#a1986cotcmessick
http://www.occidentaldissent.com/2011/03/21/conspiracy-theory-harold-covington-northwest-front/
https://www.splcenter.org/fighting-hate/intelligence-report/2008/ben-covington-offers-insight-his-brother-harold%E2%80%99s-neo-nazi-activity

Pred niekoľkými rokmi mi priateľ povedal podobenstvo o druhu hominidov, ktorí neprežili, hoci mohli vládnuť Zemi. Títo hominidi považovali každého tvora za úplne jedinečného. Keď vyskočil tiger z temnoty a jedného z nich odsúdil k tragickému osudu, nebolo to pre nich dôvodom, aby zovšeobecňovali tigrov ako skupinu. Takže keď začal druhý tiger obchádzať v tieňoch na pokraji ohňa, nesúdili ho na základe chovania prvého tigra. V skutočnosti, ak sa aj vrátil prvý tiger, neposudzovali by ho na základe jeho chovania v minulosti, pretože vtedy bolo vtedy a teraz je teraz: dva unikátne, jedinečné momenty v čase.

Aj keď tigre nie sú vždy ľudožrúti, a ľudožrúti nemajú vždy hlad, tie úbohé tvory aj tak vymreli, pretože ich problémy sa neobmedzovali iba na tigrov. Nedokázali sa poučiť zo žiadnej skúsenosti. Boli jednoducho príliš hlúpi na to, aby prežili.

Prežitie, ako môžete vidieť, vyžaduje schopnosť učiť sa z minulých skúseností, takže je možné predvídať a dokonca ovládať tie budúce. K tomu je však nutné uznať, že nie sú iba jednotlivé tvory, ale aj skupiny tvorov. Jednotlivec patrí k tomu istému druhu, ktorý zdieľa tie isté vlastnosti. A od tej chvíle, ako tak urobíme, môžeme usudzovať, že ak bol tiger nebezpečný raz, bude zrejme nebezpečný aj nabudúce. A ak je nebezpečný jeden tiger, je pravdepodobné, že ostatné tigre budú tiež nebezpečné. Takže ak je niekto z nás zabitý tigrom, môžeme prijať primerané opatrenia, aby sa to neopakovalo.

Vyvodzovanie záverov o druhoch, založených na jednotlivcoch, sa nazýva indukčné zovšeobecňovanie. Vďaka indukcii môžeme odvodiť, že všetci členovia druhu sú “ako ten”, s ktorým sme mali skúsenosť. Z týchto fialových bobúľ mi bolo dnes zle, tak mi z nich bude pravdepodobne zle aj zajtra, pretože ich vlastnosti sa cez noc pravdepodobne nezmenia. A pretože ste rovnakého druhu ako ja, môže byť zle aj vám. A pretože fialové bobule na tomto kríku sú rovnaké ako na druhom, bude nám z nich asi zle taktiež. Mäso tohto zvieraťa mi chutilo, tak bude asi chutiť aj vám, pretože sme rovnakého druhu. A ďalšie zvieratá toho istého druhu nám tiež asi budú chutiť, lebo majú rovnaké vlastnosti.

Avšak indukcia nás tiež učí, že vlastnosti majú sklon ukladať sa do zvonovitej krivky s veľkým množstvom typických prípadov v strede, a malým množstvom netypických prípadov na každom konci. Z typických fialových bobúľ nám bude zle, ale na každom kríku môže byť niekoľko, ktoré nebudú mať žiaden negatívny vplyv, a iné, ktoré sú vyložene jedovaté. Teda indukčné zovšeobecňovanie znamená “nie vždy, ale obvykle.” Vo všeobecnej terminológii môžeme povedať: “Nie všetky X sú také.” Ale väčšina X taká je.

Induktívna úvaha je teda pravdepodobnostná. Vždy je možnosť, že sa nejedná o typickú inštanciu druhu. Ale to nie je veľmi pravdepodobné, pretože “netypické” je už z definície vzácne. Okrem toho, ako získavame stále viac skúseností, stáva sa menej pravdepodobným, že stretneme výnimku a naše zovšeobecňovanie druhu pevnie. Dokonca dokážeme vycítiť čo je typické pre výnimky.

Aj keď sa to v bežnom jazyku nepoužíva, môžeme odkazovať na dobre zavedené indukčné zovšeobecňovanie ako na “stereotyp”, ktorý pochádza z gréckeho stereo (στερεός) “ustálený”, alebo “pevný” a gréckeho typos (τύπος), alebo “typ”.

Indukčné zovšeobecňovanie nielenže nám umožní poučiť sa z minulých skúseností, čo by mohla byť iba teoretická výhoda. Indukcia má tiež významný praktický vplyv, pretože nám umožňuje predvídať budúce skúsenosti založené na tých minulých. To umožňuje, aby sme konali účelne, dokonca zasahovali do smerovania udalostí a riadili prírodné javy.

Ďalším slovom na predvídanie budúcich skúseností je ich pred-súdenie. Iné slovo pre pred-súdenie je predsudok. Niektoré predsudky môžu byť úplne nepodložené a iracionálne – napríklad predsudky zakorenené v zlých indukčných zovšeobecneniach, poverách, alebo duševných chorobách – a jednanie podľa nich môže viesť ku katastrofe. Ale dobre podložené indukčné zovšeobecňovanie (stereotyp) je základom odôvodnených predsudkov, ktoré môžu byť veľmi výhodné, napríklad nám pomáhajú rozlišovať medzi nebezpečnými a miernymi zvieratami, medzi jedovatými a jedlými hubami, atď.

Indukcia vďaka tomu, že nám dáva schopnosť predvídať budúce udalosti, je základom praktického myslenia, ktoré je hlavným prostriedkom na prežitie ľudstva. Indukcia je tiež základom vedy a techniky, ktorá nám umožňuje hlbšie pochopiť prírodu, a tak predvídať a lepšie ju kontrolovať. Indukcia je teda základom prebiehajúceho dobýjania prírody, ktoré nazývame modernizáciou a pokrokom.

Stereotypy a opodstatnené predsudky môžu byť triumfom induktívneho uvažovania a základov zdravého rozumu, vedy, technológie a pokroku. Ale dnes, keď príde na posudzovanie ľudskej bytosti, dozvedáme sa, že stereotypy a predsudky sú zlé, a že každý jednotlivec by mal byť posudzovaný podľa svojho správania a nie na základe minulých skutkov svojej skupiny. Dozvedáme sa, že je nespravodlivé posudzovať jednotlivcov na základe ich príslušenstva v skupine.

Tento postoj je druhom perverzného individualizmu. Ja sám som zástancom Aristotelského individualizmu. Myslím si, že zmyslom života je dotiahnutie našich individuálnych schopností do dokonalosti. Pokiaľ ide o politiku, dobre usporiadaná spoločnosť by mala podporovať individuálnu sebarealizáciu a zdokonaľovanie, pokiaľ to nie je proti dobru celej spoločnosti.

Perverzný individualizmus však odmietam, pretože nemá nič spoločné s individuálnym sebazlepšovaním. V skutočnosti robí z hlúposti morálny imperatív, pretože útočí na indukčné zovšeobecňovanie ako také, ktoré je základom zdravého rozumu, vedy, technológie a moderného sveta. Perverzný individualizmus vyžaduje, aby sme sa správali ako hypotetickí hominidi uvedení vyššie, ktorí boli jednoducho príliš hlúpi na to, aby prežili.

Falošný individualizmus je v skutočnosti aplikovaná forma nominalizmu, čo je teória, že na svete neexistujú žiadne prirodzené druhy, len jednotlivci, a všetky koncepty druhov sú len spoločenské konvencie alebo “konštrukcie”. Podľa falošného individualizmu spravodlivosť vyžaduje, aby sme ignorovali všetky skupiny – s výnimkou akéhosi “ľudstva” – a súdili každého jednotlivca samostatne, bez akýchkoľvek predsudkov na základe jeho členstva v akejkoľvek vykonštruovanej kategórii, ako je napríklad rasa. Nominalizmus je však metafyzicky nesprávny. Máme skutočné prírodné druhy. Jednotliví členovia týchto druhov zdieľajú spoločné rysy, ktoré nám umožňujú robiť pravdepodobnostné predpovede o nich na základe toho, čo vieme o ich druhu.

Individualista by však mohol reagovať, že aj keď nominalizmus je metafyzicky falošný a existujú prirodzené druhy, mali by sme stále dať bokom naše opodstatnené stereotypy a predsudky, a súdiť každého a každú ľudskú bytosť ako jednotlivca. V skutočnosti máme posudzovať každého jednotlivca ako výnimku, aj keď väčšina z nich výnimkou nie je. Prečo? Pretože podľa všetkého má každý jedinec nekonečnú hodnotu, takže vyjadrenie spravodlivosti je absolútnym dobrom a páchanie bezprávia je absolútnym zlom. Musíme sa chovať, akoby bol nominalizmus pravdivý, pretože existuje mizivá možnosť, že by sme boli nespravodliví voči cudzincovi.

Táto pozícia je moralistická absurdita, pretože jednoducho nemôže byť realizovaná. Na tejto planéte existuje sedem miliárd ľudí. Je nemožné zaobchádzať s každým a všetkými, ako so zvláštnou snehovou vločkou. Ak by sme to skúsili aj s obmedzeným počtom ľudí, ktorých stretávame v bežnom živote, spotrebovalo by to všetok váš čas potrebný pre vaše vlastné ciele, teda pre skutočný život. Pretože zmyslom života je sabarealizácia, a čas, ktorý máme k dispozícii, je krátky, nemôžeme sa jednoducho zaoberať tým, aby sme každého spoznali.

Jedným zo spôsobov, ako civilizácia napreduje, je že nám dáva možnosť stretnúť sa s omnoho väčším počtom ľudí, než ich dokážeme spoznať ako jednotlivcov. Napríklad trhová ekonomika umožňuje jednotlivcom komunikovať s miliónmi ďalších po celom svete cez obrovské, symbolické, anonymné médium, ktoré – aspoň teoreticky – umožňuje všetkým účastníkom ich individuálnu sebarealizáciu.

Psychológovia zistili, že ľudská myseľ sa dokáže vysporiadať s okolo 150 priamymi osobnými vzťahmi, čo znamená, že ak by sme mali konať s ľuďmi iba ako s jednotlivcami, civilizácia by sa musela vrátiť k zložitosti loveckej spoločnosti, alebo vidieckej dediny.

Opodstatnené stereotypy a predsudky umožňujú vytváranie veľmi komplexných spoločností tým, že vieme jediným pohľadom posúdiť jedinca a rozhodnúť sa, či k nemu pôjdeme s otvorenou náručou, alebo sa mu radšej vyhneme. Vzhľadom k tomu, že prirodzené druhy sú početne obmedzené, človek si vytvára vlastné druhy viditeľne odlíšené – rečou, oblečením, uniformou – ktoré nám umožňujú orientovať sa v zložitých sociálnych situáciách na prvý pohľad. Napríklad černoch oblečený v odeve hulváta z geta signalizuje nebezpečenstvo, zatiaľ čo černoch v policajnej uniforme signalizuje dôveryhodnosť.

Navyše, ak sú stereotypy zlé, prečo idú ľudia do krajnosti aby sa stali stereotypmi? Všetci chceme nájsť rovnako zmýšľajúcich ľudí a obliekanie sa určitým spôsobom je jedným z prostriedkov ako ukázať, do ktorej skupiny patríme. Hipster, metalista, obchodník, žena s kariérou, štetka, proletár, gay, čierny kriminálnik, atď. Čierni robia veľké problémy a ich obliekanie sa do drahých šiat s výzorom kriminálnikov signalizuje, že sú nebezpeční, alebo takými aspoň túžia byť. Prečo si bieli liberáli myslia, že je neúctivé brať ich signalizáciu vážne?

Myšlienka, že by sme sa vždy mali správať k ostatným ako k jednotlivcom tiež oslabuje jeden z najväčších darov modernity: súkromie. Je módne smútiť nad neosobným a sprostredkovaným charakterom modernej spoločnosti, ale v menšom meradle, v tesnejšej spoločnosti, každý vie všetko o každom. Tak môže byť oslobodzujúce žiť v spoločnosti, v ktorej vás väčšina pozná iba zbežne a podľa peňazí, ktoré utratíte. Pred rokmi mi môj študent povedal, že vyrastal v malom mestečku v Georgii plnom zvedavých, kritických baptistov. Len ťažko sa mohol dočkať, až sa presťahuje do Atlanty, “kde som mohol hrešiť.”

Za akých podmienok chceme byť súdení ako zvláštne snehové vločky? Všetci chceme spravodlivé zaobchádzanie, keď sa uchádzame o prácu, alebo sme súdení za svoje skutky. Ale aj vtedy sa budeme snažiť viac skryť ako odhaliť. Navyše vieme, že zamestnávatelia často prihliadajú len na najpovrchnejšie kritériá – jednoducho preto, že nemajú čas ísť viac do hĺbky. Ale dúfame, že sa dočkáme spravodlivosti aspoň od trestných súdov. Mimo toho, keď nie je nič dôležitého v stávke, stačí nám orientovať sa predsudkami a stereotypmi, teda hrať na pravdepodobnosť s ostatnými a prijímať, že iní robia tak isto s nami.

Keďže nikto nemôže súdiť každého vždy ako jednotlivca, dá rozum, že ľudia vyťahujú tento imperatív, keď ho chcú použiť ako zbraň proti iným. Univerzalisti z ľavice aj pravice túto zbraň obvykle nasadzujú proti akejkoľvek forme rasizmu, nacionalizmu, tribalizmu, alebo antipatie voči rôznym náboženským skupinám, alebo sexuálnym deviantom. Samozrejme, ak trocha pichnete do týchto univerzalistov, zistíte, že sú plní pokrivených a emočne zaťažených stereotypov a predsudkov voči svojim oponentom.

“Nie všetky X sú také,” hovoria univerzalisti, čo znamená, že je smrteľný hriech, ak neoceníte jedinečnosť každej osobitnej snehovej vločky. A pretože členstvo v skupine nikdy nemôže byť základom pre vylúčenie niekoho z našej spoločnosti, nemôže existovať žiadna rasovo a etnicky homogénna spoločnosť, a my nemôžeme podporovať žiadne normy sociálneho a sexuálneho správania. Tak je perverzný individualizmus iba nástroj, ktorý nám znemožňuje odolávať etnickému vykoreneniu a sociálnej dekadencii. Aký druh ľudí káže (ale nepraktikuje) “slepotu” k rase, národnosti, náboženstvu a sexuálnej identite ako morálny imperatív? Samozrejme ľudia, ktorí sú k ničomu.

Ak navrhnete diskrimináciu pedofilov, bude vám povedané, že nie všetci obťažujú deti a vy nemôžete robiť nič proti nim, kým neboli chytení pri čine. Ak navrhnete diskrimináciu černochov alebo mesticov, pretože sú náchylní k trestnej činnosti, dostane sa vám odpovede, že nie všetci sú takíto a nemôžete proti nim nič robiť, až kým skutočne nespáchajú zločin. Ak navrhnete diskrimináciu moslimov z dôvodu, že ich náboženstvo prikazuje klamať, znásilňovať, terorizovať, vraždiť, zotročovať a zvrhávať všetky vlády, bude vám povedané, že nie všetci moslimovia sú takíto a nemôžete urobiť nič proti nim, až kým nespáchajú trestný čin. Ak navrhnete diskrimináciu Židov, pretože sú nepriateľskou elitou pracujúcou na skorumpovaní našich politikov a kultúry a na zničení našej rasy propagovaním bielej viny, miešaním rás a riadenou imigráciou, bude vám povedané, že nie sú všetci takíto, a bol by to kolektivizmus, ak by sme s nimi zaobchádzali jednoducho ako s nepriateľskou skupinou. Musíme jednať so všetkými členmi problémových skupín, ako keby boli nevinní až kým sa nepreukáže opak. Je nemorálne žiadať, aby sa sami pokúsili oddeliť od problémových skupín. Namiesto toho im musíme dať príležitosť, ktorá zvýši šancu nám uškodiť. A to znamená – žiadne obmedzenia, žiadne normy.

Títo perverzní individualisti nám môžu dokonca skúsiť argumentovať, že vojaci útočiacej armády nás nechcú všetci zabiť, takže by bolo nespravodlivé, ak by sme ich zabili my len preto, že nesú proti nám zbrane. Ale v tejto chvíli by už bolo jasne vidieť, čo sú zač a boli by postavení k múru. Samozrejme, už by mohlo byť príliš neskoro.

Som nacionalista, pretože som presvedčený, že rasová, etnická a náboženská rozmanitosť v rámci toho istého politického systému nie je silnou, ale slabou stránkou. Je to konštantný zdroj tlejúceho napätia, ktoré sa často rozhorí do nenávisti a násilia. Tak je najlepšou zárukou mieru a harmónie vytvorenie samostatnej vlasti pre všetky národy. Zdravá spoločnosť vyžaduje tiež normy týkajúce sa sexuality, manželstva a výchovy detí. Teda spoločnosť musí praktikovať diskrimináciu. Musíme rozlišovať medzi tým, kto je náš a kto nie. A v rámci našej skupiny musíme rozlišovať medzi normálnym a abnormálnym, optimálnym a neoptimálnym, rešpektujúcim zákony a zločincom.

Môžeme slobodne priznať, že existujú dobrí černosi, moslimovia a Židia. Len ich jednoducho nie je dosť podľa našej chuti. Ale ak aj by tieto skupiny boli rovnaké alebo lepšie ako my – a oni sú lepší v niektorých smeroch – nie sú to jednoducho my, a my chceme vytvoriť spoločnosť pre nás a pre naše potomstvo. My nevytvárame tím pre športový zápas alebo súťaž v hláskovaní náborom výnimiek z veľkého rozsahu odlišných skupín. Usilujeme o vytvorenie homogénnej komunity s plným rozsahom priemerných aj výnimiek, teda organickú bielu komunitu, ktorá je jednej krvi a jednej kultúry, ale rôznorodých schopností, názorov a záujmov, takže všetci naši ľudia si nájdu doma svoje miesto.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: Greg Johnson

Hitlerova revolúcia, kapitola 5.4 – Poslanie Ríše – Európska misia

Na začiatku vojny proti Rusku hovoril Hitler o potrebe Európanov prekonať nacionalistické sklony: “Samotná hrozba z východu, vďaka boľševicko – aziatským plánom, hrozí oslabením všetkých. To by mohlo mať za následok zničenie celej základne európskej civilizácie. Núti nás to k zjednoteniu.” [94] Prominentný novinár a bývalý poručík Waffen SS Hans Schwarz van Berk neskôr napísal: “Staré východiská nemeckej politiky sú príliš provinčné na uskutočnenie európskej obnovy v dobrovoľnom a slobodnom duchu, za ktorý tak vášnivo bojujú aktívne, optimistické a mladé elementy. … Iba zahraničné jednotky s ich čistou európskou vôľou, zakotvenou vo vnímaní SS ako európskej bojovej elity, to zmenia. … Zúrivosť tejto vojny si vyžaduje viac, než námezdných žoldnierov. Vyžaduje tvorivé, spoločné ciele a väzby, idealistické pohnútky bojovníkov.” [95]

Germánski dobrovoľníci v službách Ríše to nepovažovali za podradnú rolu. “Nebojujeme za Hitlera ani za Nemecko, ale za omnoho väčšiu myšlienku; vytvorenie spojených štátov Európy,” napísal Degrelle. [96] “Všetci sme boli zjednotení tým istým prianím: Čestne reprezentovať náš národ medzi tridsiatimi národmi, ktoré sa zapojili do boja. Konať svoju povinnosť, pretože sme bojovali za Európu. Získať čestné miesto pre našu vlasť v kontinentálnom spoločenstve, ktoré by vzišlo z vojny. A konečne, vytvoriť bojové jednotky, ktorých hodnota by zaručovala dosiahnutie sociálnej spravodlivosti po návrate domov a ukončení vojnového stavu.” [97]

Švajčiarsky člen SS Heinrich Büeler si spomínal: “Čo sa týka povojnovej reorganizácie Európy, neexistoval žiaden program. Táto otázka však bola často diskutovaná u Waffen SS. … Boli sme si istí, že boj proti ázijskému boľševizmu a priateľstvo spájajúce Germánov a Európanov povedie k reforme Európy v rovnakom duchu.” Švajčiarsky novinár Francois Lobsige považoval týchto mužov za “politických vojakov v najvznešenejšom zmysle slova,” snažiacich sa dosiahnuť “silnú, jednotnú a bratskú Európu.” [98] Historik Lothar Greil to zhrnul: “So začiatkom ruského ťaženia sa vo Waffen SS vyvinulo rozhodujúce duchovné povedomie: Boj za slobodu pre ríšu Nemcov sa stal bojom za slobodu európskych národov. Táto myšlienka posilnila spoločný záujem dobrovoľníkov z celej Európy.” [99] Francúzsky historik Henri Landemer dospel k záveru, že v rámci Waffen SS “Ríša už nie je Nemecko, ale Európa.” [100]

Obr.: Vojaci divízie SS Wiking relaxujú po misii proti Červenej armáde. Ich maskovacie bundy boli ešte stále novinkou

Himmler, ktorý sa primárne podieľal najmä na vymáhaní práva, zhromažďovaní informácií a kontrarozviedke, si najprv predstavoval povojnovú Európu na čele s dominujúcim Nemeckom. Jeho postoj k východu bol koloniálny. Nielen kvôli zhoršujúcej sa vojenskej situácii, ale aj vďaka mnohým listom od vojakov Waffen SS, postupne ustúpil zo svojho imperialistického postoja. V roku 1943 v prejave k funkcionárom NSDAP v Posen (Poznaň) opísal bratstvo v zbrani medzi vojakmi divízie Wiking, v ktorej slúžili spoločne Nemci s inými národmi, ako základ pre príchod väčšej germánskej Ríše.

Keď istý miestny stranícky funkcionár odmietol schváliť žiadosť o sobáš germánskeho dobrovoľníka a nemeckej ženy, Himmler ostro reagoval. Dňa 4. októbra 1943 poslal vysvetľujúci dopis Bormannovi: “Ak na jednej strane Reichsführer SS (Himmlerov titul) má verbovať Flámov, Holanďanov, a ďalších Germánov, aby bojovali a zomierali … a na oplátku vyhlasuje, že majú rovnaké práva, potom sobáše sestier a dcér týchto Germánov s Nemcami, alebo sobáše nemeckých žien s týmito Germánmi nemôžu byť zakázané.” Požadoval, aby Úrad pre rasovú politiku NSDAP bol zbavený právomoci udeľovať manželské licencie, a dodával: “Nedáva zmysel, aby som sa za ťažkých podmienok dlhé roky pokúšal o oživenie germánskych myšlienok a získaval pre ne ľudí, zatiaľ čo iné úrady v Nemecku to bezmyšlienkovite a kategoricky obracajú v nivoč.” [101]

Napriek moci svojho úradu sa Himmler púšťal na tenký ľad. Obhajoval európske spoločenstvo, spochybňoval oficiálne programy “Nemecko na prvom mieste” a dogmy NSDAP. “Stal sa najokázalejším kritikom tejto politiky a automaticky najvýznamnejším nepriateľom všetkých jej podporovateľov a zástancov,” uviedol Schwarz van Berk. [102] Himmler začal získavať prevahu začiatkom roka 1943. Vo februári mu Ríšske kanclérstvo udelilo dohľad nad všetkými “vzájomnými etnicko-germánskymi záležitosťami” v okupovaných krajinách. Nemeckí úradníci už nemohli viac jednať v súvisiacich otázkach, pokiaľ neboli “v súlade s Reichsführerom SS.” Historik Seidler poznamenáva: “Pri vytváraní nového povojnového poriadku v Európe malo SS optimálnu východiskovú pozíciu oproti konkurentom z NSDAP.” [103] SS plánovalo zriadiť Európsku úniu s tesnou hospodárskou spoluprácou a univerzálnym menovým systémom bez nemeckej nadvlády. “Lojalita mužov SS zo zahraničia dala Himmlerovi väčšiu váhu … pri oponovaní oficiálnej nemeckej politike. Títo muži neboli podriadenej povahy ani v tej najmenšej miere,” napísal Schwarz van Berk. [104] Časom sa iné národy než Nemci stali väčšinou v polovici bojových divízií SS v aktívnej službe. [105]

Waffen SS prevzalo kontrolu nad všetkými zahraničnými légiami slúžiacimi v nemeckej armáde v roku 1944, s výnimkou kozákov. To bolo dôležitým krokom pri nahradení konceptu národných armád multinárodnou bojovou silou brániacou spoločné záujmy. Silou, ktorej veteráni dokázali udržať kamarátstvo aj po vojne, prekonávajúcou obvyklú európsku rivalitu. Waffen SS aktívne podporovali zriadenie Ruskej oslobodeneckej armády. Po stretnutí s Vlasovom Himmler nielen schválil vytvorenie armády, ale založil aj “exilovú” ruskú vládu. Vlasov uviedol, že našiel väčšie pochopenie pre svoje návrhy pri rokovaniach s SS, než s nemeckou armádou. [106] Nakoniec dostal zelenú k zriadeniu Ruskej oslobodeneckej armády, ktorá bola ku koncu vojny aj nasadená.

Estónci a Lotyši sa stali predvojom východných národov pri prijímaní do Waffen SS. Aj keď s výhradami, Himmler sa nakoniec zmieril s Bergerovou prosbou o zápis Ukrajincov. Vytvorenie 14. granátnickej divízie SS spolu s juhoslovanskými kontingentami nakoniec porazilo “slovanský skepticizmus”, ktorý infikoval rovnako Reichsführera SS, ako aj doktrinárov v NSDAP. Diplomat Renthe-Fink napísal: “Estónske SS sa osvedčili v boji proti boľševikom, a tento vývoj sa udial so súhlasom Vodcu.” [107] Bývalý riaditeľ dôstojníckej akadémie Bad Tölz poznamenal: “Rasový koncept NS sa stal menej hodnoverným po sformovaní slovanských divízií. Ustúpil zjednocujúcemu prvku antikomunizmu, a to obzvlášť vďaka pevnému spojeniu východných a západných SS.” [108]

Príklad Waffen SS povzbudil v Nemecku aj ďalších, aby sa postavili proti nacionalistickej politike, škodiacej spoločenstvu národov. Vo februári 1944 poslal nemecký komisár na Kryme Alfred Frauenfeld do Berlína memorandum na 37 stranách, ktoré popisovalo národno-socialistickú východnú politiku ako “majstrovské dielo zlého konania.” [109] V júni predložil ekonóm Walter Labs návrhy na administratívne reformy v obsadenom Rusku. Pýtal sa: “Sú východné územia a národy na nich žijúce prijímané ako členovia Európskej ríše, alebo sú to vykorisťované kolónie a kolonizované národy?” Labs požadoval, aby bolo priznané právo na súkromný majetok, pokročilé vzdelávanie a príležitosť k úspechu. Otvorene poukázal na to, že “národy, ktoré dosiahnu v čase vojny toľko, ako dokázala Červená armáda, sú príliš pokročilé na to, aby boli kolonizované.” [110]

Nemecká armáda vydala podrobné pokyny pre svoje vojská v Rusku počas roka 1943. Prikazovala v nich “byť spravodlivý. … Rusi nič nenávidia viac, ako nespravodlivosť. Rus je obzvlášť dobrý pracovník; ak je s ním zaobchádzané slušne, pracuje tvrdo. Je inteligentný a učí sa rýchlo.” [111] Takmer o dva roky skôr Waffen SS dala pokyny svojim členom “úprimne sa pokúsiť pochopiť súčasnú ruskú dušu,” a každý muž SS má “byť nielen vojakom, ale aj tak trochu politikom.” Cieľom, ako bolo uvádzané v rozkaze vojakom Leibstandarte, bola “jedna z najdôležitejších úloh pre nemecký národ, a to získať tieto národy do európskej rodiny.” [112]

Obr.: Ruskí dobrovoľníci v radoch nemeckých ozbrojených síl. Ríšske médiá zverejnili ich prísahu napriek Hitlerovým obavám pred nasadením týchto zúrivých bojovníkov do služby v ozbrojených silách

Leibstandarte bránila rieku Mius až do apríla 1942, kedy dostala rozkazy na presun. Granátnik si spomína: “Počas nášho sťahovania od Taganrogu stáli popri cestách tisícky ľudí a mávali jednotkám, ktoré odchádzali; príklad toho, aké dobré vzťahy mohli medzi divíziou SS a ruským civilným obyvateľstvom panovať.” [113]

Aj keď si Waffen SS vybudovalo svoju povesť najmä ako elitná bojová jednotka, nemenej rezolútne konala aj pri presadzovaní sociálnych a politických reforiem nevyhnutných pre Európu, aby obnovila jej nadvládu a renomé vo svetových záležitostiach. V rámci boja proti pretrvávajúcemu nacionalizmu 19. storočia, rozdeľujúcemu kontinent, a neproduktívnym dogmám Úradu pre rasovú politiku v Nemecku, išlo Waffen SS osamelou cestou; málokto v hierarchii Ríše riskoval odpor voči legislatívnym programom NSDAP. Veliteľ pluku Leibstandarte Albert Frey pripomenul, že “počas vojny žiadne iné oblasti NS štátu neporušovali politické a vojenské rozhodnutia vrchného vedenia a nikto o nich tak otvorene nediskutoval a nekritizoval, ako to bolo v rámci SS.” [114] Začlenenie negermánskych dobrovoľníkov do Waffen SS prinútilo vládu Ríše uznať prínos zahraničných národov k vojnovému úsiliu. Germánski branci požadovali povojnovú európsku federáciu namiesto hegemónie Nemecka. Svoje politické názory presadzovali cez SS, čím viedli vládu Nemecka k vyváženému pohľadu. To rozširovalo vplyv nedostatočne zastúpených vrstiev, ktoré bojovali – mnoho z nich na základe idey, že oslobodzovacie vojny v roku 1813 začali presúvať moc od cisárskej dynastie ku pruským roľníckym milíciám.

Tisícky Ukrajincov sa dobrovoľne prihlásilo do služby vo Waffen SS. [115] Ukrajinská 14. granátnická divízia SS, ktorú sa Nemci rozhodli vytvoriť v apríli 1943, išla do akcie nasledujúceho roku. Keď sa Hitler dozvedel o jej existencii, spochybňoval jej spoľahlivosť. Naznačoval, že by bolo lepšie použiť ich zbrane na vyzbrojenie novej nemeckej divízie. Vypočul si prianie generála Vlasova viesť oslobodeneckú armádu a odpovedal: “Nikdy nevytvorím Ruskú armádu. To je strašiak najvyššieho rádu.” [116]

Keď plukovník SS Günther d’Alquen kritizoval oficiálne stanovisko degradujúce Rusov, Himmler ho výslovne varoval pred akoukoľvek akciou SS v rozpore s prianím Vodcu. Napriek tomu Waffen SS zvíťazilo. Citujúc Schwarza van Berk: “Tí, ktorí požadovali, aby úzko definovaná rasová politika bola zrušená v prospech širšieho, racionálnejšieho výkladu, našli najsilnejší hlas v Himmlerovi. A teraz ten istý Himmler, ktorý na svojom vlastnom území zriadil najprísnejšie rasové kritériá, sa stal obhajcom liberálneho chápania práv národov a rás.” [117]

Hitler nesúhlasil so zmenami tvrdohlavo požadovanými Waffen SS, ale ironicky sa mu podarilo vytvoriť systém, ktorý umožnil ich pokrok. V prejave vo Vogelsang v roku 1937 vyhlásil: “Tí najschopnejší z našich radov môžu dosiahnuť tie najvznešenejšie pozície bez ohľadu na svoj pôvod a narodenie. … Čím boli, čo ich rodičia robili, kto bola ich matka, to neznamená nič. Ak sú schopní, majú voľnú cestu. Stačí jednoducho prevziať zodpovednosť; to znamená postaviť sa do čela.” [118] Hitlerova politika sa podobala duchu francúzskeho liberalizmu z 18. storočia, v ktorom si talentovaní jedinci uvedomili svoj potenciál a dorástli na vedúce pozície.

Od svojho založenia v roku 1934 VT – budúce Waffen SS – priťahovalo mužov z nedotknutého prameňa vynikajúcich ľudských zdrojov, ktorý raz označil Gneisenau. Frey, ktorý bol medzi prvými, čo sa pripojili k zbraniam SS, napísal o svojich priateľoch z výcvikového tábora v kasárňach Ellwangen: “Väčšinou išlo o roľníkov a pôvodom z dedín.” [119] V nemeckej armáde pochádzalo 49 % dôstojníckeho zboru z vojenských rodín. Vo VT to bolo iba 5 %. Iba 2 % z armádnych dôstojníkov pochádzalo z vidieka, ale podstatné percento dôstojníkov VT vyrástlo na farmách. [120] Napriek pomerne obmedzenému vzdelaniu sa dôstojníci SS v kurzoch generálneho štábu pravidelne umiestňovali medzi najlepšími 10 % absolventov. [121] V niektorých nemeckých vidieckych oblastiach sa takmer tretina sedliackych chlapcov zapísala do VT.

Podobne ako v nemeckej armáde aj táto nová bojová sila podporovala iniciatívu na bojisku na nižších úrovniach velenia. Avšak taktiež uvoľnila sociálne bariéry medzi dôstojníkmi a podriadenými. Základom bolo získanie si autority skôr na rešpekte druhých, než na hodnosti. To v zbraniach SS vštiepilo liberálny postoj, ktorý umožnil Nemcom a Európanom stáť bok po boku ako bratom. Počas niekoľkých rokov Waffen SS prispelo k politickej a vojenskej evolúcii, ktorá by inak trvala desiatky rokov. Stalo sa tak bez nátlaku na mužov zo strany vlády alebo obyvateľstva.

Vo svojej konečnej podobe sa Waffen SS iba málo podobali na výstavnú strážnu jednotku strany, zosobňujúcu výkvet nemeckej mužnosti, ktorú Hitler pôvodne určil na domáce misie podľa svojej úvahy. Himmler nakoniec uznal, že “Waffen SS začínajú viesť svoj vlastný život.” [122] Muži vo Waffen SS neboli obmedzovaní zavedenými vojenskými zvykmi, a tak pristupovali ku svojim úlohám s nezávislým a inovatívnym duchom. Vďaka svojim dobrovoľným záväzkom a vojnovým obetiam lobovali za politické reformy – čo boli pre ozbrojené sily zvyčajne zakázané vody. To všetko napriek tomu, že členovia pochádzali z veľkej časti z vrstvy, ktorej historicky chýbal verejný vplyv. Napriek dynamike, odvahe a sebaistote by Waffen SS nikdy nezískala potrebnú silu bez štátneho systému, ktorý podporoval rozvoj skrytých schopností. Vodca schválil rozšírenie Waffen SS napriek svojim pochybnostiam. Hitler bol muž, ktorý nehľadal spôsob, ako ovládať ľudí, ale ako ich viesť, pomôcť im preskúmať, objaviť a využiť svoj potenciál, aj keď zavedené zmeny boli v rozpore s jeho osobným presvedčením.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org. Ďakujeme všetkým, ktorí prispeli.

Referencie:
[94] Gieler, Hermann, Ein anderer Hitler, s. 399
[95] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, s. 65
[96] Degrelle, Leon, Erinnerungen eines europäischen Kriegsfreiwilliger, s. 122
[97] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 70
[98] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 62
[99] Schweiger, Herbert, Mythos Waffen SS, s. 67
[100] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 71
[101] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 21
[102] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, s. 65
[103] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 16
[104] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, s. 66
[105] Ochsenreiter, Manual, Deutsche Militärzeitschrift: Sonderausgabe Waffen SS, s. 65
[106] Ibid, s. 72
[107] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 322
[108] Schulze-Kossens, Militärischer Führernachwuchs der Waffen SS, s. 23
[109] Neulen, Hans Werner, Europa und das 3. Reich, s. 56
[110] Ibid, s. 160, 161
[111] Post, Walter, Hitlers Europa, s. 258
[112] Schweiger, Herbert, Mythos Waffen SS, s. 55-56
[113] Ibid, s. 61
[114] Frey, Albert, Ich wollte die Freiheit, s. 247
[115] Höhne, Heinz, Die Orden unter dem Totenkopf, s. 467
[116] Seidler, Franz, Avantgarde für Europa, s. 27
[117] Schwarz, Hanns, Brennpunkt FHQ, s. 67
[118] Gordon, Helmut, Es spricht: Der Führer, s. 27
[119] Frey, Albert, Ich wollte die Freiheit, s. 90
[120] Höhne, Heinz, Die Orden unter dem Totenkopf, s. 413
[121] Schulze-Kossens, Militärischer Führernachwuchs der Waffen SS, s. 231
[122] Höhne, Heinz, Die Orden unter dem Totenkopf, s. 444

Jedným z najhorších klišé súčasnej politiky je tvrdenie, že “Spojené štáty sú národom imigrantov”. Implicitným argumentom potom býva, že „ak sa pozrieme na náš rodokmeň dostatočne späť v čase, zistíme, že všetci sme potomkami predkov, ktorí vystúpili z lode.“ Nevyzerá to potom svojvoľne a nespravodlivo, ak Amerika povie, že už neprijme ďalších prisťahovalcov? Koniec koncov, čo ak by bolo to isté povedané niektorému z našich predkov, ktorí sem prišli?

Klišé o “národe imigrantov” pretláča predpoklad, že všetci imigranti sú v zásade rovnakí, a preto je nespravodlivé robiť medzi nimi rozdiely. Avšak pravdou je, že nie všetci imigranti sú rovnakí. Veď i obhajcovia imigrácie sa nikdy neunavia vo svojich popisoch, koľko rasovej, kultúrnej a náboženskej “diverzity” nám prinesú.

Ale diverzita rozhodne nepredstavuje nič dobré.

Žiadna spoločnosť sa nezlepší rasovou, kultúrnou a náboženskou diverzitou. Tie sa stanú iba poruchovými linkami, pozdĺž ktorých sa budú pravidelne vyskytovať sociálne trenice a otrasy.

V skutočnosti by si Amerika polepšila, ak by mala menej černochov, Aziatov, mesticov a Židov.

Ale je tu i ďalší typ diverzity, ktorej potrebujeme čeliť, keď hovoríme o imigrácii. Tento druh diverzity môže existovať medzi ľuďmi tej istej rasy, náboženstva a kultúry. Ide o diverzitu ekonomických a politických záujmov. To, že sme všetci imigrantmi, alebo potomkami imigrantov ešte neznamená, že všetci máme rovnaké záujmy.

Každý jeden nový imigrant nevyhnutne riedi politickú a ekonomickú silu ľudí, ktorí tu boli pred ním. Platí to bez ohľadu na to, ako veľmi môže ten-ktorý imigrant prispieť spoločnosti. Keď Nikola Tesla vystúpil z lode, život každého inžiniera alebo vynálezcu sa stal o trochu viac konkurenčným – napriek tomu, že Teslove vynálezy nám všetkým uľahčili život.

Obľúbeným argumentom obhajcov imigrácie býva, aby sme vyhľadali talianskych, poľských, írskych alebo ďalších “etnických” (t.j. nie anglosaských) Američanov a položili im túto otázku: Oni (Anglosasi) vás tiež nechceli sem pustiť, tak ako môžete byť na strane ľudí, ktorí dnes odmietajú Somálcov, Haiťanov a Mexičanov? Samozrejme, že obhajcovia imigrácie tým vyložia karty na stôl. Sú si vedomí, že diverzita je zdrojom oslabenia medzi bielymi. Podkopáva našu solidaritu, čo naši nepriatelia ľahko zneužijú.

Nič dnes neznie mojim ušiam viac škrípajúco, ako keď biely Američan začne hovoriť o svojej “anglosaskej” identite. Škrípe to podľa mňa z dvoch dôvodov. Za prvé, väčšina z nich je i tak euro-miešancami. Za druhé, čistokrvní Anglosasi, akým som i ja, sú ľudia, ktorí sa v prvom rade a predovšetkým vzdali tejto krajiny – a sami ju už “naspäť nedostaneme”. Možno sa potom zbavíme našich starých predsudkov voči spriazneným belochom a naučíme sa spolupracovať s Írmi, Talianmi a Poliakmi, ktorí sú spravidla oveľa menej ochromení “bielou” vinou, emocionálnou represiou a neochotou postaviť sa v boji na vlastnú stranu.

Napriek tomu môžem stále priznať, že Anglosasi mali v minulosti dobré argumenty pre to, aby vylúčili iné biele etnické skupiny. Vedeli, že etnická diverzita bude zdrojom spoločenských konfliktov a oslabenia, dokonca i vtedy, ak išlo o diverzitu medzi spriaznenými belochmi. Rovnaké argumenty sú ešte viac presvedčivé v prípade nebielej imigrácie, keďže nebieli nemôžu byť asimilovaní bez toho, aby zničili bielu rasu a bielu civilizáciu.

Keď boli Spojené štáty založené, išlo primárne o anglosaskú spoločnosť. Ak zoberieme myšlienku, že diverzita oslabuje spoločnosť, zatiaľ čo homogenita ju posilňuje, potom musíme dôjsť k záveru, že Spojené štáty sa mali usilovať o to stať sa ešte viac anglosasky homogénnymi. To znamená, že ak by USA umožnili nejaké prisťahovalectvo, bolo by iba z Veľkej Británie. Nevzťahovalo by sa na žiadnych Írov, Nemcov, Poliakov, Švédov, Nórov, Talianov, Grékov, atď.

Ale imigranti z Európy nie sú ako nebieli. Národy Európy majú spoločné rasové a kultúrne korene, ktoré umožnili, aby sa všetci Íri, Nemci, Taliani a Francúzi stali Američanmi. Európania môžu byť asimilovaní. Avšak nebieli sa nikdy nemôžu stať Američanmi, s výnimkou čisto právneho hľadiska. To znamená, že imigrácia z Európy nebola úplnou katastrofou pre Spojené štáty.

Napriek tomu, ak chceme byť dostatočne objektívni, musíme pripustiť, že bola (menším) nešťastím. To, že ne-aglosaskí imigranti boli asimilovateľní neznamená, že mali rovnaké záujmy ako Američania, ktorí tu už boli pred nimi. Ich príchod stlačil mzdy, rovnako ako príchod nebielej imigrácie dnes. Imigrácia viedla k vzostupu establishmentu vykorenených, bezrasových ľudí, podobne ako v prípade dnešnej nebielej imigrácie. Imigrácia tiež viedla k nárastu kriminality a násilia, rovnako ako nebiela imigrácia dnes. Imigrácia rozriedila politickú silu Anglosasov, rovnako ako nebiela imigrácia v súčasnosti riedi politickú silu belochov.

Nepopieram, že mnohí imigranti, ktorí by boli vylúčení týmto argumentom, ohromne prispeli tejto krajine. Ale z rovnakého dôvodu tu nie je žiaden spôsob spočítať anglosaských géniov, ktorí sa možno stratili kvôli spoločenskej dislokácii zapríčinenej imigráciou. Navyše je možné poukázať i na skutočné príspevky Židov a iných nežiadúcich skupín, avšak vytvára to argument pre to, aby sme ich tu mali? Ak príspevky Jonasa Salka neprebijú úvahy o homogenite, potom prečo by ich mali prebiť príspevky Nikola Teslu?

Ako by bola rozľahlosť Ameriky využitá bez imigrácie? Kde je vôľa, tam je cesta. Nebyť imigrácie, ktorá vyplnila manufaktúry a gangy polo-vyhladovanými vyvrheľmi z Európy a Ázie, kapitalistická trieda by stratila svoju signifikantnú výhodu oproti robotníckej triede. Mzdy by boli vyššie a pracovné týždne kratšie. A keďže jediným spôsobom, ako získať nových pracovníkov by bola reprodukcia, systém by podporoval veľké rodiny a zabezpečil, aby boli deti riadne vzdelávané. Veľké podniky by sa rozvíjali pomalšie – čo by bolo úplne v poriadku.

Veľká a prosperujúca americká robotnícka trieda by sa rozvinula omnoho skôr popri veľkej a prosperujúcej strednej triede poľnohospodárov a obchodníkov. Obe skupiny by mali svoje zdroje a voľný čas, ktorý by chránil ich práva a slobody pred plutokratmi, slniečkármi a vojnovými štváčmi. Amerika by bola slobodnejšou, menej rozdelenou, harmonickejšou a šťastnejšou spoločnosťou.

Nuž, ale takto to nedopadlo.

V súčasnosti biela Amerike predstavuje zmes všetkých možných ľudí z Európy, ktorí sú pomaly zaplavovaní silnejúcimi prílivmi bahna.

Ak chceme prežiť ako rasa, musíme sa spojiť. V tomto zmysle chápem tomu, prečo sú moji spriaznení bieli nacionalisti tak nerozhodní, pokiaľ ide o prehodnotenie starých debát o imigrácii. Ako by mohli bielej jednote v dnešnej Amerike pomôcť neúspešné argumenty, ktoré vylučovali Írov, Slovanov a Talianov?

Američania dôb minulých si chceli udržať svoju anglosaskú identitu, avšak vo svojom úsilí zlyhali. S každou ďalšou generáciou tu bolo viac a viac miešania medzi potomkami rozmanitých európskych skupín imigrantov. To umožnilo vznik generického bieleho Američana, ktorý vníma svoje záujmy výlučne ako belošské. Jazykové a kultúrne odlišnosti Starého sveta rýchlo mizli a s nimi i schopnosť našich nepriateľov zneužívať ich vo svoj prospech.

Nemusíme to nevyhnutne vnímať ako stratu. Koniec koncov stále tu máme Francúzsko. Stále tu existuje Poľsko i Nemecko. A Američania budú pravdepodobne stále oslavovať deň sv. Patrika a Októberfest. Jednoducho budeme mať na oboch podujatiach rovnaký dav.

Ale je to zisk? Amerika môže byť videná ako miesto, kde sme obnovili pôvodnú jednotu bielej rasy predtým, než bola rozdelená a poštvaná proti sebe. V záujme zachovania a presadzovania záujmov tejto vznikajúcej (alebo opätovne sa obnovujúcej) bielej jednoty, potrebujeme stopnúť a následne zvrátiť príliv nebielych do Spojených štátov.

Okrem blokovania nebielych, aký druh imigračnej politiky by biela nacionalistická Amerika mala mať? Samozrejme, že by som otvoril naše hranice perzekuovaným belochom z Rodézie a Južnej Afriky. Ale malo by to platiť plošne? Budeme tiež otvárať naše hranice perzekuovaným moslimským Kurdom a Afgáncom? Niektorí z nich sú totiž nielen bieli, ale dokonca nordici.

A kto je vlastne biely? Väčšina ľudí na Blízkom východe, v strednej a južnej Ázii môže byť kategorizovaných ako kaukazoidi. Dokonca čistokrvní dravidi z južnej Indie, nezmiešaní s Árijcami alebo s australoidnými aborigíncami, sú kaukazoidi, napriek tomu, že ich pleť je niekedy tmavšia ako u černochov. V krátkosti, v rámci kaukazoidnej rasy existuje množstvo diverzity.

Mali by sme však pamätať na to, že politika diverzity so sebou prináša slabosť, zatiaľ čo homogenita prináša silu. Preto by sme mali byť celkom opatrní v prípade akceptácie akéhokoľvek imigranta len preto, že ide o kaukazoida v širšom zmysle.

Vzhľadom k tomu, že populácia a kultúra bielej Ameriky je stále primárne severoeurópska, preferoval by som takú imigračnú politiku, ktorá by zachovala a posilnila tento element. Ak si ceníme väčšiu homogenitu, potom najrýchlejším spôsobom bude propagácia imigrácie z krajín severnej Európy.

Stále tu však máme problematiku kontroly kvality. Je jasné, že Spojené štáty nemajú záujem o import hlupákov. Ale mali by sme naozaj podporovať imigráciu múdrych ľudí? Nebolo by pre bielu nacionalistickú Ameriku lepšie súťažiť s ostatnými bielymi národmi s jej vlastnými najlepšími mozgami? Nemali by sme skôr mať záujem o to vidieť všetky biele národy prosperujúce a dobre riadené? To však znamená, že každý biely národ bude potrebovať svoju vlastnú elitu. Preto by Amerika nemala byť “únikom mozgov”.

Samozrejme, že v prípade, ak biele národy majú zaostalé a opresívne systémy, ktoré márnia ich domáce talenty, potom sa zdá ľudským umožniť talentovaným ľuďom presťahovať sem. Ale nemalo by byť našou prvoradou prioritou podporiť tieto spoločnosti tak, aby došlo k ich zlepšeniu? A v prípade, že sa im to podarí, nemali by skôr podporiť imigrantov v tom, aby sa vrátili domov a pracovali na rozvoji pre svojich vlastných ľudí?

Je tu i ďalšia, viac fundamentálna otázka, ktorá musí byť položená predtým, než budeme diskutovať o imigračnej politike: Prečo by nejaký zdravý národ vôbec potreboval imigráciu?

Čo ak migrácia nie je spoločenským dobrom, ale symptómom spoločenských chorôb? V dnešnej Amerike slúži imigrácia zmierneniu systému pred dôsledkami jeho vlastných zlyhaní. Napríklad pokrok si vyžaduje viac a viac inteligentných ľudí, napriek tomu inteligentní Američania nasledujú príšerne dysgenické reprodukčné vzorce. Pokrok si vyžaduje viac a viac vzdelaných ľudí, napriek tomu americký vzdelávací systém nikdy na tom nebol horšie. Namiesto toho, aby sme vyriešili tieto problémy, importujeme sem mozgy z južnej a východnej Ázie. Pokiaľ Amerika potrebuje viac mozgov, mala by snažiť, aby vyrástli tu, skôr než aby ich sem importovala.

Imigrácia je v skutočnosti len otázka distribúcie. Ale distribúcia predpokladá produkciu. Takže konečná otázka znie: Ako dáme do poriadku náš dom tak, aby sme získali kontrolu nad našim osudom a vyprodukovali viac a lepších bielych detí? Až dokým sa nebudeme zaoberať týmto problémom, bude celá otázka bieleho prisťahovalectva diskutabilná.

autor: Greg Johnson
preklad: Aman, protiprudu.org

Prejav Jareda Taylora na konferencii American Renaissance.

Viac ako 40 veteránov Druhej svetovej vojny zo Španielska, ktorí boli zranení v boji za Nemecko, dostáva platby od vlády Angely Merkelovej.

Nemecká vláda stále vypláca dôchodky Španielom, ktorí dobrovoľne bojovali za Nemecko počas Druhej svetovej vojny.

Berlín si stále ctí dohodu uzavretú so španielskym diktátorom Franciscom Francom, ktorého režim podporoval dobrovoľníkov k boju za Hitlera proti komunistickému Rusku medzi rokmi 1941 až 1943.

V písomnej odpovedi na parlamentnú otázku ľavicového člena parlamentu Andreja Hunka, priznala vláda Merkelovej, že stále vypláca viac ako 100 000 Eur ročne na penzie preživších a príbuzných z tzv. Modrej divízie, v ktorej radoch bojovali španielski dobrovoľníci na východnom fronte.

Súčasný nemecký rozpočet vydáva na tieto platby 107 352 Eur, ktoré sú vyplácané 41 veteránom, ktorí boli zranení v boji za národno-socialistické Nemecko, 8 vdovám bývalých bojovníkov a jednej sirote dobrovoľníka z Modrej divízie.

Hunk z ľavicovej strany Die Linke (obdoba našich komunistov – pozn. prekl.) povedal, že je “škandalózne, že 70 rokov po vojne Nemecko stále platí viac ako 100 000 Eur ročne nacistickým kolaborantom.”

Ďalej dodal: “V tej dobe sa títo ľudia dobrovoľne pripojili k nemeckým fašistom (sic) k boju po ich boku do vyhladzovacej vojny vo východnej Európe. Je pre mňa nepochopiteľné, že nemecká vláda im stále vypláca dôchodky, keď toľko obetí vojny stále čaká na právoplatné odškodnenie.”

Dohoda vyplácať dôchodky veteránom Modrej divízie bola uzavretá medzi frankistickou vládou a Spolkovou republikou Nemecko v roku 1962.

Nemecká vláda uviedla, že 47 000 španielskych dobrovoľníkov bojovalo na strane národno-socialistického Nemecka na základe zmluvy medzi Hitlerom a Francom. Súčasťou bola dohoda, ktorá zabraňovala príliš rýchly vstup Španielska do vojny po trojročnej občianskej vojne, ktorú vyhrali Francove fašistické sily v roku 1939 za pomoci Nemecka a Talianska.

V písomnej odpovedi sa taktiež uvádza, že 22 000 členov Modrej divízie bolo zabitých, zranených, alebo vyhlásených za nezvestných počas vojny, bez uvedenia počtu obetí v jednotlivých skupinách. Odhaduje sa, že na východnom fronte padlo okolo 5 000 Španielov.

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Zdroj: The Telgraph

Rozloženie Iraku je pre bielych nacionalistov dôkazom starého nemeckého príslovia “Schadenfreude ist die schönste Freude” (Škodoradosť je najväčšia radosť). Prečo? Lebo sme mali v mnohom pravdu a povedali sme im to.

Saddámov Irak nebol hrozbou pre Spojené štáty. Za vlády Saddáma nebola v Iraku žiadna al-Kaída. Dnes odnož al-Kaídy kontroluje jednu tretinu krajiny. Americká vojna v Iraku bola založená na klamstvách uvarených a propagovaných Židmi a ich prisluhovačmi, aby prinútili USA utratiť viac ako 2 bilióny dolárov a bezpočet životov kvôli zničeniu jedného z nepriateľov Izraela.

Myšlienka demokratizácie Iraku bola hlúposť, pretože Iračania nie sú národ, ale iba zmes kmeňov rozdelených náboženstvom (suniti, šiíti, kresťania) a etnicitou (Kurdi, Arabi, Turkméni). Takúto spoločnosť môže udržať pokope jedine diktátor a kvôli nedôverčivej, nepotistickej kultúre Iraku takáto diktatúra nevyhnutne povedie k imperiálnej vláde diktátorovho kmeňa a náboženskej skupiny nad zvyškom krajiny. Taká je pravda o režime Saddáma Husseina a to isté platilo i pre “demokratický” režim šiítskeho šovinistu Nourika al-Malikiho.

Irak je ukážkový príklad zlyhania etnickej a náboženskej diverzity v jednom štáte. Všetky multikulturalistické, pacifistické, jedno-svetové, kozmopolitné a imperialistické hazardy vedú k nenávisti a krviprelievaniu. Preto je jediným realistickým základom pre mier a ľudské bratstvo – v obmedzenom rozsahu, ktorý je reálny – etnonacionalizmus: vytvorenie homogénnych spoločností pre všetkých ľudí pozdĺž etnických, kultúrnych a náboženských (keďže islam je zo svojej podstaty politickým náboženstvom) línií.

Preto je najlepším výsledkom pre Irak rozdelenie: Kurdi si zaslúžia svoj vlastný štát na severe a arabské teritórium musí byť rozdelené medzi sunitov a šiítov. (Ostatné etnické a náboženské skupiny sú príliš malé na to, aby dúfali v niečo viac než toleranciu). Takéto rozdelenie by sa mohlo uskutočniť systematickým, pokojným a humánnym spôsobom, ak by bol náš svet ovládaný etnonacionalistickými princípmi. Avšak tento svet je ovládanými zlými a bláznivými ľuďmi, takže takéto rozdelenie bude dosiahnuté skrz chaos, vojnu a nevýslovnú krutosť. Ale k rozdeleniu tak či tak dôjde. (ISIS sa pravdepodobne zastaví a šiítska armáda sa zomkne, keď boje zasiahnu šiítske oblasti).

Samozrejme, že blbci vo Washingtone nič nechápu. Napríklad Hillary Clintonová, ktorá sa očividne chce stať irackou prezidentkou, zbožne vysvetľovala, že Maliki a šiítska majorita by sa mali snažiť byť viac inkluzívni k menšinám. Veď všetci bieli Američania dobre vedia, že nerecipročné gestá dobrej vôle voči rozzúreným menšinám sú kľúčom k budovaniu utópie.

ISIS tiež dokazuje ďalšiu pointu, v ktorej mali bieli nacionalisti pravdu, a síce, že história je stále plná prekvapení. Ani v mojich najcynickejších snoch som nečakal, že sa zobudím a zistím, že tretina Iraku je v rukách odnože al-Káidy – a že každý priateľ Spojených štátov v tomto regióne skončil s guľkou v hlave alebo rovno bez hlavy – a toto všetko bolo prácou obrovskej, dobre organizovanej a financovanej organizácie, o ktorej som ja, i zvyšok sveta, predtým nikdy nič nepočul.

Samozrejme, že dnes sme zaplavovaní informáciami o ISIS, vrátane množstva údajov o jeho financovaní, o ktorom sa hovorí, že je úplne pôvodné a nemá čo robiť so sponzorstvom štátu.

Tieto tvrdenia nekupujem. ISIS sa očividne teší štátnemu sponzorstvu zo strany Saudskej Arábie a Kataru a pravdepodobne tiež i Spojených štátov, keďže cieľom americkej politiky bolo potlačiť typy inklinujúce k Al-Kaíde v Iraku a podporovať ich v Sýrii, na základe pochybného predpokladu, že nikto z nich neprekríži porézne hranice medzi oboma krajinami.

Pre americkú politiku je samozrejmé, že tí, ktorí sa starajú aspoň trochu o americké záujmy, nepremýšľajú v dlhodobom horizonte a tí, ktorí v ňom premýšľajú, zase pracujú na tom, aby obetovali americké záujmy Izraelu.

Malo by to tiež hodiť trochu svetla na prekvapujúce hlasy proti americkej intervencii na Pravici, napríklad od Davida Fruma a Glenna Becka. Samozrejme, že najsilnejším hlasom proti americkej intervencii bol Izrael, keďže vznik ISIS-u vytvára spoločný záujem medzi Spojenými štátmi a Iránom, ktorý je hlavným spojencom šiítskej irackej vlády. Izrael si samozrejme želá, aby Spojené štáty zničili Irán, a preto poslednou vecou, ktorú si praje, je akýkoľvek druh spolupráce medzi týmito dvomi krajinami v Iraku.

Avšak v prípade, že Spojené štáty zostanú mimo Iraku, Irán takmer určite zakročí, čo môže umožniť Židom vykonštruovať v budúcnosti vojnu medzi USA a Iránom. Saudi by tiež volali po americkej intervencii v prípade takéhoto scenára. Koniec koncov je pre nich ľahké predať Američanom mémy typu: “Nemôžeme dovoliť Iránu, aby kontroloval irackú ropu, rovnako ako sme nemohli predtým umožniť Saddámovi kontrolovať kuwajtskú ropu”.

Prirodzeným sklonom každého amerického bieleho nacionalistu je pozrieť sa na súčasnú krízu a rozhodnúť o ďalšom postupe na základe amerických záujmov – v prípade, že by bola naša krajina seriózna. Alebo ak by to bola aspoň naša krajina. V takom prípade je správnou politikou nič nerobiť. Rovnako to bolo správne pred viac ako 10 rokmi, kedy bola táto krajina podvedená, aby sa zúčastnila poslednej irackej vojny.

Ale v istom bode by nás malo osvietiť, že Amerike už dlhšie nie je serióznou krajinou. A dlhšie nie je ani našou krajinou. Namiesto toho je len nástrojom medzinárodného židovstva a medzinárodného kapitálu – monštrom, ktoré prináša mizériu našim ľuďom i zvyšku planéty. Preto akákoľvek politika, ktorá je dobrá pre Ameriku, je zároveň zlá pre bielu rasu i celý svet. Ide jednoznačne o prípad, kedy platí, že “čím horšie, tým lepšie”. Tretia iracká vojna možno skoncuje s touto krajinou. A ak Amerika nastúpi na túto cestu, potom bieli Američania by mali byť tými poslednými, ktorí sa ju pokúsia zachrániť.

autor: Greg Johnson
preklad: Aman, protiprudu.org

Bieli nacionalisti sú jednotní v presvedčení, že naša rasa je ohrozená biologickým vyhynutím. Tento pohľad je často odmietaný ako panikárenie, ale ako som už dávnejšie poukázal, možno ponúknuť veľmi jednoduché a presvedčivé argumenty, že bieli vyhynú, pokiaľ budú súčasné trendy pokračovať. Cieľom bieleho nacionalizmu je zastaviť tieto trendy.

Niektorí bieli nacionalisti idú ešte o krok ďalej a argumentujú, že naša rasa je zámerne vedené k záhube, t.j. že bieli sú terčom genocídy. Toto tvrdenie sa odmieta už nielen ako panikárenie, ale ako šialenosť. Napriek tomu budem argumentovať, že biela genocída sa skutočne uskutočňuje. Máme tu ľudí v mocenských pozíciách, ktorí propagujú politiky, o ktorých vedia, že povedú k vyhynutiu bielej rasy – samozrejme za predpokladu, že ich nezastavíme.

Ak chceme vytvoriť tézu o bielej genocíde, musíme urobiť 3 veci. Za prvé, potrebujeme definovať genocídu spôsobom, ktorý je konzistentný s pomalým procesom vedúcim k vyhynutiu. Za druhé, potrebujeme demonštrovať, že biele vyhynutie nie je dôsledkom tajomnej sily prírody, ale výsledkom ľudskej voľby a činov. Za tretie, potrebujeme ukázať, že biele vyhynutie nie je len nepredvídateľným, nechceným dôsledkom týchto politík, ale skôr ich premysleným, zámerným dôsledkom.

Zdá sa anti-intuitívnym tvrdiť, že bieli sú obeťami genocídy. Bieli predsa nie sú zabíjaní po miliónoch, čo je obraz, ktorý si väčšina ľudí vybaví, keď sa spomenie genocída. Na prvý pohľad je naša rasa silná, prosperujúca a početná.

Avšak zástanci tézy o bielej genocíde poukazujú na článok II Dohovoru o zabránení a trestaní genocídy (1948), ktorý definuje genocídu nasledovne:

…ktorýkoľvek z činov uvedených nižšie, spáchaný v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú:

• (a) usmrtenie príslušníkov takej skupiny,
• (b) spôsobenie ťažkých ublížení na tele alebo duševných porúch členom takej skupiny,
• (c) vedomé uvedenie príslušníkov takej skupiny do životných podmienok, ktoré majú privodiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie,
• (d) vykonanie opatrení smerujúcich k tomu, aby sa v takej skupine bránilo rodeniu detí,…

Táto definícia genocídy je omnoho širšia, ako len priama masová vražda. Predovšetkým body (c) a (d) sú v súlade s charakterizujúcimi politikami, ktoré zničia skupinu pomaly, behom dlhšieho časového obdobia. Genocída teda môže priebiehať v dvoch formách, z ktorých jednu môžeme označiť za rýchlu, horúcu genocídu a druhú za pomalú, pokojnú genocídu. Biele vyhynutie spadá do druhej kategórie.

Biele vyhynutie znamená, že v každom bielom národe je pôrodnosť pod hranicou nahradenia, t.j. že viac belochov zomrie, než sa narodí, a to až do bodu, kým bieli ako špecifická rasa nevymiznú.

Máme tu 5 hlavných príčin bieleho vyhynutia. Nepochybujem, že do tohto zoznamu by sa dali pridať ešte ďalšie faktory, ale v prípade, že by sme vyriešili týchto 5 problémov, nemuseli by sme sa dlhšie báť o budúcnosť našej rasy:

• – etika hedonizmu, individualizmu a sebeckosti, ktorá očierňuje reprodukciu a rodinný život.
• – feminizmus, ktorý podporuje ženy v tom, aby sa namiesto rodinného života, ako ich primárneho povolania, usilovali o kariéru.
• – široko rozšírené používanie antikoncepcie a potratov, ktoré oddeľujú sex od tehotenstva a tehotenstvo od výchovy detí.
• – rastúce náklady na založenie rodiny, predovšetkým zapríčinené rasovou integráciou – ktorá je hnacou silou suburbanizácie a ex-urbanizácie s cieľom nájsť bezpečné miesta pre bielych, kde by mohli vychovávať deti – nebielou imigráciou a offshore priemyslom, ktorý znižuje platy belochov.
• – rasové miešanie, pri ktorom jednotlivci síce reprodukujú svoje gény, avšak nie gény svojej rasy, keďže sa miešajú s inou rasou.

Tieto faktory nie sú slepými silami prírody, ako kolízia asteroidu so Zemou. Všetky sú vytvorené ľudskými bytosťami. Niektoré z nich, ako napr. feminizmus, antikoncepčné pilulky, legalizovaný potrat a ukončenie rasovej segregácie, imigračných obmedzení a zákazu rasového miešania sú celkom nedávne. Vyliahli sa v mysliach intelektuálov, umelcov, vedcov, politikov, pedagógov a inzerentov, ktorí uskutočnili zmenu presvedčení a hodnôt ľudí, ako i zákonov a inštitúcií, ktoré nám vládnu.

Ale každá z týchto vecí môže byť zmenená. Ľudí možno naučiť ceniť si hodnotu rodinného života pred sebectvom, pôžitkárstvom a kariérizmom, od feminizmu možno odradzovať, prístup k antikoncepcii a potratom môže byť obmedzený, zákony môžu byť zmenené tak, aby bolo založenie rodiny cenovo dostupné, rasová segregácia, imigračné reštrikcie a ekonomický nacionalizmus sa opäť môžu stať reálnou politikou, rasové miešanie môže byť postavené mimo zákon. V skutočnosti bieli nacionalisti podporujú práve také politiky, ktoré zastavia vyhynutie bielych.

K tomu, aby sme potvrdili tézu o bielej genocíde, musíme preukázať, že biele vyhynutie je zámerným dôsledkom politík, ktorým oponujeme. Prvé tri príčiny bieleho vyhynutia sú jednoducho produktom pretláčania individuálnej slobody. Posledné dve sú produktmi individuálnej slobody a rasového egalitarizmu. Nie je potom možné, že biele vyhynutie je len nechceným dôsledkom individualizmu a rasového egalitarizmu?

Samozrejme, že je to nielen možné, ale v mnohých prípadoch ide o jednoduchú pravdu. Väčšina ľudí, ktorí obhajujú individualizmus a rasový egalitarizmus, si jednoducho nie je vedomá toho, že tieto hodnoty podporujú vyhynutie bielej rasy. Našou úlohou je, aby sme ich o tom informovali.

Ale keď sú takýto ľudia informovaní, ich reakcie možno rozdeliť do niekoľkých kategórií. Niektorí z nich jednoducho odmietajú akceptovať, že biele vyhynutie reálne prebieha. Z tých, ktorí ho akceptujú, sa niektorí budú snažiť o jeho zastavenie, a iní nie. Prípadne sa niektorí z nich o to jednoducho nebudú starať a ďalší budú tomuto procesu dokonca fandiť.

Avšak je tu rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa hlásia k politikám podporujúcim bielu genocídu po zistení tohto faktu a tými, ktorí možno takéto politiky koncipujú a vykonávajú pred oboznámením sa s touto skutočnosťou a s plným uvedomím si ich dôsledkov. Aké máme dôkazy, že takýto ľudia existujú?

Za prvé, dôkazné bremeno musí byť posunuté. Je naozaj možné, že lídri desiatok bielych národov prijali podobné politiky, ktoré sú v protiklade k dlhodobému prežitiu ich národov, pričom žiaden z nich nevie, čo robí?

Áno, je módne vysmievať sa z politikov, ktorí uvažujú len z hľadiska budúcich volieb. Ale v skutočnosti to nie je pravda. Politici sú napr. skôr prezieraví, pokiaľ ide o ich osobné ambície a plány. Okrem toho naše vládnuce elity nepozostávajú len z demokratických politikov. Vládnuce elity v každej forme spoločnosti sú známe pre uvažovanie a plánovanie dopredu. Vládne spravodajské agentúry, ako i súkromné think thanky pracujú na vytváraní dlhodobých predpovedí založených na súčasných trendoch a následne primeranom plánovaní. Preto je veľmi nepravdepodobné, že by si naši lídri neboli vedomí možnosti bieleho vyhynutia. Buď sa o to nestarajú, alebo chcú, aby k tomu došlo.

Za druhé, nie je tajomstvom, že Židia sú masívne nadreprezentovaní medzi západnými elitami v politike, médiách, biznise, akademickom sektore a v slobodných povolaniach. Navyše patria k hlavným propagátorom trendov prispievajúcich k bielej genocíde, akými sú napr. nebiela imigrácia, rasová integrácia, rasové miešanie, feminizmus a sexuálna liberalizácia.

Pochopiteľne, že akýkoľvek pokus obviniť Židov z bielej genocídy môže skončiť puntičkárstvom o historických príčinách. Z praktického uhľa pohľadu je omnoho dôležitejšie – a tiež menej kontroverzné – uvedomenie si, že organizovaná židovská komunita je pilierom opozície voči nacionalistickým pokusom napraviť v budúcnosti tieto problémy. To ako sme sa do dnešného štádia dostali je menej dôležité, než spôsob ako zachrániť samých seba. A Židia nám blokujú východ.

Bolo by však možné, že lídri židovskej komunity v skutočnosti “nevedia, čo činia”? Koniec koncov, Židia patria k ľuďom, ktorí sú si najviac vedomí podmienok, ktoré vedú alebo bránia genocíde. Preto Židia podporujú existenciu židovského štátu, Izraela, ako útočiska pred genocídou. Napriek tomu oponujú akýmkoľvek pokusom zachovať belošské krajiny len pre belochov. Izrael je pre Židov, ale Poľsko, Švédsko, Nemecko, Francúzsko a pod. sú pre každého. Židia vnímajú zmiešané manželstvá ako hrozbu pre židovské prežitie, ale propagujú rasové miešanie pre ostatné skupiny a oponujú komukoľvek, kto by ho chcel zakázať. Židia uznávajú, že silný zmysel pre židovskú identitu, vrátane hrdosti na svoju históriu a úspechy, je nevyhnutný pre židovské prežitie, ale podporujú multikulturalizmus a bielu vinu pre zvyšok ostatných.

Aby sme si to vyjasnili, nie všetci Židia podporujú deštruktívne myšlienky výlučne pre gójov, zatiaľ čo pre seba majú výnimky. Židia možno propagujú zmiešané manželstvo pre ostatných, ale praktikujú ho i oni – a to dokonca vo väčšom rozsahu ako iné skupiny. Židia propagujú feminizmus pre ostatných, ale hlavnými obeťami židovského feminizmu sú židovskí muži, ktorí si vezmú tieto bosorky, zatiaľ čo ostatní židovskí muži sa im oblúkom vyhnú. Židia propagujú étos sebectva, individualizmu a materializmu pre ostatných. Ale praktikujú ho i oni, čo je jeden z dôvodov prečo majú sekulárni Židia veľmi nízku úroveň reprodukcie.

V krátkosti, Židia nielenže kážu nihilizmus, ale ho tiež praktikujú. Bohužiaľ, pretože sú tak vplyvní, tak majú moc stiahnúť nás so sebou. Židia sú predvojom nihilizmu. Nie sú pokrytcami, ktorí kážu nihilizmus ostatným, ale nie sebe. To ich však robí ešte horšími, pretože pokrytectvo je aspoň poctou, ktorú dáva neresť cnosti a Židia sa ani nestarajú o to, aby ju naoko ponúkli.

Avšak kým niektorí Židia nás vedú smerom k spoločnému vyhynutiu, ďalší nás k nemu podnecujú zozadu, pričom nemajú v úmysle zdieľať náš osud. Ide o Židov, ktorí nám vychvaľujú multikulturalizmus, otvorené hranice a rasové miešanie, ale sami preferujú sa im vyhnúť, pretože vedia, že takéto politiky povedú k ich vyhynutiu.

Nie sú len “nekonzistentnými” vo svojich princípoch. Sú dokonale konzistentní s ich skutočným princípom kolektívnych záujmov. Nepodporujú “dvojitý štandard”, pretože ich jediným štandardom je kolektívny seba-záujem. Títo Židia vyznávajú filozofiu “ži a nechaj zomrieť”. Snažia sa profitovať z nášho zničenia a nielenže podporujú náš úpadok, ale tiež aktívne potláčajú náš odpor voči nemu.

Okrem Židov, ktorí aktívne pretláčajú našu deštrukciu, sa zaiste nájdu i takí, ktorí to nerobia. Niektorí z nich by i chceli, ale jednoducho im chýba moc k tomu, aby nám uškodili. Iní sú zase úplne ignorantskí voči tomu, čo ich lídri robia. Avšak jedna kategória je nápadná svojou (takmer) neprítomnosťou: spravodliví Židia, t.j. Židia, ktorí vedia, že biela genocída sa uskutočňuje, ktorí chápu úlohu ich vlastných ľudí v nej a ktorí varovali bielych alebo pracujú na tom, aby jej zabránili. Toto relatívne ticho je v skutočnosti usvedčujúcejšie ako nekončiaci hluk anti-belošskej nenávisti vychádzajúcej zo židovskej komunity.

Stručne povedané, vieme, že biela genocída sa uskutočňuje, pretože Židia vo vysokých pozíciách, s mocou podporovať alebo zabrániť bielej genocíde, nemôžu byť neznalí toho, čo sa deje. Napriek tomu nerobia nič, aby tomu zabránili a všetko, aby nám neumožnili tento proces zastaviť.

Za tretie, najpresvedčivejším dôkazom pre bielu genocídu sú ľudia, ktorí hovoria o tom, že ju podporujú. Jediní ľudia, ktorí priamo tvrdia, že belosi by mali byť vyhladení sú marginálni blázni ako Dr. Kamau Kambon, niekdajší profesor černošských štúdií, ktorý prehlásil, že “musíme vyhladiť bielych ľudí z povrchu zemského”.

Miernejší obhajcovia bielej genocídy, ako napr. Noel Ignatiev, židovský profesor na Harvarde a editor časopisu Rasový zradca (s podtitulom zrada belošstva je lojalitou k ľudstvu), hovoria o “dekonštrukcii” “konceptu” belošstva, čo znie ako neškodná jazyková hra, až kým pochopíte, že rasa je pre nich len sociálny konštrukt.

Ale väčšina bežných obhajcov bielej genocídy jednoducho propaguje rasové miešanie ako riešenie rasizmu. Mlčky súhlasia s bielymi nacionalistami, že rasová diverzita v rámci rovnakého systému vedie ku konfliktom, a preto aby odstránili konflikt, propagujú rasové miešanie, ktoré povedie k vytvoreniu homogénnej zmiešanej rasy. Najvplyvnejším obhajcom kríženia rás bol priekopník Európskej únie gróf Richard Coundenhove- Kalergi, ktorý bol sám miešancom (jeho otec bol beloch a matka Japonka). Vo svojej knihe “Praktický idelizmus” prehlásil:

“Človek budúcnosti bude zmiešaninou rozličných rás. Dnešné rasy a triedy postupne zaniknú, hlavne z príčiny čoraz menšieho priestoru, času a predsudkov. Euroázijsko – negroidná rasa budúcnosti sa bude podobať starovekým Egypťanom a nahradí rozmanitosť rasových skupín rozmanitosťou jednotlivcov“.

http://www.counter-currents.com/wp-content/uploads/2015/09/Miscegenationalism.jpg

Je veľmi zaujímavé, že Coudenhove-Kalergi nepočítal so zmiznutím židovského národa, ale namiesto toho od neho očakával, že bude vládnucou elitou rasovo zmiešaného sveta. (On sám nebol Žid).

Prečo je dôležité potvrdiť, že biele vyhynutie je v skutočnosti bielou genocídou? Je ľahké porozumieť tomu, prečo sa ľudia vyhýbajú takejto pravde: pretože to znamená, že bieli nie sú iba obeťami strašného omylu alebo neľudského sociopolitického “systému”, event. neľudského kozmického alebo historického osudu, ale uvedomelej zloby – principiálneho nepriateľstva – diabolského zla. Je veľmi ťažko akceptovať, že takéto zlo môže existovať, a o to menej, že si želá naše zničenie.

Pokiaľ sa chceme zachrániť, musíme porozumieť silám, ktoré idú proti nám. Potrebujeme vedieť, že naše pokusy zvýšiť povedomie ľudí a získať si ich priazeň budú narážať nielen na nevedomosť a ľahostajnosť, ale i zlobu tvrdú ako diamant. Eventuálne sa nám podarí získať toľko priateľov, koľko môžeme mať a presvedčiť všetkých ľudí, ktorých môžeme presvedčiť a jediní nepriatelia, ktorí zostanú budú nepriatelia, ktorých nemôžeme skonvertovať, ale musíme ich jednoducho poraziť.

autor: Greg Johnson
preklad: Aman, www.protiprudu.org

Hitlerova revolúcia: Kapitola 6.1 – Revolúcia verzus reakcionárstvo – Osudová diplomacia

Čo mohlo Waffen SS nakoniec dosiahnuť ohľadom európskej konfederácie, aké kvalitné vedúce kádre by vyprodukovali školy Adolfa Hitlera, alebo ako by vzdelanie a pokrok nemajetných nemeckých tried pretvorili nemecký národ, to sa už nikdy nedozvieme. Vojenská porážka v roku 1945 ukončila éru nemeckého sebaurčenia a potlačila revolúciu historického významu, ktorú sa nikdy nepodarí zopakovať. Nemecká porážka je vo všeobecnosti pripisovaná väčšej populácii a obrovskej priemyselnej kapacite Spojencov. Avšak existuje aj zriedka spomínaný zákerný faktor, ktorý tiež prispel k výsledku vojny. Tým boli systematické sabotáže, vykonávané nelojálnymi a nenávistnými prvkami na území Nemecka, počas mierovej diplomacie Nemecka a v priebehu vojenských operácií.

Na rozdiel od boľševikov Hitler neutláčal aristokraciu, aby vyzdvihol robotníkov. Osobne považoval úlohu šľachty za “vyčerpanú.” Mohli opäť získať svoju niekdajšiu prestíž, ale iba v súťaži s inými sociálnymi triedami v rámci parametrov sociálnych programov Ríše. Traktát zverejnený pre dôstojníkov hlásil: “Nová šľachta nemeckého národa, ktorá je otvorená každému Nemcovi, je šľachta založená na úspechu.” [1] Mnoho významných rodov prijalo výzvu. Zapísali sa do NSDAP a SS, alebo chrabro slúžili počas vojny v ozbrojených silách. Malé percento – sústredené v generálnom štábe armády a v diplomatickom zbore – bolo rozhorčené nad sociálnou devalváciou svojho bývalého vysokého statusu. Než by prispeli k vytvoreniu nového Nemecka, radšej sa proti nemu sprisahali. Spolu s egocentrickou menšinou pomýlených intelektuálov, duchovných, finančníkov a marxistov intrigovali s cieľom zvrhnúť národno-socialistickú vládu a zrádzali svoju vlasť.

Obzvlášť škodlivou charakteristikou tohto hnutia odporu bolo, že jeho vodcovia zastávali citlivé pozície vo verejných funkciách a armáde. Medzi hlavných hráčov patrili starosta Lipska Carl Goerdeler, Ribbentropovi podriadení barón von Weizsäcker, Ewald von Kleist-Schmenzin a Erich Kordt, a náčelník vojenskej spravodajskej služby Wilhelm Canaris. So svojimi spolusprisahancami vedeli, že Hitler je príliš populárny na to, aby vyvolali proti nemu národné povstanie. Pomoc teda hľadali za hranicami Nemecka – v Anglicku. Tieto podvratné živly nadviazali kontakt s britskými politikmi v júni 1937. Canaris poskytol dymovú clonu a Goerdeler tajne odcestoval do Londýna vďaka financiám poskytnutým bankárom Schachtom. Stretol sa s Halifaxom, Churchillom, Edenom, Vansittartom a Normanom Montague z Bank of England. Goerdeler povedal svojim hostiteľom, že sa blíži “nevyhnutná konfrontácia medzi Hitlerom a sprisahancami,” budiac dojem, že plány na prevrat sú v plnom prúde. [2]

V decembri toho istého roku Ribbentrop predložil Hitlerovi dôvernú analýzu postojov Británie. Varoval, že Angličania nie sú v žiadnom prípade slabí a upadajúci, a pôjdu do vojny, pokiaľ usúdia, že nemecké ambície sú hrozbou pre ich impérium. V tajnom rozhovore s Vansittartom, Churchillom a britskými diplomatmi Weizsäcker klamal a tvrdil opak. Podľa neho Ribbentrop radil Vodcovi, že Londýn je príliš nerozhodný na to, aby sa vážne postavil proti Ríši. [3]

Počas sudetskej krízy v lete 1938 sa sprisahanci pokúšali presvedčiť Britov, aby odmietli Hitlerom navrhované územné revízie. Ich vyslancom bol Kleist-Schmenzin – patricijský statkár a monarchista. Tešil sa istej úcte medzi šľachtou za svoj boj o zníženie miezd poľnohospodárov v Pomoransku počas 20. rokov. Tvrdil, že “Šľachta sa musí držať svojej moci budovanej po stáročia, vedomia svojej vedúcej pozície a nekompromisného pocitu nadradenosti.” [4]

Dňa 19. augusta Kleist-Schmenzin povedal Churchillovi, že v prípade vojny sú nemeckí generáli pripravení pomôcť pri prevrate a založiť novú vládu v Berlíne “do 48 hodín.” Vyslanec zásoboval britskú tajnú službu tajnými informáciami o obranných schopnostiach Ríše. Podobne, ako rok predtým v Londýne, nazval Goerdeler znovuvyzbrojenie Nemecka “kolosálnym podvodom”, Kleist-Schmenzin povedal Angličanom, že armáda Nemecka nie je pripravená na vojnu. Britský agent Jan Colvin neskôr napísal, že každá jedna Kleistova veta by sama o sebe stačila na trest smrti za vlastizradu. [5]

Zadné dvere na Downing Street 10 (sídlo britského premiéra – pozn. prekl.) sa otvorili večer 7. septembra 1938 a vpustili Ericha Kordta so súkromným listom od Weizsäckera pre Halifaxa. Nemecký barón písal, ako sú “vodcovia armády pripravení postaviť ozbrojené sily proti Hitlerovej politike. Diplomatická porážka by v Nemecku predstavovala pre Hitlera veľmi vážnu prekážku a v skutočnosti by urýchlila koniec národno-socialistického režimu.” [6] Vďaka svojmu vysokému postaveniu v ríšskom ministerstve zahraničia Weizsäcker vedel, že odhodlanie Hitlera k získaniu Sudet nebolo žiadnym blufovaním. Povzbudzovaním Londýna ku skúške sily dúfal, že vyprovokuje ozbrojený konflikt.

Chamberlain však dostal presnejšie informácie od svojho veľvyslanca v Londýne. Henderson už v júli písal zástupcovi ministra Cardoganovi, že aj keď Hitler nechce vojnu, Nemci sa pripravujú na každú eventualitu. Bystrý Henderson tiež torpédoval Weizsäckerovo lživé tvrdenie o Ribbentropovom našepkávaní Vodcovi, že Briti nemajú chrbticu: “Ribbentrop si určite nemyslí, že by sme sa vyhýbali vojne. Práve naopak: myslí si, že iba hľadáme zámienku na vojnu.” [7]

Chamberlain obozretne uzavrel v Mníchove dohodu s Hitlerom o pokojnom pripojení Sudet k Nemecku. Hnutie odporu to považovalo za “zdrvujúcu porážku” pre svoje machinácie. [8] Sklamaný Kordt vyhlásil, že “najlepším riešením by bola vojna.” [9] Členovia neohrozene využívali tajné diplomatické kanály a zaplavovali Londýn ďalšími falošnými správami o Nemecku. Goerdeler povedal Angličanom 18. októbra, aký bol vraj Ribbentrop pyšný, že Chamberlain v Mníchove podpísal “rozsudok smrti britskému impériu. Hitler sa teraz pokúsi nemilosrdne zničiť impérium.” [10]

Ako počas poľskej krízy v lete 1939 hustla diplomatická atmosféra, hnutie odporu ďalej prilievalo olej do ohňa. Po júnovom stretnutí s komisárom Danzigu Burckhardtom uviedol britský diplomat Roger Makins v memorande ministerstva zahraničia: “Veľká Británia by mala aj naďalej udržiavať absolútne pevný postoj. Takéto smerovanie obhajuje barón von Weizsäcker a mnoho správne zmýšľajúcich Nemcov.” Asistent zástupcu ministra zhrnul: “Weizsäcker stále radí, že jedinou vecou, kvôli ktorej Hitler stále vyjednáva, je pevný postoj a žiadne predčasné ponuky pri vyjednávaní pod tlakom.” Weizsäcker bol číslo dva na nemeckom Ministerstve zahraničia a silne prispieval k nepružnosti druhej strany. [11]

Odpor naďalej zásoboval Chamberlaina popismi zúfalej ekonomickej situácie Nemecka, Hitlerovej nepopularity a pripravenosti armády na vzburu. Lepšie informovaní britskí vyslanci v Berlíne si udržiavali triezvejší pohľad. Hendersonov podriadený Ogilvie-Forbes napísal Halifaxovi o sprisahancoch 4. júla 1939: “Mám hlboko zakorenenú nedôveru voči ich radám a informáciám. Sú úplne bezmocní a nedokážu sa zbaviť nacistických vodcov vlastnými silami. Všetky svoje nádeje vkladajú do vojny s Anglickom a následnej porážky Nemecka. Nikto nemôže dôverovať alebo rešpektovať Nemcov, pre ktorých je zvrhnutie režimu vyšším cieľom, než úspech vlastnej krajiny vo vojne.” [12]

Napriek týmto varovaniam Henderson s hrôzou sledoval, ako jeho vláda zakladá niektoré svoje rozhodnutia na informáciách poskytovaných hnutím odporu. Aby bolo jasné, Chamberlain si bol vedomý rizika, ktoré predstavovala vojna. Rozhodujúci stret s Nemeckom by donútil Anglicko hľadať pomoc u USA, čo by zvýšilo americký vplyv v zahraničí. Vojna proti Ríši bola teda závislá na okamžitom zrútení nepriateľského odporu. Sprisahanci tvrdili v auguste 1939, že nemeckí generáli netrpezlivo čakajú na vyhlásenie vojny z Londýna, aby mohli zvrhnúť vládu. Hitler je údajne na pokraji nervového zrútenia. Britský ministerský predseda reagoval. [13] Riaditeľ sekcie Britskej tajnej služby pre strednú Európu Sigismund Best si spomína: “V okamihu vypuknutia vojny mala naša spravodajská služba spoľahlivé informácie, že Hitler čelí opozícii mnohých ľudí, ktorí obsadili najvyššie funkcie v ozbrojených silách a vo verejných funkciách. Podľa našich informácií toto opozičné hnutie nabralo také rozmery, že bolo schopné viesť k vzbure a zvrhnúť nacistov.” [14]

Obr.: Barón von Weizsäcker stojí v medzi kreslami Hitlera a talianskeho ministra zahraničia Ciana počas ceremónie pri podpise Paktu troch mocností v septembri 1940

Francúzsky minister zahraničia Bonnet vo svojich pamätiach napísal: “Očakávali sme ľahké a rýchle víťazstvo. Vyhlásenie vojny Anglickom a Francúzskom Nemecku z 3. septembra malo pripraviť cestu pre vojenský prevrat, ako nám bolo sľubované.” [15] Generál Gamelin povedal Benoist-Mechinovi: “Neočakávam stret s nemeckou armádou. Hitler bude zosadený v deň, keď vyhlásime vojnu!” [16] Hneď po začiatku vojny si Chamberlain poznamenal do svojho denníka: “To, v čo dúfam, nie je vojenské víťazstvo – silne pochybujem, že je možné – ale zrútenie nemeckej domácej fronty.” [17] Ribbentrop napísal v roku 1946: “Vtedy sme nevedeli, že Londýn počíta s konšpiračnou skupinou vysokých dôstojníkov a politikov, a preto dúfa v ľahké víťazstvo nad Nemeckom. Kruh sprisahancov týmto spôsobom zohral rozhodujúcu úlohu pri vypuknutí vojny. Maril všetko naše úsilie o dosiahnutie mierového riešenia … a veľmi pravdepodobne posunul anglické postoje k rozhodnutiu vyhlásiť vojnu.” [18]

Preklad: ::prop, www.protiprudu.org
Richard Tedor: Hitlerova revolúcia – Obsah

Tento preklad bol možný iba vďaka podpore čitateľov webu www.protiprudu.org.

Referencie:
[1] Ellenbeck, Hans, Die Verantwortung des deutschen Offiziers, s. 26
[2] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 25-26
[3] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s.146
[4] Ibid, s. 168, 386
[5] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 27, 37
[6] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 171
[7] Ibid, s. 206
[8] Kunert, Dirk, Deutschland im Krieg der Kontinente, s. 218
[9] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 171
[10] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 62
[11] Klüver, Max, Es war nicht Hitlers Krieg, s. 175
[12] Klüver, Max, Die Kriegstreiber, s. 199
[13] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 234
[14] Ibid, s. 240
[15] Ibid, s. 239
[16] Ribbentrop, Annelies von, Die Kriegsschuld des Widerstandes, s. 385
[17] Meiser, Hans, Verratene Verräter, s. 30
[18] Ribbentrop, Rudolf von, Mein Vater Joachim von Ribbentrop, s. 252

Idea Slovanstva na troskách bruselského centralizmu a vnucovaného multikulturalizmu

Dňa 10.decembra poslanci NR SR Štefan Kuffa (nezávislý, predtým OĽaNO), Marián Kvasnička (nezávislý, predtým KDH) a Jozef Mikloško (KDH) predložili návrh ústavného zákona, ktorý vyvolal oprávnené pobúrenie slovenskej verejnosti. Vo svojom návrhu, okrem tradičných katolických obsesií, akými sú úplný zákaz potratov, eutanázie a registrovaných partnerstiev, totiž o.i. požadovali:

1. Zákaz akéhokoľvek zásahu okrem prirodzeného oplodnenia ženskej pohlavnej bunky mužskou pohlavnou bunkou spôsobujúce alebo s cieľom spôsobiť delenie ľudského vajíčka, vznik nenarodeného dieťaťa alebo organizmu obsahujúceho ľudské prvky.
2. Zákaz umelého oplodnenia ľudského vajíčka.
3. Zákaz predimplantačnej genetickej diagnostiky.
4. Zákaz eugenických praktík vo vzťahu k osobám a nenarodeným deťom. Najmä tie, ktoré sú zamerané na ich selekciu.
5. Zákaz náhradného materstva.
6. Zákaz génovej terapie a génovej techniky na pohlavných bunkách človeka a na bunkách nenarodeného dieťaťa.
7. Zákaz sterilizácie človeka a nenarodeného dieťaťa (sic!).
8. Zákaz akéhokoľvek klonovania človeka a nenarodeného dieťaťa.

Návrh zákona, ktorého dôvodová správa sa opiera o výroky poľsko-židovského slobodomurára Karola Wojtylu a zlodejky a defraudantky Matky Terezy, obsahoval hneď niekoľko do očí bijúcich absurdít týkajúcich sa jeho implementácie, ktoré tu však bližšie rozoberať nebudem, keďže to už urobili za mňa iní [1]. Nebudem sa ani venovať problematike príslušného návrhu z pozície ľudských práv a slobody jednotlivca (čo sú primárne dôvody kritiky zo strany mainstraemového diskurzu). Namiesto toho sa pokúsim na uvedenú problematiku pozrieť netradične a ponúknuť kritiku z pozície zástancu eugeniky. Návrh zákona našich troch poslaneckých “inkvizítorov” sa totiž de facto týkal jej zákazu (predovšetkým zákazu tzv. novej eugeniky).

Čo si pod týmto pojmom treba predstaviť?

Eugenikou vo všeobecnosti rozumieme vednú disciplínu, ktorá sa zaoberá štúdiom mechanizmov ľudskej dedičnosti a hľadá cesty, ako zlepšiť populačný genofond pomocou tzv. riadenej evolúcie.[2]

Nová eugenika následne používa k dosiahnutiu cieľov eugeniky tzv. biotechnológie, medzi ktoré patrí: umelé oplodnenie darcom, darovanie vajíčka, prenatálna diagnostika plodov a ukončenie tehotenstva v prípade, že sa zistia vážne genetické poruchy, selekcia embryí (zistenie genetických charakteristík embryí in vitro, ktoré majú žiaduce vlastnosti), klonovanie, genetické inžinierstvo (vloženie nových génov). Všetky tieto metódy by potencionálne mohli mať ohromne pozitívny eugenický dopad na spoločnosť.

Avšak niektorí ľudia, resp. skupiny ľudí, považujú eugeniku za neakceptovateľnú. K jej najväčším odporcom vo všeobecnosti patria, popri radikálnych ľavicových intelektuáloch a pseudovedcoch (nezriedka židovského pôvodu), i kresťanské cirkvi. Ich argument sa spravidla dá zhrnúť do vety, že „každá ľudská bytosť je nedotknuteľná“. Za ich odporom voči eugenike však možno stojí i strach zo straty ich moci. Vedľajším produktom eugeniky by totiž mohlo byť zníženie počtu veriacich. So stúpajúcou inteligenciou totiž klesá atraktivita kresťanských cirkví.[3]

Poslanecký katolibanec Jozef Mikloško sa tento rok zviditeľnil i svojim návrhom, aby rodiny s 8 deťmi mali silnejší hlas pri voľbách. Fakt, že takýto počet detí má na Slovensku minimum bielych rodín, ale za to veľa cigánskych, mu očividne unikol.

Známy poslanecký exot Štefan Kuffa nedávno plnil stránky bulvárnych médií i vďaka svojej bitke s babičkou.

Etické princípy novej eugeniky

Slovenská republika je podľa ústavy zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na nijakú ideológiu a náboženstvo.[5] Či už sa nám to páči alebo nie, tak náš systém môžeme definovať ako sekulárnu a liberálnu demokraciu. V takomto systéme nemôže štát automaticky niečo zakázať len preto, že veľa ľudí si to neželá (Nehovoriac o tom, že nikto predsa katolíkov nenúti, aby podstupovali potraty alebo umelé oplodnenie). V prípade biotechnológií by bolo najprv potrebné dokázať, že tu existuje pravdepodobnosť poškodenia buď jedinca, ktorý sa narodí v dôsledku ich použitia, alebo spoločnosti ako celku.

Isté riziká v súvislosti s použitím biotechnológií by sa mohli nájsť, ale väčšina odborníkov je v tomto smere optimistická. Napr. britský novinár a zoológ Matt Ridley sa vo svojej knihe „Genóm: Životopis ľudského druhu v 32 kapitolách“ na adresu biotechnológií vyjadril nasledovne:

„Etické a bezpečnostné obavy sa dosiaľ ukázali ako neopodstatnené: za 30 rokov genetického inžinierstva nevznikla žiadna škoda na prírodnom prostredí ani na verejnom zdraví, malá ani veľká, ktorá by bola následkom experimentu v genetickom inžinierstve.“

Na druhej strane biotechnológie preukázateľne zlepšili životy tisícok ľudí a majú potenciál ponúknuť ľudstvu nové možnosti ako ďalej napredovať a vylepšiť svoj celkový stav.

1. Zákaz umelého oplodnenia darcom

RKC považuje umelé oplodnenie za neakceptovateľné a za jediný možný spôsob, ako splodiť dieťa, považuje pohlavný styk. Podľa nej vraj reprodukčné technológie ohrozujú stabilitu rodiny (Lynn, Richard (2001). Eugenics: A reassessment. s 259). [7] Ale položme si otázku: ktorý normálny rodič by nechcel, aby jeho deti boli múdre a zdravé? A prečo by napr. žena, ktorej manžel je neplodný, nemohla použiť spermie z elitnej spermobanky? V skutočnosti pri týchto prípadoch neexistujú žiadne skutočne dobre odôvodnené etické námietky voči umelému oplodneniu.

2. Prenatálna diagnostika a eugenické potraty

RKC považuje potrat za vraždu. Jej postoj možno rešpektovať, hoci ide o celkom diskutabilné stanovisko (viď môj text pod nadpisom „Otázka vzniku človeka a oduševnenie plodu“). Problém tu však spočíva v tom, že:

Za prvé, je neetické, keď znemožňuje podstúpiť potrat i ženám, ktoré nie sú jej členmi a nezdieľajú jej postoje, pričom zneužíva svoj vplyv k tomu, aby ho všetkým zakázala (ako napr. v Írsku a Poľsku) [8].

Za druhé, dokonca i v prípade, ak uznáme, že interrupcia predstavuje zabitie ľudskej bytosti, stále môžu existovať dobré dôvody i pre takéto riešenie, ako napr. v prípade potratu vážne postihnutého plodu [8] alebo potratu z dôvodu regulácie pôrodnosti neprispôsobivých a premnožených skupín obyvateľstva. [9] Ide tu o prípady, kedy vyšší etický princíp funguje v prospech väčšinovej spoločnosti a štátu.

Deti rodené do špiny a chudoby často trpiace rozmanitými vrodenými poruchami bez akejkoľvek perspektívy do budúcna. Daný problém my mohlo vyriešiť, resp. aspoň zmierniť, plánované rodičovstvo, ktorého súčasťou sú o.i. aj interrupcie.

3.Zákaz klonovania

Proti klonovaniu v zásade existujú dve hlavné námietky:
(1) Klonovanie ohrozuje posvätnosť a jedinečnosť každej individuálnej ľudskej bytosti.
(2) Klonovanie môže byť zneužité a môže viesť k vytvoreniu nebezpečných jedincov.

Problém s prvým argumentom však spočíva v tom, že tu máme identické jednovaječné dvojčatá, ktoré sú geneticky zhodné a nezdá sa, že by im to spôsobovalo nejakú psychologickú ujmu. Okrem toho klonovaný jedinec sa bude svojmu rodičovi podobať ďaleko menej, než sa podobajú identické dvojčatá (tie totiž zdieľajú veľmi podobné prostredie).

Druhá námietka je tradičné strašenie „Frankeisteinovým monštrom“ a možno ju označiť za veľmi pochybnú. Samozrejme, že klonovanie by eventuálne mohlo vytvoriť jedincov, ktorí by boli nebezpeční a spôsobili by veľké škody. Ten istý argument sa dá použiť proti iným biotechnológiám, napr. embryonálnej selekcii. Na druhej strane to isté môže poslúžiť i k ospravedlneniu sterilizácie kriminálnych psychopatov, u ktorých detí je vyššia pravdepodobnosť, že spôsobia spoločnosti škodu.

Etické námietky proti klonovaniu sú v skutočnosti veľmi chabé. Platná etická námietka by totiž musela preukázať, že:
(1) by sa klonovanému jedincovi spôsobila psychologická ujma, alebo
(2) by klonovanie spôsobilo škodu spoločnosti.

Na druhej strane má klonovanie množstvo výhod [10]:
– Záchrana ľudských životov využitím klonovania k produkcii náhradných orgánov (obličky, pečeň, slezina, oči a pod.). V súčasnosti veľa ľudí zomiera práve z dôvodu, že nie je k dispozícii vhodný orgán.
– Liečba neplodnosti a pomoc párom, z ktorých je jeden partner neplodný a nie je tu možné uplatniť iné metódy než práve klonovanie.
– Niektorí ľudia, ktorí chcú mať deti, môžu dávať prednosť svojmu vlastnému klonu pred adopciou cudzieho dieťaťa. Prečo im nevyhovieť?
– Klonovanie môže byť použité k vytvoreniu vedeckých, vojenských, akademických a politických elít, čím by štát, ktorý by ho takto využil, získal obrovskú výhodu oproti ostatným.

Etické princípy negatívnej eugeniky

Zákaz sterilizácie

Ďalším navrhovaným nezmyslom zo strany katolibanu bol zákaz sterilizácie. Sterilizácia je jedným z primárnych nástrojov tzv. negatívnej eugeniky, ktorej cieľom je eliminovať rozmnožovanie ľudí s nežiadúcimi vlasnosťami (napr. mentálne postihnutí, kriminálnici, asociáli, a pod.)

V prípade peňažnej ponuky za sterilizáciu (ako súčasti hypotetického eugenického programu) však nie je čo namietať, pretože jedinec je slobodný v tom danú ponuku buď prijať, alebo odmietnuť.

O niečo problematickejšia je vynútená sterilizácia. Tá by sa mala vzťahovať na ľudí s mentálnym postihnutím (retardácia alebo vážna duševná porucha). V prípade takýchto jedincov je ťažké hovoriť o „donútení“, pretože nie sú sami schopní za seba robiť racionálne rozhodnutia, takže nemožno s istotou povedať, čo by chceli v prípade, ak by boli schopní porozumieť svojmu stavu. Najlepšia vec, ktorá sa pre nich dá urobiť je to, čo by sme sami chceli, ak by sme boli v ich situácii. V súvislosti s touto problematikou by som vás odkázal na článok „Otázka sterilizácie“ od americkej eugeničky Marian van Court.

Etické námietky voči sterilizácii tiež opomínajú, že okrem práv jednotlivcov existujú i práva štátu. V tomto prípade môžeme hovoriť o tzv. pravdepodobnostnej škode. To, že sa kriminálnemu delikventovi narodí dieťa so sklonmi k asociálnemu správaniu, je síce iba pravdepodobné, ale v princípe podobné ako pri prekročení povolenej rýchlosti: prekročenie sa penalizuje, i keď vo väčšine prípadov rýchlej jazdy k dopravnej nehode nedôjde.

Etické princípy výskumu kmeňových buniek

Zákaz odoberania, získavania a využívania buniek vrátane embyonálnych kmeňových buniek, orgánov a iných častí

Dieťa?

Snaha zakázať výskum kmeňových buniek je opäť ďalšou ukážkou nezmyselnosti ideologickej agendy katolibanu. Výskum kmeňových buniek patrí v súčasnosti k najperspektívnejším oblastiam modernej vedy a má v sebe potenciál priniesť liečebný prevrat prakticky pri všetkých druhoch chorôb a poranení. Je to možné vďaka možnosti premeny embryonálnych kmeňových buniek na akékoľvek ľudské tkanivo. Takýto výskum môže mať význam napr. pre lepšie pochopenie onkologických chorôb alebo genetických porúch. To, čo katolibanu v súvislosti s ním vadí je konkrétne likvidácia trojdňových ľudských embryií. Poďme sa však pozrieť na zopár faktov:

– Trojdňové ľudské embryo sa odborne nazýva blastocysta a je zhlukom 150 buniek. V porovnaní s ním je napr. v mozgu muchy 100 000 buniek.

– Ľudské embryá, ktoré sú pri výskume kmeňových buniek odstavené nemajú žiaden mozog, ba dokonca ani neuróny. Z toho dôvodu nemôžu pri svojej likvidácii akokoľvek trpieť. Zabitie muchy by preto malo byť väčšou morálnou záťažou ako zabitie ľudskej blastocysty, aspoň pre niekoho, koho zaujíma utrpenie na tomto svete.

– Vzhľadom na súčasné pokroky v genetickom inžinierstve je takmer každá bunka v ľudskom tele potenciálna ľudská bytosť. Z logiky pro-lifistov potom vyplýva, že napr. pri bežnom poškriabaní nosu spáchate masovú genocídu potenciálnych ľudských bytostí.[11]

Filozof a neurovedec Sam Harris vo svojej knihe „List kresťanskému národu“ k tomu dodáva:

„Argument o potenciáli buniek nás nedostáva absolútne nikam. Fanatickí kresťania veria, že „život začína v momente počatia“. Veria, že v každej z týchto blastocýst sú duše a že záujem jednej duše – duše dievčatka s popáleninami na 75 percentách povrchu tela – nemôžu prevážiť nad záujmami inej duše, aj ak tá druhá duša zhodou okolností žije v Petriho miske. Vzhľadom na akceptáciu, ktorú poskytujeme iracionalite založenej na viere, často aj obhajcovia výskumu kmeňových buniek uznávajú tomuto názoru istý stupeň morálnej legitímnosti. Nemá ho.“

Otázka vzniku človeka a oduševnenie plodu

V dôvodovej správe predloženého návrhu zákona katolibanci argumentujú právom na život nenarodeného dieťaťa, ktoré je definované ako ľudské embryo alebo ľudský plod od najranejšieho štádia jeho vývoja.

Je očividné, že predkladatelia návrhu zákona sú presvedčení, že ľudská duša musí byť implantovaná už pri počatí, čo je primárny dôvod pre ich agendu.

Avšak predstava akéhosi oduševnenia v okamihu počatia je pomerne tvrdý oriešok pre každého racionálne uvažujúceho človeka. Pri počatí totiž ešte nemôžeme vedieť, či vznikne jeden zárodok alebo dva či tri. Rovnako je možný i prípad, že v rannom štádiu nakoniec dve oplodnené vajíčka splynú do jedného embrya – z dvoch počatí sa teda narodí len jeden človek (ide o tzv. chimérizmus). Ľudské dušičky majú teda v ranných štádiách naozaj naponáhľo…

Problematika okamihu, kedy môžeme už hovoriť o živom človeku patrí k pomerne
zložitej biologickej, filozofickej, ako i právnej otázke [11]. RKC síce k nej zaujíma jasné stanovisko, avšak zaujímavé je, že jej postoj k danej problematike nie je historicky konzistentný. Tradičným cirkevným učením, ktoré nám bližšie objasňuje Tomáš Akvinský, totiž bola teória oduševnenia – animácie plodu, podľa ktorej duša vstupovala do mužského plodu v štyridsiatom dni po oplodnení a v 80 dní v prípade, že plod nemal také šťastie a išlo o ženu [12].

Sv. Tomáš Akvinský

Predtým než do embrya vstúpila duša, bolo považované za neživé (foetus inanimatus – plod bez duše), živým plodom, teda človekom, sa stalo až potom, čo doň vstúpila duša. Až do tohto času bol plod považovaný za “nedokončený”.

Kanonické právo (právo katolíckej cirkvi) jasne stanovilo, že potrat nie je zločinom, pokiaľ plod ešte nie je dokončený. Tu najväčšia autorita na tradičné cirkevné právo cituje sv. Augustína z Hippa:

„Sú tí, ktorí vyvolajú potrat vinní z vraždy alebo nie? Sv. Augustín vo svojich Otázkach o Exode nám hovorí:

„Ten kto vyvolá potrat predtým, než duša vstúpi do tela, nie je vrahom. Embryo, ktoré ešte nebolo dokončené nemôže byť zavraždené, ani nemôže byť považované za ľudskú bytosť v maternici. Závisí to na duši, pretože keď je niečo “nedokončené” a nemá dušu, nemôže to byť zavraždené. Nemôžeme pozbaviť duše niečo, čo ju nemá.“ (Online zdroj)

ďalej § 1:
„I v prípade, že nedokončené embryo síce malo dušu, ale nešlo tu o plné sformovanie (a človek by sa nemal ponárať do veľkých otázok a tak dôjsť k unáhleným záverom), zákon by to nemal nazývať vraždou, pretože človek nemôže s určitosťou povedať, kedy telo, ktorému chýbajú pocity, má žijúcu dušu.“
(Decretum gratiani, part 5, Case 32, q II, C8)

Pápež Gregor XIV potvrdil toto tradičné stanovisko v 16.storočí:

„Nemôžeme považovať za vraždu zabitie embrya, ktoré nie je staršie ako 40 dní, pretože ešte nie je človekom“.

Rímske kanonické právo zachovávalo rozdiel medzi oduševneným a neoduševneným plodom až do roku 1869, keby bolo toto stanovisko náhle odmietnuté. Dnes už o ňom veľmi nepočuť. Namiesto toho rímskokatolícka cirkev tvrdí, že ľudská duša je implantovaná už pri počatí, čo jej poskytuje argument pre zákaz všetkých potratov. Bez tohto posunu by totiž cirkev nemala žiaden argument pre zákaz potratov pred 40. dňom v prípade chlapcov alebo 80. dňom u dievčat.

Predkladatelia návrhu tiež nechápu to, že len samotné počatie, t.j. oplodnenia vajíčka spermiou, nestačí na vznik nového organizmu (dobrým príkladom je mimomaternicové tehotenstvo, kedy neexistuje možnosť, aby sa oplodnené vajíčko vyvinulo na živú ľudskú bytosť). K tomu, aby došlo k vývinu človeka je nevyhnutné nielen oplodnenie vajíčka, ale i jeho zahniezdenie v maternici (tzv. nidácia). I z toho dôvodu je veľmi otázne, či môžeme vylúčiť právo ženy rozhodovať o živote, na ktorom má 50 % genetický podiel a ktorému bude odovzdávať svoju energiu a živiny minimálne počas obdobia 9 mesiacov a kvôli ktorému riskuje ujmu na zdraví, event. aj smrť pri jeho rodení.

Záver

Biotechnológie a génové inžinierstvo dnes predstavujú technický, ako i praktický nástroj ako zlepšiť ľudský genóm nielen z liečebných, ale i z politických dôvodov. Ide o ďaleko účinnejší a rýchlejší postup než sú tradičné metódy minulosti.

Francúzsky filozof “Novej pravice”Guillaume Faye k tomu píše:

“Ide o výzvu prométheovského významu, ktorá sa vyrojila už v starom európskom pohanstve. Avšak predhadzuje strašný problém, ktorý šokuje celé spektrum svetov emocií pochádzajúcich z monoteistickej dogmy o stvorení sveta a z antropocentrizmu”.

Nová eugenika je teda pre tzv. „slušných ľudí“ ovládaných ideou rovnosti skutočným šokom, keďže predstavuje kompletné zrútenie antropocentrizmu a deistickej metafyziky, na ktorých je vybudovaný dnešný ideologický svet.

Avšak zákaz eugeniky, tak ako to požadujú rovnostárske vládnuce ideológie, nie je dlhodobo udržateľnou pozíciou. Napr. evolučný psychológ Richard Lynn optimisticky poukazuje na skutočnosť, že žiadna technológia, ktorá má potenciál pomôcť ľudstvu, nemôže byť úspešne zakázaná. Tvrdí, že základný kvalitatívny rozdiel medzi genetickým inžinierstvom vyššej triedy a „prirodzeným“ tej nižšej sa bude v budúcnosti prehlbovať, až kým nedôjde k rozhodnutiu druhých menovaných sterilizovať alebo im nanútiť biotechnológie.[11]

Aby však nedošlo k nedorozumeniu: osobne nemám záujem o ukončenie pôrodov prirodzenou cestou. Klasická pozitívna eugenika i naďalej zostáva žiaducou a taktiež i omnoho priechodnejšou než ostatné typy eugeniky. Avšak s ohľadom na vážne ohrozenie európskej populácie nízkou populačnou krivkou a dysgenikou, nám biotechnológie môžu minimálne poslúžiť ako akási „tajná zbraň“.

Predsudky a tabu radikálnych ľavičiarov, ako i kresťanských fanatikov, však predstavujú prekážku v zlepšení a napredovaní ľudskej civilizácie. Zdá sa totiž, že pre cirkev a jej oddané ovečky je embryo hodnotnejšie než človek samotný, hodnotnejšie než sám život. Sami sa síce pasovali za „ochrancov života“, ale v skutočnosti sú im život človeka a jeho kvalita, ako i životy iných žijúcich organizmov, ľahostajné. Nie sú nositeľom žiadnej „kultúry života“ – naopak, ich poverčivosť, hlúposť a fanatizmus nevyhnutne povedú k chorobe, úpadku a smrti.

Svoj text nakoniec ukončím slovami americkej eugeničky Marian van Court, ktorá zhrnutie danej problematiky vyjadrila lepšie, než by som mohol ja sám:

“Eugenici musia rázne oponovať všetkým tzv. pro-life politikom a ich absolútne necitlivým „osobným“ návrhom. Výraz pro-life je zdanlivo atraktívny, avšak vo svojej podstate zlovestný, keďže v skutočnosti znamená nerovný prístup k antikoncepcii a potratom, čo trvalo spôsobuje genetický úpadok. I myšlienka komunizmu zo začiatku znela lákavo, ale realita sa ukázala byť nevýslovnou mizériou. To isté platí i pre pro-life hnutie.”

Poznámky a odkazy

[1] Zmena zákonov nakoniec neprešla, avšak za návrh hlasovalo až 19 poslancov, ktorí si svojim hlasovaním vyrobili v očiach verejnosti poriadnu hanbu.

Zdroje
1. Bakalář, Petr: Tabu v sociálních vědách. Votobia Praha, 2003
2. Lazar, Ján: Občianske právo hmotné. IURA EDITION,spol.s.r.o.,2010
3. Harris, Sam: List kresťanskému národu. New York: Alfred A. Knopf, 2006
4. Faye, Guillaume: Prečo bojujeme. Arktos, 2011
5. Abortion: www.badnewsaboutchristianity.com

autor: Aman, protiprudu.org

Kreativita je založená na jasnom princípe: čo je pre bielu rasu dobré, to je navyššia cnosť; čo je pre bielu rasu zlé, je najhorší hriech. Najvyšším poslaním je prežitie, pokrok a expanzia bielej rasy. Zakladateľ cirkvi Ben Klassen mal v úmysle narovnať myslenie bieleho človeka, zničiť deštruktívne kresťanstvo a nahradiť ho produktívnou Kreativitou.

Ben Klassen

Bernhard Klassen sa narodil 20. februára 1918 na Ukrajine v silne veriacej rodine, verili v protestantskú odnož. Pôvodom bol Nemec. Predkovia emigrovali z Holandska v 16. storočí a žili mnoho generácií v dedine Rudnerwiede na Ukrajine. Komunita, v ktorej sa Ben narodil bola založená koncom 18. storočia na pozvanie Kataríny II. V roku 1924 malý Ben, otec Bernard Kornélius Klassen a matka Susane Pennerová utiekli z Ukrajiny pred boľševickým terorom. Utiekli do Mexika, o rok neskôr sa presťahovali do Kanady, neskôr do Ameriky. Ako sedemnásť ročný nastúpil na Saskatchewanskú univerzitu. Ako 20 ročný prečítal Mein Kampf. Bol ženatý, mal dve dcéry, podnikal. Zaujímal sa o históriu, bol školský učiteľ, vynálezca, elektroinžinier, realitný agent a developer, politik, spisovateľ, náboženský guru a racialista. V roku 1957 patentoval prvý elektrický otvárač na konzervy. Patent predal, z čoho iste mal postarané o peniaze.

Klassenova politická kariéra začala v roku 1962 členstvom v Spoločnosti Johna Bircha. Neskôr ju označil za dymovú clonu pre židov. V roku 1968 pracoval na prezidentskej kampani George Wallaceho a stal sa predsedom Americkej strany nezávislosti. V roku 1969 vystúpil zo Spoločnosti Johna Bircha a Americkej strany nezávislosti a založil Národnú Bielu Stranu. Následne bol konfrontovaný s kresťanskou doktrínou, čo ho prinútilo zamyslieť sa nad ňou. V roku 1973 ako 55 ročný založil Cirkev Stvoriteľa (Church of the Creator). Paralelne vydal knihu Večné náboženstvo prírody. V roku 1981 napísal knihu Biblia bieleho človeka, ktorá mala veľký úspech a tešila sa vysokej popularite. Šírenie kreativity v 1985. Budovanie belšieho a krajšieho sveta v 1986. Rahowa! Táto planéta je celá naša v 1987. Revolúcia hodnôt skrze náboženstvo v 1991. Na okraji krvavej rasovej vojny v 1993. Všetky knihy sú dostupné v slovenčine.

Všetky nasledovnícke skupiny Cirkvi Stvoriteľa nesú Klassenovú jedinečnú stopu a vždy aj budú.

Politické prebudenie a cesta k cirkvi

Dlho sa venoval len podnikaniu a predaju. Až v 60. rokoch sa Klassen začal viac zaujímať o židovskú konšpiráciu. Zaujímal sa o ňu čoraz viac a viac, no nepoznal žiadnu organizáciu, ku ktorej by sa mohol pridať.

Asi v tej dobe prvý krát počul o Spoločnosti Johna Bircha, ktorá bola dôležitým míľnikom v Klassenovom živote. Pochopil, že bojujú proti komunizmu. Poslal im 5 dolárov na ich uvítací balíček a následne sa pridal. Pracoval energicky, usilovne a s plným nasadením. Získal množstvo nových členov, pár rokov dozeral na šírenie agendy, dokonca otvoril knihkupectvo American Opinion, ktoré predávalo knihy sponzorované spoločnosťou. Aby sa mu mohol naplno venovať, skončil s prácou realitného agenta.

V roku 1966 odmietol čakať na program spoločnosti “Vzdelanie je jediná zbraň” a uchádzal sa o miesto v štátnej správe. Asi v tom čase si začal uvedomovať, že so Spoločnosťou Johna Bircha (ďalej len SJB) niečo nie je v poriadku. Vôbec kandidatúru nepodporili, podporili kandidáta, ktorý ani nebol členom spoločnosti a ktorého program nemal perspektívu. Ben Klassen vôbec nechápal prečo. Členovia spoločnosti boli ohľadom jeho vyhliadok na zvolenie tí najpesimistickejší. Keď ho zvolili, oni ako prví to označili za náhodu, šťastie, mohlo sa to podariť každému. Keď v zákonodarnom zbore začal verejne vystupovať proti židom, stratil podporu Republikánskej strany aj SJB. Najvyšší súd nariadil nové voľby a Klassen v nich neuspel. Jeho ťažká práca bola zbytočná ako politicky, tak i v SJB. Bol chudobnejší finančne, no bohatší na skúsenosti.

Zistil, že štandardnými politickými stranami zmena nie je možná a že SJB je podvod.

Čím viac sa o ňu zaujímal, tým mu bolo jasnejšie, že slúži ako dymová clona pre židov. Jej úlohou bolo mariť úsilie mladých talentov nezmyselnými projektami. Zamestnať ich, nechať ich platiť, minúť ich energiu a vyčerpať zápal, ale nikdy sa nedostať k podstate: k židovskému plánu na svetovládu. Veď i sám Klassen bol od podstaty odklonený a na židovskú konšpiráciu pozabudol, pričom väčšinu života o nej vedel. Taký nehorázne negatívny dopad malo členstvo v SJB. Mnoho ďalších konzervatívcov ju kritizovalo a označilo za kóšer organizáciu.

Základom všetkého je rasa. A konzervativizmus nie je rasový. Z tohto dôvodu nemôže brániť prospech bieleho človeka. Preto Klassen na konzervativizmus zanevrel.

Založil Národnú Bielu Stranu. Čo bolo nečakané, najväčší odpor neprišiel od židov, ale od bielych kresťanov. Zakaždým, keď Klassen hovoril o rase, nepáčilo sa im to a skončilo to hádkou o náboženstve. Bolo to nové, nečakané zistenie. Mal dobrý vzťah ku kresťanstvu. Ale prečo boli kresťania proti rasovému programu? Ide o politiku, nie o vieru! Túžil dôjsť na koreň záhady.

Klassen študoval kresťanské sväté texty: Kázeň na vrchu, Starý zákon, Nový zákon, Bibliu. Cítil sa ako anglický detektív riešiaci najhoršiu konšpiráciu v histórii ľudstva. Kúsky začali do seba zapadať. Nakoniec našiel odpovede, ktoré tak dychtivo hľadal.

Vďaka excelentným dedukčným schopnostiam Klassen vyvodil poznatok, že kresťanstvo bolo zámerne vytvorené za účelom zničenia bieleho človeka. Záver je to divoký, šokujúci a takmer neuveriteľný, ale zároveň jediný prijateľný a logický.

Ben Klassen bol úspešný obchodník takže rozumel predaju. Kresťanstvo považoval za zámerne vytvorený produkt reklamy. Rovnako, ako volebná kampaň SMERU, alebo reklama na nový paušál O2. Čím lepšia reklama náboženstva je, tým väčší rozmach zažije. Náboženstiev boli tisíce a tisíce, možno ešte viac, ale z mála, ktoré prežili a expandovali, sú abrahámovské až tri: kresťanstvo, judaizmus, islám. Náhodu alebo zhodu okolností môžeme vylúčiť bez potreby dlhej úvahy. Zvlášť, ak si uvedomíme, že práve židovská rasa má propagandu v génoch. Židia sú vynikajúci obchodníci. Predávajú zložitý, neprehľadný kresťanský produkt a väčšina ľudí ho kúpi.

Biela rasa sa bezpodmienečne musí oslobodiť z mentálneho otroctva; spolunažívať s kresťanstvom nie je možné: toto bolo Klassenovi nadovšetko jasné. Potrebujeme novú vieru, novú filozofiu a nový svetonázor, veril.

Založil Cirkev Stvoriteľa.

Priniesť bielemu človeku Kreativitu bolo Klassenovým životným poslaním. Skúsenosti a všetky lekcie života Klassena učili a pripravili na túto veľkolepú úlohu. Bol predurčený.

Kresťanská konšpirácia

Ben Klassen kresťanstvo elementárne nenávidel. Skelet jeho nekompromisne odmietavého postoja tkvie tu:

Kresťanstvo potláča prírodné inštinkty a zmiatlo myslenie bielych. Propaguje rovnostárstvo, unverzalizmus, antirasizmus, kolektívne vlastníctvo. Je dvojčaťom komunizmu. Po prepísaní kresťanských princípov do jasnej reči a vynechaní balastu by sme dostali Karlom Marxom napísaný komunistický manifest. Apoštoli boli židia – až na jedného, Ježiš bol žid, židia sú bohom vyvolení a majú s ním zmluvu. Infikovalo našu kultúru octievaním židovských modiel a svätých kníh. Ďalej dáva čisto samovražedné pacifistické rady: nastav druhé lice, neodporuj zlu, všetci sme si rovní, miluj svojho nepriateľa, … Ak rady kresťanstva hocijaká skupina zoberie príliš vážne, celkom určite bude zničená. Ako napríklad Rimania.

Kresťanský vírus sa zaoberá zbytočnosťou, ničomnosťou a bezcennosťou života, zúfalo sa snažiac presvedčiť, že po smrti bude lepšie. Nemáme zhromažďovať poklady na zemi, ale v nebi. Takže život máme oddať obdobiu, keď budeme mŕtvi, čo je idiotský a nezmyselný cieľ. Skazené kresťanstvo verí v okradnutie človeka o jeho majetok a život v chudobe. Napriek tomu, že nejasná idea o “živote po smrti” tu poletuje už nejakých 5000 rokov, na jej potvrdenie nebol doteraz získaný ani jediný dôkaz. Je jasné, že skutočný život človeka je tu na Zemi. Táto planéta jediným miestom, na ktorom vieme, že človek žije. Ale kresťanstvo núti premárniť svoj život uctievaním židovského boha a vyfantazírovaných strašidiel na nebesách. Na podloženie tvrdenia, že tieto strašidlá vôbec existujú, nebol vyprodukovaný ani jediný zmyslupný dôkaz. Kresťanstvo ničí sebadôveru a podkopáva dôstojnosť človeka. Dookola mu tvrdí, že je zlý, zrodený z hriechu, nešťastný hriešnik, ktorý má byť krotký a trpezlivý. Čím človeku núti pocit viny, ktorý podkopáva jeho sebadôveru na nulu.

Kresťanská hnilobná nákaza má nemožné požiadavky a vedie k frustrácii a mentálnym zrúteniam. Ak sú ľudia neustále vystavovaní nevíťaznej pozícii, vedie ich to k zúfalstvu, depresii, frustrácii, schizofrénii a v istých prípadoch i k mentálnemu zrúteniu. Počet kresťanov dohnaných k šialenstvu strachom z pekla nebol nikdy zrátaný, no určite ich bolo nespočetne veľa. Kresťanstvo učí nielen nelojálnosti voči našim milovaným a blízkym, ale naviac zvrátilo a pošpinilo postoj voči sexu, jednému z najsilnejších a najkrajších síl v Prírode. V celom Novom Zákone Kristus zatracuje sex ako hriech. Dokonca i pomyslenie na sex považuje za odporný zločin. Kresťanstvo ubíja produktivitu, ničí tvorivosť a zaujíma sa o “zbieranie pokladov na nebi”, teda sa sústredí na prianie umrieť.

V Kázni na vrchu je nám tvrdené, že musíme byť skromní, trpezliví, naše mysle musia byť prosté ako myseľ malého dieťaťa, a nadovšetko, ľahkoverní. V celej biblii, a najmä v Novom Zákone sme neustále napomínaní, aby sme sa stali perfektnejšími, bohu podobnejšími. Je nám neustále tvrdené, že sme zbierkou nedobrých, bezcenných hriešnikov. Je nám tvrdené, že našich nedostatkov a slabostí je toľko, ako hviezd na nebi. Na druhej strane nám je dookola tvrdené, aký perfektný je židovský Boh opisovaný v biblii. Kresťanstvo opovrhuje faktami, pohŕda dôkazmi a uvažovaním. Pohŕda mysliacimi ľuďmi. Chce len “veriace” ovečky. Miluje ľahkoverných bláznov. Znásilňuje myslenie inak inteligentných ľudí.

Slovom, kresťanstvo má chorý a morbídny pohľad na život. Je orientované na smrť.

Najodpornejšia myšlienka zavedená židmi je práve peklo. Pokiaľ ide o strašenie a terorizovanie myslí obetí hrozivou predstavou pekla, detaily sú brutálne a jasné. Veľký “milujúci” Boh, ktorý nás stvoril, evidentne už od začiatku plánoval poslať 99 % ľudí do stiesnenej komory utrpenia, kde môžu naveky trpieť v ohni a odkiaľ niet úniku. Podľa židovských spisovateľov máme Boha, ktorý ešte pred stvorením človeka stvoril obrovskú, horúcu, ohnivú komoru utrpenia, v ktorej uväznil väčšinu nás, úbohých tvorov, na veky vekov. Podľa akýchkoľvek štandardov, akéhokoľvek argumentovania, podľa akýchkoľvek hodnôt, je toto najhoršia, najpríšernejšia a najkrutejšia operácia akú mohol Boh (či človek) vymyslieť. Ak si vezmem toto dlhotrvajúce utrpenie, ktoré nemôže byť zmiernené ani ukončením smrťou, potom môžu všetky ostatné hrozné zločiny histórie zblednúť od bezvýznamnosti. Ak to porovnáme s tým, čo robili Indiáni svojim obetiam skalpovaním; ak to porovnáme s obeťami komunistov v Rusku; ak to porovnáme s obeťami čínskych komunistov v Číne; ak to porovnáme so všetkými zločinmi z minulosti dohromady, tak náš “milujúci” Boh to aj tak podľa židovských spisovateľov prevyšuje miliónkrát. No musíme mať na pamäti, že tento príbeh nám vraví židovská biblia, napísaná židmi a v prospech židov.

Neexistuje žiadny historický dôkaz o prechode Židov Červeným morom, ktoré malo z láskavosti k týmto parazitom roztvoriť svoje vody. Neexistujú dôkazy o “zastavení slnka”, aby jeden kmeň mohol zabiť viac členov iného púštneho kmeňa. Neexistuje ani jediný geologický alebo historický dôkaz, že celá zem bola v roku 1348 pr. n. l. zaplavená vodou. Je to smiešne! Neexistuje ani jediný dôkaz, že Židia sú potomkami Abraháma, Izáka a Jákoba. Neexistujú dôkazy o ich špeciálnom Bohu, ktorý im robí srdečné ústupky a označil ich za Vyvolených. Niet dôkazov ani o tom, že Kristus vôbec žil. Nezanechal žiadne dopisy, žiadne dokumenty, žiadne sochy, žiadne dôkazy. Niet dôkazov, že sa muži ako Matuzalem, alebo Noe dožili 900 alebo hocikoľko rokov. Dokonca niet dôkazov ani o tom, že vôbec žili. Nielenže na ich potvrdenie niet dôkazov, no sú také čudné a fantastické a protirečivé Zákonom Prírody, že len blázon s pomätenou mysľou môže takýto odpad prijať.

Ak sú kresťanské záležitosti dôležitejšie, ako samotný život, mysleli by ste si, že Boh sa zjaví všetkým miliardám ľudí na svete a vyjasní to, než by ich mal poslať do ohniska na veky vekov. Ak ozaj bol, dlhoval by to každému človeku. Keď v dobe Izraelitov mohol zostupovať na zem a zapájať sa do takých hlúpostí ako je boj s Jákobom celú noc, dnes by preňho zostúpenie na zem a zjavenie sa miliardám ľudí na zemi bolo minimum.

Židovskí spisovatelia Biblie a iných “svätých textov” sa museli pri písaní od smiechu priam popukať.

Situácia je ešte podstatne vážnejšia. Inteligentní ľudia všeobecne, ateisti, mnohí nacionalisti, kritizujú kresťanstvo s totožnými, prípadne podobnými výhradami. Odhalili kresťanstvo ako maximálne škodlivé pre európsky svet. Avšak ten problém je, že nikdy nevyslovia ani len podozrenie, že kresťanstvo je zámerne vytvorené na zničenie bieleho človeka. Že na kresťanstve nie je nič sväté, božské, že sú to len táraniny, že nebo a peklo a bájne postavy sú dementnou fikciou. Ben Klassen ako jediný áno. Zadefinoval to ako kresťanskú konšpiráciu. Toto je dôležité. Kresťanská konšpirácia je názor, že židia vytvorili kresťanstvo pre oslabenie bieleho človeka. Je to čiastková, pomocná agenda pre finálny cieľ: nastolenie židovskej svetovlády.

Ku kresťanskej konšpirácii smerujú všetky indície a úvahy: Židia držia spolu ako rasa už niekoľko tisícročí. Náboženstiev boli tisíce a tisíce, možno aj viac, a prežili práve tri abrahámovské. Židia majú umenie propagandy v krvi. Úspech presadenia akejkoľvek myšlienky (viery, ideológie, doktríny, životného štýlu, ľubovolného názoru …) je priamo úmerný propagačnej účinnosti. Judaizmus dlho pred islámom a kresťanstvom stmeľoval židov na základe etnického princípu. Židia sa motali okolo kresťanstva a islámu, mnohí si hrdo pripisujú ich vytvorenie. Výsledkom súhry kresťanstva a islámu (okolo ktorého sa motali židia) zaiste bude víťazstvo islámu a pokríženie kresťanov. Adamova vina v kresťanstve a biela vina pravdoláskarov sú totožné. Kresťanstvo hlása protirasovú agendu; agenda súhlasí s agendou dnešných židovských politických organizácií a dokonale ju dopĺňa. Biely človek je ich hlavný nepriateľ a dostal samovražedné rady. Neexistujú dôkazy, potvrdzujúce existenciu udalostí ani osôb v Biblii a iných svätých knihách. Dokonca neexistujú dôkazy, že by niekedy žila osoba menom Ježiš Kristus. A teraz: aká je šanca, že toto všetko sú len náhody? Žiadna. Najmä ak človek dobre pozná židov. Klassen mal pravdu.

Ježiš Kristus nikdy neexistoval

Klassen argumentuje, že existencia Ježisa sa neopriera o historické fakty: Je prekvapivé, že napriek všeobecnému vzrušeniu, ktoré vyvolalo narodenie a ukrižovanie Ježiša (podľa Biblie), ani jeden z veľkých historikov či spisovateľov nezaznamenal túto zlomovú udalosť ľudstva. Okrem vymyslených židovských biblických písomností žiaden rímsky historik, žiaden rímsky básnik a žiaden rímsky dramatik nezanechal ani len najmenší náznak o narodení, živote a ukrižovaní najväčšieho z najväčších, ktorý hlásal spásonosné učenie. Dnes môžeme študovať Cicerove reči a rukopisy a viac ako 800 listov, ktoré zanechal. Aj Cézar zanechal početné spisy. Môžeme čítať celé knihy Marcusa Aurélia, Aristotelove zápisky, Platónove diela a spisy mnohých iných, ktorí boli predchodcami či súčasníkmi kresťanskej éry. Avšak niet ani slova, ktoré by napísal sám Ježiš Kristus. Nezanechal ani jediný hárok papiera, na ktorom by bolo aspoň slovo. Gréci a Rimania vyvinule umenie sochárstva na vysokú úroveň. Stále máme možnosť prezrieť si sochy Cicera, Cézara, Marcusa Aurélia a nespočtu iných hodnostárov, i tých nedôležitých. No nikto nevytvoril sochu Ježiša Krista. V tej dobe žilo nepreberne mnoho maliarov, sochárov a iných umelcov, no opäť sa zdá, že nikto z nich nezachytil podobizeň najväčšieho z učiteľov, ktorý bol zároveň aj syn boží. Z doby života Ježiša o ňom jednoducho neexistuje jediný písomný ani hmotný prameň. Okrem židovských textov. Čo sa zdá byť nemožné, pretože ak sa pridŕžame Biblie, Kristovo narodenie sprevádzali veľké fanfáry a bolo ohlasované vopred. Už anjeli ho predpovedali a nad miestom narodenia sa na nebi zjavila jasná hviezda. Bájka pokračuje tým, že kráľ Herodes dal zabiť všetky deti mladšie ako dva roky. Tento brutálny čin s ďalekosiahlymi následkami nie je zaznamenaný nikde v žiadnej z početných písomnostiach tej doby. Zapojenie Herodesa do príbehu sa zdá byť skôr chybou. História dokazuje, že v roku 1 nášho letopočtu bol už štyri roky mŕtvy.

Ben Klassen zabudol dodať, že Rimania považovali kresťanstvo iba za poveru. Tento postoj Rimanov je dnes všeobecne známy.

V pokračovaní Klassen bravúrnym štýlom dokázal, že kresťanské myšlienky dlho predchádzali kresťanskú éru: Viera asketickej mníšskej židovskej sekty Esejcov bola navlas zhodná s kresťanstvom. Nielen že Esejci používali myšlienky obsiahnuté v Kázni na vrchu a uvedené v Matúšovom, Markovom, Lukášovom a Jánovom evanieliu, ale dokonca i štylizácia, výrazové prostriedky a vety boli úplne rovnaké. Silno dbali o svoju zbožnosť, o blaho všetkých a o duševnú čistotu. Praktizovali celibát a krst o 100 rokov skôr, než prví kresťania. Esejci sa venovali poľnohospodárstvu a remeslám predpokladajúc, že to sú menej hriešne povolania. Pozemné statky boli v kolektívnom vlastníctve a súkromné vlastníctvo považovali za hriešne zlo. Mnohí bádatelia v minulosti hľadali u Esejcov pôvod Ježišovho učenia. Teda učenie osoby prichádzajúcej z neba niekedy okolo roku 1 nášho letopočtu nebolo ani nové, ani originálne. Existencia Esejcov je historicky neodškriepiteľne podložená. Esejci žili na hranici Mŕtveho mora v 2. storočí pred naším letopočtom a boli zničení v 1. storočí nášho letopočtu. Ich existenciu zaznamenali antickí historici, židovský historik Flavius Josephus a boli nájdené Kumránske zvitky v roku 1947, ktoré slúžili ako esejská biblia.

Dôkazy jasne ukazujú na fakt, že Ježiš Kristus naozaj neexistoval.

Podľa mojej mienky, Klassenová úvaha je nedokončená: Ak človek pozná zlomyseľnú a prešibanú povahu židov, musí vylúčiť i poslednú zhodu okolností. Nie je náhoda, že myšlienky židovskej sekty sa neskôr rozšírili do európskeho sveta ako kresťanstvo. Myšlienky, ktoré sú absolútne samovražedné, ktoré boli propagované židmi, ktoré zničili Esejskú sektu aj Rím, myšlienky, ktoré majú židov za vyvolený národ a Ježiša za žida a syna božieho. Kresťanské myšlienky a ich presné znenie vymyslel neznámy židovský mudrc a sekta Esejcov bola použitá ako testovacia vzorka. Skúsený obchodník najprv dodá malú vzorku tovaru na trh do regálov obchodných reťazcov. A potom sleduje, čo sa stane. Ak bude záujem o tovar, ešte ho doladí a dodá väčšie množstvo. Verím, že takouto logickou úvahou postupovali i židia. Kresťanstvo je predsa reklamný produkt ako každý iný. Najprv ho otestovali na malej vzorke – Esejcoch. Doladili ho, upravili, zvýšili účinnosť, niektoré pasáže preformulovali, iné vyškrtli. S pribúdajúcimi úpravami bola propaganda stále lepšia a lepšia. A keď bol žid hotový, keď bola kresťanská propaganda konečne maximálne efektívna, zaútočil na Rím plnou silou.

Ideály Kreativity

Kreativita je založená na jasnom princípe: čo je pre bielu rasu dobré je najvyššia cnosť; čo je pre bielu rasu zlé je najhorší hriech.

Kresťanstvo a Kreativita sú úplne opačné. Kreativita je nová, dynamická a unikátna doktrína. Čerpá zo sociáneho darwinizmu, nitzscheánstva, evolucionizmu a národného socializmu. Ale nejedná sa o novú formu nacizmu. Tento názor Klassen zaraz odmietol a zdôraznil rozdiely. Kresťanstvo je od začiatku orientované k smrti, Kreativita k životu. Jej cieľom je hájiť záujmy bielej rasy, najlepšieho výtvoru prírody, a pomôcť ju zachovať, propagovať a rozvíjať. Kreativita nabíja bieleho človeka agresívnym bojovým duchom a dáva mu zdravé sebavedomie.

Tak ako kresťanstvo ubíja produktivitu, ničí tvorivosť a zaujíma sa o “zbieranie pokladov na nebi”, teda sa sústredí na prianie umrieť, Kreativita verí na program pozitívny, zdravý a plný života. Verí na užívanie si života. Verí na vytváranie viac života. Verí na rozvíjanie života na vyššie úrovne. Kreativita verí na vedenie dobrého života, verí na tvorivosť, produktivitu a rozvoj. Verí, že život by sme si mali užiť, každý len by mal využiť úžasné nadanie ktorým bola biela rasa obdarená. Verí v užívanie si krás a zázrakov prírody. Verí na produktívnu prácu, dobrú stravu a slúženie záujmom našich ľudí. Program Kreativity je živý, pozitívny a energický, nie orientovaný k smrti ako kresťanstvo.

Milovanie svojho nepriateľa neexistuje nikde v prírode, nakoľko taký druh by v mihu oka vyhynul. Zdravý rozum hovorí, že kto je hlúpy a uverí tomu, bude zničený. Tvorcovia veria v nenávisť voči nepriateľovi. Veria, že láska a nenávisť patria k sebe. Ak milujete svoj druh, rodinu, ľud, automaticky musíte nenávidiť nepriateľov, ktorí sú pre milovaných hrozbou. Tvorcovia nenávidia nepriateľov. Opakujem, nenávidia ich. Zámerov Tvorcov je zničiť nepriateľov.

Podľa biblie sa zdá, že náš Stvoriteľ blúdil od jednej chyby k druhej a žiaden z programov nepracoval tak ako mal. Keď to porovnáme so skutočným svetom Zákonmi Prírody, je to úplne v rozpore s tým, čo nás naše zmysly, náš rozum, naše oči a uši učia. Je nemysliteľné, aby niektorý zo Zákonov Prírody padol, alebo zlyhal, alebo bol v rozpore s iným. Nepoznám prípad, kde by nefungoval gravitačný zákon, alebo zákon o svetle, či magnetizmu, a ani nevieme o tom, žeby si tieto zákony niekedy odporovali, alebo sa rušili. V skutočnosti Zákony Prírody fungovali bezchybne, nemenne a neúprosne už od nepamäti a nepochybne budú pokračovať naveky.

Celý vesmír, vrátane nášho maličkého sveta, je riadený Zákonmi Prírody, ktoré sú univerzálne, pevné, neohybné a navždy nemenné.

Židovská biblia nás po roky učila aby sme boli trpezliví a mierni. Ja vravím , že je to úplne zle a v rozpore s Prírodou. Každý, kto v živote niečo dosiahne, má právo byť na seba pyšný. Hrdosť a sebaistota sú jednými z prvých predpokladov pre získanie uznania a získania úspechu. Príroda vám ako členovi najlepšej rasy nedala len najlepšiu inteligenciu, ale spravila vás i tým najtvorivejším a najproduktívnejším tvorom na planéte Zem. Preto vám vravím, použite svoju tvorivosť, inteligenciu a produktivitu vo svoj prospech, pre rodinu ktorú si časom určite založíte, a v prospech Bielej Rasy. Nebojte sa snívať veľké sny – nebojte sa byť veľkými. Kto vie aká skvelá budúcnosť vás čaká? Pamätajte však, že okrem schopností sú prísadami pre veľkosť účel a vytrvalosť. Nadovšetko si hlavne verte. Ak si neveríte sami, nebude ani nik iný. Ak myslíte na toto, neexistujú hranice pre veľké veci ktoré by ste mohli dosiahnuť.

Sumarizujme: kresťanstvo je židovsky orientované a verí, že Židia sú vyvolený ľud. Naopak: Kreativita verí, že biela rasa je najlepšia rasa, lebo na to sú nespochybniteľné dôkazy.

Klassen veril, že Kreativitu raz príjmu všetci bieli ľudia na planéte a ako výsledok im bude patriť Zem.

Kresťanstvo ako efektívnejšia reklama

Áno, Kreativita sa dosť podobá na kresťanstvo a to z dobrého dôvodu. Za vecou je veľká logika: Prežitie myšlienky zaručí hlavne účinnosť jej propagácie, nie jej pravdivosť či účelnosť. Ben Klassen odhalil kresťanskú konšpiráciu a zistil, že kresťanstvo je produkt reklamy ako každý iný: volebná kampaň SMERU, kupóny na zľavu, reklama na najlacnejší O2 paušál, atď. Náboženstiev boli tisíce a tisíce, možno ešte viac, ale z mála, ktoré prežili a expandovali sú práve tri abrahámovské. Náhodu alebo zhodu okolností môžeme vylúčiť bez potreby dlhej úvahy. Najmä ak si uvedomíme, že práve židovská rasa má umenie propagandy v génoch. Židia sú fakt vynikajúci obchodníci: predávajú zložitý, neprehľadný produkt a ľudia ho kupujú. Nezáleží predsa, či predávam vysávače, neomarxizmus alebo kávu so sebou. Vyhrám ja, ak to urobím lepšie než druhí. Znamená to, že v kresťanstve je použitý súhrn nevídane účinných marketingových techník, ktoré iné náboženstvá neimplementovali. Za úspechom kresťanstva stojí práve toto. Ben Klassen sa snažil tieto techniky skopírovať a vložiť do nich rasové ideje.

Klassen bol úspešným predajcom. Veľmi dobre vedel prezentovať pre a proti dvoch produktov. Jednu stranu presvedčivo prezentoval v kladnom svetle a druhú riadne zdémonizoval. Čím zrozumiteľnejšie a jasnejšie obchodník apeluje na ekonomickú výhodnosť jeho produktu, tým viac predá. Ale len ukazovať pre a proti nestačí ani pre obyčajnú politickú stranu.

Názor, že kopírovať židovské prostriedky je zlé, je nesprávny. Aj Dr. Joseph Goebbels ich kopíroval. Národno-socialistická propaganda bola založená na knihe Propaganda od žida Edwarda Bernaysa, rovnako ako americká propaganda. Bez rád z nej by Goebbels nikdy neuspel a neporazil americko-boľševickú propagandu. Technický rámec bol rovnaký. Avšak hlásali úplne iné myšlienky. Židia si prostriedky, ktoré používajú, nevybrali lebo sú židia, ale pretože sú najúčinnejšie. Najľahšie a najrýchlejšie ich dostanú k cieľu. Preto Klassen skopíroval rámec kresťanstva. Ide len o to, kto najefektívnejšiu techniku zrealizuje najlepšie.

Príklad. Dve súkromné firmy vyrábajúce kuchynské linky si konkurujú si. Zámerom obidvoch je generovať zisk a ovládnuť celý trh. Prvá firma začne využívať cross-sell a zvýši svoje zisky. Druhá firma logicky nezareaguje tak, že označí cross-sell za zlý. Je to dobrá technika, funguje, asi ju využije tiež.

Pre toto môže brojiť islám proti kresťanstvu a kresťanstvo proti Kreativite. Konštrukcia náboženstva je rovnaká ako u dvoch súkromných firiem, cieľ je ten istý: presvedčiť všetkých, využívajú rovnaké prostriedky ale predávajú iné produkty: hodnoty. Kľučový je spôsob podania predávaných hodnôt, nie ich atraktívnosť či pravdivosť.

Ak by bol človek od narodenia vystavený pohanstvu a kresťanstvu v rovnakej miere, stal by sa z neho určite kresťan. Kresťanstvo je pôsobivejšie, lákavejšie, sľubuje väčšie odmeny a väčšie tresty, budí efekt nadpozemskosti a dôležitosti, točí sa okolo neho vesmír i svet, minulosť i súčasnosť i budúcnosť. Reklama pohanstva je neporovnateľne slabšia a preto pohanstvo presvedčí menej ľudí. Tento príklad najlepšie ilustruje fakt, že úspech náboženstva záleží od propagácie.

Klassenová očividná chyba bola, že jednoznačne nedefinoval rozdiel medzi politickou ideológiou a náboženstvom. Nevedel teda presne na akú struhu ľudskej duše hrať.

Islám: sila militarizmu

Rímske impérium kedysi dominovalo nad celým známym svetom. Rím dosiahol Pax Romana: 200 ročné obdobie mieru a pokroku. Toto biele impérium bolo tak mocné, že nemalo žiadnych skutočných konkurentov či nepriateľov. Rím sa každej ľudskej duši javil ako neporaziteľný, nezničiteľný a večný, ako žiarivý príklad neobmedzených schopností bieleho človeka. Rím bol vrcholom všetkého morálneho a vznešeného. Diabolský žid si však vytýčil za cieľ Rím zničiť a začal propagovať kresťanský vírus. V roku 313 n. l. Cisár Konštantín prijal kresťanstvo a vyhlásil ho za oficiálne náboženstvo ríše. Zmenil kedysi všemocných a neporaziteľných Rimanov na slabých, plačúcich milovníkov mieru a ich mysle ovládol strachom z pekla a strašidiel na nebi. Otupení Rimania prestali chrániť svoje domovy, krajinu, ríšu. Rím zanikol a biela rasa bola uväznená do tisíc rokov trvajúcej doby temna.

Po páde Ríma bola biela rasa slabá, rozdelená, zmätená. Ale diabolský žid v žiadnom prípade neskončil! Neprestal. Nezastavil sa, nie. Žid nemohol dovoliť, aby mu táto skvelá príležitosť pretiekla pomedzi prsty ako piesok. Mal v úmysle skrížiť Rimanov s tmavými rasami a navždy zničiť výnikajúce rímske gény. Za týmto účelom svetový žid vytvoril islám.

Hlavným promotérom islámu bol prorok Mohamed. Položil základy Moslimskej ríše a je autor Koránu. História nie je jednotná v otázke, či bol žid alebo nie, ale tieto podozrenia sú. Každopádne, než sa stal prorokom, vzal si za ženu majetnú židovskú vdovu. Islám vsugeroval Arabom agresivitu, militarizmus a vôlu k expanzii. Stúpencom sľubuje, že nebesá sú nádherné, zelená záhrada plná blaha. Tam leží duša veriaceho odetá v zelených šatách, na zelených vankúšoch, užíva si odpustenie, ovocie, víno a služby nádherných čiernookých panien s bohatým poprsím a oblými bokmi. Ak islámista umrie v boji, pôjde do nebies ihneď. A práve tento sľub nabil islámistov psychopatickou energiou k dobíjaniu a konvertovaniu silou meča. Preň bojujú s nepríčetným zápalom, nedbajúc na smrť.

Púštne kmene podpálené fanatickým zápalom šírili islám od Indie po Španielsko. Egypt, Sýria, Malá Ázia, Severná Afrika, Taliansko a Konštantinopol padli ešte pred vznikom Moslimskej ríše. Vojny Arabov pokračovali víťazne. Zo Španielska sa presunuli do Francúzska, aby ovládli celú Európu. Našťastie, židom ich temný plán nevyšiel. Len vďaka prezieravosti v roku 735 veľký hrdina Karol Martel porazil Arabov v bitke pri Tours, čím zabránil dobytiu Európy. Keby nebolo Martelových bezpochýb úžasných schopností, Európa by bola islamizovaná. Tým pádom by bola biela rasa skrížená a zničená. Už v siedmom storočí!

Židia zoslali na bielych kresťanstvo a na čiernych islám. Zatiaľ čo kresťanstvo prikazuje nastaviť druhé líce, milovať svojho nepriateľa, neodporovať zlu, nebrániť sa a nesúdiť, islám je naproti tomu smrteľná, agresívna, prudká, militantná filozofia zameraná na prežitie a expanziu Arabov. Kresťanstvo na tisíc rokov úplne zruinovalo najproduktívnejšiu a najschopnejšiu rasu. Islám z po púšti roztrúsených kmeňov vytvoril expandujúcu ríšu. Kresťanstvo nás totálne oslabilo a islám Arabom radikálne zocelil v železo. Vo výsledku bol najlepší druh aký evolúcia vyvinula, druh kedysi nepremožiteľný, tak slabý, že ho takmer dobili potomkovia negroidných púštnych kmeňov. (Toto je dôkaz moci náboženstva, ktorú Ben Klassen chcel aktivovať.)

Kresťanstvo je zámerne zostrojené tak, aby pri strete s islámom zlyhalo. Islám je zámerne zostrojený tak, aby expandoval a konfrontoval kresťanský svet.

I dnes sú islámisti opäť využívaní na zničenie Európy rovnakými silami, ako v minulosti. Akurát sa nemôžeme brániť nášmu vyhubeniu lebo to je rasizmus, xenofóbia, intolerancia a porušovanie práv menšín. Sme paralizovaní láskou a dobrotou.

Hnutie Kreativity a Matt Hale

Klassen napísal: Už máme vieru, program, literatúru, bibliu a náboženský základ položený. Sme na 95 % hotoví. Potrebujeme už len veľkého promotéra. Propagácia hnutia by mala byť prenesená na mladšieho človeka, ktorý je ešte neznámy. On tam niekde je a Tvorcovia ho nájdu. Čakáme na príchod toho správneho muža. Určite by to mal byť génius. Hľadáme človeka s vysokou inteligenciou, dynamickou osobnosťou víťaza, skvelého a presvedčivého rečníka, no zároveň človeka s dobrým úsudkom a rozhodnutiami. Veľký Promotér nebude musieť začínať od základu. Nebude musieť sformulovať novú filozofiu, vieru, organizáciu ani program. To všetko už má. Získal niekedy v histórii nejaký mladý muž takúto zlatú možnosť na striebornom podnose? Asi ťažko. Veľké Hľadanie už beží. Hnutie bude pokračovať. Musí zrýchliť na neskutočnú rýchlosť kým nepohltí celý svet. To dokáže náš Veľký Promotér, nový Pontifex Maximus. A my ho nájdeme!

Klassen, trúchliac nad manželkinou smrťou a úpadkom cirkvi, spáchal samovraždu v noci z 6. augusta na 7. augusta 1993. Pred 22 rokmi. Skonzumoval štyri flaštičky tabletiek na spanie. Podľa oficiálnych zdrojov.

Cirkev Stvoriteľa balansovala na pokraji rozpadu. Za dva roky sa vystriedali traja vedúci. V roku 1994 sa cirkev rozpadla. Nechýbalo veľa a vymizla by nadobro.

Nový Pontifex Maximus prišiel. Rok po Klassenovej údajnej samovražde. Bol ním mladý a charizmatický vodca Matthew F. Hale. Spĺňal Klassenove kritériá do bodky. Hale mal vlastnosti, ktoré Klassenovi chýbali.

Hale beznádejnú situáciu zachránil a úplne otočil. Cirkev vzkriesil z popola a zapálil oheň života. Za Kreativitu, v ktorú hlboko veril, začal bojovať v roku 1994. Hale sa postavil na čelo a menoval sa za Pontifex Maximus – tretieho najvyššieho kňaza. Na čele s ním zažila cirkev nevídaný rozkvet. Založil Svetovú cirkev stvoriteľa, neskôr ju premenoval výstižne na Hnutie Kreativity. Hnutie Kreativity je ozajstnou cirkvou. Má svoju vlastnú morálku, sväté texty, kalendár (odmieta gregoriánsky), dovolenky, náboženské obrady, ministrov, kostoly, komunitu, všetko, čo k viere patrí. Hnutie Kreativity je post-klassenovská verzia Cirkvi Stvoriteľa a jej najnovšia inkarnácia, no uznáva Klassena čoby zakladateľa a čerpá z jeho diel.

Zásluhou skvelého vodcu Matta Haleho slávilo Hnutie Kreativity dlhé obdobie jedného veľkého úspechu za druhým. Roku 1994 mala cirkev len 14 pobočiek v Amerike, bola bez vedenia, nejednotná, rozpadajúca sa na malé skupinky (Creativity Alliance, Churck of RaHoWa, atď.). 8 rokov po Haleovom vedení mala cirkev až neuveriteľných 88 pobočiek. To jest za 1 rok otvorených 9 a niečo pobočiek (9,25). Cirkev za chvíľku narástla o vyše šesťnásobok. Krásny výsledok. Pritom každá pobočka mala množstvo členov a oni verbovali ďalších a ďalších. Čím viac členov, tým viac agitátorov. Čím viac agitátorov, tým viac členov. Hnutie Kreativity sa stalo najrozšírenejšou a prudko sa rozvíjajúcou racialistickou organizáciou v Amerike.

Vďaka týmto výsledkom Tvorcovia považovali Matta Haleho za dlho očakávaného veľkého promotéra, s čím sa on stotožňoval. Hale bol v analógii s kresťanstvom Ježiš Kreativity – spasiteľ bieleho človeka.

Halove vedenie bolo perfektné. Smutné, že malo skončiť.

6 Apríla 2005 bol Matt Hale odsúdený na 40 rokov väzby za plánovanie vraždy federálneho sudcu Joana Lefkowa. Hnutie Kreativity tvrdí, že je nevinný. Umiestnený bol do zariadenia s maximálnou bezpečnosťou. Prepustený na slobodu bude v roku 2045 ako fyzicky starý a duševné spustošený starý pán.

Ozajstným dôvodom pre Halove uväznenie bol fakt, že bol nebezpečný pre židovstvo. Cena, ktorú zaplatil za snahu o záchranu bieleho človeka je vysoká. Židia zlikvidujú každého schopného nacionalistu: Rockwella, Klassena (pravdepodobne), Haleho, …

Hnutie Kreativity a príbuzné organizácie sú dnes zmietané v nekonečných schizmách. Lámu sa na stále menšie skupinky a nemajú ani nepatrný zlomok Haleových výsledkov.

O náboženstve

Sympatizujem s Kreativitou, páči sa mi a verím v existenciu kresťanskej konšpirácie. Ale Kreativita nie je dokonalá, ani si nemyslím, že je ideálným riešením. Existenciu náboženstva beriem ako fakt s ktorým nepohneme. Ani ty ani ja. Nik. Aristoteles napísal, že človek je tvor náboženský od naturelu. Sme prirodzene subjektívni a poháňajú nás hodnoty a vízie. Hodnoty môžu byť prospešné a deštruktívne. Proti viere ako takej ani jej inštitucionalizácií v zásade nemám nič. Prekáža mi len ak sa šíria zlé hodnoty. Náboženskú inštitucionalizáciu dobrých hodnôt podporujem.

Príspevok k židovskej otázke

Kreativita a jej názory sú cenným príspevkom k pochopeniu židovskej otázky. Každá nacionalista by mal mať prečítané Klassenove knihy. Všetky sú v slovenčine, v online knižnici Hnutia Kreativity.

Islám je kompletne celý v rukách židov. Vôbec nezáleží na tom, či vo vláde islámskej krajiny – napríklad Iránu – sú židia, slobodomurári, ilumináti či iní židovskí pätolízači, alebo či nie sú. Akákoľvek islámska krajina je v židovskej moci, lebo islám vytvorili židia, ako ich ničivú zbraň. Znamená to tiež, že islámsky svet je nepriateľom európskej civilizácie v každom prípade.

Klassen to netvrdil, ale ja si to myslím. Ak má skupina znalosti, prezieravosť a schopnosť v priebehu niekoľkých tisícročí vytvoriť tri svetové náboženstvá, musí jasne vidieť i súvislosti medzi nimi. Myslím si, že židia plánovali vytvoriť islám ešte pred vytvorením kresťanstva. Má to logiku: prv oslabiť, potom doraziť. Bez kresťanstva by sme z konfliktu s islámom vyšli víťazne.

Fascinuje ma podobnosť istého aspektu kresťanstva a agendou pravdoláskarov. V oboch sa kladie ohromný dôraz na vzbudenie pocitu viny. Adam a Eva sú vinní za zjedenie ovocia zo stromu poznania. Od toho momentu je ľudstvo prekliate za prvotný hriech. Spasil nás Ježiš, syn boží, svojou obetou pred hrozným osudom – peklom, ohňom, uhlíkmi, horúčavou. Ak nechceme byť vinní a ísť do pekla, musíme byť kresťania. Dnes je európsky svet terorizovaný bielou vinou za druhú svetovú vojnu a utrpenie tmavých rás. Ak chceme odčiniť naše strašné zločiny, musíme byť tolerantní. Vzorec je rovnaký. Bieli sú mimoriadne vnímaví k obvineniam za zločiny a cítia povinnosť odčiniť ich. A židia to vedia a využívajú to za zmanipulovanie našich myslí. Vzorec bielej viny je dôkazom, že kresťanstvo bolo vytvorené primárne pre bielu rasu.

Že Kreativita skoro vôbec neuspela? Že nevypudila kresťanstvo? Hej, to hej. Ale ničmenej dostala sa ďalej, než väčšina nacionalistických a racialistických skupín. Väčšina len existovala, vykázala činnosť a zmizla. Úsilie drvivej väčšiny nacionalistických skupín takmer vždy beznádejne stroskotalo. Dnešné národné strany sú tak neskutočne neschopné a odporné, že nedokážu získať ani 10 % hlasov. Keď sa nad tým vlastne zamyslíme, skutočný úspech slávili len nacionálni socialisti v 33. Nacionalistické strany tej doby, ktoré by sa bez Ríše neudržali, nerátam. Takže nie, Kreativita ani zďaleka nedosiahla vytýčené ciele, ale bola veľmi úspešná – relatívne. Degradovať ju za každú cenu nie je nutné.

Ale iste, Klassen za 20 rokov boja určite mal dokázať ďaleko viacej. Mal peniaze, sebadisciplínu, vedel predávať, rečniť a organizovať. Bol v neporovnateľne lepšom položení, než iní nacionalisti. Napríklad Rockwell. Človek by čakal viac: lepšie, neporovnateľne lepšie výsledky. No niet ich.

Celkovo, Kreativita mi príde tak trochu ako rozpracovaná, nekompletná, nedotiahnutá. Je to veľmi dobrá myšlienka a európsky svet potrebuje etnocentrické náboženstvo. Kreativita sa dala využiť a nasmerovať ďaleko, naozaj ďaleko lepšie. Klassen ani nerozvinul myšlienky o isláme, reklame, adamovej vine a bielej vine, atď. A mal na to 20 rokov a niečo.

Židia zámerne za cieľom svojho posilnenia a nášho oslabenia vytvorili tri abrahámovské náboženstvá: judaizmus, kresťanstvo, islám. Toto je základná premisa ak ktorej pravdivosť predpokladáme, nevyhnutie musíme uvažovať ďalej. (Klassen verejne nikdy nešiel.) Núka sa táto otázka: ako sa dá zrealizovať takéto obludne veľké projekty tisíce rokov v minulosti? Židia nikdy nemohli byť nejaké zaostalé púštne kmene. Už pred tisícročiami museli byť organizovanejší a mocnejší než si dokážeme predstaviť. Museli mať najlepšie poznatky o svete, štáte, psychológii a sociológii, politike, štatistike, logike, museli poznať všeobecné zákonitosti fungovania sveta, štátu, politiky, ekonomiky, atď. Museli mať na svojej strane už pred tisícročiami mudrcov, doslova geniálnych realizátorov. Už pred tisícročiami majstrovsky ovládali umenie propagandy lepšie než akýkoľvek súčasník. Kto by dnes dokázal vytvoriť reálne náboženstvo? A ktorý nacionalista?

Logicky, židia sú omnoho, omnoho nebezpečnejší a mocnejší nepriateľ, než si nacionalisti pripúšťajú. Ako nad nimi teda môžeme zvíťaziť? Veď taký Klassen bol jeden z najschopnejších racialistov aký kedy žil, pritom jeho výsledky sú nič extra oproti židovským výhram a víťazstvám. Snáď ani ďalších 10 jedincov Klassenovho kalibru by nás nezachránilo. Zdá sa, že neexistujú nacionalisti s vysokými schopnosťami. Zdá sa, že svetový žid je večný a nezničiteľný. A biely človek bude zničený.

Autor: Michal, www.protiprudu.org

Sovětský svaz je v kapitalistickém obklíčení. Střetnutí mezi světem socialismu a kapitalismu je nevyhnutelné… Leninismus učí, že socialistická země, jež využije příznivou mezinárodní situaci, musí a je povinna převzít iniciativu útočných válečných akcí proti kapitalistickému obklíčení s cílem rozšíření tábora socialismu… V těchto podmínkách leninské heslo „v cizí zemi bráníme svou zemi“ se může v kterékoli chvíli změnit v praktické činy.

 
Svět socialismu rozvál své metastázy v celém světě, obdařil Sovětský svaz desetiletími přetrpěného „dárcovství”. Posledních třicet let sovětské moci – to je v podstatě klasické ztělesnění politiky „mraženého hovna“, podpory a konzervování neživotaschopného systému na úkol obludného plýtvání národním majetkem Ruska.

Za kapitalismu člověk vykořisťuje člověka.

A za socialismu je to naopak.

Po tisíce let snili lidé o rovnosti, bratrství a štěstí. Avšak pokusy uskutečnit tyto sny vždycky skončily ničivým, všeobecným šílenstvím a zdivočením, běsněním davu, velkým krveprolitím, vítězstvím padouchů.

V roce 1917 na cestu hledání cest k všeobecnému štěstí vstoupilo Rusko.

Problém spočívá v tom, že na této cestě, stejně jako na ledové hoře, není možno se zastavit. Unáší nás do konce. Do všeobecného štěstí.

Vůdci socialistického převratu, Lenin a Trockij, velmi jasně chápali, zcela určitě a kategoricky prohlašovali, že vybudovat šťastný život v jednom státě jako takovém nelze. Dosažení všeobecného štěstí je možno pouze ve světovém měřítku. Socialistický stát musí buď zaniknout, nebo obrátit celý svět na socialistickou cestu.

Logika je neochvějná: jestli se dělníci a rolníci chopili moci v jedné zemi, jestli si zajistili šťastný život, pak je to příklad pro dělníky a rolníky na celém světě. I oni se pokusí svrhnout vládu kapitálu ve svých zemích. Avšak buržousti se budou snažit zničit Sovětskou republiku – první ostrůvek dělnického štěstí ve světovém oceánu hoře a slz.

„Existence Sovětské republiky vedle imperialistických států je trvale nemyslitelná. Koneckonců buď jedno, nebo druhé zvítězí.” (V. J. Lenin, Osmý sjezd Ruské komunistické strany – bolševiků, Moskva 1959, s. 17)

Lenin i Trockij viděli cestu záchrany sovětského Ruska pouze ve světové revoluci: jestli se socialismus rozšíří po celém světě, potom dělníci a rolníci na celém světě nebudou již mít nepřátele, nikdo pak nebude usilovat o jejich svobodu, o jejich lepší osud.

Proč Lenin a Trockij nejednou podnikali pokusy rozpoutat revoluční války jak v Evropě, tak Asii? Vytvořili Kominternu, štáb světové revoluce. Oba považovali válku mezi sovětským Ruskem a ostatním světem za zcela nevyhnutelnou, připravovali se na tuto válku, podněcovali ji, rozdmýchávali.

Někteří vůdci revoluce se nikdy nezbavili revoluční romantiky. V hlavách jiných vůdců tato romantika zmizela velmi rychle. A ti třetí tímto neduhem nikdy netrpěli. Jenom se tak tvářili.

Avšak před prvními, druhými a třetími stál stejný problém: socialismus v jedné zemi nemůže dlouho existovat. A ve skupině zemí také ne. Bylo to nutno nějakým způsobem rozšířit do celého světa.

Příčin pro to bylo mnoho.

Jedna z nich byla, že v normální zemi ekonomiku řídí tvrdá konkurence. Přežije pouze ten, kdo je s to vyrábět nejlepší zboží v jakémkoli nutném množství za nejnižší ceny. A proto kterýkoli majitel podniku musí zastavit právě zavedenou výrobu velmi dobrých žehliček, hrnců, kalhot a šlí, automobilů a traktorů a namísto nich zahájit výrobu zboží ještě vyšší kvality. Kdo se o den opozdil, ten přijde na mizinu. Při tom kterýkoli majitel podniku a továrny musí bojovat nejen proti konkurentovi v sousedním městě, ale i proti tomu, kdo zavádí něco na ostrově Hokkaidó, a proti tomu, kdo něco zahajuje v novém podniku v předměstí Milána.

Avšak v socialistickém státu je veškerá ekonomika pod kontrolou státu, tzn. pod kontrolou vlády, tzn. vlády úředníků, tzn. pod kontrolou byrokracie. Konkurence v takovém uspořádání nemůže v principu existovat. Pro nikoho zde není nutná.

Jestliže ve státě neexistuje tvrdý boj za stálou obnovu, za kvalitu vyráběné produkce, za snižování nákladů, pak i na mezinárodním trhu zboží „Made in DDR“ nebo „Made in USSR“ nevyvolávají žádné nadšení. Potom socialistický stát musí buď obchodovat přírodním bohatstvím, nebo prodávat svou špatnou a zastaralou produkci na úkor sama sebe.

A ještě: majitel podniku riskuje své peníze, svým podnikem. Jedna chyba nebo prostě smůla (např. světová krize nebo živelná pohroma) a podnikání se hroutí a uvolňuje místo moudřejším, schopnějším, důvtipnějším nebo prostě šťastnějším.

V socialismu byrokrat svými penězi neriskuje. Vše patří státu, tzn. nikomu konkrétnímu. Za nesprávné rozhodnutí může být byrokrat pokárán, ale mohou mu i prominout nebo chyby nezpozorovat. Nebo se snaží, aby je neviděli. Hlavní věc je podávat výkazy vedení. Je možné nesprávné rozhodnutí vydávat za správné nebo jedině možným. Vždyť výše postavení musí také zodpovídat za chyby postavených níže. Proto je pro výše postavené výhodné nevšímat si chyb níže postavených. A když budou povšimnuty, pak raději přivírat oči. Tak se vykládal i princip řízení (zde jsem nevpisoval nesprávné slovo, označující proces balamucení) zdola nahoru…

Jestliže vyrábíme zboží, které kvalitou nedosahuje světových parametrů a dokonce je prodáváme za dumpingové ceny, pak ani svým pracujícím nemůžeme zajistit vysokou životní úroveň. A tehdy pracující třída socialistického státu začne obracet pozornost na to, jak žijí nešťastní vykořisťovaní proletáři v zahnívajícím kapitalismu. Příliš brzy s údivem objevují nezvyklé věci a začínají klást nemístné otázky…

Co má dělat chudý venkovský řemeslník, jestli může vyrábět pouze drahé šmejdy a nemůže se dostat na úroveň souseda, který vyrábí dobře, rychle a levně?

Jsou zde dva přístupy.

První: vyhlásit bankrot a pokusit se osvojit si jiné povolání, třeba pasáka vepřů.

Druhý: nějakým způsobem nadělat sousedovi škodu, aby se i jeho výroba stala stejně mizernou a drahou. V krajním případě pak zapálit konkurentovu dílnu. Nebylo by špatné si na něho samotného počkat v doubravě a potichoučku ho praštit sekyrkou.

Co mají dělat nejmoudřejší vůdci velikého státu, kteří vytvořili neživotaschopný ekonomický systém socialismu? Co dělat, jestliže jejich ekonomika nevydrží konkurenci s rozvinutými zeměmi, když není s to zajistit obyvatelstvu přijatelnou životní úroveň?

Vůdci mají dvě východiska.

První: přiznat chybu pomýleným, vyhlásit bankroty. A zapsat se jako pasáci vepřů.

Druhá cesta…

Problém je pouze v tom, že konkurenti jsou na celém světě.

Jsou dívky na zavolání.

Jsou chlapci na zavolání.

Jsou také akademici na zavolání. Akademici lehčích mravů. Přemýšlejí v místech Alexandrovského sadu u Lubjanského náměstí (Lubjanka – známa väznica v Moskve. Pozn. red.). Hodí se to do krámu kremelské obsluhy.

Akademici tedy na výzvu radostně souhlasí s tím, že Lenin a Trockij byli fanatiky světové revoluce. Nejen teoreticky, ale i prakticky.

Je to tak, doplňuji, avšak již počátkem dvacátých let moc v sovětském Rusku uchvátil Stalin. Soustředil ve svých rukou nesmírnou moc. Stalin se zřekl myšlenky světové revoluce. Budoval socialismus v jedné zemi… Proto se nechystal nikoho napadnout.

Zní to přesvědčivě.

Pro ty, kteří Stalina nečetli.

Ale je možné, že i když nečetli Stalina, lze se dovtípit, že argument socialismu v jedné zemi pokulhává… Stalin opravdu budoval socialismus v jedné zemi. A počátkem třicátých let socialismus vybudoval. Tento bod programu Stalin splnil. Co bylo jeho dalším záměrem? To je otázka.

Namítají mi, že v Sovětském svazu nebyl žádný socialismus. Byla zde totální moc byrokracie a tajné policie. Byly to koncentráky. Masové vyhlazování lidí. Neprodyšné hranice. Hordy udavačů. Hlad. Nedostatek všeho. Pětikilometrové fronty. Právě tohle je socialismus?

Toto je socialismus.

Skutečný.

Socialismus, jestli se máme řídit Marxem – pak je to rovnost. Cestu k rovnosti ukázal Marx jasně a přesně: odstranění soukromého vlastnictví.

Stalin pokračoval ve velikém díle Marxe, Lenina a Trockého, odstranil soukromé vlastnictví. Postavil ho pod kontrolu státu, tzn. pod kontrolu státních struktur, tzn. pod kontrolu úředníků, tzn. byrokracie.

A pětikilometrové fronty – to je přímý důsledek byrokratické (tj. socialistické) metody řízení hospodářství. A koncentrační tábory jsou nevyhnutelným důsledkem těchto příčin. Kam přikážete poslat ty bezvýznamné lidičky, kteří vystupují proti vůli byrokracie, tj. proti státnímu řízení hospodářství, tj. proti socialismu, proti spravedlnosti a rovnosti?

Ty je třeba převychovat. Prací. Proto se tábory nazývaly nápravné pracovní tábory.

Abychom nezapomněli, Marx nesliboval lidem život bez vlády byrokracie, střílení, hladu, zimy a front. Čtěte jeho práce. Hledejte takové sliby. Dívejte se, nenajdete! Sliboval koncentráky. A naléhavě doporučoval.

Stalin se řídil Marxovým a Leninovým odkazem. Když zajistil šťastný život národům své země, hleděl vpřed. Hlavní věc pro něho byla, jak získanou svobodu a dosažené štěstí uchránit?

Stalinův plán: „Projekt razí místo hesla Spojených států evropských heslo federace odpadlých a odpadajících rozvinutých zemí a kolonií od imperialistického systému sovětských republik, stojících ve svém boji za světový socialismus proti světovému kapitalistickému systému.” (Projev na schůzi stranického aktiva Leningradské organizace VKS/b/ 13. 7. 1928)

Stalinovi byla málo pouze jedna Evropa. Musel mít socialismus světových rozměrů. Cesta ke štěstí je přímá: odpoutat od kapitalistického systému jak rozvinuté země (nejen evropské), tak i kolonie, postavit je na cestu socialismu a sjednotit je ve federaci, která povede boj za vítězství ve světovém měřítku.

Zde musím opět vzpomenout akademiky na zavolání a na jejich objasňování příčin vzniku druhé světové války. Označení akademikové nás odkazují k jedné větě Hitlerovy knihy, z níž vyplývá, že se mu strašně chce žít v zemičce na východě.

Tato věta v Hitlerově knize opravdu je. Ale zeptám se moudrých s vysokým čelem: „A vy jste Marxe náhodou nečetli? Lenina s Trockým? A Bucharina a Frunzeho? A Skljanského se Zinovjevem? S pracemi soudruha Stalina také není na škodu se seznámit.

A kým byl Hitler ve dvacátých letech, kdy psal Mein Kampf? Kdo ho znal? Kdo se mohl tehdy zaručit, že přijde jednou k moci?

Avšak Stalin byl již v polovině dvacátých let neomezeným diktátorem ohromné země. Pod jeho kontrolou byly nesmírné zdroje, nevyčíslitelné bohatství, plně militarizovaná země, průmysl orientovaný pouze na výrobu zbraní, 170 milionů otroků. Kromě toho měl Stalin Kominternu – mezinárodní organizaci prodejných padouchů a odpadlíků, ochotných na příkaz Kremlu vystoupit proti zájmům vlastních zemí a národů, kteří vedli podvratnou činnost proti všem zemím světa.

A uvedené Stalinovo vystoupení není nic jiného než vysvětlení bojového programu Kominterny svým poddaným a jejího konečného cíle – ustavení vlády nad celým světem.

Souhlasíme: sen o zemích na východě je jedno, celý svět je něco jiného. Jiné měřítko.

O zemích na východě snil Hitler, když zabíjel čas na palandě, avšak neměl žádné prostředky své sny přeměnit v život.

O hlavním cíli podrobit si celý svět se suverénní diktátor Sovětského svazu zmiňoval, když měl pod svou mocí lid, průmysl, nevyčerpatelné zdroje, armádu velké země a mnohotisícovou podvratnou agenturu ve všech zemích světa.

Nebude polemizovat o tom, zdali měl Stalin možnost obrátit na cestu k socialismu Evropu, Asii a celý svět. Jaký užitek je z našich sporů? Hlavní věc je, že samotný Stalin věřil v takovou možnost. Hlavní věc je, že národní zájmy své země a jejího lidu bezvýhradně podřídil zájmu mezinárodnímu.

O nutnosti vybudování socialismu ve světovém měřítku mluvil Stalin ještě v roce 1917, když svobodník Hitler ještě o žádných zemích na východě nemohl snít. Hitler tehdy roznášel hlášení z týlu na frontu a zpět, zatímco Stalin byl členem vlády sovětského Ruska.

Možná, že potom Stalin změnil svůj vztah ke světové revoluci?

Ne, nezměnil. Až do smrti zůstal věrný ideálům socialismu.

Nás však zajímá čas v předvečer druhé světové války. Otevřete svazky Stalinových děl, čtěte jeho projevy z tohoto období. Stalin vytrvale opakuje ve všech svých pracích, vystoupeních a projevech hlavní myšlenku: definitivní vítězství socialismu v jedné zemi je možné! Sovětský svaz je toho skvělým příkladem. V Sovětském svazu byl socialismus vybudován definitivně.

Avšak úplné vítězství – to ještě není definitivní vítězství. Jsme obklopeni nepřáteli, kteří se určitě pokusí silou zbraní svrhnout naše nej pokrokovější zřízení na světě.

„Definitivní vítězství socialismu je nejúplnější zárukou restaurace buržoazních vztahů a je možné pouze v mezinárodním měřítku.“ (J. Stalin, Pravda, 14. 2. 1938)

O tom, že Stalin neustoupil od myšlenek Marxe a Lenina ani o krok, je možno usuzovat podle jeho děl.

Počínaje rokem 1918 Stalin jako jeden z vůdců sovětského Ruska se aktivně zúčastnil pokusů o uskupení socialistického řízení v Ázerbajdžánu, Gruzii, Arménii, Finsku, Německu, Polsku, Maďarsku, Bulharsku, Rumunsku, Rakousku, Itálii, Mongolsku, Argentině a jiných zemích.

V roce 1924 nad Leninovým hrobem pronesl slavnostní přísahu o rozšíření Sovětského svazu. A své slovo dodržel.

V druhé polovině třicátých let, když se stal plnoprávným vládcem Sovětského svazu, se Stalin pokusil nastolit socialismus ve Španělsku.

V roce 1939 Stalin se s použitím síly podruhé pokusil vrátit Finsko na cestu socialismu.

V roce 1940 vrátil na tuto cestu Estonsko, Litvu a Lotyšsko, Moldavsko, západní Ukrajinu, západní Bělorusko a severní Bukovinu.

Potřeboval dostat pod svou kontrolu dánské průlivy pro vstup do Severního moře, černomořské průlivy Bospor a Dardanely, základny v Perském zálivu, oblasti jižně od Baku-Batumi, tj. východní Turecko, severní Írán a Irák.

V srpnu 1941 dostal Stalin pod kontrolu polovinu Íránu.

Hitler Stalinovy plány narušil. Jakmile Stalin odrazil útok Německa, s novou silou se vrhl, aby přiměl „osvobozené” země na cestu k socialismu.

V roce 1944 Bulharsko.

Dále pak Polsko, Československo, Maďarsko, Rumunsko, Jugoslávii, Albánii, východní Německo…

Šel by i dále. Avšak Američané měli atomovou bombu. Pouze tato skutečnost zastavila vítězný pochod Rudé armády.

Byl zde ještě „íránský Ázerbajdžán”. Avšak opět existence jaderné bomby v arsenálu USA zachránilo miliony lidí od šťastného kolchozního života.

Avšak i přes bombu přivedl soudruh Stalin na cestu socialistického rozvoje ČÍNU! To není maličkost. A také severní Koreu a severní Vietnam.

V roce 1949 byl založen vojenský pakt NATO. Cíl byl čistě praktický – uchránit Řecko a Turecko před stalinským náporem.

Stalin zařídil blokádu Západního Berlína, tzn. se pokusil nasměrovat ho správnou cestou.

Je toto všechno podobné socialismu v jedné zemi?

Když zabili Stalina, odhalili jeho zločiny, Stalinovi posluhovači pokračovali ve velikém díle Marxe, Lenina, Trockého a Stalina.

Fanatikem světové revoluce a podmanění celého světa byl Žukov. Do něho se jaderné zbraně považovaly jako zbraně k zachování míru, jako zbraň potlačování nebo odplaty. Cílem jaderných zbraní byla města – rukojmí. Prvním příkladem byla Hirošima.

Útok, obrana, ano a celá válka při takovém rozložení ztrácely smysl: jaký význam mají vítězství na frontě, když nepřítel změní naše města v radioaktivní prach?

Ale i v Sovětském svazu se objevila jaderná zbraň a přitom vystoupil Žukov: „Nechť nepřátelé obrátí naše města v popel, my přesto budeme útočit! Své jaderné zbraně budeme používat nejen pro zadržování nepřítele, nejen pro ničení jeho měst a vyhubení jeho lidu, ale i pro řešení nejsložitějšího útoku agresivní války – pro proražení jeho fronty. Udeříme speciálními střelami na jeho obranu a podnikneme průlom přímo přes epicentrum výbuchu sty a sty tanků, tisíci automobily, desítkami tisíc našich vojáků!”

„Nemožné. Je to také velmi možné! Podívejte se, ukážu vám!“

A ukázal. Uspořádal cvičení v roce 1954. Vybudoval nepřátelskou obranu. Posadil do zákopů psy, ovce, berany, krávy, koně. Práskl do rajónu obran bombu. Radioaktivní mrak pomalu stoupal za obzor, prach se bude celé hodiny usazovat. Stojí za to čekat? Čekat se nevyplatí. Nepřítel může průlom uzavřít. Ve válce je čas to nejdražší. Vpřed, děcka! Pod černý mrak!

Veliký stratég proměnil čtyřicet tisíc mladých zdravých sovětských mužů v impotenty. Kvůli experimentu. Zato však dokázal, že jadernou zbraň je možno využít pro prolomení obrany. Zdálo se mu to přece tak jednoduché. Není třeba tajně shromažďovat stovky dělostřeleckých baterií na malém kousku země, není třeba přivážet desítky tisíc tun munice. Tím vyzrazujeme své úmysly, v tom se ztrácí moment překvapení. K čemu to všechno, jestli si vystačíme s jednou bombou. A přihnul si! A vpřed! Pro štěstí celé země!

Po tomto cvičení bojovníci za štěstí národa duševně okřáli: ne vše je ještě ztraceno! Budeme i nadále odtrhávat z kapitalismu kousky. Někde cestou spiknutí. Někde podplácením. A když to bude třeba, pak osvobozujícím tažením!

Šli a jeli. Alžírsko, Egypt, Libye, Sýrie, Kongo. Indonésie…

A k čemu je nám Indonésie?

A pak hned všechny země na východě, západě, na jihu. Jenom na sever nešli. Protože na sever od Sovětského svazu již nic není. Severněji žijí pouze lední medvědi.

Tak se soudruzi rozmáchli, rozmáchli se tak, aby ovládli země na jih, východ a západ, protože blesková válka hitlerovského chef d’oeuvru vybledla. Jak by ubohá knížečka Mein Kampf mohla soupeřit s Programem Komunistické strany Sovětského svazu, přijatém na historickém XXII. sjezdu KS SSSR!
Adolf – to nebyl žádný rozmach. Nedotáhl to do velkoleposti našich plánů a cílů. Nedotáhl. Snil Adolf o územích na Kubě? Sotva. Ale naši o nich snili. A pohádku učinili skutečností. A našemu lidu stačila pouze Kuba?

To se dostal do pěkné kaše!

Kvůli socialismu na Kubě byl soudruh Chruščov ochoten přetřít celý svět uranovým prachem. A k čemu je nám Kuba? Je to národní zájem? V naší zemi má polovina škol záchody venku. O přestávkách běhají dívenky sedm či osm zim na takové záchody, potom jsou celý zbývající život neplodné. Národní zájem – zavést do škol teplé záchody. Aby národ nevymíral. A my jsme se stále více starali o vítězství socialismu ve Venezuele. A ještě připřáhnout k našemu vozu Chile. Pro úplné štěstí.

„Na podporu národně osvobozeneckého a komunistického hnutí v letech 1950-1980 se vrážely stovky miliard dolarů bez jakýchkoli pozitivních výsledků pro zvyšování blahobytu sovětského lidu.” (Krasnaja zvezda, 11.-17. 3. 2009)

Nezapomínali ani na hlavní nepřátele. Z prostředků, které nepřipadly sovětským léčebným ústavům a školám, si užívala Komunistická strana USA. A ještě mnoha jiných, jí podobných. Po pádu komunismu byly zveřejněny některé účty: kolik milionů dolarů francouzským bratrům, kolik brazilským… Seznam je dlouhý, předlouhý. A milionů mnoho, přemnoho. A tato malina se opakovala každý rok. Desetiletí. A pod seznamy jsou podpisy soudruhů Andropova, Gorbačova a dalších soudruhů.

Vysvětlete, mudrci, jak tuto pakáž spojit se socialismem v jedné zemi? I kdyby budovali v jedné zemi ze závisti celému světu. Tak tomu nebylo. Rozdávali poklady nalevo napravo.

A kdo si nepřál socialismus, toho potlačili tanky. A doma v Novočerkassku topili demonstrace dělnické třídy v krvi. A v Budapešti. A v Praze. A ve Varšavě. A v Berlíně.

Jestli by byl socialismus v jedné zemi, tak by ho i v jedné zemi topili. Proč tedy Polsko a Maďarsko?

Avšak kvůli obecnému blahu nelitovali naši vůdci ani biče ani cukroví. Koho nerozmačkali tanky, toho lákali sladkými mrkvičkami. Například. Jednou propukla v Británii stávka horníků a sovětští horníci jim posílají bratrskou pomoc. V devizách. Miliony. Pro vítězství pracujícího lidu. Pro porážku prokletého kapitalismu.

A ještě sovětští diplomaté v civilu převzali pět prověřených soudruhů z britských komunistických odborů a odvezli je do sovětského sanatoria pro pracující třídu. Obdivujte. Vracejí se s vyvalenýma očima. Po všech telefonních linkách BBC se překotně vypráví, jak v Sovětském svazu žije vítězná dělnická třída: pláže na Černém moři jsou přepychové, čisťounké a nikdo tam v srpnu není, odpočívejte, nabírejte sil. Čluny a jachty jsou vám k službám. S posádkami. S ženskými. Vše zdarma. Hotelové pokoje pouze nejvyšší luxus. Šampaňské proudem. Jestli se někomu zachce whisky, pak i tohoto nektaru je tu dostatek. Přemíra. Žranice – ani nejlepším restauracím v Edinburghu a Bristolu se nic podobného nesnilo… A tanec do rána. S urozenými babami. A květin, květin je tu úplné moře. Viděl někdo, jak děti pracujících v SSSR odpočívají! A jaký dohled nad nimi! K dispozici jsou i lékaři i psychologové i zdravotní sestry s chůvičkami i trenéři s průvodci…

Kdybychom my v Británii mohli horníkům zajistit takový život!

I soudruzi v Ústředním výboru KSSS pracovali do roztrhání na oslavu štěstí všeho lidstva. V roce 1979 tajemník ÚV KSSS soudruh Boris Ponomarjov se veřejně chvástal, že v posledních letech se do sovětského kurníku podařilo zahnat Vietnam, Kambodžu, Laos, Angolu, Mosambik, Guineu-Bissau, Etiopii, Nikaraguu a Jižní Jemen.

O Afghánistánu se však nezmínil. Nezmínil se, protože na Afghánistán ještě tehdy nepřišla řada. Rodný Afghánistán pomáhali osvobozovat teprve za šest měsíců.

A akademikové nám říkají, že se Stalin zřekl myšlenky světové revoluce. Avšak důkazy neuvádějí.

Nyní si připomeňme to hlavní!

Dne 22. června 1941 zasadil Hitler Sovětskému svazu smrtelnou ránu. Po tomto úderu boj Sovětského svazu za uchvácení celého světa byl pouze bojem zadních vojů poražené armády, která hanebně prohrála válku. Veškerá poválečná činnost kremelských vůdců a stratégů je pouze bezmocné cvakání zlámanou čelistí. Síly Sovětského svazu byly podlomeny, průmyslový potenciál byl rozvrácen, statisíce a miliony nejnadanějších, nejpracovitějších, nejrozumnějších, odvážných a čestných lidí zahynuly ve válce, jež našemu lidu nebyla vůbec zapotřebí. Kdyby kremelští vůdci tuto válku nerozpoutali, všechny tyto miliony lidí by byly naživu, pracovaly by pro blaho své země, zanechaly by po sobě životaschopné generace.

Avšak oni položili své životy. Protože vůdci usilovali pokračovat v boji za podrobení všech zemí na světě a opírali se pouze o síly těch, kteří zůstali naživu.

Po druhé světové válce Stalin a všechny ty, kteří vládli o Sovětském svazu po něm, zadržovala pouze americká jaderná síla, spojená hospodářská, politická a vojenská síla celého světa – od Turecka po Norsko, od Spojených států po Japonsko.

A na jaře 1941 neexistovala ještě žádná americká jaderná síla. Nedržela Stalina na uzdě. A neexistovala společná síla všech zemí. Naopak, svět byl vystaven chaosu druhé světové války. Přitom Spojené státy byly Stalinovým spojencem. 27. května 1941 prezident Spojených států F. D. Roosevelt oznámil v rozhlasovém projevu k občanům Spojených států, že USA budou pomáhat jakékoli zemi, která povede válku proti Německu. Sovětský svaz ještě s Německem nebojoval, avšak dodávky strategického materiálu ze Spojených států do Sovětského svazu šly stále se zvyšujícím tempem od podzimu 1940.

A tady byl pro Stalina okamžik uskutečnit vítězné osvobozenecké pochody.

Pomysleme, jak daleko by mohl dojít soudruh Stalin, jenž se opíral o svěží síly velké země. Stalina nikdo nezadržoval. Spojené státy podporovaly Stalina, podněcovaly ho k osvobozeneckému pochodu do Evropy a zaručovaly mu nezištnou a bezmeznou hospodářskou, politickou a vojenskou pomoc.

V Sovětském svazu teze Marxe, Lenina, Trockého a Stalina o tom, že vítězství proletariátu může být zajištěno pouze světovou revolucí, byla jasná a všem srozumitelná.

Opakovali ji vůdci všech stupňů, ideologové, agitátoři, spisovatelé, básníci.

V druhé polovině třicátých let zazářila nad Sovětským svazem s novou silou myšlenka obrany našeho štěstí poskytnutím pomoci třídním bratrům v jejich boji za světlou budoucností. V zemi zahřměly básně a písně o tom, jak dojdeme až ke Ganze, o Poslední republice, o Poslední kótě, na níž naši bojovníci vztyčí rudý prapor, o Posledním pohraničním sloupu, který naši vojáci smetou:

Dále se pokračovalo v podobném duchu.

Je to tvorba Valentina Ložina (Básně o budoucnosti, Leningrad, 1937). Velký básník závidí synovi, vždyť na své vlastní oči spatří štěstí všech národů, které budou žít v jedné socialistické rodině bez hranic a pohraničních sloupů. Ale i příští generace při četbě těchto svobodomyslných veršů budou závidět básníkovi, jemuž se poštěstilo žít v nádherné době roku 1937 a být současníkem velkého vůdce, který připravoval osvobození lidstva.

* * *

Strategie je službou politiky.

Politika dělá strategii příkaz: připravit teorii a zajistit v praxi přeměnu Svazu sovětských socialistických republik ve Vsesvětový svaz sovětských socialistických republik.

První byla na řadě Evropa. Potom Asie. Dále pak všude.

Volbu rudí vojevůdci neměli. Ovládnout celý svět nelze. Zbývala pouze strategie zdeptání.

Zdroj: Viktor Suvorov – Poslední republika III – Porážka